ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ku umelcovi prišiel jun
splašený, umorený: —
„Umelče môj, ó poď, ó poď
do chýžky mej Mileny!

Umelče môj, ó poď, ó poď!“
— vzlyk junom mocne striasa —
„na lôžku leží smrteľnom
jej ľúbosť, nežnosť, krása.

Umelče môj, ó poď, ó poď!
chcú zahriebsť ju do hrobu
a všetké žitia báje, sny
mi uvrhnúť v porobu.

Ach, nikdy sa, ó nikdy viac
neotvoria jej víčka —
nepoceľujem nikdy viac
jej ružopery, líčka!

Umelče môj, ó poď, ó poď
zrieť mojého anjela —
a zmaľuj obraz, obraz jej,
noc vláskov, úbeľ čela.

Ó poď, ó poď! — ó Bože môj! —
kým ešte tu na zemi,
nech aspoň obraz, obraz jej
— ó Bože, zostane mi!“

Umelec vkročil v chyže tíš —
no ustrnul od žasu —
nevidel nikdy toľkú báj,
ľúbeznosť toľkú, krásu.

A štetec vzal a maľoval
v plamennom túh nadšení; —
u lôžka klesnul biedny jun
v nesmiernom rozžialení.

A maliar obraz zmaľoval. —
Jun z mdloby povstal razom
a v užasnutí vykriknul
čarovným pred obrazom:

„Či zázrak je to? — či len mam?
Veď ona žije, žije!
na perách úsmev, v zraku žiar
a líce rumeň kryje!“

A schytí obraz — už sa von
s ním rozjarený rúti,
s ním v chýžke svojej shovára,
s ním teší sa a rmúti.

A berie štetec umelca,
sám vábi devy ťahy —
na bielom plátne zjaví sa
Mileny obraz drahý.

Nadšenia, umu, lásky moc
tvorila malieb divy: —
na pere úsmev, líca pýr
a pohľad láskou snivý.

A vždy len milej tváre báj
čaroval v plátno biele:
raz lásky sladké snívanie,
raz dumku na jej čele,

raz ružoper jej úsmevy,
raz v tmavom žiaľ pozore,
raz hlaď jej vlasov havranných
raz rozvlnené more.

A storáz zbájil milenú
a storáz v žitie zlákal
a storáz láska ožila,
s ňou tešil sa a plakal.

A majster v udivení stál; — —
uprchly učňa žiale! —
umenia slasť ho kojila
a geníj v krás zápale.