Ballady a povesti

Tematína pán
na lov išiel v stráň,
stretnul plačúcu dievčinu.
„Prečo-že ti slzy plynú?
riec, Hanička, riec
ká ťa trápi vec?“

„Beckova mi pán
rozbil nový džbán,
zlostne vyhnal zo smrečiny —
nesmiem viac tam na maliny.
Pane Bože, ach!
už po malinách!“

„Choď v môj každý les,
iď, Haničko, dnes,
choď, kedy chceš na maliny —
džbán ja kúpim tebe iný,
choď si voľne choď,
žiale poodhoď.“

Hanka zvyskne: „Jaj!
celý svet mi raj!
Rada bude mamulienka,
že smie nosiť Anulienka
sladké maliny
v mestá, dediny.“

— — —

„Leť, holúbku, leť,
zanes odpoveď
junákovi milenému,
lístok verne oddaj jemu —
leť, holúbku, leť,
doletíš ta hneď!“

Biely holúbok
oknom šibnul v bok
z väže veľhradu Trenčína
ku cimburám Tematína,
nesie lístka taj,
junákovi raj.

Jaký slastný let!
jaký krásny svet!
jaké čarné doly, lesy!
Kde si, holúbku môj, kde si?
V svetlej výšine,
neba modrine.

Ó, ja bol by som
bielym holúbkom,
trepotal by krýdielcami
medzi nebies oblakami —
jaká rozkoš, slasť,
výšin vzdušná vlasť!

Slyšíš krýdiel šum?
vanie lásky dúm?
lietkom dve srdienka spája,
vovádza ich v slasti rája
biely holúbok; — —
avšak strežie sok!

Hoj, holúbku, hoj!
boj sa dravca, boj!
lstivý sok z Beckova číha,
vražedlnú kušu dvíha —
letí šípa mor —
hor’, holúbku, hor’!

Šíp sa vryl v svoj cieľ. —
Bože! krýdla bieľ,
bieľ lístočka zrumenená — —
— púť slaďunká dokončená —
padá, padá dol’ —
ach! už zanikol!

— — —

Tematína pán
z diaľných, milých strán
bieľunkého posla čaká —
že ho niet — sa trúdi, ľaká:
„Shoj, holúbku, shoj
srdca nepokoj!“

Vyjde na pavlač,
Hanky slyší plač:
„Pa-pa-pane, dobrý pane,
v mali-linách na poľane —
pri-pri-prišla som —
s mrtvým holúbkom —

žiaľ mi — žiaľ mi — bôľ!
ó, jak krásny bol!
Holúbku môj premilený,
jaký si mi zkrvavený!
ľúto mi ťa — joj!
holubienku môj!

V srdci žiaľ mi, žiaľ!
už si dolietal!
už krydielka nerozopneš
na okienko nezaklopneš —
ľúto mi ťa — joj!
holubienku môj!“

V juna oku žas —
aj sĺz nemých jas —;
vezme lístoček malučký,
číta písmo drahej rúčky —
no holúbok spí,
lety, lesy sní.

Kto holúbok ten?
Veď to lásky sen!
lieta v bezdnom neba mori —
vôkol svety, anjel-chóry,
samý lúčojas
a večnosti čas.

Sŕdc obidvoch taj
našlo zemský raj; — —
šíp —, ten do Beckova slali,
Hanku, holúbka ľúbali,
čo doniesly taj,
pre nich zemský raj.