ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na love v Tatrách otec, syn,
ukrutný pán tých výšavín.

„Hahoj, hahoj! synáčku môj,
pre Boha, nepohni sa! — stoj!“

Ozvena v bralách: stoj, stoj, stoj. —

„Ó Bože veľký, pomáhaj!
Synu môj! — beda! — jaj, ó, jaj!“

— jaj, ó, jaj! —

„Načo si vyšiel v strašnú výš’?!
už sa mi nikdy nevrátiš!“

— nevrátiš. —

Junák na štíte, jako stĺp —
prepastí strašných vôkol hĺb.

Len úzky hrebeň vedie v dol,
kade na žulu vyliezol.

Hej! krkolomná, strašná púť! — —
„S Bohom, otec môj, s Bohom buď!“

— s Bohom buď! —

Tyrann padol na kolená:
„To hriechov mojich odmena;

— odmena —

tu sa Ti, Bože, spovedám!
roky nevošiel som v Tvoj chrám!“ —

— som v Tvoj chrám! —

na hrebeň dol’ sa spúšťa syn —
otcu na oči padá stín; —

— „utískal, trýznil, zbíjal ľud
ó, milostiv mi teraz buď!“ —

— teraz buď! —

na hrebeni — sťa v sedle — ten;
jako sa skončí strašný deň? —

— „ja bral som ľudu slobodu
v otrockú jal ho porobu“ —

— porobu —

len jedno chybné pohnutie,
v prepasti kosti rozsuté!

— „ukrutný môj opustím hrad,
slobodný ľud prepustím rád“ —

— pustím rád —

tam strašlivý so smrťou boj,
tu v zraku des! — na čele znoj! —

— „mňa z pýchy tvŕdz do prachu hoď!
len syna môjho vysloboď!“

— vysloboď. —

Sťa had sa plazí. — Čakaj! — stav —
z prepasti číha smrtí dav.

Mhly sivé z dolín lezú hor’ —
strach! ešte i s mhlou sa tu bor!

Nevládze ďalej otca zrak —
na oči padnul mdloby mrak;

hrobové ticho v svete skál,
sťaby pod kúzlom čarov stál

a nemo tŕpne žulísk rad:
či uzrú hrozný v prepasť pád? —

drží ich desný úžas, ľak:
či zhltne obeť hlbín drak?

nemý štít každý, každý kút,
nad ním sa vznáša Boží súd. —

— — —

Odletel z štítov smrti stín,
otca si z mdloby kriesi syn.