ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tatranských výšin poľanou
stonajúc zlomeno kráča
podpretý synov plecami
k salašu staručký bača.

„V kolibe — chlapci — uložte —
na kožuch sostarlé kosti —
požil som našich na horách
prekrásnych — zdá sa mi — dosti.

Na moje údy — synkovia —
prichodí jakási mdloba;
neviem, ach neviem, či to už
blíži sa poslednia doba?

Ó hory moje, poľany! —
Jak sa už doba tá blíži,
srdce mi túži po Tebe,
Ježiši, po Tvojom kríži!

Ach! keby kňaza bolo tu — —
nevládzem s hôr ja sísť dolu“. — —
Slziacim synkom sviera sa
srdce od ťažkého bôľu.

Zadriemnul starík. — Synkovia
vyšli pred koliby dvere —
radia sa; — horí štítov výš —
z hôr stíny vstávajú šeré.

Nikoho niet na poľane; —
starší — ten zostať tu musí. —
Hej Bože! — cesta ďaleká. —
Čo robiť? — mladší ju zkusí.

Horky tam mladší! — mladúčky! —
ledvaže dvanásť mu rokov! —
Bože môj — jako ťažko to!
no však on bystrejších krokov. —

„Pustíš sa dolu poľanou —
vojdeš do starého lesa,
pôjdeš ním dlho — kým zájdeš
pod bralá, možno i stmie sa.

Potom ti príde úžľabom —
pomedzi vysoké skaly —
potok ťa viac už nepustí,
bude ti sprievodník stály.

Len medveď, zlostník, keby nie! —
alebo vlkolak čierny!“ —
„Ach, ja sa — bratku — nebojím!“ —
— Ston slyšať koliby dvermi. —

Chlapček už skočil — pustí sa
poľanou k čiernemu lesu —
Bača na lôžku zastoná:
„Kdeže sú ovečky, kde sú?

Martinko kde je?“ — Tak ho rád! —
Odvetiť Jurko sa bojí:
„Príde hneď — ovce dohnať šiel“ —
prameňom otecka pojí.

O chvíľu: „Kde je Martinko?“ —
Ďalej už tajiť sa nedá:
„Otecko — kňaza žiadal ste“ —
Zakvíli starec: „Ó beda! —

Zver divá jak ho — Bože môj! —
alebo v horách jak zblúdi!“ —
„Otecko — len sa utíšte!“ —
— Jako sĺz utíšiš prúdy? —

Martinko horou stúpa už —
hora sťa hrob nemá, tmavá —
zdútlené pne, sťa príšery
hrozia mu z prava i z ľava.

Vidíš už svit sa prerážať?
Tam sa ti belejú bralá —
v žleba už vkročí tiesňavu
s oboch strán ohromná skala.

Martinko, či sa nebojíš? —
— Nebojí. — Kráča si smelo. —
Čo si sa ztrhnul? — stavil krok?
prečo sa v očiach ti stmelo?

Ku zemi jako prikutý
v žlabe žúl Martinko trnie —
oproti nemu v tiesňave
obluda kási sa hrnie.

Ozrutný medveď! — Bože môj! —
zastane — zamrmle. — Hrúza! —
kdeže sa podieš? — či ťa má
roztrhať hôr dravá lúza?

Nemožno napred! — s oboch strán
strmejú vysoké múry; —
zpäť utiecť? — zver ťa dohoní
a chvíľa hrozí a súri!

Martinko hľadí meravo,
nespustí medveďa z oka, —
zver — ani nehnúc — okálmi
strežie tiež malého soka.

Vnuknutie! — kľakne Martinko,
do Božej vôle sa dáva —
spnúc ruky hlasno modlí sa:
Otče náš, Zdravás’ i Sláva.

A chvíľky letia strašlivé!
Jun zrak vždy v zvera zrak norí —
žuliská ľakom strnuly —
ani len nedýchnu hory. —

A chvíľky letia strašlivé; —
v dôb čo sa útrobách chystá? —
Neistá chvíľa najbližšia,
smrť ti len človeče istá.

A chvíle letia strašlivé. —
Hore na salaši trnú; —
otcovi hrozné, bratovi
myšlienky v hlavu sa hrnú.

A chvíle letia strašlivé!
Na hory mrak padnul šerý —
hôr hlasy všetké utíchly
v diery sa schovaly zvery. —

Medveď sa zrazu obráti —
a mrmľúc, mrmlajúc kľucká —
med, ďatelinka sladšie sú,
jako krv červená, ľudská!

Z hlboka chlapček vydýchnul!
Schvely sa bezcitné žuly, —
pralesom šum kýs’ preletel,
konáre smrekov sa hnuly.

Z hlboka chlapček vydýchnul
a skočí a ďalej spiecha
na krýdlach ľahkých nesie ho
zvoľnená nádej i techa.

Už prešiel dlhou dolinou —
vošiel pod dedinky strechy —
už našiel kňaza zbožného
otcovi Božskej niesť techy;

už sadli oba na kone —
už ženú v ztemnelé hory,
mesiac im svieti na cestu
a rudé večerné zory.