ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Namiesto prologu poviem vám radšej historku o svojej prvej kauze. Prečo? Vysvitne.

Osadil som sa ako advokát v Bánovciach pri Trenčíne. Nejdem ich opisovať. Kto je zvedavý na ne, nech si ich ide obzrieť. Teraz sú nad Bebravou. Zvábil ma ta nebohý dr. Jozef Minárik.

— Čaká ťa banka, čakajú ťa ľudia, čakajú ťa aj kauzy.

V Trenčíne som presadol na húsenicu. Bol večer. Keď zmizly posledné svetlá, sadol som si do prázdneho oddelenia, pozeral do tmy a načúval.

— Ta, ta, ta — do tmy, ta, ta, ta — do tmy, — znelo mi v ušiach.

Keď som došiel, bolo len deväť hodín, a na moje nešťastie tamojší hasiči mali ples. Rozumie sa, musel som byť na ňom, a keď som bol na ňom, rozumie sa, bolo vylúčené, aby som netancoval. Byť na bále a tancovať na ňom je vec pochopiteľná, ale podivné bolo, že som štvorylku dirigoval — po slovensky.

— Dámy! Páni!… Tu páry!… Jednoduchá reťaz!… Duplovaná reťaz! Dámy zamieňať napravo!…

Kieho čerta! Veď je to pansláv. Nepovie „kišasoňka“, ale „slečna“… Hovorí „ruky bozkávam“, a nie „kezítčókolom“. Ani nie „alásolgája“, ale „služobník“, a na „dičértešék“ zaďakuje „naveky ameň“… Vyká… Na tabuľke má meno nie s „sz“, ale s „s“… Pansláv… Chodí k Heindlovi a objednáva si obed, večeru po slovensky… Onehdy pri víne mu Cigán hral slovenskú „Aj, kaj sa ty túlaš, černooký Janku?“… Učil primáša akúsi „Uderila jedna, uderila druhá“… Celkom iste pansláv… Jemu podobní fiškáli, hlavný slúžny, okresný sudca, apatekár, farár a iní páni chodia k Baronovi, a on s Lapárom, Minárikom a inými mešťanmi bánovskými… To je iste propaganda, agitácia…

Preto sa stalo, že keď som u advokátov spravil návštevu, aby som sa pánom kolegom predstavil, návštevu mi nevrátili, ale poslali mi doporučený list s týmto maďarským textom:

„My dolupodpísaní dozvedeli sme sa o tom, že je pán pravotár nepriateľom maďarskej vlasti, a preto do tých čias, kým tak bude, s Vami všetky styky prerušujeme.“

Podpísaní: dr. Wranovich Béla, dr. Wagner Ede, dr. Lakos Adolf, Dohnány Gustáv a dvaja koncipienti, Židia, na mená ktorých sa už nepamätám.

— Tu máš! — myslel som si. — „A magyar haza ellensége.“ Z toho môže byť všeličo. Môže byť kauza pre osočovanie, § 258. Môže byť duel. Môžem i svesiť takuľku a ísť ta, odkiaľ som prišiel. Môžem sa povýšene usmiať nad bánovskými bôžikmi a ostať bez ich kamarátstva. Môžem ísť medzi nich k Baronovi a vyoflinkovať ich rad-radom.

Ale na duelovanie by som potreboval aspoň dvoch sekundantov, a keby to bol jeden duel, ale šesť!… Nie, nevyzvem ich na duel… Odísť?… Veď to chcú, aby som im neubral chlebíčka. Tak by triumfovali… Ísť medzi nich a vyzauškovať ich?… Ich je šesť a ja jeden, hoci pevného tela a tvrdých svalov, ale, ako sa hovorí, mnoho husí i brava zdolá. Výsledok pračky neistý… Nie, nepôjdem medzi nich… Budem sa teda povýšene smiať a pôjdem „riadnou cestou zákona“.

Aj som šiel. Lenže trestný sudca dr. Hocman držal povraz tam, kde bola väčšina. Na moje oznámenie určil síce termín, ale keď som polhodinou pred deviatou prišiel na súd, pozrel na mňa zpoza krucifixa a povedal mi s úsmevom:

— Neskoro, pán pravotár.

Vytiahol som hodinky. Pol deviatej.

— Ešte len pol deviatej, — hovorím a ukazujem mu svoje hodinky.

— Pol desiatej, — vraví a pozerá na svoje hodinky.

Pritom otŕča rúčkou pera za svoj chrbát, aby som pozrel, koľko je na úradných hodinách.

— Mám predsa presné hodinky — „schafhausenky“.

— A ja mám „omega“.

— Na veži je len tri štvrte, — ukazujem sudcovi oblokom.

— Tie sú pre svätú cirkev. My máme svoj čas.

Šiel som sa presvedčiť, ako ukazujú iným hodinky. V podateľni bolo desať, kancelista mal desať, pisár v kancelárii desať, druhý sudca desať. Len u mňa a na veži ani deväť. Sbehol som k vedúcemu do pozemkovej knihy, majúc nádej, že sem nezasiahla intriga, ale márne: i tu bolo desať. Komplot dokonalý a do podrobností vypracovaný a vykonaný.

— To budete dnes na obed dlho čakať… Dali ste posunúť všetky hodiny, pán sudca.

— Osočujete? — urazil sa sudca a vstal so stoličky.

— Mal by som chuť vás oznámiť, — zavrčal som rozhorčený a vyšiel von, buchnúc dvermi.

Celý deň som porovnával hodinky Bánovčanov so svojimi „schaufhausenkami“. Šly všetky podľa mojich. Na druhý deň i úradný čas i sudcove omegy sa napravily. Ale neskoro. Moju prvú kauzu som prehral. Ostávalo mi takzvané „ospravedlnenie“, že som sa bez viny oneskoril na ceste spravodlivosti so svojou pravdou.

Ale aké „ospravedlnenie“? Nie moje hodinky šly neskoro, ale moja hlava sa náhlila, nie úradné hodinky sa náhlily, ale bánovské „hlavy“ šly neskoro.