ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

V prastarých horách za dávnych časov
v jaskyni prebýval starúčky mních;
riedka tam ľudských ozvena hlasov —
kľudu len, zbožnosti vznáša sa dych.

Kde sa tu vzala devica mladá?
Krásna jak vzbronenie raňajších zor!
„Otče môj! — srdce pokoja stráda —
prišla som o pomoc v zátišie hôr.“

Vzlykne — a v bôli na skalu klesne —
prúdy sĺz v bielučkú uschová dlaň — —
„Povedz mi tvoje, dcéruško, tiesne —
sdôver sa — utíš sa — premôž sa — vstaň!“

„Ach otče!“ — ohňom líčko sa pýri —
„lásku mi — natíska — ten divý — on —
jak nedám ruku — za týždne — štyri —
strašný že pripraví komusi skon! —

Ach! ja viem — komu záhubu kuje —
to je môj! — — bojím sa!“ — Plaču zas val. —
Nech sa len bôľu búr vylomcuje —
— starček vie — uslabne vzlykanie, žiaľ.

Stíšil sa vzlykot. — „Dceruško moja
nezúfaj! — Boh riadi životov smer —
On sošle búry — On dá pokoja —
zacloní lásku ti — srdcu dá mier.“

A starček biely vlásky jej hladí —
čistí sa očko už — ustáva ston —
nádej sa znova v srdce usadí
a prchá búrlivých pocitov shon.

Už dolu spiecha — sĺz viac neroní —
k dedinke rodinnej z prastarých hôr —
na pokraj lesa kdos’ ju dohoní —
ach! vzplane dvom dušiam slasťami zor!

A rúčka v rúčke kráčajú spolu; —
ožiari láska ich — slniečka sklon —
ale tam z divých skalísk výmolu
vášnivo, zúrivo strežie ich — on!

II.

Smrti tieň ponad chalúpku letí. —
Na ceste ľud šeptá. — Vystúpi kňaz. —
Umierajúcich kahančok svieti —
starenka doň hľadí posledný raz.

Okienkom malým červánky tlejú —
tichunko zavznie zvon v večerný stín —
tak smutno jeho údery znejú! —
pri lôžku matkinom divoký — syn.

Posledné „Zdravás’“ matička dýše —
potom sa ozve jej slabučký ston:
„O, pomni, — synu — nebeskej ríše
zvesti nám — donáša — posvätný — zvon.

Voždy, keď — zvona — uslyšíš — zvuky —
pomni, že — hlasom tým — volá ťa — Pán!
pozdvihni myseľ — k modlitbe — ruky“ — — —
vzdych — jej duch letí už v nebeský stán.

Červánky zbledly v okienku malom —
kahanca posledný vyšľahol plam —
zvonka hlas svätý utíchnul žiaľom —
v chalúpke zostal syn s matkou len — sám.

III.

Hútajú lesy, hútajú žuly — —
hrobová nemota prastarých hôr —
jakoby sa v nej praveky kľuly — —
sťa by z nej čakať mal osudy tvor.

V prahorách ticho. — Života, smrti
ohromní pavúci snúvajú sieť —
desno je liezť po kamzíkov prti —
krok: — niť sa života pretrhne hneď.

Hej! lovče smelý! — na kraj ťa skaly
zvábily kamzíky v závratnú výš —
oblaky kde len, orli lietaly —
zierajúc z výšavy v pralesa tíš.

V protivnej skale druhý zas lovec — —
zodvihne kušu — ó! Kdeže tvoj cieľ? —
Kamže to mieriš? divochu — povedz!
ochráň nás Bože od pekelných striel! —

Netušiac zhubu lovec náš stojí —
no pod ním priepasť, že pozreť v ňu — strach!
padne — hlb večný hrob mu už strojí —
strašnú mu zhuby sieť nasnúval vrah.

Strelka už čaká v kuši pri oku,
struna ju vysotí v smrteľný let —
kohútik prstom už je na skoku —
už sa mu zatemnie jásavý svet.

Bože môj dobrý, čo sa to deje? —
V pralesa nemote zavzneje zvon,
starčeka mnícha rukou sa chveje —
veškeré stvorenie Bohu sa kloň!

Lejú sa zvona večerné zvuky —
divoký zákerník v úžase stál —
pozdvihne myseľ — k modlitbe ruky —
kuša sa rúti do prepaste skál.

Obnažiac hlavu — v červánkov jase —
stojí jun netušiac záhuby blíž,
kochá sa v zbožnom zvončeka hlase
„Zdravás’ Maria“ — šeptajúc v tíš.

Už dolu spiecha — zvonček len zvoní —
k dedinke rodinnej prastarých hôr —
na pokraj lesa kdos’ ho dohoní —
ach! vzplanie dvom dušiam slasťami zor.

A rúčka v rúčke kráčajú spolu
ožiari láska ich — slniečka sklon —
sprostený hriechu — sprostený bôľu —
povďačne ziera ich s strminy — on.