ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odišli sme do Jekaterinburga na osobitnom vlaku. Vlak sa vliekol ako slimák: mal i dva rožky — dva rušne s dvoma komínmi. Urážali sme sa, že vlakvedúcemu iste nepovedali, koho vezie, ináč by bol pridal do behu. Správca vojenského odboru Medek, prívrženec silných individualít, sa nahneval a dal odopäť ľadníky, aby nás nezaťažovaly, ale nepomohlo. Ako i mohlo, keď sme to vlastne my boli tým ťažkým obilím, určeným na sejbu, a zároveň i rozsievači semena, aby sa polia zúrodnily?

Dolinka, kadiaľ sme šli, bola úzka, medzi malými vŕškami, krajina našská, hornatá, vlnitá. Hovorili, že tu ležia zakopané poklady: železo, uhlie, soľ, ametist, topas, zlato, platina, meď. Poklady vykopávajú, ale vymývajú málo.

Sám Jekaterinburg je pekné, európske mesto s murovanými domami, kamennými ulicami a chodníkmi. Perla Urala, postriekaná ešte čerstvou krvou nedávno vyvraždenej cárskej rodiny. Front bol blízko, a preto v meste ako by bolo málo ľudí. Obyvateľstvo vraj nepriateľského smýšľania pre silný boľševický živel v mnohých fabrikách naokolo a pre mnoho zajatcov-Nemcov. Údajne veľa špionov. Sám anglický konzul mal vraj za ženu Nemku a jeho dcéry boly germanofilské.

Odbočka sídlila v Amerických nomerach, hoteli na poschodie s temnými chodbami a pri nich napravo a naľavo s mnohými izbami.

Dostal som veľkú, zariadenú komnatu s foteľmi, kobercami, s ťažkými, nepriehľadnými záclonami na veľkých oblokoch, písacím stolíkom, malou alkovňou s posteľou za hrubou záclonou. Pre záclony a že slniečko do izby nikdy nesvietilo, bolo v nej temno, chmúrno, otupno.

Zato môj súkromný byt bol veselý. Štyri obloky, slnko, palmy, dobre, že vodomet nešpliechal prostred veľkej izby. Pán bol Nemec, inženier. Tichý, nevšímavý, k vôli domácemu pokoju pod papučou. Pani robustná, asi 40-ročná, ale neobyčajne mladistvá, premenlivá, raz smutná, raz búrno-veselá, zdala sa mi trošku hysterickou. Zpočiatku nás prosila, aby sme ich „nerugali“, potom sa chytro spriatelila, bola samý žart a smiech. Čo jej neslušalo, bolo, že sa vždy zaujímala o „molodych liudej“, a keď šla reč o neznámom, jej prvá otázka bývala:

— Interesnyj?

— Konečno, interesnyj.

— A vy menia poznakomili by…

Volávala nás na čaj a na večierky, na ktoré schádzala sa dobrá ruská spoločnosť jekaterinburgská.

Bývali sme u nej traja: Otomar Houdek, Jožo Gregor a ja. Každý v osobitnej izbe. Každá bola inakšia a každý inak platil. Ja, ako „skoro, len-len že nie, bezmála, málo chýbalo, temer ministerský predseda“, platil som 150 rubľov, Houdek, ako omnoho menší pán, už len 85 rubľov, a „slovackij pisateľ“ Jožo Gregor, ako sa označoval na navštívenkách ešte v Kijeve, slovenskému spisovateľovi zodpovedne len 50 rubľov.

Bolo mi totižto povedané, že je nie hocičo mať na ľavom ramene štít červeným pásikom obrúbený a na ňom štyri zlatom vyšité písmeny ČSNR, ako to nosili podpredsedovia a správcovia jednotlivých odborov Odbočky, musím vraj i reprezentovať. Ja som to bral doslovne: za byt som i platil. Iní reprezentanti brali vec prakticky: byty si rekvirovali alebo neplatili nič, alebo veľmi málo.

Ostatne to bola odo mňa ešte pôvodná slovenská národná črta: nepraktická noblesa, pre ktorú sa dlho budeme vidieť panskými, nedemokratickými, a preto i menej cennými, hlúpejšími. U iných bratov boly hlavy rozumné, cez niektoré stačil už prefúknuť i boľševický vietor.

— Pozrite, pozrite, — hovorili, — on chce tu reprezentovať, to je pán, to je tá maďarská kultúra, čo sa na ňom odráža…

Čerta rohatého maďarská kultúra! Iba slušnosť, že platím, keď beriem.

— Pozrite na Pavlůva, aká noblesa!

Ani Pavlů im nebol dobrý.

— Ten by chcel byť diktátorom. Všetko len sám. Vyjednáva s konzulmi, cestuje, má extrénny vlak, a iní cestujú v „tepluške“, má adjutanta, sluhu, automobil, a my ostatní aby sme behali pešo na verstové vzdialenosti…

— Pozrite na Medka, to je junák, tomu už nič nemôžete vyčítať.

— Medek býva v paláci, vozí sa tiež na automobile, ale pre spolupracovníkov chce zariadiť kasárnické byty… Doma nosí pidžamu, sedí proti zrkadlu vo foteli a štipká si vriediky, do seba zaľúbený…

— Pán Boh vás potresce, také malichernosti vyčítate.

— Aký „pán“ Boh? Aj ten chce byť pánom?… Všetko chce byť pánom, len my nemáme byť?

To boli tí „netypickí buržuji“, ktorí ešte v Kijeve označovali Pavlůva, Hessa, Špačka za „typických buržujov“ a žiadali, aby v Odbočke kolovala „červená“ krv. Myslím si, že nikdy nevideli skutočného buržuja alebo aristokrata, a preto im bol každý oholený a učesaný človek buržujom, aristokratom, protivníkom demokratizmu. V plénach Odbočky tvorili opozíciu a boli vždy proti všetkému, čo podľa nich smrdelo starou panskou plesňou, farbilo patinou, hralo obradnosťou a zvučalo starou piesňou. Na príklad: dôstojníci novej ruskej armády začali nosiť „pogony“, ako pod cárskym režimom. Zdesenie. Požadovalo sa zakročiť u vlád. Chceli sme klub, kde by sme sa schádzali, čítali, vymieňali si myšlienky, ak sme nejaké mali. Ešte čo! „Klub, klub!“ To znie pansky. Nechceme klub… Bolo by treba návštevy porobiť, oboznámiť sa. Kieho hroma! To sme my na to tu, aby sme návštevy robili? Kto nás potrebuje, ten nás navštívi… V našom vojsku sú nepotrebné komitéty, veď naši dôstojníci sú z ľudu, srastlí s ním, samí „selskí“ synkovia… Prosíme, neurážať majestát národa, bez komitétov nebude vojska, za to ručíme.

Pozoroval som niektorých z týchto „netypických buržujov“. Boli výteční chlapci, ale — ako každý — márnomyseľní a závistliví.

Že noví ľudia? Nie. Staré typy. Pre vysokú politiku a starosti o osud národa všestranne zaujatí, nerozoznávali často cudzie od svojho, vše zabudli, že dlhy treba i platiť, malicherní a praktickí. Vždy vedeli, kde dostať „kerazinu“ (oleja), dobré a lacné víno, špiritusu na vodku, tabaku, remeňa na parádne čižmy, látky na parádne šaty. V tomto boli neoceniteľní a sami Rusi sa na nich obracali, keď niečo potrebovali.

Budem i ja malicherný. Raz v plénu Odbočky bola reč o povyšovaní za chrabrosť a vernú službu, a tu jeden praktik-politik sa ohradil:

— Protestujem. To je zpiatočník.

— Ale veď i zpiatočník môže byť chrabrým i verným, — povedal ktosi.

— V našej armáde nie. Naša armáda je na demokratických základoch…

— Brat ako brat, keď je raz medzi nami, — povedal ešte niekto.

— Treba znať rozlišovať ľudí…

Pozrel som na neho. Bol vo frenči a pri tenkej viazaničke videl som pásiky košele. Zdaly sa mi byť známymi. Prisadol som si bližšie. Ony sú.

— Budúci boľševici, — pomyslel som si, — chcú rozlišovať ľudí, ale veci nestačia rozoznávať. Kto by na také maličkosti stačil? Na to je sluha.

Nielen Rusi, ale i panie Rusky si myslely, že my ako „víťazi“ máme všetko a môžeme všetko.

K našej domácej chodievala Nina Ivanovna, krásavica-blondínka s úzkou, nežnou tvárou a veľkými očami, vysoká, tenká, zaujímavá, žena inženiera, ktorý bol údajne na fronte. Niekedy dávala tiež večierky, na ktoré chodili naši i Rusi.

— Ak sa chcete na večierok dostať, musíte jej spraviť návštevu, — radila nám naša domáca.

— Dáma pekná, — povedal som ja.

— Interesantná, — povedal Houdek.

Šli sme vykefovaní, oholení, s blýskavými čižmami, na aute, aby sme väčšmi imponovali. Navštívenky vo vrecku so všetkými našimi bývalými a terajšími titulmi.

Nina Ivanovna nás prijala a zaviedla do salóna. Sadli sme si. Začal som o kráse a umení, o ruskej literatúre, sypal mená uznaných poetov, románopiscov, filozofov, kritikov, aby videla, že nemá pred sebou hlupáka, ale sčítaného človeka. Houdek zápolil so mnou. Nadpriadol reč o bohatstvách Urala, citujúc výťahy zo svojej besednice, ktorú bol uverejnil v Slovenských hlasoch.

Mladá pani nás s roztomilým úsmevom počúvala. Pri prvej pauze pozrela prosebne na mňa:

— Ivan Ivanovič, a kerazinu u vás niet?

Ako som sa vtedy dostal k petroleju, dosiaľ neviem. Pamätám, že mi začalo všetko smrdieť. I Nina Ivanovna, taká krásavica, s takým nežným profilom, ako čo by ružu vopchal do petroleja. Chcel som voňať prirodzenú, omamnú vôňu ruže, a necítil som jej pre petrolej.

Pozrel som na Houdka.

— Môžeme opatriť, — povedal.

— I spirtu? — naklonila sa ľúbezne k nemu Nina.

— I spirtu.

Odišli sme ako s duba spadlí.

To bolo pre povesť, že máme v arende všetky naftové pramene, liehovary a vinice. Ale by som ubližoval, keby som tvrdil, že len preto nás volávali do spoločnosti Jekaterinburci. Boly to duše altruistické. I keď sme dali špiritus, vodku z neho spravenú sme vypili obyčajne sami. Niektorí z nás sa tak rozjarili, že im nebolo dosť vlastného ohňa, ale, idúc domov, v temnej ulici strieľali do povetria z revolverov.

Oríšek, „reprezentant“ Slovákov v Rusku, ako sám seba v úradných vyzvaniach nazýval, býval tiež u mladej panej, druhej ženy staršieho, bradatého, úctivého pána. Sem sme radi chodievali. Bola obyčajne slovenská večera, bryndzové halušky a vodka.

Divný nápoj tá vodka! Prišiel si smutný, hoci na smútok nebolo príčiny: naše veci šly i v Rusku, i vo Francii, i doma napred, ale Boh vie prečo, bol si predsa akýsi nevrlý, nepokojný, prípadne od ruže, vopchatej do petroleja, a tu ti núkajú vodku. Šľuhneš si kalištek jeden, druhý, tretí, ako čo by si prášok vzal proti boleniu hlavy: opona sa vytiahla, rozjasnilo sa ti všetko. V ružovom svetle si videl mladú paniu, v pomarančovom svetlovlasú slečnu, v purpurovom druhú, černovlasú. Už si i dvíhal štvrtý kalištek na toast. Spomenul si bielu tvár, belasé oči, červené pery; farby biele, belasé, červené, naše nacionálne, musíme ich ľúbiť.

— Nech žije naša domáca pani, Mária Sergiejevna!

Svetlovlasá slečna s bledými lícami, oblečená v červenom, bola ako luna, keď sa zláti nad zorami… „Svieti mesiac, svieti, hej, ale nehreje…“ išlo ti hlavou… Keby trošku pripiekla, ako slniečko… A tá tretia, černovlasá, najkrajšia, v tmavých šatách, je ako noc, v ktorej dve hviezdy hniezdia: pár očí. I ony pritemňujú obláčky dlhých riasníc…

— Ivan Ivanovič, ne uvlekajtes! — smeje sa domáca pani.

— Vozchytiteľna!

— Niet dlia vas!

— „Niet dlia menia vzajďot zaria…“ — intonuje svetlovlasá.

Ostatní podchytia a spievajú:

Na ruské ženy hovorili, že sú skvostné, ale len do zábavy. Nie je to pravda. Poznal som vo Voroneži domáce panie, ktoré pracovaly od rána do večera a iste boly v mladosti skvostné i do zábavy. Čo robí Rusky takými príťažlivými? To, že sú bez obradov, bez póz, vždy srdečné a citové, povedal by som, že sú ich duše ako otvorené nádoby s báječným nápojom, samy od seba sa naklonia a lejú svoj drahý nektár bez obavy. Naše dámy sú tiež plné, so sladkou šťavou, ale v zatvorenej fľaške, musíš zátku ťahať so „štoplcíherom“. Pritom pozor, aby sa nerozbily a neporanil si sa!

Bolo ľahko „uvlekaťsia“. To neznamenalo lásku, to bolo iba nadšenie. Nezaväzovalo k ničomu, nebolo vážne, ako „liubov“, naopak — veselé, miznúce. „Lovi minutu vzdochnovenia!“ Minúta, hodina, týždeň. Niektorí sa „uvliekli“ na celý život. Neopatrne sa hrali s ohňom nadšenia a upadli v lásku. Som presvedčený, že neobanovali a majú skvostné ženy.

Ináč stály, vážny cit vylučovala vážnosť nášho položenia a nestálosť nášho pobytu.

Hoci všetko bolo také, ako by sme sa zariaďovali na dlhšie.

Odbočka hrala verbúnok.

Vzala všetkých Čechov a Slovákov, ktorí boli ešte v zajatí, pod svoju „najvyššiu“ moc. Nariadila im, aby sa u sborných punktov hlásili na súpis. Kto sa nehlási, mal byt trestaný poľným súdom.

Slovenské hlasy písaly veľmi vábivo, že „naše vojsko je v ruskom bahne jediným tvrdým kameňom, z ktorého možno vystaviť skrýšu, čo ochráni pred úpekom, dažďom, nepohodou. Ono je v ruskej tme jedinými lúčmi, čo svietia, hrejú a ukazujú nám cestu. Ono je v zotročenom ruskom kraji jediným voľným národom, ktorý sa chce biť so všetkými nepriateľmi oslobodenia. Ale ho je málo, aby vysušilo všetky močariny, rozptýlilo tmu a oslobodilo všetkých od nepriateľov slobody. Boľševici, Germánci, Maďari hrnú sa naň so všetkých strán… Mnohí a mnohí naši bratia držia sa handár, v ktorých niekedy slúžili cudzím. Po tisícoch váľajú sa v zajateckých táboroch vtedy, keď im otvárame dvere zo zajatia, aby sa i oni stali slobodnými vojakmi, bojujúcimi za také veľké ciele… Zver v menažerii vyjde z klietky, keď mu ju otvoria, pes pustený s reťazi radosťou bude vyskakovať. Ľudia by mohli byť takí, že by chceli zostať väzňami, keď im otvárajú ich vlastní priatelia dvere dokorán, aby šli na slobodu? Ľudia by sa prosili na reťaz, keď im ju snímajú a volajú, aby sa stali takými, akým je každý náš vojak?…“

Jožo Gregor prirovnával slobodu s košeľou a chystal sa neustať, „a čo budete ako kamene. My vás okrešeme na povedomých ľudí a Slovákov… Príde škola. Budeme vás učiť čítať, písať slovensky. Počty, zemepis, dejepis a všetky známosti, robotu a remeslá, čo sú potrebné. Budeme vás učiť myslieť svojsky, a nie maďarónsky a po rakúsky, ako myslíte dosiaľ. A keď budete s nami jednej mysle, pustíte sa s nami jednou cestou hľadať svoju vlastnú košeľu, čo sa inak menuje sloboda…“

Začali sme písať učebné knižky. Obrázkový zemepis Slovenska, Krátky náčrt slovenského pravopisu, Vojnu o mier čili krátku historiu revolúcie. Dr. Hojo preložil Rády a rezolúcie I. sjazdu revolučného. Dr. Daxner spísal Povely.

Pre zajatcov-Slovákov zriadil sa výchovný tábor v Irkutsku. Za jeho veliteľa označený bol Geryk, za vychovávateľa Manica, Slezák, Čatloš, Ledník, Zachar, Štefanovič, Jahn, Houdek, Ruman, Hrivnák atď. Za gazdu Gavora. Zdravotnou službou bol poverený dr. Makovický.

Prichádzaly potešiteľné zvesti, že sa do vojska hrnú i Slováci. V Novonikolajevsku ich pristúpilo 373, v Irkutsku 1200, v Omsku 1000. Skoro za každú dedinu mali sme už dobrovoľníka, za niektoré mestečká celé čaty. Čo deň nové vstupovanie desiatkami, ba i stovkami. Odbočka určila i hymny: Hej, Slováci, Kde domov môj, Kto za pravdu horí. Slováci už tvorili jeden volebný okres a do budúceho snemu mali voliť 10 poslancov.

Už sa ani netajilo, že z Francúzska nebude nič. Politika „nevmiešateľstva“ bola dávno medzi starým železom. Nová ruská armáda bojovala s našou a ako sa naša krv miešala s ruskou na frontoch, i naše politické ciele splynuly v jedno s ruskými: Neuznanie brest-litovského mieru, tvorenie armády i u nás i u Rusov, boj s Nemcami-boľševikmi, vzkriesenie mohutného Ruska podľa surmity Syrového.

Na ufimských poradách zúčastnené vlády v týchto bodoch boly jednotné, ale v otázke zodpovednosti budúcej jednotnej vlády sa rozchádzaly. Omínalo ich prípadné diktátorstvo. Demokratický plán bol, aby vláda zodpovedala zlomku snemu, ktorý by pozostával z bývalých členov ústavodarného shromaždenia, kým by sa nemohly vykonať voľby do stáleho snemu.

Demokratický plán bol pekný, ale skutočnosť ho pokazila. Demokrati zo svojich žiadostí chytro začali spúšťať, kde sa dopočuli, že sa pomaly všetko stráca, čo bolo už vydobyté: Kazaň, Simbirsk a už-už i Samara.

Utvorilo sa 5-členové direktorium, ktoré malo byť zodpovedné ústavodarnému shromaždeniu. Direktorium zostalo na chvíľu v Ufe, potom sa presťahovalo do Čeliabinska, vybralo si za sídlo Jekaterinburg, ale keďže front bol veľmi blízko, ustálilo sa na Omsku. Omsk bol jeho zlomkrk. Tu ho okrem nás nik nevítal, ledva vedelo nájsť úradné miestnosti. Vláda omská sa totižto dula, že musí likvidovať, a intrigovala. Do direktoria sa dostal aparát bývalej omskej vlády a do ministerství vošli vari všetci sibírski ministri, ako demokrati vraveli, samí reakcionári. Iste boli silnejšie individua, keď si vymohli vplyv, a takto de fakto vládla vlastne bývalá omská vláda.

V noci so 16. na 17. novembra boli direktori Avksentiev a Rogovskij s námestným direktorom Zenzinovom zavretí vojenským oddielom atamana Krasiľnikova.

Kolegovia v ministerskej rade nepožadovali, aby boli areštovaní vypustení a vinníci potrestaní, ale sa usniesli na tom, že je direktorium rozpustené a že oni prejímajú na seba vládu, ktorou poverili jedného člena: admirála Kolčaka.

Teda prevrat: z direktoria diktátor. Ako vo veľkej francúzskej revolúcii.

Rozširovalo sa, že sa tento prevrat stal so súhlasom Čechoslovákov.

Pre nevinnú Odbočku to bol trošku silný tabak. Zvesť účinkovala ako hrom a klebeta pálila členov nášho politického vedenia. Obávali sa, že sa vojsko rozčúli, keď sa dozvie, že, bojujúc proti boľševickej diktatúre, bojuje za diktatúru, čo je čert ako diabol. Diktatúra je jednaká, či ju robia ľaví alebo praví.

Ministerpredseda Pavlů i s vládnym tajomníkom Richtrom odcestovali oproti generálovi Štefánikovi do Vladivostoka. Zostalí členovia Odbočky po dlhých poradách sa usniesli, že sa zasa zamiešajú do ruskej politiky a prevrat v Omsku odsúdia.

Vyhlásili:

„Bratia! Obrátili sme sa na ruskú verejnosť a zástupcov spojeneckých vlád s týmto vyhlásením:

Odbočka Československej národnej rady v Rusku, aby zamedzila rozširovanie rozličných zpráv o jej stanovisku k terajším udalostiam, vyhlasuje, že československá armáda, ktorá bojuje za myšlienku slobody a ľudovlády, nemôže a ani nebude podporovať, ani súhlasiť s násilnými prevratmi, priečiacimi sa týmto zásadám. Prevrat, vykonaný v Omsku 18. novembra t. r., porušil zásadu zákonnosti a úcty, na ktorých má byť vybudovaný každý štát — i ruský. My, zástupcovia československého vojska, ktoré dosiaľ nesie hlavné bremeno bojov s boľševikmi, ľutujeme, že v tyle bojujúcej armády vykonávajú sa násilné prevraty pomocou síl, potrebných na fronte. Tak to ďalej byť nemôže. Odbočka Československej národnej rady v Rusku dúfa, že vládna kríza, vyvolaná zavretím členov všeruskej dočasnej vlády, rozrieši sa zákonitou cestou, a preto nepokladá krízu za ukončenú.

Oznamujúc vám tento svoj krok, žiadame vás, buďte pokojní, vytrvajte, o vašu bezpečnosť a správne, našim názorom vyhovujúce riešenie krízy sa staráme.“

Týmto sme si Sibiriakov veľmi znepriatelili. Ruské noviny začaly písať proti nám nepekným spôsobom. Bývalí „víťazi“ a „osloboditelia“ stali sa vojennými zajatcami, ktorí si dovoľujú zasahovať do vnútorných ruských vecí, a že ľudia cudzí si tu hrajú na vládu. Na naše noviny volali cenzúru, ktorá by zahatila naše huckavé písanie.

Ako dobré teplomery v jednakom čase ukazujú jednaký chlad a teplo, tak naše srdcia oproti Rusom a ich oproti nám klesaly k nule s ich doterajšou teplotou.

Injekcia vyhlásenia Odbočky nepôsobila vo vytrvanlivosti. Vojsko čím ďalej, tým väčšmi ochabovalo pre vyčerpanie. Vladivostocké čiastky armády, ktoré už boly na brehu mora a prehodili ich na západný front, sa absolútne neoduševňovaly za novú vojnu. Nariadená mobilizácia Čechov a Slovákov priniesla do vojska mnoho nespoľahlivých živlov. Niektoré časti vypovedaly poslušnosť. Gajda síce vyrazil na Perm, ale sa zastavil. Ruská, už teraz kolčakovská armáda bola slabá, zle odetá, zle zásobovaná, oduševňovala sa len vtedy, keď sa mohla poddať boľševikom alebo prejsť k nim. A sľubovaná spojenecká pomoc len nedochádzala. Prichádzali len jednotliví vyslanci, konzuli, posli — bez armády. V tyle sa chytali a zatvárali členovia ústavodarného shromaždenia, aby neboli nepohodlní omskej diktatúre. Členovia Odbočky im pomáhali, ukrývali ich a neposlušný Gajda ich našimi časťami dal lapať.

K tomu všetkému i najradostnejšie zvesti z domova, že sa utvorila československá vláda, pôsobily, že vojsko prestalo vôbec chápať, za čo má ešte bojovať a zotrvávať v Rusku. Vravelo sa, že nemá idey, a treba by bolo tú ideu vymyslieť.

I sami boľševici, ako čo by boli vedeli, čo sa v mysliach a srdciach našich vojakov robí, lákali nás, že nás pustia cez Rusko domov. Čičerin v mene sovietskej vlády poslal cez Berlín do Prahy telegram, že, „nehľadiac na víťazstvá, ľutuje preliatej krvi a vyhlasuje dočasnej československej vláde, že sú ochotní dovoliť, aby sa Čechoslováci vrátili cez Rusko do svojho rodného kraja. Sovietska vláda by si želala pustiť sa do vyjednávania s pražskou vládou, čo sa týka podmienok prechodu“.

Oferta bola odmietnutá politickým vedením, no vo vojsku šírila sa nie nová, ale stará myšlienka — ísť domov, nakoľko možno, bez nových bojov.

Prišlo prímerie medzi Germáncami a Francúzmi. Nemci boli povinní stiahnuť i na západe i na východe všetky svoje vojská za hranice, aké boly 1. augusta 1914. Museli opustiť zavojované územie Francúzska, Belgicka, okupované ruské teritórium, Ukrajinu, Poľsko, Rumunsko, Elsas-Lotrinsko, mali roztrhať brest-litovský mier i rumunskú smluvu.

Ešte i toto k dôvodom, aby sa nebojovalo.

Dozvedeli sme sa z novín i o Kramářovej prvej nóte Maďarom. Predseda Československej národnej rady, dr. Kramář, poslal grófovi Károlyimu túto nótu:

„Všetky spojenecké dŕžavy priznaly, že územie, ktoré zaujímajú Slováci, je nerozlučnou časťou jedného československého štátu. Preto uhorská vláda nemala práva zakončiť prímerie, ktoré by platilo pre slovenské územie. Mierový kongres určí hranice československého štátu i maďarského štátu.“

Nech sa páči! A my tu trčíme, nie že by sme doma robili poriadok s Maďarmi. Začiatkom budúceho roku má byť mierový kongres, a my tu krv prelievame.

Nevymysleli sme novú ideu, ktorá by bola oduševnila vojsko pre boj za veľké Rusko proti boľševikom.

Medek darmo písal v svojich vyzvaniach: „Žiadame, aby ste vytrvali… Vy hrdinovia temer 5-ročnej vojny, vy hrdinovia Zborova, vy osloboditelia Sibíri a Urala, vy strojcovia veľkého obrodenia Ruska a Slovanstva, ktorí ste na prvom mieste medzi všetkými slávnymi vojskami vo veľkom zápase utlačených národov za slobodu a lepšie dni ľudstva… Žiadame, aby sa toto vojsko samostatnej Československej republiky nezastavilo, neochablo, nekleslo na veľkej a slávnej ceste do slobodnej vlasti…“

Injekcia proti zastaveniu, ochabnutiu a klesaniu na slávnej ceste.

Darmo vyzývala Odbočka: „Musíme napäť všetky sily. Vytrvať v boji… Na ceste do vlasti čakajú nás ešte ťažké boje… Treba zosilňovať bojovnú silu, zvyšovať schopnosť útoku i obrany, aby sme v tých bojoch mali čím najväčšie úspechy a najmenšie straty, aby do vlasti prišlo vojsko, na ktoré by národ mohol byť hrdý, ktoré by bolo spoľahlivou oporou nášho mladého štátu v ťažkých začiatkoch jeho života. My, vaši zástupcovia a vaši velitelia, vyzývame vás do práce, disciplíny a presného plnenia vojenských povinností i služobných príkazov. Vyzývame vás, aby ste pestovali vzájomnú dôveru a bratskú lásku, aby ste zachovali svoju starú vieru v seba. My sme sa vždycky spoliehali predovšetkým na seba, na svoje sily, na svoju prácu, na svoju zbraň, na svoj národ.“

Injekcia na vzájomnú dôveru, na sebadôveru, na disciplínu, na plnenie príkazov.

Na čo sa vyzývalo, to začalo v našej armáde chýbať. Vytrvať! Nebolo vytrvanlivosti. Disciplína! Nebolo disciplíny. Vzájomná dôvera! Nebolo jej. Sebadôvera! Zmizla. Bojovať! Nebolo sily.

Odpočinúť si bola všeobecná žiadosť. Potom otázky: Kedy domov? Kadiaľ domov? Ale domov, domov, domov!

A ešte injekcia: slávnosti odovzdávania práporov 5., 6., 7., 8. pluku II. divízie. Syrový, Gajda, členovia Odbočky. Ohnivé reči. I slovenská pre Slovákov:

„Drahí bratia! Každá idea má svoj symbol. Ako idea kresťanská svoj kríž, idea socializmu svoju červenú zástavu, idea panstva svoju korunu, tak i vojská, bojujúce za istú myšlienku, majú svoje prápory.

Akéže myšlienky nosia naše prápory?

Idey oslobodenia a sjednotenia.

Pod týmito prápormi stoja všetci tí, ktorí chcú oslobodiť a sjednotiť Čechy a Slovensko. Stoja všetci tí, ktorí chcú oslobodiť a sjednotiť Rusko. Stoja všetci tí, ktorým leží na srdci, aby sa nakoniec všetky slovanské zeme oslobodily a v jeden mocný sväzok spojily.

Tieto idey nás dosiaľ viedly v spoločnom našom boji s Nemcami a Maďarmi na starých frontoch, potom na východe a na terajších frontoch. Tieto idey vedú nás do boja proti boľševikom, ako pokorným sluhom Nemcov. Tieto idey ženú nás na západ domov, aby sme doma mohli bojovať za našu vlasť. Tieto idey nútia nás, aby sme dostali i dobrého suseda, ktorý by nám nebol nepriateľský, na ktorého by sme sa mohli spoľahnúť, a to je iba veľké slovanské Rusko, lebo len pri veľkom, sjednotenom slovanskom Rusku budeme platiť niečo i my. Bez Ruska niet slovenského obrodenia, oslobodenia a sjednotenia.

Toto všetko vravia nám naše prápory.

Takto musia hovoriť všetky naše myšlienky, takto musíme cítiť, toto musí byť naše presvedčenie.

Kto má iné, ten sa pod naše zástavy postaviť nesmie.

S týmto presvedčením odovzdávame vám tieto prápory.

S týmto presvedčením, s bojom za toto presvedčenie pôjdeme na západ — domov!“

Hymny. Defilé pred veliteľmi a členmi Odbočky, aby sa všetci tešili nad krásnymi radmi plukov.

Nad naším slovanstvom sme boli hotoví nadšením zaplakať. Baťko Hurban by nás bol iste všetkých vybozkával, keby bol býval medzi nami a nehnil už vtedy na martinskom cintoríne. Veď to bola tá jeho perhoreskovaná politika.

8. decembra prišiel konečne do Jekaterinburga i generál Štefánik. Kolčaka, diktátora v Omsku, ani nenavštívil, aby hneď nezahanbil členov Odbočky pre ich protest proti omskému prevratu. Privítali sme ho s plnou parádou. Bez šuby, naľahko, v generálskej uniforme, s remienkami okolo pása a cez pravé plece, so stužtičkami rozličných vyznačení vystúpil z vozňa obozretne a pomaly. Na reči, ktorými ho pozdravili, neodpovedal. Ktosi čítal jeho reč. Po hymne prešiel pred radmi vítajúcich, prikladajúc zavše dlaň k svojej generálskej čiapke.

— Nesmiem hovoriť, — pošeptal mi pri druhom vítaní pred Americkými nomerami, kde sídlila Odbočka, keď som sa pripojil k nemu, stúpajúc hore po schodišti.

Dvíhal sa vážne síce, ale sviežo.

Vo veľkej prijímacej sieni Pavlůva sme sa shromaždili a obkolesili sme ho.

Čakali sme ho ako Mojžiša, ktorý povedie svoj sibírsky národ domov, ale i Mojžiš i národ sa akosi rozčarovali, Mojžiš v národe, národ v Mojžišovi.

Doniesol so sebou rozkaz prezidenta Masaryka:

„Vytrvať!… Na vás, bratia v Rusku a na Sibíri, leží ťažšia úloha, že sa nemôžete vrátiť tak chytro, ako by ste si žiadali… Touto obeťou posilníte pozíciu nášho národa na mierovej konferencii. Vám spojenci v Rusku pomôžu…“

Sám vydal vyzvanie na vojsko, ako „člen československej vlády a vôľou oslobodeného národa menovaný minister národnej obrany“, v ktorom označoval, že „česť a spojenecká solidárnosť ukladá našej armáde ešte ďalej pracovať poľom… Vrelé vďaky verným synom, ktorí vysoko povzniesli prápor slobody… Sú úlohy, ktoré tu na nás čakajú. Keď tieto úlohy budú vykonané, vydáme sa spolu do slobodnej vlasti… Dovŕšiť dielo nezištného Slovana a poctivého spojenca…“

— My potrebujeme veľké Rusko, — hovoril. — S boľševikmi bojujeme, od nich nič nebudeme žiadať, ale sa musíme sami prebiť na Archangeľsk, Murmaň. Sami s Rusmi!… Nijaká spojenecká pomoc nepríde. Vyšetrím, kto vám to nabulíkal, a postarám sa, aby bol potrestaný…

— Ale veď sám prezident píše v svojom rozkaze zo 14. novembra: „Vám spojenci v Rusku pomôžu“, — namietal ktosi.

— Sem pomoc nepríde. Ale sa robia veľké prípravy, čo vám len dôverne oznamujem, lebo „húpať“ ako minister nemôžem, na ofenzívu na Moskvu. V Rumunsku sa sústredňuje niekoľko francúzskych divízií s tankmi na prechádzku Ruskom… Berthellot s piatimi divíziami… Aj spojenecké vojská na Murmani budú zosilnené… Treba nám dobyť Kungur… Dobytie Permi by nám otvorilo cestu na Archangeľsk… Potom vojsko stiahnem s frontu. Pôjdeme na oddych. Armáda sa zreštauruje, zreorganizuje a tak pôjdeme domov… Presekáme sa domov, so mnou v čele. Ja pôjdem domov s vami, alebo zostanem tu s vami. Bez vás nepôjdem… My v sláve bez veľkých námah pôjdeme cez Rusko domov…

Teda domov s bojmi, bez spojeneckej priamej pomoci. Oddych iba sľúbený. Pred ním boj. Za ním boj. Národ nebol spokojný.

Národ odsúdil kolčakovskú diktatúru, minister odsúdil Odbočku pre jej protest proti omskému prevratu.

— To bola dedinská politika. Na také veci má právo iba pražská vláda.

Národ chcel snemovať a politizovať, minister chcel bojovať.

— Snemovať môže len národné shromaždenie v Prahe.

Národ si vyvolil členov do Odbočky ako do svojho politického vedenia a vládnutia. Minister rozpustil Odbočku.

— Vláda je len jedna — v Prahe.

O niekoľko dní po svojom príchode nás svolal do svojho salónneho vozňa, kde nám v dlhej reči vysvetlil svoje stanovisko. Každý člen Odbočky mal napísať svoju „demisiu“.

Napísal som:

„Utvorením československej vlády vo vlasti a likvidovaním Československej národnej rady i jej odbočiek v Amerike a v Itálii, čo bolo oznámené úradne Odbočke národnej rady v Rusku členom československej vlády, ministrom národnej obrany, generálom Milanom Štefánikom, pokladám funkciu Odbočky Československej národnej rady v Rusku, ako vedúceho orgánu československej revolúcie v Rusku, právne za ukončenú.

Následkom toho skladám členstvo Odbočky Československej národnej rady v Rusku s tým, že som hotový kedykoľvek složiť účet zo svojej činnosti, ako člen prezídia.

Žiadam o odkomandovanie k vojsku.

V Jekaterinburgu, 10. decembra 1918. Podpis.“

Ale nešlo všetko hladko. Socialistické krídlo členov Odbočky: Dávid, Janík, Král, Kysela, Polák prízvukovali, že sú volení vojenským revolučným sjazdom a len nový snem ich môže pozbaviť mandátov a likvidovať Odbočku.

— Nemá smyslu, — duplikoval Štefánik, — Jedna vláda. Jeden snem.

— Praha je ďaleko, — tvrdili socialisti, — Tunajšie pomery sú rozhárané. Nebude môcť chytro zasahovať ani snem, ani vláda. Tu je potrebný orgán, ktorý by spravoval veci hneď a zaraz.

— Na to som ja tu, plnomocník vlády, minister vojny.

— To bude diktatúra.

— Je to príkaz prezidentov.

So Štefánikom nebolo radno ťahať sa za prsty. K tomu väčšina členov Odbočky: dr. Kudela, Medek, Pavlů, dr. Svoboda, dr. Suchý, dr. Patejdl, Oríšek, Richter tiež napísali a odovzdali svoje osvedčenia, že uznávajú Štefánika za jediného reprezentanta vlády a Odbočku N. R. v Rusku nepokladajú za potrebnú. Voľky-nevoľky i socialisti podpísali svoje „abdikačné“ listiny, ale hlavami neprestávali krútiť na znak nesúhlasu. Štefánik sa im stal nesympatickým, nedemokratickým, buržoáznym, západným generálom starého systému, ktorý vše udiera na svoju šabľu.

— Kolčakovská diktatúra v československom vydaní.

Item: brat minister-generál to, čo pred dvoma rokmi tak ťažko staval v Petrohrade — Odbočku Národnej rady, zrútil v krátkej chvíli v Jekaterinburgu.

Fuč bolo i moje „len-len že nie, skoro, bezmála, málo chýbalo, temer ministerpredsedníctvo“, fuč moja vláda! Stal som sa radovým vojakom.

Generál ma označil za člena delegácie, ktorá mala ísť domov informovať prezidenta a vládu o stave nášho vojska na Sibíri. V delegácii boli dr. Patejdl, podpredseda v. v., a na moje ohromné prekvapenie tí, čo tak odvrávali bratovi ministrovi: Janík, Dávid, dr. Polák, „ministri v. v.“ K nim patril i Maisner, bývalý podpredseda bývalého revolučného vojenského snemu.

— A ty nám napíšeš veršík, keď sa vrátime na Slovensko, — povedal mi brat minister.

Písanie veršov som pokladal vždy za poslednú vec, keď nebolo inej roboty, za akúsi zábavu, ako dobrý pohárik vína vo veselej spoločnosti. Žďársky vravieval, že je luxus písať básne, keď sa dá vec i v próze, a to srozumiteľnejšie a prirodzenejšie, povedať.

— Čože? — myslel som si. — Na nič iného som nie súci, len veršíky písať?

Nemohol som ani odpovedať od zahanbenia. Obzrel som sa dookola. I generál i ostatní bratia sa usmievali. Nikto z nich nepovedal:

— Brat generál, neposielaj ho, on nám je tu potrebný.

Svesil som hlavu a zašomral:

— Ďakujem za poctenie.

Nepokoril som sa hneď. Mal som dojem, že posielajú len nepohodlných. Ja som predsa nepohodlným nebol, mohol som byť len nepotrebným. Domov sa mi vtedy nechcelo. Chcel som zostať s ostatnými do konca v Rusku.

Medzi časom odišiel Štefánik do Omska. Ta som telegrafoval, aby namiesto mňa naznačili do delegácie Joža Gregora, ako staršieho. Dostal som od Pavlůva odpoveď: „Generál z Vaší žádosti vycítil přátelskou solidaritu zůstati pohromade v težké dobe. Avšak důvody, které rozhodly pro vyslání pracovní komise, se dosud nikterak nezmenily. Dr. J. vykoná důležitou službu, generál ho čeká spolu s ostatními v nejbližších dnech v Omsku. Ať si všichni pospíší. Pavlů.“

— Tvrdý človek, tvrdý človek, — letelo mi mysľou. — Čo by bolo, keby som ho neposlúchol?

Ani som nešiel s ostatnými členmi „pracovní komise“, ako to bolo označené v telegrame, namiesto „delegácie“ alebo „posolstva“, v naznačený deň. Chytal sa ma už tiež boľševizmus, či čo, neviem. Prosto: nechcelo sa mi odchádzať. Ale ostatní členovia boli ešte väčší boľševici. Keď som prišiel do svojej úradnej miestnosti, všetko bolo ako vyrabované. Porozhadzované papiere po dlážke. Zo zásuviek všetko vybrané. Veľká debna, ktorú nám osobitne robili na ďalekú cestu, preč. Ešte i tabak a cigarety vzali. To ma zachránilo od neposlúchnutia generálskeho rozkazu.

Uháňal som za svojimi vecmi do Omska, aby som dohonil delegáciu. Ťažko som ju našiel medzi hromadami vozňov, ktorými bolo nádražie zatarasené. Práve sa chystala na audienciu k ministrovi.

Štefánik mal záchvat a dlho-dlho sme čakali v jeho vlaku. Nakoniec nás vpustili do salónka, v ktorom nás čakal. Dostali sme menovacie dekréty. Dr. Patejdl, ktorý nás mal viesť, ako najmúdrejší, bol vymenovaný za nadporučíka, ostatní za poručíkov. Dr. Patejdl i stál ako vojak, kým mu generál dával inštrukcie. My tiež. Potom vo voľnom rozhovore, keď som generálovi pripomenul, že si Slováci žiadajú, aby im rozkazy boly čítané v slovenskej reči, povedal mi:

— Reč vo vojsku musí byť jedna, — a pozrel na mňa takými ustatými, uštvanými očami, že som zamĺkol.

Dal mi legionársky znak nášho štátu dosť váhave.

— Mám ich už málo.

Keď som odchádzal, zachytil ma a prudko bozkal.

— Do videnia! — povedal som mu.

— Sotva sa uvidíme.

Myslel som si, že je to iste taká nálada po záchvate: neveríme v život, ale skorej v smrť.

Boli sme v rozpakoch, aké dištinkcie si máme prišiť, aby bolo vidieť, že sme dôstojníci. Našli sme kdesi v obchode zlaté pásiky, tými sme si ozdobili svoje rukávy. Patejdl ako najvyšší tri pásiky, my ostatní dva. Nebolo isté, či je to správne, ale čo bolo hlavné, boli sme ako generáli.

Nuž darmo je, nech kto chce, čo chce povie, kariéra to bola: zo „szakaszvezetőva“ „len-len že nie, skoro, temer, málo chýbalo, bezmála ministerský predseda“, ktorý povyšoval generál-majorov na generál-poručíkov a ktorého nakoniec povýšil generál na poručíka s dvoma zlatými pásikmi a povedal mu, aby išiel domov.

Taká je revolúcia.

Všeličo sa prihodí cestou k slobode.