ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Rímu došla raz starenka,
jej domov skaľný Apennin. —
„Ach zaveďte ma, zaveďte ma
kde môj milený býva syn!“

„A kdeže býva syn váš, matko?“
„Ach, neviem ja to, neviem riecť;
že svet ho zove Svätým Otcom,
tá ku mne došla z diale zvesť.“

„O!“ — zadivia sa rímske panie —
„tak Svätý Otec syn je váš?
Nemôžte v takom rúchu k nemu —
skvostnejší dáme vám rubáš!“

V hodvábnom rúchu zaviedly ju vo
veľkolepý Vatikán,
kde všekresťanstva srdce bije,
kde Krista námestníka stán.

Benedikt v kruhu kardinálov
matičku čaká, milú mať; —
on v bielom rúchu — v oku jeho
synovskú lásku, radosť znať.

Predstúpi mati; — v úžasnutí
ozve sa Benedikta hlas:
„To nie je moja milá mati, —
jej rúcho nemá taký jas!“

Sĺz prúd vyhrkne z oka matky,
prehorký, bôľny slzoprúd —
ach! — obráti sa v horkom plači —
v Svätého Otca zraku rmut.

— — —

Spí tichým spánkom večné mesto —
Svätého Otca oko bdie; —
koľká to noc už tonie Rímom? —
túžbou sa matky srdce chvie.

— — —

V ľudovom svojom starom rúchu
vedená láskou druhý deň
zas vstúpi v syna mileného
svätyňou dýchajúcu sieň.

Tu uzrúc Benedikt starenku
radostným hlasom vyvolal:
„Ach! to je moja sladká mati,
ktorú som voždy miloval!“

Sostúpiac z výšky svojho trónu
v ústrety matke pospiecha,
objíme nežne — ruku ľúba —
ach! jaká matke útecha!

Sĺz prúd vyhrkne z oka matky,
presladký techy slzoprúd; —
veľkňazi slzia — svätej lásky
zatriasol Vatikánom pud. —