Ballady a povesti
Autor: Ján Kovalik Ústiansky
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Nina Dvorská, Erika Majtánová
Na love v Tatrách otec, syn,
ukrutný pán tých výšavín.
„Hahoj, hahoj! synáčku môj,
pre Boha, nepohni sa! — stoj!“
Ozvena v bralách: stoj, stoj, stoj. —
„Ó Bože veľký, pomáhaj!
Synu môj! — beda! — jaj, ó, jaj!“
— jaj, ó, jaj! —
„Načo si vyšiel v strašnú výš’?!
už sa mi nikdy nevrátiš!“
— nevrátiš. —
Junák na štíte, jako stĺp —
prepastí strašných vôkol hĺb.
Len úzky hrebeň vedie v dol,
kade na žulu vyliezol.
Hej! krkolomná, strašná púť! — —
„S Bohom, otec môj, s Bohom buď!“
Tyrann padol na kolená:
„To hriechov mojich odmena;
— odmena —
tu sa Ti, Bože, spovedám!
roky nevošiel som v Tvoj chrám!“ —
— som v Tvoj chrám! —
na hrebeň dol’ sa spúšťa syn —
otcu na oči padá stín; —
— „utískal, trýznil, zbíjal ľud
ó, milostiv mi teraz buď!“ —
— teraz buď! —
na hrebeni — sťa v sedle — ten;
jako sa skončí strašný deň? —
— „ja bral som ľudu slobodu
v otrockú jal ho porobu“ —
— porobu —
len jedno chybné pohnutie,
v prepasti kosti rozsuté!
— „ukrutný môj opustím hrad,
slobodný ľud prepustím rád“ —
— pustím rád —
tam strašlivý so smrťou boj,
tu v zraku des! — na čele znoj! —
— „mňa z pýchy tvŕdz do prachu hoď!
len syna môjho vysloboď!“
— vysloboď. —
Sťa had sa plazí. — Čakaj! — stav —
z prepasti číha smrtí dav.
Mhly sivé z dolín lezú hor’ —
strach! ešte i s mhlou sa tu bor!
Nevládze ďalej otca zrak —
na oči padnul mdloby mrak;
hrobové ticho v svete skál,
sťaby pod kúzlom čarov stál
a nemo tŕpne žulísk rad:
či uzrú hrozný v prepasť pád? —
drží ich desný úžas, ľak:
či zhltne obeť hlbín drak?
nemý štít každý, každý kút,
nad ním sa vznáša Boží súd. —
— — —
Odletel z štítov smrti stín,
otca si z mdloby kriesi syn.