ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto rozprávka sa začína veľmi smutne a končí sa veselo; a tak môžete ju začať čítať — ak chcete — aj od konca. Histórie sa obyčajne začínajú veselo a majú smutný koniec — ja to robím naopak, a tak teda:

Pán Barnabáš Karabín umrel.

No, nebola ho veľká škoda. Ani nebol taký starý, veď mal iba osemdesiatpäť rokov, ale nebola ho škoda, lebo bol zlý. Zlý bol preto, lebo bol zlostný starý mládenec. Mal toľko peňazí, že ľudia vraveli, že mu ich vari čert cez komín sype. Ale bolo to vraj čudné: čo chytil do ruky — premenilo sa na zlato. Hádam keby bol kľučku z dverí chytil do ruky, i tá by sa bola zmenila na zlato. Lenže on kľučky do ruky nechytal — dvere mu otváral sluha a on kráčal cez celý rad izieb. Po rodičoch nezdedil ničoho, všetko si sám nagazdoval. Mal zaujímavý byt: spálňu mal vytapacírovanú samými — parteceduľami. Samí Karabíni a Karabínky mu tam oznamovali, že už opustili tento svet. Nebolo to veselé čítanie…

Ale jeho to nemýlilo. Zastal ráno, večer, pri tej i onej parteceduli a zamyslel sa nad nimi.

- Vidíš, Tonko, — vravieval, — ty si už pošiel, a ja som ešte tu! Hahaha, — a srdečne sa zasmial! — Vidíš, Peregrínka, ty si mi vždy závidela tú lúku pod horou! Ja ju ešte mám, a ty už nepotrebuješ toľko zeme! A ako si hrabala peniaze, kým si žila, a nosila tú jedovato zelenú fertuchu, čo ma tak zlostila!

Druhý deň rozprával sa zasa s Adriánom Karabínom. — Nono, Adrián! Nože nepoľuj na mojom! Vidíš, všetko chceš ty postrieľať! I zajace i srny i diviaky i medvede! Prečo si bol taký nenásytný! Teraz už nepoľuješ — guľka stihla teba — už máš pokoj s poľovačkami…

A tak to šlo deň po deň — veľa Karabínovcov bolo na Slovensku, velikánske príbuzenstvo — starý pán mal izbu vytapacírovanú až hore do povaly — všetko čierno rámovanými ceduľami. Samé navštívenky tých, čo už o tom nevedeli…

Ale starý pán mal druhú izbu, ktorá bola oveľa veselšia, lebo bola vylepená samými listami. Listami, čo dostal od pekných žien, od pekných dievčat, lebo mrzké nemal rád. A miloval ich hodne za tých osemdesiatpäť rokov. Počnúc od svojej dojky, čo ho pridájala, až po to mladé, krásne sedliacke dievča Veronu, ktorá ho ako osemdesiatpäťročného starého zlostníka udržovala pri živote. Každé ráno, každý večer dostal v maličičkom hrnčeku — ženské mlieko. To ho udržovalo pri živote. Jeho starý ustatý žalúdok už inšie nezniesol…

Tak táto Verona bola jeho posledná láska — lebo od nej závisel jeho život. A keď ho Verona kŕmila, starý Karabín ožil a maličičkými krôčikmi chodil po izbe.

V tej falošnej izbe, ba vlastne izbe falošníc, ako vravieval, potom čítal tie listy. — Samá faloš, — zlostne mrmlal. Všetky tie Márie, Anny, Kataríny, Zuzany, už dávno zatvorili oči na večnosť, ale starý Karabín ešte denne čítal listy, čo mu kedysi písali… — Katarína!… to bola žena! V izbe spal muž, a v susednej ma bozkávala! No, bude mať čert v nej dobrú spoločnosť… — Strašný bezbožník bol starý Karabín…

— A ty, Lojzka! Vyzerala si ako malý nevinný anjelik, ale pila si ako chlap! No, teba tiež nebola škoda… — Takto každý deň zastal pred iným listom a každý deň lietali mu z úst zlostné slová… A mužov, Karabínov, nenávidel on, starý kuruc, lebo boli na cisárskej strane. Triasla sa mu brada, hrkotali mu staré zuby, palica z ebenového dreva s rúčkou zo slonovej kosti klepotala mu ustavične po zemi.

Čím viac nadával na ženy, tým bol zdravší a mladší, tým viac mlieka musela Verona posielať. No jedného pekného dňa umrel — nebola ho škoda. Objavili sa všetci Karabínovci, lebo z úradu im oznámili, že starý Barnabáš zanechal záveť. Ale najprv ho bolo treba pochovať. Pohreb mal slávny — prišli farári zo všetkých dedín, čo mu patrili, spievali circum dederunt. Poddaní ho niesli ma pleciach. Rakva bola do krypty ľahká, ľahký bol i starý pán…

Píšeme rok 1830.

Krypta sa otvorila, krypta sa zatvorila — címer na krypte zastreli čiernym závojom. Barnabáš bol posledný Karabín z tejto línie. Dámy v krinolínach vyťahovali čipkové ručníčky a privoniavali ľalie, lebo vtedy sa to tak patrilo. Šikovnejšie vytlačili i slzičku — ó, ako by sa bol smial starý Karabín, keby to bol videl! Dobre on vedel, že ho nikto nemá rád, lebo ani on nikoho nemal rád — a teraz slzy!…

— Aká falošná je tá Angela! — ale nemohol to povedať, lebo ticho a spokojne spal vo svojej krypte; hádam prvý raz v živote spal ticho a spokojne… Vraví sa, že človek vtedy spozná, akí hrabiví sú ľudia, keď má s niekým spoločné dedičstvo. No, to sa i u Karabínovcov dokázalo. Tetka Lujza a tetka Ludvika pozerali kasne, šifonéry, almary, jedna vyťahovala pravé čipky — skoro sa zbláznila pri pohľade na toľké skvosty, tetka Pavla čítala strieborné lyžičky a zháňala nejakú žufanu na mlieko a Zefirína s horúcimi lícami prehŕňala sa v kazete, v ktorej mal starý pán rubíny, zafíry — nezavrúbené, len tak pohodené.

Páni sa prechádzali vonku, muštrovali kone, statok — prezerali strechy, múry — každý mal v úmysle niečo prerábať, to a to odstrániť, hoci bolo všetko v najväčšom poriadku, lebo starý Karabín mal vždy a všade šťastie, len v láske nie. Zlato utekalo k nemu, a láska od neho… To bola tragédia jeho života…

No teraz si už z toho nič nerobil, teraz ho už nič netrápilo, nič nezlostilo.

V záveti stálo takto:

Každému z rodiny, kto príde na môj pohreb, nech hneď vyplatia jeden dukát. Kar nech sa odbaví v drevenej sále. Rodina a hostia nech dostanú moje najlepšie víno, dámy biele burgundské, lebo ony to milujú, páni červené. Kar nech trvá od večera do rána a záveť nech sa číta pri večeri, punkt o dvanástej v noci. Prítomná nech je všetka čeľaď, počnúc od parádneho kočiša až po svinského pastiera, a všetci majú sedieť pri jednom stole, lebo, sme všetci rovnakí, všetci musíme zomrieť…

Všetci Karabíni a Karabínky zostali začudovane stáť: čo je to za čudná vec? A s čeľaďou pri jednom stole? A o polnoci?

No, ten testament bol zasa taký, aký bol celý Barnabášov život.

A v drevenej sále, kde len myši behali. Kar tak ďaleko od kuchyne? V najstaršej čiastke domu, ktorá sa už dávno mala prestavať? Samé začudovania.

Stalo sa ale všetko tak, ako si nebohý žiadal. Rozčúlenie bola veľké. Komu ozaj poručil majer Samopach? A komu kaštieľ? Komu majer Nedopuch? A komu ten ohromný majetok? Všetci mu boli rodina a všetkých nenávidel, to dobre vedeli. Čo za malíciu si zas vymyslel starý pán? Zefiríne iste poručil statok, lebo vedel, že sa ho hrozne bojí, a Justinovi pravé čipky, lebo je starý mládenec a nebude vedieť, čo si s nimi počať. A ten nádherný porcelán kto dostane? Hádam švagriná Betty, ktorá vie jesť len zo striebra, a padne do kŕčov, keď počuje vidličku škrabať po porceláne. Konečne si zasadli na kar.

Drevená sála, tak sa menovala, lebo bola celá z dreva. Povala a dlážka, múry, steny, stĺpy, všetko z toho istého bledého višňového dreva. Kedysi to mohlo byť nádherné. Dnes to bolo také staré, popraskané ako sám starý Barnabáš v posledných časoch…

Sadli si ku stolu — v ohromných masívnych žirandóloch horeli sviečky. Bolo ich dvadsaťštyri. Ešte pred hodinou svietili mŕtvemu — teraz svietili živým…

Dámy potajomky skúšali damask na obrusoch a striebro na stole — každá si myslela: ,Ozaj, čo bude patriť mne? Hej, že sme sa viac nestarali o toho starého! Ale človek by bol myslel, že bude sto rokov žiť, tak dobre vyzeral… No, veď sa ani tí ostatní o neho nestarali…‘ tým sa tešili.

Pri dlhom stole sedela celá slávna spoločnosť. Sedemnásť Karabínov a Karabínok. Dámy mali na hlavách čierne kapišóny ako znak smútku, páni — prívrženci Viedne — vysoké, biele goliere „Vatermörder“, sivé a barnavé fraky — a každý čiernu viazanku. A celá spoločnosť mala čierne pletené rukavičky. Vlastne nezmysel, lebo práve ruky v čiernych rukavičkách ledva čakali na to, ako chytiť bohaté dedičstvo…

Hneď popri vznešenej spoločnosti sedela čeľaď, ako to Barnabáš nariadil. Kočiš Jura, paholok Jano, pastieri, slúžky, bolo ich do päťdesiat ľudí. Pri stole sedela i Verona — jediná, ktorá ozaj smútila za nebohým. Pekná, silná, mladá sedliačka, pán bol k nej dobrý vtedy, keď ju Mišo do nešťastia doniesol… ledva mala osemnásť rokov, už decko bez otca plakalo v kolíske… Čo by si bola počala, keby nebol býval starý veľkomožný? Pri konci stola sedel Mišo, oka z nej nespustil — ale vziať si ju? Veru nie. Ani mu neprišla na um. Obaja chudobní — načo by si ju bral?

Verona sa tichučko dívala do sviečok. ,Chudák starý pán veľkomožný, všetci vravia, že bol zlý, veru ku mne nie…‘ Tak Barnabáš predsa neumrel bez toho, žeby nebol zanechal aspoň jednu dušu, ktorá za ním žialila.

Spoločnosť bola najprv ticho, potom pri dobrých pečienkach a chýrnom bielom a červenom burgundskom rozviazali sa jej jazyky. Blížila sa polnoc, zabudli na pohreb, no nezabudli na bohaté dedičstvo. Len to ich škrelo, kto to asi dostane? Gregor a Akusius Karabín len-len že sa nepovadili, kto dostane majer Lopúch — a dámy si vyratúvali, ktorá kedy preukázala Barnabášovi nejakú službu!

Aj čeľaď jedla a pila — ale potichu. Panstvo bolo priveľmi blízko, báli a ostýchali sa. Len potichučky sa osmelili vravieť medzi sebou…

Na hodinách v kaštieli bila polnoc. Nastala tichosť — notár si odkašlal, vstal od stola a pomaly otváral ťažkými pečaťami zapečatený testament.

— Ja, Barnabáš Karabín, pri úplne zdravej mysli a zdravom rozume som sa odhodlal pripraviť sa na poslednú cestu. Keďže — žiaľbohu! — nič nemôžem vziať so sebou na druhý svet, odhodlal som sa takto rozdeliť svoj zemský majetok:

Všetko, čo mám, zanechávam a porúčam svojej adoptovanej dcére Verone Novákovej, ktorú som za vlastnú prijal preto, lebo bola jediná ženská, ktorá ma v živote neoklamala, ale až do smrti kŕmila a potešovala. Všetci ostatní Karabínovci dostanú každý jeden dukát — to je za ich lásku dosť. Štyria svedkovia, štyri zemianske pečate.

Po tomto prečítaní sa strhol taký chaos, že sa to nedá opísať. Všetci sa zhŕkli okolo notára. Každý chcel testament vidieť. Od váhy ťažkých stolov, stoličiek, ľudí, fliaš stará višňová dlážka popustila a s ukrutným rachotom-praskotom preborila sa v oblaku prachu za hrôzy a kriku! Zmizli sviečky i burgundské, zmizli pečené kapúny, zmizli tetky, zmizol Mišo, Ďuro, Jano — len Verona skočila do dvier — jediná sa dívala na tento koniec sveta.

No nestalo sa nič — aspoň nie veľa: Zefirína si vybila dva predné zuby, Gregor Karabín si vytkol pravú nohu, tetka Zuzana si odrela bok a kočiš si preťal nos.

Oškúlení, zahanbení, nazlostení odtiahli slávni Karabínovci.

Testament bol testament — právoplatný, tam sa nedalo nič robiť.

Verona sedela v kútiku a plakala. Sama nevedela, či od žiaľu, či od šťastia?

Istá vec, že malý Mišo v kolíske teraz už konečne dostane otca…

A tetka Zefirína vzdychala: — Za jeden dukát dva zuby; Barnabáš, to si si všetko ty vymyslel!