ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do sveta bral sa junák jarý
zdobudnúť vedy, umenia;
rozlial sa rmut na devy tvári
v boľastnej chvíli lúčenia.

„Nesmierne ľúbim Ťa ja, drahá!“
a zľúbal líčiek nežný pýr
a zľúbal ružobarvé perny. — —
„Budeš mi, drahý môj ty, verný,
keď cudziny ťa skryje šír?
keď veľsveta ťa schytí vír?
neoddáš srdce inej deve?“
pri hláska bojácnom záchveve
žiarlivá z očka žiar jej šľahá.

„Budem ti verný večno-večne,
to je môj skalopevný sľub
len ty ma, drahá, verne ľúb“ —
a ruky stisli si srdečne.

Čas letí, jako šarkan divý,
sťa víchrom hnaný oblak sivý;
čas letí ponad ľudstva hlavy
a nik ho, nik ho nezastaví; —
na divom ženie on komoni
a nik ho, nik ho nedohoní;
sťa kôň splašený, čas tak cvála,
čo v cestu stane, to pováľa; —
jak’ z diaľky hrom, čas tak sa rúti
— nad ztratou rokov starec smúti —
sťa príval riavy, čas sa valí
— koľko ste vekov pochovali? —
deň za dňom v more večna plynie,
ledva že zkrsne, už zas hynie —
čas letí jako neba blesk,
tma, kde pred chvíľkou lúčo-blesk;
hej, letí bleskom — deve len
pomaly plynie za dňom deň,
ach, tak pomaly, tak pomaly
tok času pre devu sa valí —
ťažký jej časo-orla let —
postania pre ňu nikde niet!

Devuška moja, nie to tak;
čas ženie jako divý drak,
no teba túžba ťažká tlačí,
preto sa deň za dňom ti vláči —
dňov kŕdle by si chcela hnať,
bo v každej dňa i noci chvíli
len túžiš, úpiš: Vráť sa, milý,
môj milý dnes už vráť sa, vráť!

Deva sa v túžbe stráni ľudí
a horou hustou blúdi, blúdi,
vo smrekolese tajnom, tichom
ktorý naslúcha devy vzdychom
a v lesa húšť sa vždy viac norí,
kde večné ticho len hovorí,
kde žuly len a smreky len,
kde bájov večný tróni sen. —
K jazierku došla jedon raz,
— schované v žúl i smrekov taj,
nad ním sa vznáša kúzlo-báj,
ledva tam vnikne slnca jas —
a zôkol, vôkol lesa tíš
— báječných tvorov tu je skrýš —
a zôkol vôkol lesa tieň,
báječných tvorov večný sen; —
tak tichá, hladká plesa pláň!
v údive deva hľadí naň,
v zrkadle tom zre obličaj
a svojej krásy celú báj. —
Ach! jako sladko tu u plesa,
v tichého tajnej hlbi lesa!
Na skalu sadne dumná deva,
van čarosveta ju ovieva, —
jej dumky, túžby vzplály v let
za milým v dialný, diaľny svet.

Tu zrazu v smrekov tajnej tôni
sa deva čarnej krásy zjaví,
v bielučkom rúchu, vlas jagavý
bielučké čelo zlatom cloní.
Devuškou našou prejde ľak —
no ľúbezný je víly zrak,
milostne rúčkou bielou kynie,
že devy všetok strach uplynie —
a víla k devuške prikročí
— z jej krásnych láska skvie sa očí —
nadzemský, sladký zavznie hlas:
„Sledujem dávno tvoje kroky,
Milena moja, družica; —
ó, prečo kanú slzotoky
blednúce tvoje na líca?
prečo vysiela toľké vzdychy
hruď tvoja v les, môj domov tichý?
prečo tie nesmierne boľasti?
život ti má byť plný slastí!“

Devuška naša hlávku opre
o techyplnú víly hruď; —
ó, jako sladko, jako dobre
na milej hrudi spočinúť! —
a keď jej víla vlásky hladí,
pohladí hlávky trápy, bôľ,
roztopí súcit srdce mladi,
sťa lúče slnka snehy hôľ.

„Ach, poviem moje bôle tebe,
snáď ku mne soslalo ťa nebe; —
už dávno, dávno preč môj milý,
drží ho diaľny, cudzý svet,
v každučkej dňa i noci chvíli
myseľ sa berie za ním v let
a večne šepcú moje perny:
Neprestal si ma milovať?
či si mi zostal v diali verný?
svätý ti sľub? — Ó vráť sa, vráť!“

Tu víla zamyslí sa chvíľu,
prerečie potom: „Milý tvoj
sa vráti, vráti; lásky silu
a lásky vernosť, lásky boj
rozlúšti toho pláň jazera,
bo divotvorná v ňom je moc,
bo pravda z neho vždy vyviera,
vždy pravde ono na pomoc
bo ponorené v plese tom je
hlas vnútra výhražný: svedomie.“
Nuž poslyš, milená nevesto,
keď vráti sa on v rodný kraj,
priveď ho v les, na toto miesto:
jazierka toho na pokraj
a tak mu riec: „Môj drahý, milý,
pláň tá má divotvornú moc,
ktorú mne víly prezradily,
ono vždy pravde na pomoc:
jak si bol láske našej verný,
svätý bol lásky spolnej pal,
srdce si druhej neoddal,
nazri sa v plesa pláň dôverný
a ponor zrak svoj v pláne zrak:
jestli sa plesa pláň nezvlní,
to bol si mi vernosti plný,
to neklamný je pravdy znak.“

Sodvihne hlávku smutná deva,
by sobjímala vílu vďačne —
však víla zmizla, — víly niet —
jaký to divný bájosvet!
jaké to vidiny zázračné!
celá sa bytnosť devy schvieva
a tajuplnú pláň jazera
čas ešte zamysleno ziera,
potom sa obráti pomaly,
— húšťavou staré smreky, skaly, —
báječným tichým lesom kráča,
neslyšiac, jako spieva vtáča —
pomaly v dom sa vracia zpät,
ten bájny zanechajúc svet.

No časy tonú, časy plynú
a klubko dejov snujú, vinú; —
všetkému dôjde koniec, čas —
i mladík prišiel domov zas,
i mladík domov sa navrátil;
čo v svete našiel? — čo tam stratil?
Ten myslí sbierať poklady
a nasbiera len záhady
tisícich otázok spletených,
tisícich túžieb nesplnených; —
ó, škoda viesky tichej, rodnej,
ďalekej cesty sveta svodnej; —
no ten, jehožto hruď sťa múr,
v nejž býva povedomie, Boh,
nezhynie v sveta zákrutoch,
nezroní toho sveta búr.

A deva ziera v juna oko
tak prenikavo, prehlboko —
potom za ruku juna chytí,
— ó, jako sladko v trudnom žití
keď láska za ruku ťa vedie
a v mnohej žitia borbe, bojí
na skale stojíš o pokoji,
záhadám nájdeš odpovede; —
za ruku vedie juna deva
a zamysleno sa usmieva;
vedie ho kvetinami nivy,
— ó, čas to nádejami snivý! —
vedie ho žblnkavým potôčkom,
— tu lúč, tu tieň jej letí očkom —
vedie ho vrškov chodníkami,
— komu je beh života známy? —
vedie ho, vedie vždy blíž k lesu,
— jakéže dumky devu nesú? —
už vošli v lesa tônny taj,
v tú srdcokojnú, bájnu tíš,
v prírody čarných dumiek skrýš;
tu srdce, dušu otváraj
bez krokov hnutia, hrude dychu
naslúchaj lesa sneniu, tichu,
tu mlčky príroda hovorí
a hrude taj ti pootvorí,
tu sťa v prírody stínnom chráme
nežnejšie city, dumy máme —
a mladík tonie v udivení:
je v skutočnosti a či v snení?
Za ruku vedie juna deva,
raz zadumie sa, raz usmieva
a v lesa húšť sa vždy viac noria,
kráčajú nemo, nehovoria —
pomedzi staré smreky, skaly
vždy ďalej, ďalej, len pomaly,
až jazera sa zaskvie pláň —
no, tu už krok náš pozastaň;
i junák zastal v udivení —
je v skutočnosti, a či v snení?
Však deva pustí ruku juna
a vzozrúc k nemu, prerečie
— jakoby jemná harfy struna
jej hlas sa nad hladinou chvie:
„Hľaď, jaká čistá plesa pláň,
že slasť je pozierať sa naň;
jak hladké jeho zrkadlo —
doň kúzlo lásky zapadlo;
hľa, jaká čarná hĺbka plesa,
samé sa zračia v nej nebesá.
Čo poviem, slyš, môj drahý, milý:
pláň tá má divotvornú moc,
ktorú mne víly prezradily,
ono vždy pravde na pomoc;
jak si bol láske našej verný,
jak svätý ti bol lásky pal,
srdce si inej neoddal —
nazri sa v plesa pláň dôverný
a ponor zrak svoj v plesa zrak,
jestli sa plesa pláň nezvlní:
to bol si mi vernosti plný,
to neklamný je pravdy znak.“

Hlas devy odznel; sťaby dych
sa ztratil v smrekoch tajnostných.

Čo si tak june ustrnul,
jakoby bol zrachotil hrom? —
čo si sa tak od plesa hnul,
jakoby ďas sa zjavil v ňom?

A deva čaká v rozochvení; —
rumeň sa juna v bledosť mení.

„Ó, to ja viem, to dobre viem,
to sú len bájky, puhé pletky
pre nedospelé, útle dietky —
do pláne tej ja nenazrem!“
— a domov obrátil zpät kroky. —

Tu klesla deva v mäkký moch —
vyhŕkly z očí sĺz potoky
a horko, horko zaplakala,
žeby bezcitná, tvrdá skala
nad ňou sa bola sľutovala.
Poteš ju Boh! — poteš ju Boh!

A bielu vílu, dušu lesa,
soslaly ku deve nebesá
a tá ju teší, tá ju tiši
v tej ranohojnej lesa skrýši —
rusálka, duša lesa sladká
hlavienku deve hladká, hladká.

U konca moja je pohádka. —