Ballady a povesti
Autor: Ján Kovalik Ústiansky
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Nina Dvorská, Erika Majtánová
Na Starom hrade
v komnate skvostnej
panošu pani
oddáva list:
„S lístočkom týmto,
s troma ružami
k panne Elene
rýchle máš ísť.“
Odišiel panoš;
tu pani hradu
syna svojého
ku sebe zve:
„Sadni si, syn môj!
hľa, srdce matky
o šťastie tvoje
stále sa chvie.
Poslala list som
vo tvojom mene,
tri biele ruže
a v liste vzkaz:
Panna Elena
z Olšovských zámku
spôsobí tebe
radosti jas,
jestli v nedeľu
do kostolíka
tri ruže pripne
na svoju hruď —.
Oj! odpusť synu
matkinej láske,
láskavý ku mne
i ku nej buď!“
mladíka líce,
no nežne ľúba
matičky rúk.
„Matičko drahá,
daromná starosť!
neznám ja lásky,
neznám jej múk.“
A panoš letí
s ružami, lístkom…
očami žmurkne! —
čo smýšľa on?!
Pani len jednu
Elenu pozná
od slnca vzchodu
po slnca sklon —
no panoš pozná
Elenu druhú:
horárne dcéru —
tej lístok dá
Ach! jako búši
srdiečko devy —
ach! jako krásne
líčko jej plá!
Láska jej tajná!
Z okienka často
videla juna
jazdiť na lov.
No mlč srdiečko!
bo tajnej láske
nesmieš dať znaku,
nesmieš dať slov!
Pán mladý hradu
popri horárni
jazdil s panošom,
netušil on,
že za okienkom
devuška zmiera, —
v srdci boľastných
citov má shon.
— — —
Jak zvučne zvony
v nedeľu ráno
do kostolíka
volajú ľud! —
Ach! modlite sa
pri omši svätej;
mať zbožná, zbožný
synu tiež buď! —
No v kostolíku
Eleny z zámku
— na údiv matky,
Bože môj! — niet;
Čo sa však deje…?
Nové sa nebo,
junovi nový
otvára svet.
Bo junák ziera,
upreno ziera
kľačiacej devy
anjelský zjav;
na devy hrudi
tri biele ruže,
v junáka hrudi
stých citov dav.
Sklopené oči,
sopiaté ruky,
v nebeskej ríši
devuškin duch —
a junák hľadí,
upreno hľadí,
nebeských slastí
v duši mu ruch.
— — —
Na hrade pani
v myšlienkach chodí; —
na hrade junák,
v srdci mu raj;
panoš s’ usmieva; —
čo hovorila
pani s ním: večná
zostane taj.
V horárni sníva
deva, jak anjel,
skromná, nežná jak
fialky kvet:
na hrudi matky
hlávka spočíva:
„Jaký sa mi to
otvára svet?!“ —
Na starom hrade
v komnate skvostnej
jun nežne ľúba
matičky rúk:
„Matičko drahá,
hľa! tvoja starosť,
poznám už lásku,
poznám jej múk!“
