ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Trenčína do Prešporku sprevádzali ma kedysi štyria vojaci pod bajonetmi. Z Berezovky za Bajkalom do Voroneže už len jeden konvoj, ale so štykom na vintovke. Z Voroneže do Kijeva mi robil kompániu tiež jeden mladý ruský vojak, ale mal opásaný už len bajonet.

V prvom prípade ma viedli ako zradcu na zastrelenie. V druhom prípade „na voľné prebývanie“ do Voroneže, ako libertína najnižšej triedy. V treťom prípade som už bol československým pracovným materiálom, určeným pre Sväz československých spolkov v Rusku, ktorého sídlo bolo v Kijeve.

To boly moje cesty z „otroctva k slobode“.

Do Kijeva sme prišli 6. septembra 1916 podľa nového štýlu. Bolo osem hodín ráno. Obloha utešená, belasá, povetrie teplé. Hore na vŕškoch v stromoví mesto a ešte vyššie na vŕšku plno cibuľovitých veží a kostolov. Pod vŕškami valila sa veľká rieka Dniepr. Ale hľadieť nahor a dookola sa ešte veľmi nedalo pre hrôzu ľudí na stanici. Ledva sme sa vymotali k električke. Električka tiež oblepená ľuďmi, ako medový koláč muchami.

— Vasilij Ivanyč, poďme na izvoščíkovi, — vravím konvojovi.

— Charašó.

Ani sme nevyberali. Hneď na prvého sme si sadli. Izvoščík chudý a starý a jeho koník tiež taký. Krivkal a ledva zapletal nohami. Pred prvým vŕškom zastal, ani za svet ďalej. Izvoščík najprv drgal opratami, pohrozil sa bičom, ale keď koník na to nereagoval, sosadil nás, že on na vŕštek nejde. Šetrí si koňa. Pýtal rubeľ. Videlo sa nám síce, že cesta bola prikrátka za takú cenu, ale čo sa budeme škriepiť s pravoslávnym? Dal som mu rubeľ a šli sme pešo na „razpredieliteľnyj punkt“.

Tu nás tiež čakala skúška trpezlivosti.

Prišli sme o 10-tej a hlásili sme sa. Povedali nám, že tak o hodinu, o dve príde načaľnik a odbaví nás. Aha! Už sme doma. Poznáme tie dve hodiny. Šli sme raňajkovať. Vrátime sa po hodine a zasa len vravia, že tak a tak, o hodinu, o dve príde načaľnik. Šli sme si do mesta „poguľať“. O hodinu sa zasa hlásime. Načaľnika „ješčo niet“. Tak o hodinu, o dve. Šli sme na obed. Popoludní to isté. Až o štvrtej sme dostali „bumagu“ a k nej vojaka, ktorý nás odprevadil do Sväzu, kde ma odovzdali, ako už neraz, proti potvrdeniu.

V rozsiahlej miestnosti Sväzu boli skoro samí vojaci, Česi v ruskej uniforme. Práporčíci, poručíci, dobrovoľníci. Jeden z nich sa ma ujal a zvestoval mi, že ma čaká veľká úloha a že mi o nej viacej povie brat Jožo Gregor. Poslali hneď i pre neho do hotelu Pragy.

O malú štvrťhodinku prišiel.

Pobozkali sme sa, ako starí kamaráti, ktorí sa dávno nevideli.

Nezmenil sa. Bol v civili. Tá istá podlhovastá tvár s plešivastým temenom, s dávno strihanými vlasmi po bokoch a tyle, malou, nepestovanou briadkou, hrubými fúzmi a silnými obrvami. Tie isté usmievavé sivé oči. Ten istý skromný človek s rečou úprimnou, so slovami bez pýchy a hrdosti. Len viac šedivých vlasov bolo vo fúzoch a aj obrvy sa mi na chvíľu zdaly akoby prísnejšími, keď ma obzeral. Možno od toho, že si ma predstavoval okrúhlym v tvári a mladým, a videl pred sebou človeka už staršieho, vychudnutého, s čiernou, ohorenou, kostnatou tvárou, s vpadnutými sluchami.

Vtedy som bol ešte vždy po sibírskom týfe (tyfus recurrens) a chodil som ešte ako v horúčke. Udalosti a dojmy neprijímal som priamo a hneď, ale akoby osievané cez sito. Nič ma netešilo. Bol som chmúrnym pesimistom a nemohol som sa akosi zobudiť.

— Budeme vydávať noviny, — hovoril mi nadšene, — nejaké také slovenské hlasy, ako prílohu Čechoslovana. Ty, Janček a ja. Tri strany… Janček je v Moskve. Tam agituje… Treba rozkývať našich. Dať smer… Budeš so mnou bývať…

A už ma i viedol na svoj byt, chytiac ma pod pazuchu. Šli sme kamsi ďaleko, až za Krutoj spusk. Ukázal mi izbičku na druhom poschodí s oblokmi na tichú uličku a s výhľadom do sadu s veľkým trávnikom. Bolo v nej čisto a útulno.

— Mesačne tridsaťdva ruble s obsluhou.

Poškrabal som sa pravou rukou za ľavým uchom ponad hlavu, čiže, ako sa vraví, po luteránsky.

— No, čo? Budeme dostávať dôstojnícky plat. Každý po šesťdesiatdva ruble. Je to síce dosť málo v Kijeve, ale pri skromnosti ujde.

— To si myslím, že ujde.

Na dôkaz skromnosti „šutroval“ ma hneď na Kreščatik do akejsi veľkej stolovej. Rozkázal hus a nedovolil nič platiť.

Fajčili a besedovali sme hlboko do noci.

To boly naše novinárske prípravy.

Na druhý deň ma redaktor Čechoslovana, Švihovský, veselo prijal a predstavil „kolegom redaktorom“, Žďárskemu a Dýmovi.

Čo sa zovňajška týka, z nás jediný Švihovský bol slušný. Oblečený do dobrých, tmavých šiat s čiernym, širokým, mäkkým, socialistickým klobúkom na prvý pohľad robil dojem šéfa. Usmiaty, vyholený, tučný, s blýskavými lícami. Redaktor Dýma nosil vtedy veľkú, okrúhlu čiernu bradu, ktorá akiste mala nahrádzať vlasy na príliš vysokom a holom čele. Bol by imponoval ešte i výškou a šírkou, ale dojem kazil vetchý, polodlhý zelenkavý kabát a najmä pás okolo brucha s veľkou gombičkou práve na pupku. Tento pás mu akiste mal držať i nohavice, iného cieľa nemohol mať, o okrase nemohlo byť reči. Hlavu mával obyčajne prikrytú mäkkou židovskou čiapkou neurčitej farby k vôli vysokému čelu. Žďársky, nízky, útly blondín, s rusou kozou briadkou, úvodnikár Čechoslovana, nosieval popolavú rakúsku dôstojnícku pelerínu, ktorá mu siahala po kolená, na čierno prefarbenú vojenskú blúzu, nohavice za krátkymi sárami čižiem s vychodenými gumovými opätkami. Gregor mal vtedy najparádnejší jesenný prechádzkový kabát, farby pepita, neošúchaný, len gombičky na ňom sa zle držaly a nejedna z nich bola invalidom, ulomené polovičky len-len že visely na nitke. Kde kabát vypriadol, neviem, ale pri bežnom, povrchnom pohľade bol v našej kompánii najlepší, okrem šéfa, rozumie sa. Ja som chodil v svojom „križiackom“ mantli, ktorý som dostal ešte na Sibíri od Červeného kríža (preto križiacky). Aby sa nepodobal vojenskému rakúskemu mantľu, strhol som gombičky a epolety s pliec, vytrhol jazyky na chrbte, tak som dosiahol, že sa podobal voľnému, širokému raglánu, ale tiež len pri bežnom a chytro odvracajúcom sa pohľade. Ináč biele plátené futro vrecák, ktoré sa vše zabelelo, keď som si ho sobliekal alebo obliekal, a čísla na vreckách nemilosrdne prezradzovaly jeho a môj pôvod. Preto som obyčajne sedel v ňom a len v krajnej potrebe ho sobliekal. Nuž márnomyseľný človek sa vždy nazdáva, že sa každý na neho díva, a medzitým si ho nik nevšíma.

Redakčná miestnosť bola podobná nám: prechodná, kým sa jej lepšie nepovedie. Koridor s telefonom. Cez koridor každý chodil a telefon ustavične zvonil. K tomu páni redaktori boli skôr „povídaví“ ako píšuci. Jožo Gregor najlepšie vystihol položenie, keď odišiel písať článok do ktoréhosi sadu. Mohol si to dovoliť: bol už starým pracovníkom.

Ja, ktorý som nastupoval službu, hoci ma vábil príklad Jožov, pokladal som predsa za potrebné sadnúť si za redakčný stolík.

Novinárska práca sa začala.

Redaktor Dýma uviedol ma do novinárskych tajností. Vystrihoval zvesti z Národnej politiky a ja som ich prekladal do slovenčiny.

Práca nebola nová. To isté som robil už na Sibíri. Tam som prekladal z ruštiny do maďarčiny.

O niekoľko dní mi hovorí Jožo:

— Musíš písať politické články, úvodníky.

— Ale, kamarát, — povedal som mu, — nikdy som úvodníkov nepísal. V tom som baran.

— No, musíš.

— Prosím ťa, veď ma staviaš pred sporák, aby som piekol a varil, a nerozoznám dobre mrkvu od zeleru. Musím sa najprv informovať, trošku sa rozhľadieť. Nevyznám sa v rozličných prúdoch.

— Tok je jeden — československý.

— A v tom toku rozličné víry, zákruty, bočné tečenia, podmývanie, melčiny…

— No, vidíš, napíš o tom niečo.

Čo bolo robiť?

Zamočil som pero do atramentu a zakrútil ním nad papierom. Ešte raz som ho zamočil, poštrkal vo fľaštičke, zakrútil nad polhárkom ešte raz a ešte raz. Chvíľu som čakal. Pokrútil som hlavou a složil pero.

Priškrel ma nesúlad. Akési všeobecné mrmlanie, ako keď sa židia modlia v synagoge. Jeden vykríkne, druhý sa mu ohlási a zasa mrmlanie. Krik sa stupňuje, hlasy idú dovysoka, gestikulovanie čím ďalej, tým prudkejšie. Čakáš, kedy si už pôjdu do vlasov…

Nikto nebol dosť dobrý a každý chcel byť najlepší.

Na príklad poslanec Dürich.

Mali sme zákon. Takzvaný Kijevský zápis. Podpísal ho za Československú národnú radu M. R. Štefánik a Jozef Dürich, za Sväz československých spolkov v Rusku jeho predseda Václav Vondrák a tajomník Ján Volf, za Slovenskú ligu v Amerike vyslanec Gustáv Košík.

Tento zákon hovoril, že „vzhľadom na zemepisnú rozptýlenosť československého živlu a na nevyhnutnosť jednotného politického vedenia, ako i vzhľadom na zvýšenie intenzity branného odporu i celkovej politickej akcie z vôle zahraničných Čechov a Slovákov i predákov národa tam za Karpatmi vynímajú sa z kompetencie organizácií československých veci vojenské a zajatecké, ako neodlučiteľné časti akcie diplomaticko-politickej, a odovzdávajú sa Československej národnej rade. Podpredseda Československej národnej rady p. Jozef Dürich prišiel do Ruska a je reprezentantom Národnej rady v Rusku. On je povolaný ako taký hovoriť menom tejto Rady a nech je pokladaný aj za reprezentanta československého národa v Rusku.“ Atď.

Zákon bol jasný, ale ľudia nie.

Všeobecné mrmlanie.

Sväz mrmlal, že mu vzali najdôležitejšie veci, t. j. zajatecké a vojenské. Petrohradská opozícia mrmlala, že Sväz vôbec ešte jestvuje a pľuje do ich hrnca. Ktosi vykríkol, že Dürich povykonával v Petrohrade regiment hlúpostí a že chce zriadiť osobitnú, samostatnú Národnú radu pod „pokroviteľstvom“ a pri financovaní ruskej vlády. Obklopuje sa ľuďmi českej verejnosti antipatickými. Vymenúva za svojich spolupracovníkov figúry podľa receptu Priklonského, referenta československých vecí v ministerstve zahraničia, bývalého konzula v Pešti, nepriateľa prof. Masaryka a sjednotenia Čechov a Slovákov… Ministerská rada už i odhlasovala subvenciu… Neslýchané!… Je síce pravda, že vo všetkom závisíme od cárskeho Ruska, ale my chceme byť nezávislí. I peniaze by sa nám zišly, ale nie od Ruska, to by znamenalo kontrolu, a my ruskej kontroly nechceme… I to je pravda, že nás je v Rusku najviac. V Rusku by malo byť centrum vedenia, ale keď už toto centrum máme v Paríži s prof. Masarykom na čele, to, čo robí Dürich, je vbíjanie klina do jednomyseľnosti, znamená rozpoltenosť vedenia… V Rusku môže byť len filiálka Národnej rady. Tak, ako to označil Kijevský zápis… Ale už nie s Dürichom. To je zradca…

A reprezentant československého národa stáva sa nakoniec „rakúskym špiónom“.

Štefánik pracuje v Petrohrade na zriadení filiálky Národnej rady v Rusku a po Rusku chodia medzi Čechmi a Slovákmi Koníček a Štěpánek. Zle-nedobre na týchto. To sú predstavitelia cárskofilského smeru. Černosotenci! Dolu s nimi!

V Moskve bol rusko-slovenský spolok „pamäti Štúra“. Čert aby ho vzal! Čo? Štúra aby čert vzal? Prečo? Akej kaše navaril? Nasršený Janko Sršeň srší hnevom, dr. Markovič štúra: rozprášiť Štúra. To sú tam všetko gubernisti. Tí chcú zo Slovenska guberniu.

Vyslanec Košík nevie, čí je. Ako na americkej hojdačke: raz so Štúrom hore, raz dolu, raz na jednej strane, raz na druhej. Ako, kde a s kým je?

Sväz si nabral zo zajatcov spolupracovníkov. Z nich sa vyvinula organizácia: sbor spolupracovníkov. Sbor pracoval tak, že pílil konáre, na ktorých sedeli šéfovia Sväzu, zväčša ruskí Česi, aby si krky zlámali. Čo držia s Dürichom? A oni, chudáci, tiež nevedeli, kadiaľ by bolo lepšie: či sa držať za kabát Dürichovi, či za Štefánikov? Sú nestroviteľné jedlá pre zoslabeného, a takým nestroviteľným, teplým, z pece práve vyšlým čerstvým chlebíkom bol pre pánov šéfov Petrohrad so svojou mladou a teplou opozíciou. Aby ju porazilo!

Nábor vojska československého mal byť sverený generálovi Červinkovi. „Generál Červinka… Generál Červinka…“ začalo sa mrmlať… On má organizovať československé vojsko? Veď je to nepriateľ Čechov. Povedal na nich, že sú zčiastky austrofilovia a zčiastky absolútne nesúci na to, aby mali v rukách takú vážnu vec. To musí vraj robiť ruský generál. Totižto on. Nuž pravda. Preto intriguje proti Sväzu. Vytrhol pasus z Čechoslovana a chcel dokázať, ako mrzko píšu Česi o ruskom vojsku. Cenzor novín bol v pomykove. Musel poslať celý článok, aby sa ospravedlnil a dokázal, že je článok vlastne ódou na Rusko… Utopiť ho v lyžičke vody!

Tu zas Koutňák nadal sväzistom v Čechoslovákovi. Redaktorom je Paulů. Inšpiroval článok Paulů. Koutňák dostáva zaucho fyzické, Paulů mravné. Podpisuje sa proti nemu bojkotačný spis… Ľaľa! Alüre bánovské. To, ako kedysi, keď bánovskí fiškáli podpisovali proti mne spis, že pretrhávajú so mnou styky, lebo som bol nepriateľom maďarskej vlasti.

Prichádza Pavlů do Kijeva s nótou smierenia a s olivovou ratolesťou v zobáku. Darmo vyčkáva v hoteli Savoy na činiteľov zo Sväzu a fúka do svojej vreckovky. Neprichádza nik.

Papoušek, historiograf, čierny, tenký, sympatický mládenec, ma prekvapuje, že ma volá Paulů.

Utekám.

Večeral. Od tých čias, čo som ho posledný raz videl v Pešti ako redaktora, stučnel a oplešivel. Tučný červený krk nad golierom so slabo plnenou klobáskou v tyle. Otvorená, široká tvár. Okuliare. Taký dobre kŕmený a dobre odetý pán profesor. Sediačky mi podal ruku.

— Jožo nebol tu? — spýtal som sa.

Zasmial sa.

— Kde si nechal Filemona, ó, Baucis?… Nevieš?… Toho dnes ani s policajtom nenajdeš… Ani nebol, ani nepríde. Pretrhol tiež povrázok so mnou. Podpísal bojkotačný „manifest“ proti mne… Otrávený Sväzom… Tí páni ani inšie nevedia, len otravovať. Naničhodní, nerozhodní ignoranti, bez autority. Keby sme ich my nedržali v Petrohrade, nič by neznamenali.

Prehodil nohu a oprel sa o druhú stranu stoličky, vyťahujúc šatôčku z vrecka.

— Článok proti Sväzu bol uverejnený bez môjho vedomia, ale teraz ho už držím, lebo nemôžem utekať.

Rozvinul predo mnou všetky možné politické programy. Hovoril, že je i tá možnosť, že Čechy s Moravou pridelia Uhorsku s autonomiou a Slováci zostanú tak, ako sú… Koníček, Štěpánek atď. chcú mať gubernie. Hlupáci. Tomu by sa protivili všetci: Francúzi, Angličania, Taliani. Nedovolia nikdy, aby Rusko tak ďaleko zasahovalo. Rusko samo nestojí o nás. Jemu je prvou otázkou Carihrad. To nechápe ani dr. Kvačala, ani tí ozembuchovia v spolku Štúra.

— Náš prápor je jedine správny, — končil svoje politické výklady, — lebo len takto bude za nás Anglicko, Francúzsko, Taliansko.

Hovoril, ako čo by čítal z knihy. Raz rusky, raz česky, raz slovensky. Prechádzal z jednej reči do druhej hladko, bez prekážok, bez potknutia sa, nemiešal slová, češtinu s „ř“ a tvrdo, ruštinu a slovenčinu mäkko. Mal som z neho radosť. „Z toho bude veľký človek“, myslel som si.

Od neho som sa dozvedel, že on to bol, ktorý mi dopomohol oslobodiť sa a dostať „propusk“ na Síbíri, označiac ma ako prekladateľa Puškina.

— Ďakujem ti vrele. I za tých tridsať rubľov, čo si mi poslal.

— Nie mne ďakuj, ale pečiatkam. Priložil som všetky možné pečate. Tie ťa oslobodily…

Hneď za ním mal prejsť cez Kijev Štefánik.

Boli sme ho pozrieť.

Nízky, s veľkou tvárou, bledým čelom, hrubým nosom, s rapinami okolo neho, múdrymi belasými očami. Bol v uniforme francúzskeho majora. Hovoril rozvažne, ticho, láskave a presviedčave. Spôsoby panské. Dojem svetobežca, ako by bol už stratil pod nohami svoju domácu pôdu slovenskú a zamenil ju celou zemeguľou. Čo bolo zpod Tatier, to mu bolo milé, ale malé, ako detská hračka, ktorú treba odložiť, lebo sme už vyrástli z detských nohavičiek a teraz sa robia veľké veci. Len nie malichernosti. Buďme veľkorysí.

Tento dojem potvrdzoval i tým, že sa nikdy nenanučil hovoriť správnou slovenčinou. Vravel po „nytránsky“, tvrdo.

Ja som s ním súhlasil, okrem zľahčovania reči; hovoril som:

— Veď celý náš doterajší boj s Maďarmi bol bojom len o „prostriedok“. Nástroj nám chceli vyrvať z rúk, ako sochárovi dláto, maliarovi štetec, rečníkovi jazyk, básnikovi slovo, národu jeho kultúru… Všetko „prostriedky“ na čo? Pre blahobyt? Spokojnosť?… Psychologicky to nepôjde nám, ktorí sme žili v znamení hesla „za tú našu slovenčinu“… Keď to má byť len nástroj, hovorme po nemecky alebo maďarsky, a celý náš odboj je nepotrebný…

Možno, že by sa bola rozvinula debata, ale ohlásili akéhosi potomka Veľkého Napoleona a či Bourbona. Vošiel vysoký a mohutný človek s ohorenou tvárou. Odporúčali sme sa.

Šli sme do redakcie. Tam bola schôdzka. Oheň na streche, dym a reči. Rečnil Žďársky:

— Čechoslovan má prestať. Bude sa nazývať Národnými novinami… Švihovský redaktorom nebude. Spytujem sa, prečo? Či preto, že je Čechoslovan už známy a vychádza sedem mesiacov. To je urážka. Nás redaktorov sa ani neopýtajú. Sme my tu novinársky papier, či čo? Navrhujem družstvo. My novinári ho prevezmeme. Odporúčam, aby sme v tomto smysle poslali Sväzu memorandum…

Prijíma sa. Ale je tu ešte jedna hrôza. Že vraj Paulů má byť komandantom celej československej tlače v Rusku. Ten napuchnutý namyslenec!

A ešte jedna hrôza: Štefánik má byť arbitrom v spore Paulů contra Sväz. Nechceme Štefánika za arbitra! Aký arbiter? To by bolo krásne! Sám povedal, že mu je Paulů osobným priateľom, a popredku usudzuje, že vyčnieva o hlavu zpomedzi ostatných. Nechceme Štefánika za sudcu!

Prichádza Košík s Vladimírom Hurbanom s peknou myšlienkou: založiť osobitný slovenský časopis. Celkom rozumne dôvodia: … Dvaja Česi nás zacláňajú, a keď sa nám podávajú Slovenské hlasy ako príloha Čechoslovana, to nám podávajú i tieto Česi a pre Slovákov sa stanú českými hlasmi. Slovák k Čechovi nemá ešte dostatočnej dôvery a lepšie bude, keď osobitné Slovenské hlasy povedia, že chceme jednotu s Čechmi…

— Nie, na nijaký prípad nie, — prostestujú Vondrák a Tuček, — to by bol separatizmus.

— Zasa separatizmus, — hnevám sa v duchu. — Všetky blchy, čo nosíme v košeliach, budú separatistické. Ako sa opovážime osobitné blchy nosiť? To je proti jednote.

Tu zas dr. Hojo kričí odkiaľsi z Moskvy, že nás Slovákov i tu v Rusku môžu viesť len takí Slováci, ktorí boli v Uhorsku uznaní za vodcov.

— No, reku, hneď si dáme doniesť Dulu. Ten musí doma rečniť, ako statočne bojujú Slováci za svojho milého kráľa a drahú uhorskú vlasť, aby „popeluška slovenčina“ bola uznaná. A my tu musíme predsa kričať, trúbiť, bubnovať, delami strieľať, aby sme presvedčili, že statočný boj za kráľa uhorského je nestatočnosť, vernosť k nemu nevernosť k našej veci, držanie prísahy nectnosť a zrada ctnosť. Tamtí doma sú zakríknutí. Vopchali sa do svojich dier. V nich mlčia a sa trasú. Práve preto naše slová tu nesmú sa pučiť od lojality. Nesmú byť podlé a okrúhle, ako nula, hotová sgúľať sa pod nohy Maďarom, aby ju odkopli a zahučali nám do tvári: „Gyáva népnek nincs hazája!“ Nie ti je dosť Štefánik?…

Ale mojou úlohou bolo písať a vzal som teda zasa složené pero do ruky a písal som.

Bolo so mnou tak, ako v známej anglickej anekdote. Akýsi kupec v Anglicku, menom Abel, dal si na firmu Abel. Čítali to ako Ebel. Dal si Ebel. Čítali to ako Eibel. Dal si Eibel. Čítali to Ajbel.

Pochválil som Kijev. Čítali to ako „Hanba Petrohradu“. Chválil som Petrohrad, čítali to ako „Dolu s Kijevom“. Chválil som Pavlůva, čítali to ako atentát na Sväz. Chválil som Vondráka, bola to bomba na petrohradskú opozíciu. Videl som starého pána Düricha, chudého, so šedivými vlasmi a bradou, ako stál v hoteli Praga sám, opustený, nik k nemu nepodišiel. Bolo mi úzko okolo srdca. Pozastavil som sa na honbe proti nemu, čítali to ako zradu proti československej veci. Chcel som byť šetrný oproti spolku Štúra, čítali to, že som gubernista. Hovoril som, že je osobitný slovenský časopis potrebný, hneď sa našli, čo to čítali: „Aha, separatizmus!“ Písal som, že Slováci chcú to a to, už to šlabikovali tak: „Samozvanci! Čo tí hovoria v mene národa?“

A keby som bol napísal, že v tomto nesúlade mi je jasné len to, že každý chce svojmu národu iba prospieť, len smery a metody sú rozličné. I Dürich, i gubernisti i štúristi, i sväzisti i petrohradská opozícia chcú vymaniť národ zpod politického područia Nemcov a Maďarov. No, a že gubernisti by nás chceli do područia Rusov, to už radšej k Rusom, ako k Nemcom a Maďarom, a že i Rusko sa zmení, nebude vždy na čele cár-diktátor, bude ústava, hľa, už je duma, voľby atď… To by boli povedali: „Aký je to limonádový, sentimentálny, bezcharakterný novinár? Novinár musí prepichnúť každého svojím perom, kto nesúhlasí s jeho presvedčením. Musí byť jeden plán, jeden smer! A toto? Hotový cárista, černosotenec!“

Zhrozil som sa a nenapísal podobný článok. Vyšiel mi zpod pera tento epigram:

Ale ani tu som nemal pravdy. Národohospodársky možno, ale politicky rozhodne nie.

Len tráva rastie potichu. Aspoň my ľudia to nepočujeme. Ale ona je na to, aby ju pokosili. Keď sa dom stavia, cieľ je jeden: postaviť dom, aby stál. Čo pri takomto stavaní kriku, lomozu, svárov! A práve v tomto kriku, lomoze a svároch je súlad stavebného procesu.

Prišiel teda filozof a povedal:

— Demokrace, toť diskuse.

Toto je pravda. Ale i ja mám pravdu, keď poviem, že to my po anglicky čítame takto:

— Vaďme sa, to je demokracia.

*

Nechajme demokraciu, nech dišputuje, a kým sa „páni“ vadia, radšej pripomeniem humoresku, ktorá sa so mnou prihodila. Je stará, ale pre mňa bola vtedy nová. Škoda, že bude zasa reč o topánkach a kepeni. Nemôžem zato. Popri národných otázkach sú vždy i také všedné a životné otázky, ako: čo si obuť a čím sa odieť?

V Rusku sme svätievali všetky duplované sviatky duplovane: naše a ruské. Na Sibíri roku 1915 som, ako známo, oslávil naše Vianoce „extraguľášom“ za 15 kopejok a erárnou teplou vodou s jedným zemiačkom pre desiatich — zadarmo. Na pravoslávne Vianoce nám dali pôstnu rybäciu polievku, ktorá iba smrdela rybou.

Roku 1916 zastihly ma Vianoce v Kijeve. Naše Vianoce boly i tu pre mňa smutné. Nik si ich nevšimol. Lial sa dážď. Prišiel som z redakcie okolo štvrtej popoludní. Izba nekúrená. Sadol som si za stôl a pozeral von oblokom tak, ako sa často pozerá v myšlienkach — do sveta. Mrkalo. Pred oblokom sa černely pokrivené konáre stromov v neďalekom sade. Naproti za sadom v jednom z oblokov vysokého domu svietila lampa, pod ňou čosi bieleho, prikrytý stolík, okolo neho neurčité, bledé škvrny, tváre. V mojej izbe ticho, len v susednej náš domáci pán kedy-tedy klepol sčítacím strojom a kvapky dažďa na oblok. Lampu som ani nezapálil. Ľahol som si na posteľ a žiadalo sa mi prespať celý Štedrý večer.

O trinásť dní neskoršie ruské Vianoce začaly sa tiež chmúrne, ale nakoniec ma rozveselily.

V Kijeve sme mali mnoho ruských Čechov, ktorí boli pravoslávni, a keď i neboli, svätili s Rusmi. Niektorí z nich nezabudli v tento krásny večer na svojich opustených, domácej viery držiacich sa krajanov.

Mňa pozvali na večeru do Červených a v prvý sviatok na obed do Živockých.

Práve som ležal. Nie od choroby, ani nie z lenivosti a ani som nedospával prebdelú noc. Príčina bola v topánkach.

Jaroslav Hašek, humorista, chodieval tiež do redakcie Čechoslovana, ale obyčajne v noci, aby si vystrel údy na niektorom redakčnom stolíku a složil svoju hlavu na nejaký balík novín, akých sa tam dosť povaľovalo. Zriedka sme sa stretli s ním. Hovorili o ňom, že pije a robí škandále po krčmách, ale že píše znamenité, veselé rozprávky. Neviem, čo sa mohlo stať, v istý čas sme ho vídavali v redakcii i cez deň. Chodil vo vojenských šatách s bledou, nafúknutou tvárou, s malými očkami nad okrúhlymi lícami; bola to tvár taká akási ženská, na ktorej chlpy nerastú, ja aspoň som mal taký dojem. Každému, kto sedel alebo prišiel do miestnosti, hľadel na nohy. Baganče mal zlé. Zdalo sa mi, že z jednej kýva na mňa veľkým prstom.

— Ty, brat, ty máš ešte jedny topánky, — chytil ma raz.

— Ako vieš?

— Včera si bol v bagančoch, a dnes máš civilné.

— Pravda.

— Ja by som si tie baganče kúpil.

— Dobre.

Tak moje šnurovacie veľké topánky, čo mi daroval rakúsky Červený kríž v Berezovke za Bajkalom, na ktoré som si vo Voroneži nechcel kúpiť galoše, hoci mi skoro len pod tou podmienkou dávali izbu, prešly do majetku Haška.

Bola to odo mňa ľahkomyseľnosť. Nie preto, že som mohol vedieť, že od Haška nedostanem kopejky, to som konečne i vedel, ale preto, že ako bývalý vojak nemyslel som na rezervu. Život je boj a v tomto boji sa i topánky derú. Mal som už len jedny a prišiel čas, že som si ich musel dať opraviť.

Odniesla ich naša stará obsluhovačka Šúra, vždy so šatkou na hlave, zakrútená, ako by ju zuby bolely, s vlniakom na pleciach, taká Polonemka, Polomaloruska, Polopoľka, ani v jednej reči sa nemohla poriadne vysloviť, ale úctivá, v službách ochotná, ako sa vravieva.

Mohol som si kúpiť nové, ale to by ma bolo stálo so 30 rubľov. Mohol som mať i lacnejšie, ale to by som bol musel stáť aspoň deň vo chvoste za „kartočkou“ na topánky a druhý deň už s „kartočkou“ zasa vo chvoste za topánkami. Aby som sa na nivoč nedoniesol, mohol som si 30 rubľov i požičať. Možno, že by mi ich bol požičal Živocký, ale možno i nie. Možno, že by mi bol dal „foršus“ Švihovský, ale možno, že i nie. Jožo Gregor by mi ich iste bol dal, ale nemal. Vždy bolo tak, že najradšej dávajú tí, čo nič nemajú. V týchto okolnostiach videlo sa mi najjednoduchejším a najlacnejším ľahnúť si do postele a v nej vyčkať, kým mi „sapožnik“ neopraví boty.

Ležal som deň. Topánky nedoniesli. Poznajúc ruskú rýchlosť, nevšímave som čakal, že na druhý, keď nie na druhý, tak na tretí deň budú topánky tu. Na štvrtý deň mala byť večera, na piaty obed. Času dosť.

Na tretí deň som sa znepokojil.

— Nože, Šúra, zabehnite k Fomovi, aby mi tie topánky poslal.

Šúra šla, ale len pred večerom mi zvestovala, že topánky nedoniesla.

— Tu je vašich osem rubľov, — povedala akosi zmätene.

— Nechajte. Pôjdete teda zajtra ráno pre ne.

— Foma hovorí, že topánky skapaly, — zašeptala chripľave a zdĺhavo smrkala na jednu dierku tak, že sa jej nos skrčil. — Foma vraví, že ich opravil a dal chlapcovi, aby ich zaniesol. Ani topánok, ani chlapca niet.

— Pre Boha! Kam ich zaniesol chlapec?

— Veď vravím: aj chlapec sa stratil.

— S topánkami?

— S topánkami.

— Krádež! — vykríkol som a skočil s postele. — Hneď sa oblečiem a idem sám. Zavediete ma.

Ale som si hneď zasa sadol. V punčochách nepôjdem. Chvíľku som premýšľal a opätovne skočil. Prešiel som ku skrini a otvoril som ju v nádeji, že sa stane zázrak. Visely tam Hraškom darované letné pásikované šaty, visel tam aj Ivanom Daxnerom vo Voroneži mne obetovaný zimný, tuhobelasý oblek. Videl som sa v pudle, tak sa leskol. Bola tam ešte i rakúska vojenská blúza, ale za Pána Boha, za milého Pána Boha, za Krista Ježiša Pána a Spasiteľa nebolo tam ani papúč.

— Viete čo, Šúra, — povedal som energicky, zatvárajúc skriňu, — choďte ešte raz a povedzte, že podľa práva a zákona na celom svete, teda i v Rusku, „sapožnik“ je za moje topánky zodpovedný. Alebo topánky, alebo dvadsať rubľov škody.

Odišla. V rozčúlení som do polnoci nemohol zaspať a po polnoci sa mi vo sne zdalo, že behám bosý po Kreščatiku.

Ráno prišla Šúra.

— Ani počuť nechce. On má vraj škodu, a nie „gospodin doktor“. Jeho bol vraj materiál a aj práca mu prepadá. To je osem rubľov… Vy, „gospodin doktor“, máte vraj svoju škodu znášať a on svoju. To je, hovorí, po kresťansky.

— Po kresťansky je: nekradnúť! — zahrmel som na Šúru. — Ja nemusím ani veriť, že chlapec stratil topánky… Čerta! Váš „sapožnik“ ich ukradol a prepil. Zlodej akýsi! Hneď idem k „mirovomu“, on mu ukáže!

Lenže choď k „mirovomu“ bez topánok.

— Šúra! Choďte k nemu ešte raz a povedzte mu, že ho dám zavrieť, ak mi topánky nepošle.

Čakal som netrpezlive. Šúra sa vrátila okolo jednej popoludní.

— Keď „mirovoj“ rozkáže, vraj zaplatí, inak nie. Ale i pán nech zaplatí jeho škodu.

Rozprestrel som ruky a spustil v rezignácii:

— S durakom ničevo nepodelaješ!

— Imenno, — zachytila Šúra.

— Zbojník! Hneď sa oblečiem a pôjdem sám.

Ale nech sa ti už raz páči — prejdeš i bosý po blate a vode… A ten Jožo tiež vždy krky láme, len domov nepríde. Kde trčí? Zasa zavesil sa niekomu na pazuchu alebo opätkami búcha v Prage… Požičal by mi svojich bagančov. Mohol by aj on zajsť k tomu lúpežníkovi… Čo s takouto sprostou babou? Ľahko s ňou vybabre taký prebíjaný šuster.

Nikdy som si nemyslel, že môže byť človek taký bezbranný, taký úbohý bez obuvi. Nikdy by som nebol veril, že jedny mizerné topánky môžu urobiť človeka šťastným. Keby tak táto mrzká, hlúpa Šúra teraz držala moje topánky v rukách, vybozkával by som ju. Veď bozk by bol znamenal ruský Štedrý večer u Červených, pôstnu polievku, kašu, ryby, jablká-myšianky, čaj, viržínky, pivo, dobrú spoločnosť s Dýmom, Žďárskym, Jožom Gregorom, a na druhý deň u Živockých parádny obed, najprv zákusky: sviňacinu, šunku, víno a potom skutočné jedenie s polievkou, nejakým tým zajačkom a „sladkým“, čiernou kávou… Domáca pani, rodená Srbka, by hrala na klavíri ruské romance, a kým by sme my spievali, podával by sa zasa čaj, koláčiky, torty, orechy…

Spasiteľné bozky vystaly. Šúra stála predo mnou bez topánok. Srdce mi stískalo a tupo som hľadel na babu s hlavou vlniakom obkrútenou, širokými bokmi, hrubými nohami, na súkenné papuče s remennou podošvou, s rozťahanými „cúgmi“ a ušami na nich.

Hop!… A čo, keby mi tak Šúra požičala svoje nedeľňajšie topánky. Možno, že by mi boly dobré… Veď sú to nožiská dedinské, sedliacke, ako sa u nás hovorí, „čapty“.

— Šúročka, — začal som nežne, — pôjdete dnes do kostola?

— Akože.

— A zajtra?

— Akože.

— A za čo by ste zostali doma?

— V peniazoch?

— V peniazoch.

— Tak za päť rubľov by som sa ani nehla.

— A čo si vy na sviatok obúvate?

— Čižmy.

— Ukážte.

Doniesla ich. Pekné čižmy. Skoro celkom nové. Tvrdé, lesklé sáry, parádna harmonika na nich, dobré, nie veľmi hrubé podošvy, na opätkoch namiesto podkovičiek guma, také popanštené, mestské, ani nesmrdely.

— Požičiate mi ich?… Vy ste i tak vinovatá. Vy ste zaniesli moje topánky k Fomovi.

Šúra sa rozchichotala, až sa jej plecia triasly a brucho skácalo. Pár očných zubov sa zabelelo v jej prázdnych, otvorených ústach.

— Dám vám rubeľ.

— Teda spolu šesť aj so zajtrajškom.

— Dobre.

Ale čižmy nedajbože obuť. V harmonike sa mi noha zastavovala.

— Nakrivo obúvate, — poúčala Šúra. Narovnal som si nohu, chytil čižmu za obe uši a šup do diery. Päta len nepustila. Šúra obskakovala okolo mňa a radila mi so smiechom:

— Obúvate pravú do ľavej.

— Nesmejte sa, Šúra. Viem, čo sú čižmy. Už ako chlapec som nosil poľské nohavice s čižmami.

Vyzul som čižmu a praštil ňou o zem.

— Šúra! Dolu papuče! Vy ste vinovatá. Oprobujem tie.

Papuče mi boly dobré. Spustené nohavice celkom krásne zakrývaly vyťahané „cúgy“. Zaprášené nosy papúč sme očistili, vyleštili. Bolo vidieť, že kedysi boly lakové.

„Len nohavice nebudem smieť veľmi vyťahovať. Nohy dáme pod stoličku do kríža, postavíme si nohy na prsty, ani čert nezbadá“, rozmýšľal som, kochajúc sa v nich.

— Šúročka, milá, požičiate mi ich?

Milá Šúročka mi ich požičala. Šli sme najsamprv k obuvníkovi Fomovi.

Boly štyri. Uličné lampy už horely. Okolo ich svetiel okrúhle tienidlá riedkej žltej hmly. Dlažby sa lesklý ako leštené topánky. V obchodoch už hasili a zavierali. Našli sme sa v špinavom, zablatenom dvore a popri stene prišli k nízkym dreveným dverám. Šúra zabúchala, potriasla kľučkou, oprela sa plecom do dverí, potisla, ale dvere nepustily. Zavreté.

— Môžeme do Troch kráľov klopať, — povedala.

Chcela ma tým ohromiť, ale ja som sa celkom dobre cítil v jej papučiach. Boly mäkké, teplé, pohodlné.

Vyňal som dva ruble.

— Tu máte, Šúročka. Po Troch kráľoch vám papuče vrátim, — a už som sa i driapal s Krutého spusku na vŕštek, odtiaľ na Kreščatik, s Kreščatika Funduklejevskou na Vladimírsku pomaly k Červeným…

*

Nešťastie nechodí samo ani v Rusku. Bieda za biedou stojí tu ako staré ženy v „očeredi“. Odbavíš jednu, prichádza druhá, tretia.

Po topánkach, ktoré mi „sapožnik“ ukradol, namiesto toho, aby ich bol opravil, a len-len že som za to nemusel ešte platiť odškodné za podošvy a prácu, prišiel rad i na môj drahocenný kabát.

Krátky, milý zimníček, ktorý som doma nosieval do voza na dedinu. Ešte som sa mrzel na ženu, že mi neposlala dlhý, mestský. Ale som sa uspokojil a nakoniec bol rád, že som mohol shodiť svoj červenkastý „križiacky“ kepeň, rozpustený na raglán, v ktorom som bol ako Rakúšan, kdežto som chcel silou-mocou byť ako Rus.

Rusi sú najzimomravejší národ. Tu sa musí každý podobať medveďovi, aby mu bolo teplo. Ani v Kijeve to nešlo bez šuby, podšitej nejakou kožušinou. Dal som si teda prišiť aspoň karakulový golier a kúpil som čiernu karakulovú čiapku. K tomu mal som už nové topánky a galoše, obrovské rukavičky, krátku fajočku do úst a aj klapne na uši, pri čiapke ináč celkom nepotrebné. Kto si ma všimol, nebol by povedal, že som to ja, spoluredaktor slovenskej časti svetopovestného Čechoslovana. Skôr by bol tvrdil, že som nejaký bankový direktor, keď i z chudobnejšej banky, ktorému síce nestačí na kožušinovú podšívku a dlhú bundu, ale stačí na kožušinový golier a aspoň krátky, po kolená zimník.

I miestnosť, kam sme chodievali, bola panská: Hotel Praga. Prichádzali sme sem, pravda, len na kávu. Na obed alebo večeru šli sme len vtedy, keď nás niekto zavolal, ak sľúbil, že i zaplatí, čo sa stávalo veľmi zriedka. Sami od seba sme si trúfali len kedy-tedy po dvadsiatom v mesiaci, keď sme dostali plat, tak raz, dva razy, na boršč s kyslou smotanou, na kotlety s praženými zemiačkami a mrkvou, na sudaka alebo na nejaký ministerský šniceľ.

Veľká, jasná sieň s ohromnými oblokmi na Vladimírsku ulicu, záclonami, plyšovými kanapkami pri stenách, stolíkmi bielo prikrytými s elektrickými lampôčkami. Veľký luster. Čisto, príjemne, teplo. Keď som vchádzal, vše som si mimovoľne nahmatal peňaženku, či ju mám pri sebe, aby som mohol i zaplatiť, čo strovím, napravil som si golier, nákrčník, pozrel som si na ruky, či ich nemám špinavé, so smútkom za nechtmi, a pomyslel som si, že som sa dnes nekúpal. Také jemné obecenstvo, distingvované, tiché. Hovorilo skoro šeptom, ako by konšpirovalo alebo očakávalo prinajmenej samého hosudara. Len domáci Česi sa voľne pohybovali, pili svoje pivo, politizovali, šach hrali, a čo ťa myklo už na tichosť naučeného, bolo ich hlasité „šech!“, „šach!“ a ešte hlasitejší „mat!“, hrkot sváľaných figúrok, ich hrmotné stavanie, klepanie skáčúceho koníka a kedy-tedy malá dišputa, smiech nad zlým krokom.

Obsluhovaly nás Lotyšky. Všetko driečne, mladé a, ako sa vravelo, nedotknuteľné dievčatá, ale veselé a vždy usmiate, okrem najkrajšej, ktorá mala vlasy ako slama, s bielou tvárou. Táto „biela labuť“ vždy chodila vážna a akási ustarostená.

Sem sme teda chodievali a pri káve zaujímali naše redakčné stanoviská k rozličným otázkam. Otázok bolo mnoho, preto sa i často sedávalo v Prage a pilo toľko kávy. My sme obyčajne mali problémy už riešené, keď si vedúci činitelia ešte na nich lámali hlavy. Neprišli sa nás opýtať, a preto sa veci často ináč riešily, ako sme si to my predstavovali. Aby sme sa utíšili, šli sme zasa len na kávu. Tak sa stalo, že sme viacej sedávali v kaviarni ako v redakcii.

Zpočiatku som sedával v svojom krátkom zimníčku, totižto najprv v ňom, a keď mi bolo teplo, tak na ňom alebo vedľa neho, aby mi neušiel. Prehodil som si ho na operadlo stoličky a oprel som sa oň, ako o verného druha, alebo aspoň ruku som položil na jeho vatované plece, niekedy som si vzal jeho rukáv, do ruky, len aby cudzia ruka nevošla do rukáva. Nič strašného, však? Len skrytá nedôvera oproti svetu.

Ale Rusi sú v niektorom ohľade veľmi delikátni. Podá ti ruku taký Rus — rozumie sa, strhne rukavičku. Náš občan ti podá rukavičku, i keby bola boxerská. Ide po dlažbe taký delikátny Rus a ani si nezapíska, ani nezanôti, ako u nás — rovno do uší, že sa strhneš. Rus fúka dym cigarety nad hlavu a dym rozháňa rukami, aby ťa nedusil; u nás vyfukujú najsmradľavejší dym akurát pod nos a do očí, že zaplačeš. Nám v Solovcovskom divadle nechceli veriť, že máme lístky na prvé miesto v parteri, lebo sme neboli v čiernom, a Jožo Gregor sa priveľmi opieral na svoje lakte o zábradlie, nadstavujúc dlane za uši, aby lepšie počul. Chodiť v zimníčku do elegantnej kaviarne a jedálne sa tiež nesvedčilo. Videl som, že si hostia nechávali kabáty v predizbe na vešiakoch, i galoše si vyzuli a tak vchádzali, ale moja nedôvera aká bola tichá, taká bola veľká.

Ktosi ma i upozornil:

— Môžu to brať ako urážku, ako čo by sem chodili ľudia, čo nemajú svojich kabátov.

— Títo majú, ale tí von nie, — namietal som.

— V Rusku majú všetci. Videl si ty Rusa bez zimného kabáta?

Pozrel som cez oblok na ulicu. Skutočne. Ako čo by menažeriu divých zverov boli vypustili. Tam líška, tam medveď, tam divý baran, zajac, mačka a čo ja viem. Papachy ako pol chalupy. Ešte i galoše u dám boly srstnaté.

Od tých čias som si nechával svoj zimníček na klinci. Čiapku s rukavičkami som mu vstrčil do vrecka i s klapňami na uši, fajočku som z neho vytiahol a galoše pekne-krásne sobul. Ale z opatrnosti som si ho vše zavesil k nejakej šube s panskou podšívkou. Myslel som si, že ak má dostať niektorý zimník nohy, to ich skôr dostane šuba kožušinou podšitá, a nie môj vatou podšívaný kabátik. No i pri tejto opatrnosti vychádzal som často z kaviarne do predizby a pozeral, či je zimníček pri šube; ak šuby už nebolo, prevesil som ho k inej k vôli lepšej spoločnosti a istote. Zimníček visel skromne a ticho, ani sa nepohol. Uspokojený vracal som sa. Po čase mi už ani neprišlo na um, keď som ho nachádzal medzi ostatnými kabátmi. Zdalo sa mi celkom prirodzeným, že keď som ho raz zavesil, musí i visieť.

Ale raz mi zamihaly oči: kabát nevisel na tom klinci, na ktorý som ho zavesil. Nevisel ani na druhom, ani na treťom, ani na tridsiatom. Mráz mi prešiel po chrbte. Začal som prevracať všetky kabáty, či pod niektorým nebude. Nikde. Ohmatal som vešiaky desať ráz. Nič. Pozrel na dlážku, či nepadol s klinca? Nie. Neviem prečo, myslím v zúfalstve, zdvihol som oči k povale, či azda nevylietol a nevisí na lampe? Na chvíľu som sa potešil tým, že sa mi to azda len sníva, a hneď sa zobudím v zimníku. Ale Jožo Gregor tam stál obďaleč v svojej životnej veľkosti a kašľal tak nahlas, že to nemohol byť sen. Čakal na mňa. Premeral som ho očami, či si zo žartu neobliekol môj kabát. Bol oblečený v strakavom prechodnom s gombičkami-invalidkami. Vrátil som sa do siene, kde som sedel, či je kabát nie tam, hoci som vedel iste, že som si ho sobliekol a zavesil. V sieni, pravda, ani chlpa po ňom. Ani na hosťoch nebol. Stratil sa. Zmizol. Ukradli mi ho i s čiapkou, s rukavičkami a klapňami na uši. Bol som zasa holý, ako kedysi na Sibíri. Nový Akakij Akakijevič.

Blyslo mi mysľou, že už keď som šiel do Pragy, mi zima líca sťahovala, uši mrzly a nos sa mi lepil. Bol aspoň dvadsaťstupňový mráz. Na námestiach horely vatry a dym sa valil, kde-tu blčaly rozžiarené veľké železné pece.

A chýlilo sa k večeru. Mráz len pribral na sile…

Stál som v predizbe, ako čo by som bol tiež primrzol. I reč mi zamrzla. Nedajbože slova vypustiť z úst.

— Čo stojíš? Poď už! — náhlil Jožo.

— Kabát mi odvialo, — vybľabotal som po dlhej pauze.

— Ale čo!

— Odvialo.

— Dobre si pozrel? — začal sa prehŕňať v kabátoch.

— Dobre. Ani nepozeraj. Už je tak. Len to mi je divné, pozri, aké krásne šuby tu visia… Líška, hen bobrová, tam skunks… Akurát môj ti vezme.

Jožo, dobrá duša, ma začal potešovať, že to bude iste len mýlka. Vráti sa, kto vzal, keď zbadá omyl, odovzdá… I hotelier Mencer je zodpovedný. Musí kabát nahradiť.

— Ale do tej zimy takto nemôžeš. Prebehnem pre tvoj križiacky manteľ. Ty tu počkaj. I tak musíš. Až hostia odídu a kabát zvýši, bude tvoj.

Zadržal som ho, hodiac rukou:

— Neustávaj sa.

Predsieňou prešiel Živocký. Vysoký na dva a široký na jeden meter. Za ním šiel Mencer, nájomník hotelu Praga. Nízky, tučný, bruchatý, nesiahal Živockému ani po plecia. Zbadali, že stojíme v predizbe, ako čo by sme sa o niečom radili a nevedeli si rady. Môj nos bol akiste dlhší ako obyčajne, brada mi spadla na kravatu, medzi obočím stĺpik a na čele všetkých sedem vráskov. Jožo pozeral na mňa v útrpnosťou. Chytil Mencera pod pazuchu a dobromyseľne mu začal vykladať, že má v šatni neporiadok, že tak a tak, kabát ukradli a tuto, doktor, nemôže odísť. Bude treba postarať sa mu o nejaký kabát.

Mencer frkol nosom. To znamenalo smiech, a taký smiech, vieme, čo značí. Znamená: Komu ukradli kabát? Vám, či mne? Mne nie, ale vám, teda, prosím, bude vašou starosťou hľadať zlodeja. Vám sa stratil kabát, či mne? Vám. Už i príslovie hovorí: Kto si stratil, nech si hľadá. Vy nemáte kabát, či ja? Vy. Vaša starosť.

— Vy ste zodpovedný zaň, — podotkol som, — u vás sa krádež stala. Vo vašej šatni.

— Ľutujem, — opáčil Mencer nemilosrdne, — ale ukradnú vám v mojej jedálni hodinky, môžem byť ja zodpovedný?…

— To je iné. Hodinky boly v mojom vrecku…

— Povedzme, že ste ich vyložili na stolík…

Bola by sa vyvinula právnická dišputa, ktorá by bola potrvala možno i do rána, keby sa nebol zamiešal pán Živocký.

— Ja mám líščiu bundu, požičiam vám ju, kým zakončíte svoj proces.

Pozrel som na obra. Do dvoch metrov chýbalo mi len 26 cm. Čo sa šírky týče, povedzme 10.

— I pinč vám požičiam, — pokračoval veselo pán Živocký.

Odvrátil som sa od cynického Mencera, zakončil dišputu a dal svoju ruku do medvedích rúk Živockého na znak prijatia oferty a vďaky. Na srdci sa mi trošku obľahčilo. Predsa sa len najdú dobrí ľudia.

Dlho sme čakali, kým doniesli bundu a pinč. Pinč bol už trošku zelenkavej farby, stuhy na okraji zamastené, kde-tu zahojená jazva z predošlých bojov a vrásky predošlého búrneho žitia, ale stál mi dobre, či som ho posotil do tyla, či pritiahol k nosu. Bunda bola veľká. Siahala mi po členky. Možno, že som ňou i chodník zametal, ale to nebolo isté: neobzeral som sa. Isté bolo, že som si konce nôh nevidel, ale nehľadel som. Plecia mi svisly k lakťom, ruky sa mi končily niekde niže lakťov a boky som si mohol krídlami duplovane chrániť. Zárez na chrbte začínal sa kdesi pod mojimi kolenami. Ničevo! Bolo aspoň teplo.

Jožo chválil, aký som pán. Živocký sa zprvoti skoro zašiel od smiechu, ale potom celkom vážne povedal:

— Ani som nevedel, že je ešte taká dobrá.

Večer sme šli do kaviarne na Fundeklejevskú s úmyslom, že o ôsmej pôjdeme do divadla.

Pri elektrickej lampe ma „gorodovoj“ zastavil.

— Kuda?

— Počemu?

— Kuda? — zopakoval otázku, neodpovedajúc na moju.

Príčina bola teda vážna.

— V kofejnu… Počemu? — zopakoval som otázku i ja, nech vie i policajt, že je to nielen tak ľudí pristavovať.

— Kde vy vziali vot etu šubu?

— Kakoje vam dielo?

— Idite so mnoj.

Jožo začal vysvetľovať. Živocký ho zastavil, odtisnúc ho jednou rukou, druhou odstránil policajta, odvrknúc mu zvysoka, chladno a krátko:

— Šuba moja. Pajďom!

Nech nie Živocký, na moj’ dušu, ešte ma zavrú, že som bundu ukradol.

Kto má škodu, o posmech nech sa nestará. V kaviarni ma čakalo ešte jedno prekvapenie. Keď som bundu vyzliekol, bol som ako mladá líška. Všetka srsť starej líšky mi zostala na kabáte. Len-len že som neodbehol na štyroch. Za tri dni som ju nemohol skefovať…

*

Zima sa pomaly končila. Čas bol premenlivý. Raz desať stupňov mrazu so štipľavým severákom v slnečnom dni, druhý raz odmäk a desať stupňov tepla. Na starý, zožltnutý sneh nachumelilo nového snehu. Sanica sa obnovila. Zametači s lopatami sa zasa vyrojili a ulice boly plné cvengu. Nie nadlho. Zafúkol južný vietor, slniečko, odmäk. Sane zamenili kočmi. Cesta zvodnatela. Snehové kopy vedľa dlažieb zasa očernely a so dňa na deň boly nižšie. Už bolo vidno chodcov s jednej strany na druhú.

Prišlo Jozefa. Neusmieval sa ako doma v tento čas. Ležal a kašľal. Mal nádchu a zapálenie hrdla. Proti zvýšenej temperatúre prikladali mu studené obkladky a on vrešťal na celý Kijev.

Slovom, zápas ostražite, ale iste prichodiacej jari s urputnou a pred agoniou zúriacou zimou.

Borba v prírode. Borba medzi ľuďmi. V Petrohrade vypukla revolúcia. Noviny písaly, že Rusi zaujali Petrohrad od Nemcov, ktorí vraj tam robili neporiadky, aby vyvolali revolúciu a aby potom mohli uzavierať osobitný mier s Ruskom. Ale zvíťazili Rusi, Petrohrad je v rukách revolucionárov.

V Kijeve pri jarných potôčkoch červené prúdy ľudí. Pri miznúcom snehu červená farba, ako čo by boli všetci rozkvitli. Manifestovalo sa. Ukrajinci, Poliaci, Židia, s krikom, hudbou, spevom, nápismi. Mítingy. Reči. „Da zdravstvujet svobodnaja Rossija!“ Na stenách a plotoch samé „vozvania“, rezolúcie, pozdravy, memorandá. Vremennoje praviteľstvo s profesorom Miliukovom.

I u nás stíhala porada poradu, schôdzka naháňala schôdzku. Ako keď sa deti hrajú na naháňačku. Raz ten, raz ten chytal. Raz funkcionári Sväzu, raz sbor jeho spolupracovníkov, raz tajná čierna ruka, raz Sväz novinárov, raz Slováci, raz Poliaci, raz dôverná stolová spoločnosť.

Štefánik, urobiac plán na zriadenie odboru Československej národnej rady v Rusku, odišiel do Rumunska a označil za plnomocníka B. Čermáka.

Namiesto jednej Národnej rady mali sme Sväz československých spolkov, Sbor sväzových spolupracovníkov, Dürichovu Národnú radu, Čermákovu dočasnú kanceláriu Odboru Národnej rady a rozličné zajatecké väčšie i menšie tábory so svojou autonomnou vôľou.

Miliukov sa mohol škrabať za uchom.

Štefánik žiadal od neho uznanie Československej národnej rady v čele s profesorom Masarykom a jej Odboru v Rusku, Dürich žiadal uznanie svojej Rady; Vondrák, predseda Sväzu československých spolkov v Rusku, pozdravil Miliukova v mene tohto Sväzu a žiadal, aby bol vzkriesený Sväz so starými právami oslobodzovať verných Čechov a Slovákov zo zajatia, umiesťovať ich v dielňach pre obranu a prijímať dobrovoľníkov na front, a aby za zástupcu a organizátora národa v Rusku bol pokladaný Sväz, t. j. žiadal všetky tie práva, ktoré mu Kijevský zápis vzal. Sbor spolupracovníkov Sväzu bol proti svojim pánom šéfom a na búrlivej schôdzke sa usniesol, že treba poslať Miliukovi telegram, aby uznal za jediného a hlavného politického zástupcu československého národa Československú národnú radu s Masarykom na čele, potvrdil v Rusku zriadený Odbor podľa návrhu Štefánikovho, ako i aby definitívne odstránil Dürichovu Národnú radu. Rozličné zajatecké tábory tiež sbily hlavy dovedna a posielaly svoje rezolúcie na adresu ministra zahraničných vecí.

Miliukov odhŕňal telegramy a hovoril:

— Až príde Masaryk… Vyčkáme, čo povie sjazd.

Ale i profesor Masaryk stál v tejto papierovej chumelici. Nevydržal a odtelegrafoval, že príde a do tých čias žiada svornosť i od Vondráka, i od Pavlůva, i od Čermáka. Telegrafuje i Miliukovi, že je Dürich vylúčený z Národnej rady a pozdravuje i „skvelú ruskú revolúciu, ktorá znamená poriadok a víťazstvo… Oslobodenie Čiech so Slovenskom uskutočnené bude obrodeným Ruskom… Slobodné Rusko je najstrašnejším úderom prusianizmu… Slobodné Rusko znamená smrť Rakúsko-Uhorska, tohto pokryteckého a zradného nepriateľa Slovanov. Slobodné Rusko znamená upevnenie Dohody…“

Miliukov ďakuje.

Sjazd sa chystá a schôdzky zúria. Dohovory, predporady, porady. Spievam si v redakcii: „Zas schůze, schůze, schůze, o schůze není nouze.“

Šiesteho mája je slávnostné otvorenie.

Vynáša sa rezolúcia, že „Československá národná rada s profesorom T. G. Masarykom je najvyšším orgánom československého národného politického boja a je preto povinnosťou každého Čecha a Slováka jej vedeniu sa podrobiť. Toto usnesenie sjazdu nech je oznámené dočasnej ruskej vláde a príslušným úradom.“

Sjazd pozdravuje Miliukova, Miliukov sjazd.

Sjazd pozdravuje i Slovensko i Slovákov vo vlasti, a to má byť tiež oznámené v novinách… Letáčiky budú rozhodené z aeroplánov po Slovensku. Máme sa postarať o publikovanie. Slovenské hlasy prejdú do Petrohradu ako osobitný časopis.

Nakoniec spoločné fotografovanie a rozchod.

Každá idea je pekná, ale keď ju ľudia začnú vykonávať, od špinavých ľudských rúk sa vždy zašpiní. Nevie chodiť po zemi, medzi ľuďmi v svojej myslenej kráse. Zvrhne sa, zopsuje.

Ruská sloboda!

Je to už tak, že je vždy neporiadok, keď sa robí poriadok. My sme našu malú chyžu vymietli, náradie rozložili a povedali, kto je pánom v dome. Dürichova Národná rada bola na smetisku, jeho len-len že nedal areštovať niekdajší šepkár Priklonskij. Predbežne bol poriadok. Ale Rusko? To bol trošku väčší „kvartýr“ ako náš a trošku väčší neporiadok. K tomu ešte i slúžky manifestovaly. Uzavrely, že budú len šesť hodín pracovať, dva razy do týždňa vychádzať a hostí prijímať tak, ako ich páni. Vojaci začali fajčiť na prechádzkach a prestávali pozdravovať svojich predstavených, a keď, nuž len tak, aby bolo, ležérne, bez zdrepenenia, s cigaretou v ruke, ba i v ústach. Niektorí dôstojníci ich pristavovali a rozčulene vyčítali nedbalosť a neúctu k vyšším, iní hádzali rukami: „Naplevať!“

— Smirno! — zareval raz akýsi dôstojník na vojačka, ktorý prešiel bez pozdravu s cigaretou v ústach. Vojak sa zastavil. — Kúriť môžeš, ale mňa, ako staršieho, uctiť musíš.

Zamiešal sa milicionár, že vojakovi neslobodno tykať, ale dôstojník ho okríkol:

— Nemiešaj sa do našich vecí!

Revolučný milicionár bol, pravda, na to, aby robil poriadok a, filozofujúc o práve na rovnosť, už-už chcel chytiť dôstojníka, že ho uväzní. Ale vojačik stojí „smirno“, cigaretu odhodil, salutuje a hovorí:

— Gospodin oficer, razriešite jemu dať po mordie, potomu, što on vmiešivajetsia v naše diela…

To ešte vtedy víťazila tradícia a starý poriadok.

Nestačily agáty rozkvitnúť, a noviny začaly písať o „razstroji“ v armáde a anarchii v kraji. Namiesto jednej vlády boly dve: Vremennoje praviteľstvo a Soviet rabočich i soldatskich deputatov. Nemohly sa dorozumieť. Jedna druhej robily prekážky. Heslo: „Vojna do pobiediteľnago konca“ bolo zakríknuté „mirom“. Lenin, ako neviditeľný cholerový bacil, kadiaľ prešiel, všade bola mŕtvola doterajšej ustanovizne, rozvrat v elementárnych pojmoch, v smýšľaní. Nijaké Rusko, nijaké „gosudarstvo“, nijaká vláda, nijaká rodina, nijaký majetok, nijaký nacionalizmus, nijaké víťazstvo, nijaká česť, ale mier, mier, mier „vo što by to ni stalo“. „Grabi nagrablennoje!“ Hranie na najspodnejších ľudských pudoch. Buď zverom!

Miliukov z ministerstva odišiel.

Na frontoch nastupovali Taliani, Francúzi, Angličania. Len ruský front mlčal a stál. Ale keby bol len mlčal a stál, bolo by bývalo ešte ako-tak. Rusi strieľali na tých, ktorí boli ochotní nastupovať. Bratríčkovali sa s Nemcami, obchodovali s nimi v zákopoch, hromadne opúšťali front a šli domov deliť si panské majetky. V Kijeve bolo denne i 12.000 zbehov-vojakov.

Gučkov vyhlásil, že Rusko je „na kraji gibeli“. Leonid Andrejev vo Večernej gazete písal o skaze. Kerenský rečnil, rečnil, rečnil.

Z revolúcie a slobody povstala anarchia.

Čierne plakáty.

„Smerť buržoazii!“

„Da zdravstvujet svobodnaja komuna!“

Už chodili po uliciach s kinžalmi, revolvermi, šabľami, bombami a vyzývali:

„K razpravě s kapitalistami!“

Milicia prosila obecenstvo, aby nedráždila demonštrantov, namiesto toho, aby rozprášila 150-hlavovú vykrikujúcu tlupu.

Kronštadt sa vyhlásil za osobitnú republiku. Vypovedal poslušnosť dočasnej vláde. Dôstojníkov pozatváral a držal v temniciach. Poslal drzé ultimátum ministerskej rade.

Vojsko sa stávalo nedemokratickou ustanovizňou. Vyčítalo sa, že sú tam samí predstavení, samí načaľnici, samí komandanti, samá rozdielnosť, samé šarže, šarže, šarže. Jedna, dve, tri hviezdičky, a ty aby si len počúval. Aké sú tu jednaké práva? Výsmech rovnosti, výsmech bratstva, výsmech demokracie.

A už i vidieť „pánov“ dôstojníkov, ako si chodia sami za pokrmom s hrnčekmi. Stoja, čakajú v rade s ostatnými vojakmi, kým príde na nich rad. Vojaci sa im smejú, púšťajú svoje vtipné poznámočky.

Na frontoch prichádza i k vraždám. Vojaci už i zabíjajú svojich dôstojníkov.

Cestovať sa nedá. Vlaky sú plné vojakov. Podvoz zatrudnený. Čakárne sú kasárne. Všade vojsko. Dôstojníci stoja ustatí a ospalí. Vojaci spia porozvaľovaní v čakárňach a jedálňach II. triedy.

Generál Ščerbačev na frontovom sjazde darmo hovorí v Odese, že sa začína rozloženie v armáde, čo je synonymné s rozkladom Ruska. Darmo hovorí hlavný komandujúci, že Rusko je „na kraji gibeli“. Darmo Brusilov vydáva rozkaz, ktorý sa končí:

„Trebuju priniatia nemedlenno samych energičnych mier dľa uničtoženia etogo ničiem neopravdajemago samovlastia.“

Čuma ide.

A kým predtým ďaleko na frontoch blčaly ohromné ohne, pumpovala sa ľudská krv a striekalo sa ňou ako z hydroforov, aby sa ohne krvou zahasily, vietor rozdúval iskry i popol a my v zázemí sme cítili len pohorenište, ale ani krvi, ani ohňa sme nevideli, k nám zanášalo len popol, ktorý poletoval vzduchom ako páperie, nikomu neubližujúc, — dnes ohne a krv prevalily sa do zázemia. Celé Rusko blčalo. Kde si pozrel, bol samý požiar, lúpež, bunt, vraždy, krv. Revolúcia sa zvrhla. V červenej farbe tonuly majetky, horely. Do neba vyplazovaly svoje dlhé jazyky. Oheň, ktorý hrial, hnal, pálil a ničil…

*

Sjazd Čechov a Slovákov v Kijeve ma vyvolil za člena informačného a propagačného odboru Odbočky Národnej rady v Rusku. Ako taký mal som sa presídliť do Petrohradu, kde Slovenské hlasy už i začaly vychádzať ako osobitný časopis.

Dostávam telegram od Hurbana:

„Priježajte nemedlenno udostovierenie žiteľstvo polučite zdies dengi trebujte svazu pervyj nomer gazety vyšel Gregor pusť prišlet rukopisi vesma želateľny popuľarnyje feljetony temy ne aktuaľno političeskija a narodnoj žizni s sravneniem buduščago svobodnago razvitia Gurban.“

Telegram na tie časy jasný.

Šiel som sa hneď zaznačiť na vlak do Meždunarodnago obščestva spaľnych vagonov a dostal som miesto na 16. júna.

Ešte by som bol mal posúriť v tlačiarni Čechoslovana rezolúciu sjazdu a jeho pozdrav Slovensku. Tlačili ho od začiatku mája. Od tých čias do môjho denného programu patrilo ísť do tlačiarne a urgovať tento pozdrav, vypočuť ochotný sľub, že áno, áno, už bude, čo trvalo už dva mesiace. Tak sa mi videlo, že zadržať slovo je už aj u Čechov „buržoázny predsudok“. K vôli rozmanitosti rozdelil som si tlačových činiteľov a každý deň šiel k inému.

V jeden deň som zašiel k Chalupovi.

— To je Grunt na príčine.

Šiel som ku Gruntovi.

— To Švihovský.

Šiel som ku Švihovskému.

— To Chalupa.

Šiel som k Chalupovi atď.

Mohol som si nohy po kolená zodrať. Článku nebolo. Pozdravoval som Slovensko sám v duchu tichosti a myslel som si, že až sa vrátim, odovzdám pozdrav osobne.

Tak som sa chystal i toho dňa a stretol som sa s Duchajom, ktorý mi povedal, že chodí za slovenským sjazdom.

— Ale veď bol pred dvoma mesiacmi.

— To bol československý. My chceme mať čisto slovenský sjazd.

Prišiel mi na um Vajanského verš:

— Načo? — spytujem sa.

— Nuž keď všetko „sjazduje“ a len my Slováci nie.

— Čo mienite teda?

— Dal som už i tlačiť článok o tomto sjazde. Braun mi hovoril, že sa už sádže. Idem urgovať.

— Čo vravíte? Kto? Braun?

— Redaktor Braun.

— Braun, Braun… O tom som ani nevedel… O jedného viac chodenia. Bude Braun, Chalupa, Grunt, Švihovský, Braun… Da capo al fine.

Braun na Duchajov revolver konečne povedal, že akísi Slováci povedali, že sjazd nebude, lebo to by znamenalo separovanie sa Slovákov.

Rozmýšľali sme, ktorí to Slováci mohli byť. V Kijeve sme boli už len traja. Vlado Daxner? Ten vtedy sedel doma a strihal starú blúzu. Sošíval z kúskov čiapku. Haša? Nemohol byť. Ten sa celý deň kúpal v Dniepri. Sotva stačil. Ja som súril pozdrav Slovensku… Nik z nás s Braunom nerozprával. No, čo? Aby sme šli po iných Slovákoch: Braun, Chalupa, Grunt, Švihovský… Braun…

Článok o slovenskom sjazde ani nevyšiel. Sjazd nebol. Celkom múdre… Keď sa vrátime, sídeme sa na Slovensku.

Slečna, čo mi sľúbila kartičku do Petrohradu na 16. júna, ma prekvapila, že ju už ktosi v mojom mene vyzdvihol. Zdalo sa jej, že taký vysoký, rusovlasý.

— Komu som len hovoril o svojej ceste? — spytoval som sa sám seba. — Rusovlasý, vysoký… Chalupa!… Ísť k nemu a vyctiť ho, ťahať ho na zodpovednosť? On by to iste svalil na Grunta, ten na Švihovského…

Dal som sa zaznačiť na 4. júla.