ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 8. októbra 1915 nás zasa naložili do studených a špinavých teplušiek. Ani piecok, ani slamy nebolo v nich. Studený a pekný deň bol. Vietor fučal škárami. Zjedol som na raňajky kus striedky čierneho chleba a dva kúsky cesnaku. Smrdel som duplovane: cesnakom, ako starý tambovský Žid, a grošom. Nemal som ani kopejky. Machorka mi vyšla. Na jednej topánke sa mi odškerila podošva a lalotala ako porazený jazyk. Strojila sa celkom odtrhnúť. Obkrúcal som ju špagátom, ale ten sa po niekoľkých krokoch dral. Našiel som kdesi tenký drót a tým ju odrotoval. Nemal som ani mantľa. Pri vojenských pochodoch ešte na rakúskej strane dal som si ho nosiť akémusi Židkovi, aby som bol ľahší a nepotil sa tak. Nosil mi ho statočne za 2 koruny na 30 kilometrov. Raz bola srážka s Rusmi, Židko zostal, a ja som padol do zajatia bez mantľa. Moja pohodlnosť sa mi vypomstila.

V tepluške som ležal na pánte, t. j. na poschodí, po pansky zakrývajúc sa riedkou, vetchou prikrývkou, ktorú som kúpil v Charkove za rubeľ a 25 kop. na rusko-zajateckom trhu, ktorý tam býval každý deň.

Hovorili, že ideme na Síbír do Krasnojarska. Sibír som poznal dosiaľ len z mapy a trošku z ruskej literatúry, ktorú som čítaval pri teplej peci. Teraz sa mi predstavovala ako veľká biela mátoha, ktorá ma chce objať svojimi ľadovými ramenami. Triaslo ma nielen od chladu, ale aj od myšlienky na túto mátohu.

Každý druhý obed nám ukradli a každých druhých 25 kopejok, čo nám dávali ako stravné, si vopchali do vrecka, a tak sme zriedkakedy prišli k obedu. Namiesto chleba dávali zavše 7 — 9 kopejok, a tak pri prázdnom žalúdku bolo nám ešte chladnejšie. Životná energia klesala s teplomerom so dňa na deň. Nesobliekal, neprevliekal som sa celé týždne a pre zimu ani neumýval a ani vši neoberal, ktorým, zdá sa, bolo ešte dosť teplo, lebo sa množily a pri mojich starostiach ma ešte i ony čím diaľ, tým väčšmi hrýzly. Na staniciach už ani z vozňa sa mi nechcelo vyjsť, aby som si oči popásol na predavačkách a predajniach s pečeným mäsom, pirohmi, klobásami, chlebom a rozličnými príjemnými vecmi a aby som aspoň poňuchal vôňu, ktorá sa ťahala vzduchom a dráždila.

Okolo mňa vo vozni boli i takí, ktorí oplývali i dobrým šatstvom i peniazmi. V Przemysli, vraj, keď sa mali poddať a pálili aj bankovky, aby sa nedostaly Rusom do rúk, pozašívali si tisícky do kepeňov a blúz a teraz boli bez starosti. Títo sa chovali ako grófi. Izolovali sa a pozapínali po bradu. Ostatní a tí, s ktorými som sa ja častejšie stýkal, boli takí žobráci, ako ja.

Bol to Fischer a Geréb. Kým sme boli ako-tak sýti, mávali sme veľké škriepky. Potom nás spoločná bieda postupne utišovala a náš rozhovor obmedzil sa len na pozdrav, ktorý záležal z vety: „Kušania niet, deneg niet?“ Na čo pozdravený odpovedal utvrditeľno: „Kušania niet, deneg niet.“ Po tomto pozdrave sme obyčajne smutne svesili hlavy a do ďalších debát sa nepúšťali.

Oživilo nás, keď sme na poli rozkradli pol stoha slamy a napchali ju do teplušiek, aby nám bolo teplejšie a mäkšie. Potom, keď ktorísi zruční kamaráti vyhrabali v starom železe odhodenú piecku a plech a vystavili vo vozni celkom krásnu železnú pec s rúrou, nakradli dreva a zakúrili do nej, akési tiché nadšenie sa rozhostilo medzi nami. Blažene sme hľadeli na ohník, ktorý horel v piecke a zohrieval nás. To nič, že sa dymilo a my na prvom poschodí boli sme za krátky čas ako údená slanina.

Dotklo sa ma, keď na priči pod nami umrel zajatec Eliáš Kováč. Všimol som si, že má krásne baganče a skoro celkom nový manteľ.

— Nebolo by od veci sobliecť ho a vyzuť mu baganče, — myslel som si. — Načo sú mŕtvemu? Zakopú to s ním. Zhnije i krásny manteľ i dobré baganče. Ako by sa mi zišly! Hneď by sa mi pozdvihla nálada a ešte teplejšie by mi bolo.

Ale myšlienku som odohnal, prichytiac sa pri duchovnom marodérstve.

Okolo 16. októbra napadlo snehu, ktorý potom neprestával padať. Prešli sme do Ázie cez Ural. Malé vŕšky so samými brezovými a smrekovými horami. Rieka Ural nás dlho sprevádzala. Všade plno snehu. Ľudia sa sankovali.

— U nás, ak neprší, je teraz babské leto, — rozmýšľal som, hľadiac oblôčkom na zasnežené vrchy.

V Čeliabinsku nám dali po 10 kopejok, ako doplatok za obed. Kúpil som si funt chleba za 6 kopejok, za 3 i pol kopejky machorky a na papier k machorke, ktorý stál kopejku, musel som sa spojiť s bývalým čiašnikom Daumerom. Boly teda i raňajky i fajčenie.

V Kurgane nás prehnali do vagónov s pieckami. Keby nie našej piecky, boli by sme do týchto čias už pomrzli. Ale tu sa už s kúrením negazdovalo. My na „pánte“ sme nemohli od tepla vydržať a sliezali sme dolu ochladiť sa.

Pomaly, pomaly sme sa vliekli. Prešli sme cez Petropavlovsk a prišli do Omska. Ráno bolo zimné a krásne. Východ v červenom ohni.

— Gorit vostok, — deklamoval som si zamračene v duchu a čítal telegramy, kde „grochočut puški“. Čítal som, že je Srbsko v úzkom. Tlačí ho Bulharsko a rakúsko-germánske vojská s dvoch strán.

Z mesta Omska, kde sa kedysi trápil Dostojevskij, videl som málo, len domy väčšie i menšie z dreva, málo stromovía. Samé brezy. Ale mesto ma málo zaujímalo, skorej biely chlieb, ktorého funt stál 5 — 6 kopejok, a k tomu pečené kurča, dosť veľké, za 35 kopejok, funt varenej sviňaciny 30 kopejok, funt tlčeného cukru 18 — 19 kopejok… Lenže čo, keď som len pred chvíľou pozdravil Geréba otázkou:

— Kušania niet? Deneg niet?

A on mi na to odpovedal:

— Kušania niet, deneg niet.

A tak som potom i na „kušanie“ hodil rukou.

V Nikolajevsku som sa zasa pristihol pri filozofovaní, hoci vravia, že hladný človek nefilozofuje. Rozmýšľal som totižto o tom: ako je to možné, že keď „ani kušania, ani deneg niet“, predsa všetci ľudia jedia, len ja a Geréb nie? Ale brať za to na zodpovednosť celú cestujúcu spoločnosť sa mi nechcelo: cítil som sa slabým.

Prešli sme popri Irkutsku, veľkom, peknom meste pri rieke Angare. Krásny kraj. Samé jasky. Pred zrakmi v diaľke sa ti rozšíri a blýska jazero Bajkal ako tekúce striebro. Vysoké, zubaté biele vrchy, ako z cukru. Napravo od dráhy vrchy čierne, ako z čokolády. Len to bola škoda, pravda, že neboly z ozajstného cukru a čokolády. Lepšie by bolo bývalo aj to, keby sa neboly blýskaly vlny jazera Bajkala ako tekúce striebro, ale tekúce striebro ako vlny Bajkala.

V Krasnojarsku nebolo pre nás miesta. Šli sme ďalej. Sosadili nás v Berezovke za Bajkalom.