ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celé Rusko prešiel som na ráty vo vozňoch pre statok. Nepríjemných rozpomienok mám už dosť. Do Petrohradu vybral som sa teda v medzinárodnom vozni II. triedy. Cestovalo sa mi výtečne. Namiesto o 11. hodine predpoludním prišiel som síce o 7. hodine večer, ale osemhodinové opozdenie vlaku v Rusku je „ničevo“. O tom sa ani nehovorí.

Sláva Bohu! Na stanici ma čakali priatelia Janko Sršeň a hlavný redaktor Slovenských hlasov Vlado Hurban. Ináč by ma boli hneď na stanici olúpili tovarišči „nosiľščik“ a „izvoščik“.

Hurban šiel od izvoščíka k izvoščíkovi a jednal sa. Jeden ocenil 20-minútovú cestu na 8 rubľov, druhý na 6, až konečne našiel jedného za 4 ruble. Bosoráctvo! Jednaké brady, plecia, chrbty a bruchá, rovnako chudé koníky a ošúchané koče s plyšovými, obdratými sediskami, jednako nízke cylindre s prackou, svetlasté kaftany, zelenkavé pásy — a taký rozdiel v cene!

— Ladno, — povedal Hurban a sadli sme do koča so Sršňom.

Hurban utekal na prednášku mrs. Pankhurstovej.

Bolo po daždi. Slnko svietilo na mokré, drevom vykladané dlažby ulice. Zdalo sa mi, že je chladno. Vietor nám dul do tvári a po nečistých uliciach hnal pred sebou smeti, prach, zdrapy papierov a novín. Tabule, vývesky, stĺpy lampové, obloky na domoch, výklenky na stenách špinavé, prachom zapadnuté. Dážď musel byť veľmi krátky, nič nestačil poumývať. Ľudí akosi dosť málo. Vidno bolo, že tu ľudia žijú doma, a nie na ulici ako v Kijeve. Najviac bolo vojakov v šineľoch, prehodených cez plecia.

Šli sme na Litejnyj prospekt. Blysol Nevskij, ktorý ho pretína. Napravo i naľavo rovná, dosť široká, veľkomestská ulica, ale holá, bez stromov. Čakal som čosi veľkého, širokého, pekného, s alejami stromov a čert vie čím vykladanými chodníkmi, blesk, nádheru, prepych, a — nič. Ako sto iných veľkomestských ulíc. Nijaký dojem. Veď tadiaľto chodieval Puškin. O tomto prospekte písal Gogoľ. Tu paradíroval Lermontov… Či mi srdce už tak zatvrdlo?

Složiac a umyjúc sa u Sršňa, vyšli sme zasa na ulicu. Pomaly prišli sme k Neve. Špinavá, sivá rieka s prehnitými, sčernelými člnmi. Za ňou, okolo nej domy, domy, domy. Všetko bez zelene. Pustota.

— Tu majú byť kdesi granitové brehy, — pomyslel som si. — O ne bije Neva.

Nevidím ich a spytujem sa Sršňa. On mi ukazuje na druhú stranu… Zazrel som murované, sťaby zo skaly, hradby. Pri samom brehu rieky. Za nimi trčala vysoká veža s tenkým, špicatým koncom. Skoro celý sa blýskal v slnku.

— Petropavlovská krieposť, — objasňuje Sršeň. — Tam sedí Štürmer, Protopopov et comp. Kazematy sú pod úrovňou vody.

— Strach!

— A tu je Šlisselburgská krčma.

Vidím koráb a na ňom postavenú drevenú búdu s malými oblokmi, s bielymi, riedkymi záclonami.

— Ta nepôjdeme. — A chytá ma za rameno. — Tam sa platí za kúštik šunky, vidíš, mám malú ruku, ale ani taký — päť rubľov.

Ukazuje mi ruku. Naozaj malá.

— A miniatúrna porcia teľaciny, — pokračuje skoro šeptom, — detto.

Ťahá ma do Letného sadu, čo je naľavo za vysokým železným plotom s granitovými stĺpmi. Ideme riedkym sadom s brezami, osikami, lipkami atď. Ľudia vo svrchníkoch sedia na lavičkách. Je chladno a mokro.

Rad sošiek zprava i zľava. Nahulice, bohyne, múzy s odbitými nosmi, zašpinení bohovia bez rúk. Prechádzajúcich zasa málo. Nevidno vyobliekaných, vzdušných krásavíc ako v Kijeve. Nesmejú sa. Ani tie parádne nie sú vzdušné, ale akési zakutané, ťažké a bledé, akoby uzimené. Nijakej krásy ani miloty u nich.

Vyšli sme z parku.

— Martovo pole.

Fádna, široká „ploščaď“ s drevenou búdou a kopčekmi za nízkymi, železnými ohradami. Tenučké, zelené, vystrapkané stuhy trávy na krajoch kopcov. Pod nimi ležia „žertvy revolúcie“. Na vojenskom cvičišti cintorín… Armáda — cintorín. Aké hlúposti sa mi pletú hlavou.

Dosť dlho sme sa motali neznámymi, čiernymi uličkami. Okolo 9-tej večer prišli sme k Restoranu Praga, kde sme večerali draho a málo. Bouillon bez vajca, teľacina s troma nemluvnými ešte zemiačikmi a 7 i pol jahody: 3 ruble 50 kopejok. Buteľka pelendrekovej kočprdiny 1 rubeľ 20 kop. Čajné, garderoba podľa ľúbosti, ale aby ťa neobzreli! Človek sa toho obzretia tak bojí. Vidno, nie si doma. Ký div, že 6 rubľov prasklo. Zostal som sedieť s otvorenými ústami. Bez kávy, bez cigary a — hladný. Nikdy som nebol matematikom, ale som si rozpočítal v duchu, že hoci som národným radcom, poradiť si neviem. Takéto večere by stály mesačne 180 rubľov!… Ale zasvietil lúč zlatistého čaju a uspokojil som sa. Veď na to je čaj, aby dopomáhal raňajkám a večerám a doplňoval i obedy.

Vyšli sme na Nevskij. Pred očami som mal celé tieto ošúchané a obstrapkané nohavice starého gavaliera.

Desať hodín a ešte mrká. Petrohradská biela noc. Ani mesiaca, ani hviezd nevidieť. Nebo jasné, popolavé. Šedivá plachta. Lampy uličné nesvietia a mohol by si čítať večerné noviny. Zbadáš zďaleka neholenú tvár alebo púdor na lícach. Veľká tlupa ľudí stojí pred redakciou Večerného vremeni. Čítajú vyvesené zvesti s bojišťa a debatujú. Vzdelávajú sa, ako byť slobodnými.

— Aničkin most, — vysvetľuje Janko Sršeň, — a tu je Fontánka.

Štyri bronzové žrebce s bronzovým človekom na štyroch uhloch mosta. Žrebce sa vzpínajú a človek ich chce skrotiť. Procedúra začiatku krotenia a vždy vzmáhajúceho sa boja. Človek sa vždy väčšmi a väčšmi napína, až konečne všetky svoje sily a váhu vkladá do pôtky.

Mimovoľne prišli mi na um boľševici a borba s nimi.

Napravo Aničkin dvorec. Palác na červeno zatretý, ako všetky štátne budovy. Stará farba starého režimu a nová farba slobody. Sú skoro rovnaké. Stará nevoľnosť a nová sloboda. Či sa aj v inom neponášajú na seba?

Stĺporadie dvorca hľadí na Fontánku a na Nevskij. Za mostom tiež palác červenkastej farby. Povetrie zdá sa ti ružovým. Múry palácov vo Fontánke odrážajú sa tiež ružove. Krvavá voda sa trasie. Hladina bez vlniek, ale ako by na ňu bola nabehla husacia koža.

Sršeň mi ukazuje stopy revolúcie. Na Aničkinom paláci diery od guľometov z bronírovaných automobilov. Rozbité obloky pozaliepané papierom.

— Zaujímavé to bolo, — vraví, — ako publikum pri streľbe zmizlo. Odrazu nevidel si nikoho. Len cesta a trotoáre boly pokryté zimnými kabátmi, drahými šubami, čiapkami, ženskými plášťmi. Videl si opätky, „rezinky“, podkovičky, trojuholníky galoší… Všetko si to ľahlo, ako na komando…

Zvrtli sme sa na Litejnyj. Kde-tu oneskorený obyvateľ ponáhľal sa domov. Bola zima. Pozrel som na hodinky. Jedenásť. O tejto hodine sa všetky hostince a kaviarne zatvárajú.

Doma sme ešte vypili čaj. Bez čaju nemožno odriekať ani večernú modlitbu. Ja pred večerným vzdychom prečítal som si ešte kus petrohradskej Pravdy. Ale napálený odhodil som ju a pozrel von oblokom. Holé, žlté steny. 87 oblokov a 42 komíny. Trúba a čierne kamene dvora. Kopa dreva. Kopa smetí. Špina. Neporiadok. A do tohto popolavého štvorhrana neba nad hlavou ešte stále svieti petrohradská biela noc. Človek, keby sa zo sna prebudil, nevedel by, či svitá a či mrká.

Našiel som sa i ja v tomto veľkom meste. Ako prebudený v petrohradskej bielej noci, neviem, či svitá a či mrká vo veľkej ruskej krajine. Ani noc, ani deň. Bastard tmy a bastard svetla.

Ako keď hovädzia polievka vrie a „šamot“ z mäsa vychádza na povrch. Doma u nás ho gazdiné sberajú ako špinu. Tu to tiež vrie a špina vychádza na povrch. Kto ten „šamot“ soberie?

Cítim, ako by som začínal nenávidieť Petrohrad.

*

Slovenské hlasy prestaly byť chvostíkom Čechoslovana na dvoch-troch stránočkách, ba i menej, ako kedy im miesta zvýšilo, na čom sme sa s Jožkom Gregorom často rozčuľovali. Vychádzaly ako osobitný časopis vo veľkom formáte, s pekným písmom, na dobrom papieri, celkom vážne, raz týždenne. Aparát bol obrovský. Vladimír Hurban zo sadzača avanžoval na „šéfredaktora“. Zjavoval sa len vo vážnych chvíľach so svojimi zlatými zrnami, obyčajne na čelnom mieste časopisu. Vážne chvíle bývaly často, zlatých zrniek bolo menej a tak musel priskakovať Janko Sršeň na pomoc so svojimi ohnivými článkami, ktoré i mňa často rozplameňovaly. Neskoršie nám pridelili ešte Mila Gavoru, k nemu ja, obidvaja s nožnicami, ako nejakí krajčíri. Jožko Gregor nechcel byť ďalej tylovým herosom, išiel medzi vojakov hľadať dojmy a vavríny a túžil stať sa „udarníkom“ na poli bitiek s Nemcami a Rakúšanmi.

K dispozícii nám stály všetky americké časopisy, kedy-tedy prišiel i balík martinských Národných novín. Ako čo by ťa bol ovanul čistý rodný vzduch, vejúci so všetkých strán, oblokom si videl Lysec, blatnické vrchy, temená hôr nad Vrútkami, hole s Považskou dierou, počul si pískať Stoličkovú fabriku a trúbiť Celulózku. Hľadal si ohníky v písmenách novín, aspoň aký-taký dymník, pod ktorými sú iskry, ale nachádzal si iba tichosť, cintorín; riadky, ako malé hroby jeden vedľa druhého: na Slovensku bolo mŕtvo… Okrem tohto mali sme i noviny české. Slovenské pohľady nám požičal Klecanda. Našiel sa i Pietrov Nápor a odpor. Bolo teda dosť studníc na čerpanie krívd a na roznecovanie pokojného slovenského ducha, aby sa „vzmužil a treskol jarmom o zem tú“…

Redakčná miestnosť bola na Basejnej v malej izbičke. Keď poviem „izbička“, rozumiem to po rusky. Podľa našich a terajších pochopov a stavieb bola to ohromná sála. Hľadela do bočnej uličky. Pravda, keď si túto „bočnú uličku“ predstavím, hoci v Prahe, stane sa hneď z najväčších a najširších ulíc tohto nášho hlavného mesta.

Miestnosť, ako sa pamätám, bola chudobne vystrojená. Holé steny bez obrázkov, hobľované stoly, špinavá dlážka a, ako to už v redakciách býva, veľký papierový neporiadok. Sedávali sme tu skoro celý deň od 10-tej rána do 8 — 9-tej večera s prestávkou krátkeho, lacného síce, ale zato i zlého obeda, a práve tak, ako v Kijeve, sme zasa len viac hovorili ako písali. Ťažko padaly na naše duše zvesti s frontov a dnukajšie nepokoje.

Tu nás raz navštívil i profesor Masaryk. Predstavil nás Bohdan Pavlů. Masaryk, usmievajúc sa, podal nám všetkým ruku a, ani si nesadnúc, hovoril s nami.

Ja som ho už predtým vídaval na schôdzkach spolupracovníkov Sväzu československých spolkov v Kijeve i vážneho i smejúceho sa. Sedával tam v našom kruhu pri rozličných poradách ako predseda s kúskom čistého papiera pred sebou. Vypočul každú mienku, naše spory v jednotlivých otázkach a vždy prehovoril posledný, rekapitulujúc naše mienky a protimienky a dodajúc svoj náhľad na vec, ktorý však nikomu nenanucoval a vždy ho podával akoby na uváženie, pripúšťajúc prípadne novú debatu. Tu som videl, ako rád sa smial, keď niekto svoje informácie podával veselo a vtipne. Vtedy sme sa všetci stávali veselými, bodrými a bližšími nášmu vodcovi. Ale keď hľadel vážne cez svoj škripec, tu ten, na ktorého hľadel, iste pociťoval, že nemá mäsa a kože na sebe, ale že je z priehľadného skla, že tie vážne oči vidia v ňom všetky nedokonalosti, poklesky a chyby a že ani jedna tajná myšlienka neujde tomuto vážnemu pohľadu. Ako by tie oči boly vlastným svedomím patričného. V každej ľudskej duši je predsa dóza podlosti, ktorú človek usiluje sa zatajiť, a každý človek má i také myšlienky, ktoré má len pre seba a za ktoré by sa hanbil, keby sa s nimi prezradil. A tu zrazu pozerajú na teba cudzie oči, ktoré tú podlú dušičku vidia a tvoje tajené myšlienky čítajú. Skryl by si sa pred tými očami, a musíš stáť a dívať sa do nich. So mnou aspoň bolo tak, že som sa vše cítil stiesneným, úbohým, malicherným, prázdnym a hlúpym, a aby som ukázal, že vlastne nie som taký, bol som pri tom pohľade odhodlaný vyplniť každý rozkaz, len aby som dokázal opak toho, čo som pociťoval, a aby sa tomu tak vážne hľadiacemu človeku zapáčil. „Rozkáž“, myslel som si, „a nebudem maloduchým zbabelcom, za akého ma pokladáš.“ Čosi podobného musel pociťovať i ten francúzsky generál pred Napoleonom, keď povedal: „Ani čerta, ani Boha sa nebojím, a predsa, keď prichodím k nemu (k Napoleonovi), hotový som triasť sa ako chlapec. Mohol by ma prinútiť, aby som prešiel cez uško ihly, len aby sa mohol vrhnúť do ohňa.“

V redakčnej miestnosti Slovenských hlasov, ako vravím, sa nám pán profesor usmieval blízkym, otcovským, skoro by som povedal priateľským úsmevom a, súdiac podľa mňa a ostatných, museli sme sa všetci, čo sme vtedy tam boli, cítiť veselými a smelými, ako keby sme boli užili dobrého vína. Boli sme schopní zdôveriť sa, okrem najtajnejších podlostí a myšlienok, azda i požičať si po 20 rubľov na večeru.

V tieto veselé chvíle mi prišlo na um, či by nebolo prismelé požiadať pána profesora o nejaký príspevok do Slovenských hlasov. Ako som sa neskoršie dozvedel, tá istá myšlienka skrsla i v Janovi Jančekovi.

Myslel som na Vlada Hurbana, že jeho prostredníctvom požiadame nášho hosťa o želaný príspevok. Vlado Hurban je z nás „najbezočivejší“ novinár, konštatoval som v duchu, hoci ani Jano Janček si na novinárskej „impertinentnosti“ nezadá. To sú už z tých mladších ľudí, ktorí majú tvrdé lakte a budú sa vždy vedieť prebiť do popredia. Tých je svet a nie náš, vychovancov starej, teraz už nie úctyhodnej, ba hlúpej školy skromnosti, ktorá pokladala za pekné zostávať v pozadí a sedieť v kúte, alebo pri dverách čakajúc, že nás zavolajú ďalej.

— Nakoniec ani ja nepoleziem do myšacej dierky, — snoval som svoje myšlienky, — keby Hurban alebo Janček odopreli, požiadam pána profesora sám, veď sa tak priateľsky usmieva.

No jednako čosi protestovalo vo mne. — Nebude to také, — opytoval som sa sám seba, — ako s tým pánom, ktorý podal svojmu sluhovi ruku, a ten si z vďačnosti hneď aj sadol na panský písací stolík a odtiaľ už ako kamarát dôverčivo začal hovoriť so svojím pánom, tykajúc mu?

Reč išla o kijevských vodcoch. Pavlů ukázal na mňa a poznamenal, že cítim s nimi a trúchlim nad ich porazením. Nebola to síce pravda, ale poznámka Pavlůvova ma bodla. Urazilo ma, že ma chce Pavlů omaľovať a zahanbiť pred naším vodcom. Nepáčila sa mi nešľachetnosť víťaza, ktorý sa smeje nad porazeným.

Ale pán profesor i na túto poznámku neprestával sa usmievať. Zdanlivá urážka sklzla sa po mne ako hrom po dróte a stratila sa hneď kdesi podo mnou v zemi.

— Nemusíš sa smiať nad zabitými, — obrátil som sa na Pavlůva.

Pavlů sa tiež dobrodušne usmieval, a to ma utvrdilo, že začať spor o kijevských veciach by bolo nemiestne a neodôvodnené. No po tejto poznámke už necítil som sa, ako bývalý Kijevčan, dosť oprávneným požiadať hoci usmievajúceho sa pána profesora o príspevok. Umienil som si, že poviem Jančekovi a Hurbanovi, aby túto našu spoločnú prosbu predostreli na patričnom mieste. Oni sú bojovní Petrohradčania a najdú väčšie sympatie.

Návšteva trvala asi pol hodiny. Po nej som nášho vzácneho hosťa i s Pavlůvom a ešte s kýmsi, neviem už s kým, odprevadil, tak sa mi zdá, do hotelu Europy.

Cestou bol pán profesor už vážny, chcem povedať, neusmieval sa, ba, tak sa pamätám, neprehovoril skoro ani slova. Hovorili iní a môj zámer, ktorý som v redakcii s mojej strany pochoval, nemohol vstať z mŕtvych.

O niekoľko dní mi s radostnou tvárou Janček oznámil, že v Slovenských hlasoch bude uverejnená besednica od profesora Masaryka. Budú to vraj spomienky na jeho mladé roky.

Bozkal si pritom konce prstov od nadšenia, aká je tá besednica krásna.

— Máš ju? — opýtal som sa ho.

— Nemám, ale budem mať.

— Jano, ty si bezočivý! Ako si sa opovážil? Človeka tak všestranne zaujatého, svetového filozofa, politika, spisovateľa žiadať, aby prispel do našich mizerných Hlasov? Ved ty ani tušenia nemáš, kto je profesor Masaryk.

— Aké mizerné Hlasy? Aké tušenie? My predsa robíme a píšeme historiu hneď za Masarykom.

— Za dvestotridsať rubľov mesačne, — dodal som. To bol totižto vtedy náš mesačný plat. — Ale predsa povedz, ako si k besednici prišiel a či už k sľubu, že tá besednica bude?

— Vieš, onehdy, v redakcii, sa tak otcovsky a priateľsky usmieval…

— A ty si mu hneď sadol do lona?

— Som novinárom, — odsekol hrdo a, zdvihnúc bradu, pichol sa prstom do pŕs.

Spomienky skutočne i vyšly.

*

Z Petrohradu nás raz pozvali na plenárne zasadnutie Odbočky do Moskvy. Vtedy tu bol profesor Masaryk. Moskovská plenárna schôdzka v auguste r. 1917 bola povestná. Nie tým, že sa tu sišli vtedy všetci politickí i nepolitickí činitelia i nečinitelia, že podaly svoje zprávy rozličné komisie, ako vojenská, zajatecká, náborová, propagačná, že boly dlhé debaty, že nám vodca podal objemný obraz o europskej situácii a o našej, že nám označil smernice, podľa ktorých sa má ďalej pracovať, že mal veľkú reč v moskovskom divadle, na ktorej ho pozdravil v mene Slovákov dr. Markovič, nie preto, to boly veci riadne, ale preto, že bola i slovenská predporada, na ktorej sa po prvý raz vzbúrili Slováci proti Čechom.

— Česi sú to, — hovoril ktorýsi rečník, — ktorí so Slovákmi nechcú mať nič spoločného. Hovoria vždy len o českom vojsku, českom boji, českej politike, českej samostatnosti, českom štáte, českej kultúre, českej historii, ako čo by sme my Slováci nejestvovali.

— Vyslovujem svoju obavu, — hovoril druhý rečník, — že Slováci majú byť len akýmsi „futrom“ pre českého ľva, a uvidíte, že sa dostaneme len do jeho žalúdka.

— Len aby nás neodkopli, — privolával tretí rečník. — Musíme byť vďační, že nám podávajú ruku s brehu, aby nás vytiahli z močariny von…

— Z dažďa pod odkvap!

— Jedno je, kto nás zožerie! — kričali niektorí.

— Bez Čechov sme na nič nie schopní. Sme iba hundroši, fantasti, lenivci, aby nám pečené holuby padaly do huby… Len pozrite niektorých našich inteligentov-Slovákov. Doma platili za „panslávov“, a tu sa skrývajú, zarábajú, bruchopasníčia, ešte i intrigujú a agitujú proti nášmu vojsku, volajúc o pomoc, aby sme ich spasili od Čechov… Čo máme potom očakávať od prostých ľudí?… Veď je to hanba… Kto sa neprihlási do vojska, toho nemilosrdne biľagujme. Nech sa nám potom neukáže na oči v slobodnej vlasti!

Usniesli sme sa, že vyšleme k predsedovi Národnej rady, prof. Masarykovi, deputáciu, aby čím častejšie používal výrazu „československý“.

Táto ponosa bola i prednesená Jánom Országhom v plenárke Odbočky.

Pán profesor sa zasa usmieval a povedal, že veď je to jeho program. To sa samo sebou rozumie, že bude používať to slovo. Jeho jazyk je síce zvyknutý len na slovíčko „české“, preto, ak by sa mu nezvrtol i na „slovenské“, nech mu je odpustené.

Na prednáške v divadle skoro konzekventne používal „Česi a Slováci, Česi a Slováci“, čo Slováci počúvali s veľkým uspokojením.

Zato si Miloš Ruppeldt neodpustil, aby nešiel žiadať autonomiu pre Slovákov, hoci ešte ani republiky nebolo, a ktorýsi Slovák ma potiahol za kabát, chcejúc ma upozorniť, že si pán profesor nedal opraviť svoju pečiatku, na ktorej mal po francúzsky napísané: „conseil National des pays Tschéques“. Podľa neho malo tam stáť „tschéquoslovak“. Búšil som ho do pŕs.

Aby sa mi niečo zlého nestalo v oslobodenej vlasti, utekal som k dr. Daxnerovi, členovi náborovej komisie, a hlásil som sa za vojaka, na čo som dostal, chvála Bohu, „legitimačný lístok“, na ktorom stálo: „Zaručujem sa svojou občianskou cťou, že prihlasujúci sa za dobrovoľníka dr. J. J. je národne i politicky úplne spoľahlivý. Dr. Vladimír Daxner v. r.“

Plenárka sa skončila, a my petrohradskí, poučení a obodrení, vrátili sme sa do smokľavého Petrohradu. Ja som bol okrem toho i hrdý na svoju najnovšiu legitimáciu.

*

Petrohradské biele noci sa minuly. Deň, ako ťažko chorý, len čo otvoril oči, už ich aj privieral. Časy nastaly špatné. Bývaly trojaké: raz pred dažďom, raz dážď, raz po daždi. Nebo malo vždy nahnutý kropáč. Lialo svoje jarčeky. Tiekly ony vo vzduchu, tiekly ulicami. Ľudia stávali sa obojživelníkmi, ako žaby: raz v suchu, raz vo vode. Neva sa vzdávala nahnevaná, ale sa držala ešte svojich brehov; vietor cválal po uliciach, vyhvizdujúc, ale ešte neubližoval; lampy kolembaly sa na drótoch ako komedianti, ale držaly sa ešte svojich drótov. Nie tak udalosti. Ony vystupovaly zo svojich hraníc, rozlievaly sa a na nich kolembala sa bezhraničná ľudská hlúposť.

Začalo sa strieľať čím ďalej, tým častejšie. Prehrmela druhá časť kornilovskej epopeje. Darmo sme čakali tohto generála v redakcii. Neprišiel. Kerenskij ho zradil. Tento tancoval ešte chvíľu a vypĺňal pauzy rečnením, ale prišla druhá strašná búrka: novembrová boľševická revolúcia. Neviditeľná dosiaľ cholera sa ukázala v podobe Leninovej mongolskej lebky. Umrlčia lebka s kladivom a kosou, a nie hviezda. V týždeň trvajúcej streľbe zrútila sa najmohutnejšia slovanská krajina, Kerenskij-romantik, preoblečený do ženských šiat, ušiel.

Nás v redakcii skoro tiež postrieľali. Keď sme, zvedaví na krik a streľbu na ulici, priskočili k oblokom, otvorili ich a hľadeli von, čo sa robí, ktorýsi utekajúci boľševik s puškou v ruke pricielil do našich oblokov a kričal, aby sme obloky zatvorili, lebo že strelí. Myslel si, že azda my budeme strieľať na revolucionárov z oblokov. Ale my sme boli predsa bojovníci pera. Ako takí sme statočne a hneď zatvorili obloky a sadli za svoje stolíky. Jano Janček vzal zasa Pietrov Nápor a odpor do rúk, aby odtiaľ vypísal niekoľko krívd, páchaných na Slovákoch Maďarmi, a ja som sa pohrúžil do novín z Uhorska, zo Slovenska a z Ameriky, aby som z nich vystrihol niekoľko zvestí.

Skoro nastal revolučný chaos a bezvládie. Nemci zaujali Rigu, Jakobstadt. Ruskej armády nebolo. Domáce vojská išly nie na Nemcov, ale jedno proti druhému. Bily, rezaly sa navzájom, lúpily, buntovaly.

Petrohradu drkotaly zuby. Strach pred boľševikmi. Strach pred Nemcami. Vo Viborgu, robotníckej časti Petrohradu, behali po uliciach nie ľudia, ale hladné, krvožižnivé bestie. Pohon na buržujov. Dialy sa také veci, na ktoré je schopný len jediný boží tvor na tomto svete: človek. Obrázok:

Chytia kapitána a vedú na samosúd. Odtrhli ho od jeho synčeka, ktorý za ním vystiera ruku a volá:

— Papa, pápočka… Dajte mnie mojego pápočku!

Ako vystiera ruku k otcovi, otec mu ju chytí. Ktosi odťal tú ruku a decko padá na chrbát, držiac odťatú otcovu ruku.

Vraždy a lúpeže boly na dennom a nočnom poriadku. Policie nebolo, milicia nestačila. Chodcov sobliekli do naha. Lúpežníci vnikali do domov. Myslel si si, že bude dosť, keď si zaopatríš kartičky na chlieb, na cukor a na všetko ostatné, čo sa dá zjesť, vypiť alebo zodrať. Horký! Musel si mať kartičku i na vstup do svojho vlastného bytu. Ináč si sa mohol prechádzať po Nevskom celú noc. To bola takzvaná „samozaščita“ pred zlodejmi a lúpežníkmi. Každý obyvateľ musel strážiť dom. Obyčajne, pravda, tí, čo nemali nič. Zpočiatku len mužskí, potom i ženské, tie srdnatejšie a dospelejšie. Keď prišiel neznámy a bol podozrivý, robila sa hneď „trevoga“ (poplach), až srdce poskočilo, a nielen ty sám, rútiaci sa z bytu pod bránu, čo sa to robí.

I ja som strážil každý druhý, tretí večer, raz do polnoci, raz po polnoci po dvoch hodinách pod polotemnou bránou bez šuby, bez váľanôk, bez revolvera.

Nebolo dosť na tom, že mi stály petrohradský dážď tiekol do topánok a čvrkaly mi nohy v nich, ani na tom, že mi duša dávno plakala nad Ruskom, i pravé oko mi začalo slziť. Ako čo by smeť padla do neho, zalievalo sa, keď som ho mihalnicou nezakryl. V pravom sluchu začalo ma štiepať a k „trevogam“ i „samozaščite“ pridružila sa mi aj poloslepota, pre ktorú som nemohol spávať. Otrávený na duši i na tele chodil som so zaviazaným okom k doktorovi, ktorý mi striekal do neho atropin.

Vlado Hurban si v tie časy zlomil ruku a Janček trpieval na malariu, len Gavora bol ako mladý, neženatý mäsiar, červený, s okrúhlymi lícami. Nech nie on, redakcia by bola bývala dolámaná, poloslepá, horúčková, ako celé Rusko.

Bol som Hurbana navštíviť v nemocnici. Tenký a suchý s poviazanou rukou sedel na posteli, ale bystrý a veselý. Okolo chodily dámy-ošetrovateľky. Pokynom ruky ich odstránil. Uklonily sa a vyšly. Usúdil som, že tu leží veľký pán, a keď nie veľký pán, tak aspoň významná osoba, ktorej rozkaz je Písmom svätým. V tie časy veľkým pánom byť bolo nebezpečné. Diktatúra proletariátu, hoci chcela byť panstvom, pánov netrpela. Vyvodil som teda, že nie tak veľký pán leží predo mnou, ako skôr významná osoba.

— Budete musieť prejsť do Moskvy. Nemec je dnes-zajtra tu.

— Prečo „budete“? Ty nie?

— I ja i Janček máme iné vážne úlohy. Máme vyburcovať Ameriku. Ja mám úlohu diplomaticko-politickú, Jano organizátorskú…

A začal rozkladať svojím zajakavým, vysokým, chripľavým hlasom o úlohách, ktoré ho čakajú.

— Predsa je len tento Vlado významná osoba, — myslel som si v duchu. — Diplomat, politik, organizátor.

— Ale nebude to také, — vravím nahlas, — ako keď potkani opúšťajú tonúcu loď? V Amerike je dosť ľudí, a tu nás je Slovákov hŕstka, a najlepší idú preč… Kto do čerta to diriguje? — opytujem sa nakoniec napálený v ľútosti a závisti.

V ľútosti, že stratíme dvoch významných ľudí, a v závisti, že nie ja pôjdem do Ameriky.

— Naša loď netonie, len hľadá more. Raz v Rusku frontu niet pre nás, musíme ho ísť hľadať do Francie. Poplávame na východ do Francie.

— Na Vladivostok?

— Da.

— Hm.

Znepokojený a s ťažkým srdcom podávam mu ruku na rozlúčku.

— A prosím ťa, — hovorí mi akoby mimochodom, — keď ma druhý raz prídeš navštíviť, daj sa oholiť.

Poťapkal ma veľkopansky po neoholenej tvári.

— I významný človek i veľký pán, — myslím si a letím dolu schodmi oholiť sa…

Tak teda zasa sťahovanie — neistota.

Padol prvý novembrový sneh. Petrohrad obelel. Nebo sa rozjasnilo. Slniečko zasvietilo a my sme povandrovali do Moskvy. Pravé oko mi už neplakalo, ale duša by bola potrebovala atropinu, aby nebola taká stiesnená, úzka a plačlivá.