ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sláva Ti, Bože! slovenské kraje
slobodné ostaly tureckých pút; —
nedal sa Slovák! — turka šľapaje
predsa však pocítil nejedon kút.

Poviem vám povesť z ukrutných časov — —
Mohamed! na čo si pustošil svet?! — —
V lese pred svätým obrazom deva
modlitby vysiela v nebeský let.

V lese pri ceste Matičky Božskej
obrázok v dutine duba sa skvie;
kľakátko pred ním; — srdiečko devy
radosťou, žalosťou, slasťou sa chvie.

Radosťou, lebo srdiečko mladé
ľúbosti panenskej ukrýva taj —
žalosťou, lebo ukrutník divý
páli a pustoší susedný kraj.

Hľa! lovec junák za stromom stojí —
poziera devušky čarovný zjav —
pohnúť sa bojí, — dýchnuť sa bojí —
bárs citov blažených búri v ňom dav.

Ach! ale ťažko rozkázať srdcu. —
Vystúpi — prikľakne tichunko k nej —
Matičko Božská! — nad tými deťmi,
nad sŕdc ich buchotom skvej sa len, skvej!

— — —

O Bože veľký! postrach a hrúza!
z dedinky vyšľahol požiaru plam!
uličkou cvála pohanská lúza!
O, beda, rodáci, prebeda vám!

Pohanská lúza, rabuje, vraždí
v otroctvo vlečie ten pokojný ľud,
otca i matku, syna i dcéru,
ukrutne sviazaných v povrazy pút.

Matička Božská útrpne ziera,
jak vlečie rodinku sputnanú bes —
devuška naša k obrazu vzdychne — —
boľastným vzdychnutím zašumí les.

Potajme deva listoček hodí
listoček upadne v cestičky prach.
Zareve pohan — zašvistí korbáč —
otroci s nárekom putujú. — Strach!

Dedinka spustla — pohorenisko —
komíny trčia len v pošmúrnu výš;
junák tam blúdi — kohosi hľadá —
vzlyknutím pretrhnúc strašlivú tíš.

— — —

Lístočku biely, neznáš si ceny!
mohol ťa zašliapnuť pocestný ľud,
mohol zduť víchor, na svojich krýdlach
schytiť ťa, uschovať v húšťavy kút.

Matička Božská zná tvoju cenu; —
stráži i varuje písemka bieľ:
nezdlávil pútnik, neschytil víchor,
no prišla starenka; — kdo zná jej cieľ?

Čo hľadáš v lese, starenka biela?
shrbená, skrčená ťažobou liet,
batohom raždia — chalúpku sohriať,
starenky samotný, celúčky svet.

Ku zemi voždy upreté oko
na ceste spatrilo písemka bieľ; —
stonajúc ťažko poň sa sohýňa —
papierik v trasúcej ruke sa schvel.

Na tu i na tu obráca stranu,
obzerá písemko — slabý jej zrak!
čítať? — Kdežeby! — jakési čary!
neznámy starenke ni jedon znak.

Len krúti hlavou — z hlboka vzdychá.
„Čo to za čary tu, ó Pane môj!
kto sa v tom vyzná?“ — rozmýšľa, húta —
vývodu nedá však ni čela znoj.

Poziera vôkol — či snáď neshliadne
človiečka; — prázdna však lesa je húšť;
starenka sama — tak ticho v lese! —
a tam von pohanom zdeptaná púšť.

Poziera vôkol — tu jej zrak utkvie
na svätom Matičky obraze; raz
naň sa zahľadí — rozmýšľa, — húta —
potom na lístok sa zahľadí zas.

V staručkej hlave čosi jej svitne:
„Škoda ten papierik na zemi; — snáď
stratil ho niekdo — bude ho hladať —
idem ho Matičke v ochranu dať.“

Ťažko sa pohne k obrazu Matky,
stonavý, trasľavý každý jej krok;
zastane, krížom svätým sa žehná —
a vzdychá, vzdychá snáď stotý už rok.

A horko­-ťažko sodvíhne hlavu —
shrbenej vystreť sa ťažko je — och! —
ťažko je ruku sodvíhnuť hore —
bo drží palicu, podporu nôh.

Trasúcou rukou písemko vloží
k obrazu Matičky v dutiny skrýš; —
hlboko vzdychne po práci ťažkej —
rukou sa trasúcou zas značí kríž.

Pery jej šepcú modlitbu tichú —
oko jej poziera k Matičke hor’ —
po líca vráskoch slzy jej kanú —
slzami plný je zlomený zor.

Ešte raz vzdychne — trasľavou nohou
k chalúpke vráca sa — neznajúc bôľ —
s batohom raždia — s palicou družkou — —
Bože, tak pokojný rád by som bol!!

— — —

Jako splašený, ranený jeleň
jun polia i lesa križuje šír
vyhľadať stopu rodinky, devy —
uloviť stratených kýžený chýr.

Nikde však slychu — nikde im chýru! —
zroneno, zúfale sám v lese stál —
všade tak pusto, kde pohan zúril! —
nesmierny zaujal srdce mu žiaľ.

Razom pokľakne pred obraz Matky
tvár svoju uloží v stiesnenú dlaň,
vypukne v zlykot, v plač, jako dieťa —
a Matka útrpne poziera naň.

Vnuknutím kýmsi sodvihne hlavu
a vzozre, kde Matky obraz sa skvel —
Ona tak milo na neho hľadí —
do oka padla mu lístočka bieľ.

A dlho ziera papiera bielosť; — —
skočí poň — z oka mu vyšľahne jas —
úžasom skríkne — až sa les ozve —
devušky písmo to, devušky vzkaz!

„V zajatie nás na Vyšehrad vlečie,
v otroctvo presmutné ukrutný ďas; —
šiesti nás vlečú — ó, pomož, ratuj,
vysloboď, milý môj, z otroctva nás!“

Jun ženie domov a sedlá kone —
dvoch ešte junákov na pomoc zve —
sadnú na kone — koníčky vrané —
podkoviek dupot už na vršku znie.

Koníčky vrané, cválajte vetrom!
Koníčky ohnivé, ďaleký cieľ!
Ej! ale pozor — špehujte okom —
by vás paľ nezronil tureckých striel!

Dupocte cestou podkovičkami,
nemajte oddychu nocou i dňom! —
Nebezpeč hrozí — junáci smelí —
Pánboh vás ochraňuj, dúfajte v Ňom!

Tam! — orlí zrak ich dozrel už húfik; —
zastať tým cestu poď za vršek v bok! —
Tak! — teraz napred — junáci smelí!
O, Bože zavaruj koníčkov skok!

Pištole bušia — kone sa zopnú!
Komone padajú v krvavý prach; —
strašlivý zmätok! — Traja pod koňmi! —
ostatních v útok hnal ohromný strach. —

Bola to radosť! — Sláva Ti Bože! —
Na kone, na kone, rodinka hor’! —
Cválajte nazpäť v sladunký domov,
do milých, slovenských, útuľných hôr!