ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poďte sem ku mne slovenské deti!
Chcete čuť pohádky sladunkú báj?
— Ano? — Tak ticho! — Mesiačik svieti. — —
Kde bolo tam bolo — kde Rajca raj.

Poznáte, milí, rajecké skaly?
zámkov a hradieb a väzí tých rad,
mohutné múry, ozrutné bašty? —
na každom temeni skalnatý hrad.

Za starých časov pidimužíci
bývali v zámčiskách lesnatých brál.
Hej! ale ľudia prišli v tie kraje!
les padal, padaly zámčiská skál.

Pidimužíci, báječní gnómi
skryli sa v diery skál, v podzemnú skrýš;
kde predtým život veselých gnómov:
na rumoch zámkových zavládla tíš.

Skryli sa gnómi v rozvalín diery,
len niekdy kukali v slnečný svet. —
Ejhľa! raz zočia pod skalmi sedeť
junáka sokola, devu jak kvet.

Jablčká zlaté pred nimi v koši,
na zlatých jablčkách ružový pýr;
jaká to vôňa! — polsvetom lieta
prievidzkých, rajeckých jablčiek chýr.

Kukali gnómi z dier i z poza skál,
slúchali rozpravu nevinných sŕdc —
liezli na skaly; — čo ich tam bolo! —
striehli z taď bezpečne akoby z tvŕdz.

Hoj! jakí švárni tí mladí ľudia!
prečo však s úsmevom mieša sa stesk?
prečo ten vzlykot devušky prečo
plačom sa zakalí očičiek blesk?

„K rodičom mojím — py-pytáč prísť má —
za-zajtra ký-kýsi bo-bo-háč —
ja ho ve-veru ne-ne-nerada!“ —
Celá reč devy sám vzlykot a plač.

Tu junák nežne devy vzal rúčku:
„Anjel môj, utíš sa dobrý je Boh!
sú naše srdcia snúbené sebe,
ja rúčku vypýtam, túženú v snoch.“

Devušky srdce pomaly stíchlo
v očko sa vkradá zas nádeje jas,
na ústka sadá radosti úsmev,
z tváričky blaženosť zasvieti zas.

Pohli sa domov mladučkí, krásni —
Ach jaký čarovný skalín je kraj —
pohádka všetko — v každučkom smrečku,
v každom kri, v skalinách pohádky taj.

Pohli sa domov; blažená deva
vôkol zre báječný večerný svet — —
„Jablčká vezmi!“ — napomne junák
pretrhnúc devušky dúm zlatých let.

„Také sú báje“ — devuška rečie —
„v skalách tých prebýva gnómov vraj ľud.
nuž nech si vezmú jablčká gnómi“ —
dobroty plný jej srdiečka pud.

Lúčiť sa nutno; devuška v pravo,
cestou hor potokom v rajecký dol,
junák na ľavo, na hrad Lietavu — —
v srdiečka zaryl sa rozluky bôľ.

Zierali ešte na seba z diale. —
A gnómi hopsasa! skáču zo skál,
slzy im v očkách, na bradách tkvely,
na ústkach široký úsmev však stál.

Kolo jablčiek krútia sa, vrtia
berú ich, chutnajú voňavú slaď —
— kde tam už slzy! — sladká pochútka —
takej ver’ každý deň nemôžu mať.

Potom sa zrazu v jedon húf zhŕknu,
šepkajú, šuškajú čosi — Boh vie! —
Šuškali dlho — potom upadli
v smiech, až sa každému bradička chvie!

Smejú sa! — nôžky dupocú v zvôli — —
slniečko zapadá — chýli sa deň —
gnómi sa hrnú ku rumom skalín,
hej! ale nesadá na vĺčka sen!

— — —

Tichá noc tróni. — Zrazu však hrmot —
sťaby hrom zrachotil z vysokých hôľ —
Čo sa to deje? — V Rajčanky prúdy
ozrutné skaliská padajú dol.

Tam kde najužší potoka priesmyk,
kde sa už k severu skrúti jej tok,
z prava i z ľava vysoké žuly,
staviť sťa chcely by vlniek jej skok,

tam z prava, z ľava s výšavy žulísk
balvany padajú v planinu vôd —
padá ich sila! — a hodná chvíľa! —
tak že sa utvoril cez potok brod.

Ej nie je to brod! — múr je to skalný,
čo staví potoka vlnistý tok;
už sa ver’ voda stavia a šíri
jak v jedon, tak v druhý doliny bok.

Dolina vodou zvoľna sa plní —
pred múrom tvorí sa jazera pláň,
— skálim len malý prúdik odtieka —
vodou už myje sa obojná stráň.

Brnejú zory — k ránu sa brieždi —
zhasína mesiaca strieborný taj,
z mesiačnej noci kúzlov a bájov
k životu budí sa ľudstvo i kraj.

Cesta sa vinie popri potoku
k rajeckej doline bystrinou hor’. —
Poslyš! — tou cestou hurtuje kočiar
pyšno — až ozvena ozve sa z hôr.

A v koči panák tučný a pyšný;
— od pýchy panáčku dúr sa len dúr! —
Keď sa v dolinu kočiar chce skrútiť
cestu mu zastaví skalnatý múr!

Ustrnie kočiš — panák ustrnie —
obidva vykríknu: „Čo to za čud?!“
Skalnatým múrom stavená cesta,
stavený popri nej potoka prúd.

Na pravo žula, na ľavo žula,
hory a lesy — a pred nimi múr; —
jako tu napred? — nikam nepohneš! —
No, teraz, panáčku pyšný sa dúr!

A tam na žulách bradatých gnómov
za boky lapá sa, chychoce sbor:
Hahaha! z prava — hahaha! z ľava
Hahaha! — hahaha! — ozvena z hôr.

— — —

V doline Rajca úhľadný domec,
v domčoku jakýsi slávnostný ruch: —
v domčoku srdce devušky trnie,
plné je strachu i — sladunkých túh.

V kuchyni varia, smažia i pečú;
rodičia čakajú vohľača zjav; —
— srdiečko devy mohutne bije,
v ňom citov súperných sháňa sa dav.

Rodičia oknom skúmajú cestu,
hostina hotová — vohľača niet! —
Rodičia šomrú — deva okrieva. —
Jaký to podivný, Bože môj, svet!

Poludnie dávno zvonár odzvonil —
a vohľač neide — nedrží sľub! —
Ha! čo to? — Junák na koni letí —
— pred bránou zastane — z koníka hup!

Otec, mať žasne! — deva sa schveje
sladunkým záchvevom srdienka strún. —
On je to! — lesný z Lietavy zámku —
prišiel si po milú milený jun!

Už je v svetlici! — rodičov prosí:
„Dajte mi devušku — vidí to Boh —
budete šťastní rodičia milí,
šťastnými keď vy nás spravíte dvoch!“

A matka plače — a otec žehná —
v objatí srdečnom deva i jun; —
radosti plný celý dom, Bože! —
v srdciach im hudba znie anjelských strún.

— — —

V rajeckých skalách v oblačnej výši
s trónu zre ešte dnes gnómov tých kráľ —
ešte dnes uzreš prostred potoka
v užine onej dva balvany skál.