ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to 1. novembra ráno. Malá dedinka s ohromným množstvom drevených barakov. Hovorili, že je v nej asi 30.000 zajatcov rozličných národností. Okolie vŕškovité s holými, pieskovitými, skalnatými i svrčinovými vrchmi.

Ráno bolo pekné, ale studené. Fúkal dosť chladný vietor. Oproti mne sa choval bezočive, ani čo by bol videl, že som bez mantľa s odrotovanými topánkami. Dúchal mi za blúzu a štípal od spodku nohy, darmo som ho po vojensky odoháňal ramenami a dupkal na neho nohami. Klial som v duchu na ruský poriadok, že je taký, ako u nás, a že je i tu údelom vojaka chodiť alebo stáť, a keď stáť, tak stáť čím dlhšie. I tu sme stáli stále a pevne, ako v slovenskej hymne. Najprv na stanici, potom pred barakmi, potom pred barakom, do ktorého nás mali umiestiť, potom v koridore baraka, potom v baraku, potom zasa pred barakom, pred kúpeľom, kde sme sa mali hneď okúpať, po kúpeli nové státie vo vetre a čakanie, kým si niektorí i bielizeň oprali. Boli sme naozaj vystáti, keď sme sa dostali do pridelenej nám miestnosti.

Vtisli nás šestnástich do úzkej podlhovastej izbičky. Priče pri jednej stene dolu a hore. Pri pričoch dolu bol priechod len pre jedného. Pravý bok som už mal odratý od ustavičného ležania na tvrdom. I tu boly priče holé, k tomu špinavé, ako my všetci. Jeden oblôčik hľadel na ľadový a snehový dvor, ale nevideli sme nič, lebo medzi dnukajším a vonkajším oblokom bol hrubý, nepriehľadný ľad, ktorý sa od vnútorného tepla topil, až voda tiekla pod naše priče. Mali sme celé jazierko pod sebou. Zvonku zasa ľad primŕzal a kopil sa do samého vrchu obloka. V mesačnej noci sa ľad leskol a svietil v tmavej našej komore, do ktorej nedali ani malej vojenskej olejovej lampy.

Často som sa díval do tohto jasného ľadu, ležiac oblečený horeznačky, a rozmýšľal, ako by som prišiel k bagančom a mantľu.

— Veď takto ani von vyjsť nebudem môcť, — trápievalo ma. — Bože, mať taký ruský polušubok, veľké ruské čižmy a papachu, to by bolo ideálne! Keby som bol tak za Rusa preoblečený, i tej kaše by sa skôr našlo. Groš, groš, groš! Bez neho nič nebude… Nebude ani polušubka, ani sapog, ani papachy a kaša zostane žltý piesok, lebo masť z nej ukradnú, čaj budeme piť horký, lebo cukor z neho ukradnú, mäso zostane kúštikom, ako tvoj palec, lebo tri štvrtiny z porcie ukradnú, chleba bude vždy málo, lebo sa kradnúť musí… Treba prísť ku grošu. Treba nejako zarábať. Ale ako? Vyučil som sa za fiškála. Čo si počne taký fiškál-zajatec? Keby bol človek šustrom, krajčírom alebo hoci Cigánom-muzikantom. Príštepok na topánku, záplata na nohavice, muzika pre rozsmútenú dušu sú vždy užitočnejšie a skorej sa zaplatia, ako žaloba s fiškálom alebo kázeň nad hrobom. Je pravda, že píšem zajatcom listy, a keď čítam ruské noviny, poviem im, čo je v nich nového, ale za toto si predsa platiť nedám…

Ale Geréb, keď videl, že viem po rusky čítať a aj rozumiem tomu, čo čítam, ba viem to aj povedať, prišiel raz ku mne a povedal mi:

— Počujte, treba byť trošku praktickým. Každú novinku, ktorú oznamujete, a každý list, ktorý napíšete, si dajte zaplatiť. Zajatci sú veľmi zvedaví, čo sa robí na frontoch i v zázemí. Kopeječku, dve, tri dajú vďačne.

Zasmial som sa.

— Ale áno, — pokračoval vážne, — budeme chodiť po barakoch a za peniaze prečítame im novinky.

— No, na to sa ja nedám, — ozvala sa vo mne hrdosť, — a ani nemám na základný kapitál, — začal som uvažovať. — Kde vziať na noviny, ktoré musíme kupovať? — pripúšťal som nakoniec možnosť podujatia.

— Ak nechcete po barakoch chodiť, — presvedčoval ma Geréb, — urobím to za vás ja. Vy mi zvesti preložíte, ja ich pôjdem porozprávať do barakov. Ruské slovo zaopatrím, papier, tužku, a so ziskom sa podelíme.

— Dešperátne, — prehodil som.

— Probujme, — naliehal Geréb.

Tak sme založili prvé ústne noviny na Berezovke a takto som prišiel k prvému zárobku. Geréb donášal 30 — 40, ba i päťdesiat kopejok denne. Polovičkou zárobku som si prilepšoval, t. j. dával som si do čaju cukor, posýpal si cukrovým práškom kašu, omastiac si ju kúskom masla; niekedy dovolil som si i extra večeru, tu makové, tu orechové rezance, tu guľáš iste z nejakej chytenej mačky alebo iného domáceho zvera. Zajatci to už vedeli dobre pripraviť a predávať potom za drahé peniaze. Taká extra večera stála 15 — 20 kopejok. Ale ja som mal veľké výdavky tým, že som si dával bielizeň právať a na pr. gate mi taký kuchár niže 5 kopejok neopral, ručník ma stál 1 kopejku, malý uterák 3 kopejky.

Nuž, hľa: i v biede sa ma panstvo chytalo. Dal som si už prať bielizeň, namiesto toho, aby som si ju sám vypral; do čaju som si púšťal cukríky, namiesto toho, aby som si vzal kúštik medzi zuby a čaj srkal, ako to robili Rusi; dával som si extra večeru, namiesto toho, aby som sa uspokojil s polievkovou vodou, alebo vodovou polievkou, čo nám dávali na večeru. Pre toto panstvo nemohol som ani 2 ruble sosbierať, ktoré by som bol potreboval na telegram domov, aby mi poslali peniaze. Od przemyslových magnátov okúňal som sa požičať si, lebo som cítil, že mi na moju neoholenú bradu nedajú a že by im pritom hlavu prebíjala moja bezmantľová holota a odrotované topánky, ktoré som ešte vše nestačil zameniť inými.

Raz síce prišli do baraku a popisovali, čo kto potrebuje, a ja som si aj zadiktoval manteľ a baganče, ale žiadosti zostaly na papieri. Dlho som chodil po kanceláriách, až sa mi podarilo dostať čínsky kepeň, t. j. paplón s rukávmi, šedivej farby, siahajúci po päty. Bol som v ňom strašný, ale bolo aspoň teplejšie a mal som sa čím prikrývať a i pod seba som mal svoju lacnú a riedku prikrývku. Je síce pravda, že som medzi časom predal jednu svoju košeľu za 40 kopejok, ale čínskym kepeňom sa môj inventár zvýšil o pekný kus šatstva.

— Teraz už len baganče, dva ruble na telegram, a bol by som ako-tak zaopatrený, — tešil som sa v duchu. — Z novinôk a písania listov zarobím na bežné výdavky 30 — 40 kopejok, ak ma Pán Boh pri zdraví udrží.

Ale proti sibírskej zime je lepšia šuba, ako Pán Boh. Čínsky kepeň prišiel neskoro. Začala mi zima byť a hlava ma rozbolela. Brucho iste od zjedených mačiek a psov bolo mi v neporiadku. Trápily ma horúčkové sny a cítil som sa slabým. Šiel som na lekársku prehliadku. Dostal som chinin. Kládol som si na hlavu snehové obväzky a pomaly mi prešlo bolenie hlavy a tak asi po týždni aj zimomriavky. Myslel som si už, že som zdravý. Začaly ma zasa tešiť jasné, hviezdnaté sibírske noci s veľkým mesiacom, utešené zimné rána, za svitania zelené, potom šedivé, bezvetrné slnečné dni s 12 — 15-stupňovým mrazom, okolité vŕšky, šedivé od mrazu, ako ruské papachy. I sny prišly riadne. Zasa sa mi zdávalo, že som doma, že jem koláče a čokoládové pečivá, čo bolo znakom hladu. I vši som si začal riadne oberať. Denne som ich nachádzal 10 — 15. Taký punktík hnidy vyrastal za noc na zvera a nestačil som sa preobliekať. Telegramy a články z Ruského slova a z Irkutskej žizni som riadne prekladal a inkasoval od Geréba svojich 15 — 20 kopejok. Slovom, zdravie ako by sa mi bolo vrátilo.

Raz sa pustil so mnou do hovoru i strážmajster Béla Sárközy, ktorý bol tiež v Przemysli a mal povesť peňažitého človeka. Pokladal som ho vždy za cynika bez ľútosti, a hľa, ako som sa mýlil: požičal mi 5 rubľov, ktoré som hneď zčiastky pretelegrafoval.

Telegrafoval som domov žene, že som zdravý a dobre sa mám, ale že by sa mal omnoho lepšie, keby som mal vo vrecku aspoň sto rubľov, a keď nie sto, aspoň tridsať, ako to kedysi žiadal istý študent od otca. Napísal aj asi pätnásť listov rozličným svojim známym i neznámym. Medzi inými napísal som lístok i Bohdanovi Pavlů, o ktorom som sa dopočul, že je v Petrohrade a rediguje Čechoslováka. V liste som ho žiadal, aby mi pomohol dostať sa medzi nich, alebo aspoň do ich blízkosti, a opytoval sa, kde sú Daxnerovci Ivan a Igor, ktorí boli tiež v zajatí.

Geréb donášal každý deň menej kopejok, hoci som prekladal usilovne, a to nielen telegramy s bojišťa, ale celé články, na príklad úvahu B. Michajlovského o Srbsku, dlhú rozpravu Radka Dimitrijeva o bulharskom národe, rozjímania Nemiroviča-Dančenka, tiež o Bulharoch, a iné. Pritom som badal, že pán kolportér akosi viacej utráca ako ja. Zje i duplovanú extra večeru, platí sem i tam, a ja zostávam dlžen za jeden extra-guľáš, chýbajú mi dve kopejky na cigarety, a predsa keď z nás niekto, tak ja som ten, ktorý robí hlavnú prácu, a nie ty, mizerný automat, ktorý vydávaš len to, čo ti ja dám do hrtana, aby ťa čert vzal!

Raz mi vytýkal, že som vynechal akýsi veľmi zaujímavý článok.

— No, viete, za vašich 9 kopejok žiadate primnoho, — odvrkol som, — prekladajte si sami.

— Tak zakapú noviny, — strašil.

— Nech zakapú. Kšeft, ktorý sa nedvíha, skrachovať musí.

— Ale zakapeme i my.

— Nuž zakapeme.

— A dnes chystajú „gombóce“. Bude aj čerstvá čierna káva, — nahováral na ďalšiu spoločnú prácu. — Aj tak ste schudli, potrebujete sa dobre kŕmiť.

Ale „gombóce“, t. j, po slovensky „knédliky“, ma nelákaly. Už tretí alebo štvrtý deň pociťoval som zasa zimnicu, a pri zimnici nebolo hladu, ani chuti na jedlo. Zato, na moju škodu, ako by sa boli sprisahali kuchári so svojimi večerami. Bol guľáš, boly kapustné halušky, najlepšie moje jedlá, a žalúdok odporoval. Tri štvrtiny porcie som vše daroval Gerébovi.

— Tak bude i s „gombócmi“, — myslel som si. — Nenavnadíš ma.

Zato som mu zadiktoval posledné veci a Geréb vykolportoval toľko, že som i knédliky jedol i čiernu kávu pil.

V noci som potom mal veľkú horúčku. Ustavične ma smädilo a potil som sa. Blúdiac za chladným čajom, ktorý mávali zajatci vo fľaškách, len-len že som sa nenapil petroleja. Nad ránom prikladal som si obkladky na prsia a na srdce, aby som sa utíšil a ochladil. Hlava sa mi točila a cítil som sa zasa akýmsi neistým a slabým, ledva som sa držal na nohách.

Ráno mi to prešlo. Večer som už jedol kyslú zemiakovú polievku, na druhú večeru makové halušky, na tretiu paprikáš, na štvrtú guľáš. Choroba zmizla. Tak sa mi aspoň zdalo.

Mal som pokoj od konca novembra do 9. decembra. Medzi časom som dostal až dva telegramy od ženy, v ktorých zvestovala, že mi posiela peniaze. Pravda, či prídu a nezídu sa cestou niekomu, a ak sa nezídu, kedy prídu, to bolo zasa hudbou ďalekej budúcnosti, ale telegramy boly dobrými zmenkami. Strážmajster Ďurovič, keď som pýtal od neho 2 ruble, aby som mohol žene telegrafovať, dal mi 10 rubľov, že vraj drobných nemá. Sveril mi toľké peniaze, a ja, hlupák, som nezneužil jeho dôvery. Vrátil som síce namiesto 10 rubľov len šesť a tak hoci moja poctivosť bola relatívna, bola predsa poctivosťou. Vďaka ženiným telegramom, i dobrovoľník Fischer sa ukázal na obzore, hoci obďaleč, lebo peniaze som ešte nemal v rukách. Sused po lôžku Szirmay, ktorý robil cigarety a predával ich, ponúkol mi z nich a že ich môžem zaplatiť, kedy chcem. Druhý sused Kelemen mi financoval večere. Slovom, môj úver sa zdvihol do neuveriteľných výšin a cítil som sa ako kedysi pred advokátskou skúškou a dlho po nej, keď som žil na zmenky budúcnosti, ktoré všetky slovenské banky a ich filiálky honorovaly.

Na kepeň a na baganče mi síce ešte nestačily telegramy, ale stačily na to, aby som naše ústne noviny tak nechal a uspokojil sa sám so svojimi vedomosťami, nadobudnutými z novín, nerozširoval ich po barakoch a neplašil nimi zajatcov. Boly totižto dešperátne a neposkytovaly výhľadu na ukončenie vojny. Naopak, udalosti sa zapletávaly a požiar sa len šíril a šíril. Kde-kto kládol svoje polená do ohňa a nik ho nehasil.

Začiatkom decembra zimy sa zostrily do 27 — 30 stupňov mrazu. Rána bývaly krásne. Nebo horievalo v ružovom svetle a vŕšky boly biele, ako čo by ich boli vápnom zabielili. Neopatrným zajatcom obmŕzaly uši a nosy. Nejedného sme vysotili von z baraku do snehu, keď prichádzal s neobyčajne bielym nosom, aby si ho snehom vydrhol. Ruskí vojaci ešte cvičili, ale civilní chodci si prikladali kožušinové šatky na tvár.

Mňa stále pretriasalo. Vylihoval som na priči a kutal sa do pokrovca. Raz večer som chcel ísť von, ale ledva som spravil niekoľko krokov, hlava sa mi zakrútila a bez smyslov som padol na prič. Trvalo to chvíľočku. Treli mi vodou čelo a ruky. Kelemen mi dal hoffmannovských kvapák. Ktosi bežal pre doktora.

Tak som sa dostal do špitála, ktorý si sami zajatci-lekári zriadili. Bola to vlastne len izba pre chorých, takzvaná maródizba, veľká a vysoká, s troma bachratými ruskými pecami. Len komíny týchto pecí sú murované, ináč celý barak je drevený. Hrady sú podopreté stĺpmi, po stranách izby boly so štyri rady drevených ložísk s matracami a na nich chorí. Operovaní kedy-tedy stonali, mnohí kašľali, iní zas nehybne spali. Skoro každý prichádza vraj sem s veľkou zimnicou, ako ja, ktorá sa tratí.

Za noc mi prešla horúčka. Bol sibírsky krásny deň. Ležal som na belasom matraci, čo sa mi náramne páčilo. Oprel som si hlavu o múr a písal. Ráno sme dostali ocukrený čaj. Pred obedom nám dali po kúsku bieleho chleba, niektorým dali aj mlieka. Obed priniesli od roty: polievku, mäso a kašu. Na večeru nám dali zasa po kúsku bieleho chleba a rascovej polievky. Vypil som jej dva hrnčeky. Rozdávali po jednom vajci. V izbe teplo. Ešte i klozet bol kúrený a visel v ňom klozetový papier. Bolo báječne. Večer mi merali horúčku. Nebola.

Prišiel i doktor. Poprezeral ma. Búchal po mne. Kázal sa mi obrátiť na chrbát a aby vraj dýchal. Dýchal som a on načúval. Kázal mi obrátiť sa na bok a zasa dýchať. Chytil ma za bok a tak som dýchal. Vyplazil som jazyk. Ohmatal pulz a napísal si všetko na lístok.

— Však ste ešte neboli chorý na dlhotrvanlivú chorobu? — opýtal sa ma.

— Nie, — poviem, — na týfus pred dvadsiatimi rokmi.

Ale nedozvedel som sa, čo mi je.

— Je to influenza, pán doktor?

— Influenza, — potvrdil mi.

Ale muselo to byť niečo vážnejšieho, lebo som potom ešte dlho chodil ako omámený, bez radosti, akýsi apatický. Schudol som na paličku. Svaly mi zmäkly a celý som zmľandravel. Neskoršie ma začaly nohy bolieť, zapuchly mi prsty na rukách a boly tiež boľavé.

K rote som sa vrátil na tretí deň. Prijali ma s hurtom a vďačne. Oznámili mi, že som zasa dostal telegram.

Bol od ženy. Urgovala odpoveď na jej predošlé telegramy.

Môj telegram ležal na cenzúre. Oddal som ho ešte pred horúčkovým záchvatom na cenzurovanie a nemohol som ho nijako nazpät dostať, ale skôr preto, lebo som ho nesúril. Ďurovičovské 4 ruble som strovil a na telegram som zasa nemal. Vyňal som z vrecka prvý telegram od ženy, v ktorom mi avizovala peniaze, a šiel som k strážmajstrovi Sárkőzymu, aby som ho požiadal o nové tri ruble. Dal mi ich ochotne a telegram konečne bol riadne na pošte odovzdaný.

Ale ženine groše len neprichádzaly. Prišly i Vianoce, a nič. Na Štedrý večer sme si dali guľáš. Rusko nás poctilo slanou vodou s jedným zemiakom v plechovom lavóre pre desiatich. Noc bola zlá: sverepe hvízdal vietor a dvíhal celý barak. Stŕpali sme, že ho aj s nami odnesie. Triasli sme sa od zimy a spali oblečení, čo bolo len pre vši príjemnejšie, lebo v teple cicaly našu riedku krv a vzmáhaly sa pritom rapídne, hoci sme ich celým svojím úsilím prenasledovali, nemilosrdne bili a v švíkoch usalašené hnidy zápalkami pálili.

Po čom som dosiaľ tak veľmi túžil, to sa mi po Novom roku vyplnilo. Rakúsky Červený kríž prišiel medzi zajatcov a ošatil ich ako vedel. Dostal som parádny vojenský manteľ červenkastej farby a vysoké šnurovacie topánky s krásnymi hrubými podošvami.

— To bude paráda, — myslel som si, ale zrkadla nikde nebolo, aby som sa potešil na svojom novom obraze. — Teraz už len niekoľko tých rubľov, a bolo by skoro všetko v poriadku…

A ako v rozprávke, len čo som si pomyslel, už mi aj avizovali z pošty akýchsi 30 rubľov a 8 rubľov 40 kopejok. Prvé boly od Bohdana Pavlů, druhé od matky z Martina. Pravda, prešly i dva týždne, kým mi ich vyplatili, — v Rusku predsa nič nejde chytro, — ale to už bolo viac, ako nádej, že ich aj naozaj dostanem, čo stačilo i pre mňa i pre tých, u ktorých som žil „na borg“.

— Teraz ešte, keby tak aj od ženy prišly, bol by som boháčom.

Prišlo i od ženy 50 rubľov.

— Teraz len tej slobody trošku, — licitoval som v duchu.

A hľa! Dali ma volať k batalionu. Podali mi ruku. Usadili a samý úsmev.

— Budete pustený na slobodu, — hovoril mi ktorýsi dôstojník. — Píšu nám z Petrohradu, že ste preložili skoro celého Puškina do slovenčiny. Pravda?

— No, celého ako celého, — odporoval som. — Čosi som prekladal, — potvrdil som.

Hoci v skutočnosti preložil som iba rozprávku o rybárovi a rybke. Aj to ako septimán, keď som sa po rusky učil. Preklad nebol nikde uverejnený. „Kto to len natáral o mne?“ hútal som.

— Vy ste poet, — dorážal na mňa dôstojník. — Dostanete osobitnú izbu a „propusk“ v lágri, kým vás neprevedieme do centrálneho Ruska, aby ste sa mohli voľne pohybovať i do tých čias.

Uklonil som sa, sraziac po vojensky opätky, a dôstojník mi opäť podal ruku.

Osobitnú izbu s posteľou mi skutočne chceli dať, ale by bol musel vyjsť z nej akýsi starší rakúsky strážmajster, čo som nechcel pripustiť, a tak som zostal medzi svojimi starými známymi.

I „propusk“ mi bol doručený, ktorý mi dovoľoval od 7. rána do 7. večera voľne po Berezovke chodiť. Chcel som ho hneď použiť a vyprobovať. Šiel som do dediny, ale tam ma skoro prepichli. Darmo som ukazoval „propusk“ a pečiatky na ňom.

— Zakázané je veriť „propuskom“, — odvrkol mi vojak s bajonetom.

Vrátil som sa. Bajonet je tvrdší ako papier a ľudské mäso.

— Tak, ako u nás, — myslel som si, — právo na papieri a v skutočnosti bajonet.

Pomaly sme prešli do marca. Z dlžníka stal som sa veriteľom. Poctive som vyplatil Ďuroviča, Sárkőzyho, Kelemena, Szirmayho. Ukázal sa dobrovoľník Fischer. Zas len čakal peniaze z Pešti, a že ich nedostával, mal som mu ja vypomôcť. Dal som mu niekoľko rubľov. Priplichtil sa i Geréb, spoluredaktor a kolportér ústnych novín. Na nose mal napísanú žiadosť. Dal som i jemu. Prišiel ten i onen.

— Dosť, — reku, — mám odcestovať do Ruska a potrebujem sám.

Ale mohol som si peniaze zašiť do najstratenejšieho kúta svojej zamastenej blúzy, bol by som ich musel vypátrať a dať.

— Hladoši akísi, — hundral som.

Bolo mi ľahko — nasýtenému kapitalistovi s novým kabátom, krásnymi topánkami a „propuskom“.