ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sloboda je ako frajerka: treba ju vydržiavať, ináč ťa oklame. A čím je väčšia, tým je nákladnejšia.

Posiaľ sa o mňa ako-tak staral ruský štát. Mal som aspoň krov nad hlavou a tú kašu — mať našu. Odteraz mal som sa i o byt, i o stravu starať sám.

Z kasární ma vyexpedovali, kuchyňu predo mnou zavreli a povedali mi:

— Vy ste slobodný, môžete ísť a adresu nám oznámte.

Mal som síce ešte niekoľko rubľov vo vrecku, ale čo? Komnatka s úbohým zariadením, s pieckou ako trpaslík, stála do 30 rubľov mesačne. Hľadaj si vlastnú adresu!

— Aspoň kým si byt a nejakého mecéna najdem, nechajte ma v kasárni, — prosil som.

— Jaj, to si musíte podať žiadosť.

— Tak je dobre, — zaradoval som sa, — kým to v kanceláriách vybavia, prejde pol roka, a do tých čias možno ani vojny nebude.

Podal som si prosbu a uchýlil sa v kancelárii u felčiara Piotra Kazakova, územčistého, širokoplecého, mladého a veselého človeka, s čiernou hrivou vlasov, ako umelci mávajú, a tenkými fúzikmi, ako dvoma úzkymi húseničkami, pod širokým nosom.

Felčiarova kancelária bola veľká, svetlá miestnosť s riadnymi posteľami, železnou pieckou uprostred, dlhou rúrou do povaly a nesčíselnými klietkami po stenách a pri oblokoch.

Kazakov bol totiž veľký milovník vtákov. Asi v 10. klietkach švitorilo, skácalo, spievalo so dvadsať rozličných vtákov. Najmä ráno býval džavot ako v lese. Prizeral som sa týmto malým tvorom: každý vydával akýsi zvuk, len známy škovránok mlčal. V prvé dni stále skákal, bil sa o klietku, čo chcel von. Potom sa len netrpezlive prechádzal v klietke a nevydával zo seba ani hláska. Chudák!

Felčiar sa vtákom prihováral, pískal a spieval s nimi a ja za ním.

Okrem Kazakova a mňa boli v izbe ešte dvaja vojaci, bradatí a šedivastí landšturmisti typu Timofeja Ivanyča a Bornikova. Veľmi nábožní. Každé ráno som ich pozoroval z postele, ako sa klaňajú svätým obrazom v kúte a hádžu kríže najprv stojačky, potom na kolenách a nakoniec bili čelom o zem. Bolo mi akosi úzko okolo srdca.

Vedeli tiež báječne z nosa odfrknúť, ako moji charkovskí kamaráti, ale veľmi spôsobne jedli. Chlipli z polievky dva-tri razy a s hlučným klepnutím složili drevenú lyžičku na stolík, ako by viac z polievky nechceli. Ale horký! Bolo to len akési vydýchnutie, malá pauza, aby sa nevidelo, že sú hladní a pažraví. Po malej pauze zasa zdvihli lyžičky, zasa dva-tri razy chlipli a zasa klepnutím složili lyžičky. Tak šlo chlípanie a klepanie, ako na komando. Naučil ich tomu Kazakov. Nechcel som byť horší. Prispôsobil som sa im: chlípal som a klepal.

Večeru sme si obyčajne sami piekli na železnej piecke. Pripekali sme si klobásy, vajcia, zohrievali vodu na čaj. Prispieval som na spoločnú kuchyňu a donášal z mesta klobásy, bulky, vajcia, maslo, cukor a pre vtáčkov mrkev. Kedy-tedy vyšli sme s Kazakovom i do nejakej stolovej na boršč a kotlety.

Chodiac takto skoro denne na trh, pozeral som, kde visí ceduľka s komnatou na prenajatie. Ale do bytov ísť som sa neodvážil. V svojej židovskej čiapke, s červenkastým vojenským mantľom s jazykmi a plechovými gombičkami na pleciach a chrbte, obvinutými nohami a veľkými topánkami, darovanými rakúskym Červeným krížom na Sibíri, zdal som sa na dva kilometre cudzincom a myslel som si, že by ma každý Rus od prahu odohnal, nie to pustil do komnaty.

Mesto bolo veľké. Samý obchod, veľká pošta, stále divadlo, konditoraje, hotely, kiná a so tri či štyri sady. Poprsie Koľcova v Koľcovskom sade, socha Ivana Saviča Nikitina, ruského básnika, domorodca, suchého, ustatého, natiahnutého starca okolo 50 rokov s dlhými vlasmi, tenkou briadkou, visiacou, umdlenou rukou; ďalej socha Petra Veľkého v Petrovskom sade so snehovou papachou na holej hlave, hustými fúzikmi, prísnymi obrvami, s kotvou v pravej ruke. Ľavou ukazoval kamsi. Historia i hovorí, kam, ale mne sa videlo, že ukazuje na lavičky v sade, z ktorých len operadlá trčaly zpod snehu. Ako čo by sa bol hneval:

— V Germánii odmetú sneh, odvezú ho za mesto a tak pomáhajú slniečku, aby skôr prišla jar a suché chodníčky. A vy nič? „Dvorianska“, vaša hlavná ulica, je ešte pod ľadom a dlažby už schnú. V Germánii by rozrúbali a odviezli ľad. Bola by ulica suchá. A vy nič? Ešte aj snehovú papachu mi necháte na hlave. Tak si ma ctíte?

— Tak je, — potvrdil som Petrove úvahy.

— Načo? — mysleli si Rusi. — Slniečko to spraví aj bez nás. My sme s Germániou vo vojne. Nebudeme tak robiť, ako oni.

Ulica zostávala pod ľadom, ktorý k poludniu sa topil a voda prenášala sa s blatom na schnúce dlažby. Bolo všade blato a mokro. Odmetávali iba okolo koľajníc konky. Upachtený koník kĺzal sa medzi koľajnicami, kočiš so zmrznutými, sopľavými fúzmi kričal, zvonil a pošmrdkával bičom na krátkom bičisku a ľudia tancovali ráno a večer na primrznutej vode a blate.

Raňajkovával som v „konditorskej“ u Tifentala. Dobrá káva a najmä čokoláda sa nijako nesrovnávaly s mojím zovňajškom. Ale Rusi sa nijako nečudovali. Nerušene som si vybavoval svoju korešpondenciu a potom čítal Ruské slovo. Hľadal som v ňom koniec vojny, aby som si nemusel najímať komnatku. Radoval som sa v duchu, keď Haase hovoril proti vojne… „Nebude v nej ani víťaza, ani porazeného a dalšie prelievanie krvi je bláznovstvo…“ Hneval som sa na tých, ktorí Haaseho za to okrikovali a nedovolili mu hovoriť.

— Panáci v teplom! — zahriakol som ich a ďalej čítal:

„Turcia iščet mira“… Ale Anglicko ani počuť o separátnom miere… Vo Francúzsku sa „soviet sojuznikov“ usniesol, že treba prejsť na každom fronte do ofenzívy… Vojna bude do tých čias, kým Nemec neuzná, že je porazený…

— Môžu sa načakať, — smial som sa pod fúz a mysľou mi šiblo, že všetci obchádzajú okolo mieru, ako mačky okolo horúcej kaše. Boja sa do neho zahryznúť, aby si pysky nepopálili. — A tí Rusi, tí Rusi, tí Rusi! „Artilerijská perestrielka“, a výsledok nula, alebo dve nuly, alebo čo je v dvoch nulách, — hneval som sa. — Stoja ako drevo v horách. Aby ich čert vzal! Celá vojna stojí, keď Rusi stoja, a my tu čakáme na koniec. Nebude ho, a ja si predsa len budem musieť nájsť komnatu…

Z Petrohradu mi písali, že Daxnerovci sú v Bobrove a jeden z nich, Vaňo, býva vo Voroneži, Ostorožnyj bugor 44. Vyhľadal som ho a šťastnou náhodou našiel som ho doma. Práve prišiel z Bobrova.

Bol učesaný, vyholený, v bielom golieri s mašľou, voňal a bol obutý do lakýrok so šedivou jeleňou kožou. Na dverách mal pribitú navšívtenku: Ivan Ivanovič fon Daxner s korunkou.

— Ty si elegantný, Vaňo, — povedal som mu, keď som si oči pretrel a presvedčil sa, že je to naozaj on.

— Mám zamestnanie v banke, k tomu „oficerskoje žalovanie“. Ako-tak vychádzam. Domov sa vrátiť nemienim, musím sa obzerať po stálom chlebíčku. Ty sa chceš vrátiť?

— Čo by som si tu počal so svojím fiškálskym diplomom?

— Ja ti nájdem zamestnanie. Ale takto si nemožný.

Pozvŕtal ma, muštrujúc znaleckým okom môj oblek od predku i od chrbta.

— Ja ti dám šaty. Práve teraz som si kúpil jedny.

— Keď si ich kupoval, tak ich potrebuješ.

— Kúpim iné.

Ukázal mi ich. Krásne šaty, tmavobelasej farby s dvojitým radom gombičiek na kabáte. Pokušenie bolo veľké. Tanulo mi mysľou, že ak chceš priateľstvo zachovať, neber a nedávaj dary. V izbe bolo zrkadlo. Hodil som po sebe pohľadom a neodolal som.

— Seriózne? — opýtal som sa Vaňa ešte raz, aby si rozmyslel.

— Seriózne. Bagateľ.

— No, keď bagateľ, tak ich beriem.

— Ber!

Odmeral som nohavice, chytiac ich za konce a rozprestrúc ramená do šírky.

— Budú?

— Budú. Ďakujem ti Vaňo. Ty si gavalier.

S prenocovaním bolo ťažšie. V izbičke nebolo postele, ani divána pre mňa.

— Zajtra si nájdeme spoločný byt, — vravel Vaňo. — A tu máš sedem kartičiek na obedy v Moskovskej stolovej.

— Tri ruble dvadsať, nech sa ti páči.

Skoro sa urazil.

— Pripíšeme k šatám — navrhol som.

— Nič nebudeme pripisovať.

— Ale ty si naozaj gavalier, — potvrdil som ešte raz, nadšený, že mám takú šľachetnú rodinu.

Pod večer sme začali hľadať izbu. Bol mokrý čas. Žltá hmla ležala v uliciach, domy a ľudí ledva bolo vidno. Pravá noha ma bolela. Ledva som ju vláčil. Následky mojej sibírskej choroby: reumatizmus. Vaňo, keď videl, že mi je ťažko chodiť, vzal na seba úlohu najsť byt.

Prešiel týždeň a — nič.

V pomalosti ruskej kancelárie som sa teraz zmýlil. Moju žiadosť, aby som v kasárni mohol bývať, veľmi chytro riešili. Kazakov mi zvestoval, že mojej prosbe nevyhoveli. Musím odísť.

— Raz ste slobodný, nemáte čo medzi vojakmi hľadať.

Otázka bytu stala sa pálčivou. Vzali sme zasa nohy na plecia a začali brať ulice a ceduľky rad-radom.

Na jednom mieste ukázali nám krásnu izbu. Teplý klozet, osobitná kúpeľňa, „ubornaja“ s porcelánovým umyvačom, palmy, stolíky, etažére, albumy, obrazy, postele napuchnuté od perín s červenými prikryvadlami. 30 rubľov.

— Berieme? — opýtal sa Vaňo.

— Berieme.

Dali sme závdavok. Ja som sa mal hneď nasťahovať. Keď som prišiel, ukázali mi izbu skoro prázdnu, s holými stenami, bez nábytku, postele bez matracov, ako kostry.

— To je, — rečiem, — nie tá izba.

— Tá, len nábytok sme si vzali, — vraví mi bruchatá stará pani v čiernom čepci a lišajmi na žltej tvári.

— Nuž a to prečo?

— Brali ste bez nábytku.

— A za toto chcete tridsať rubľov? Prosím si závdavok nazpät.

Myslel som si, že vráti „mebel“, ale ona mi vrátila 10 rubľov.

Na druhom mieste, keď som sa mal už nasťahovať, povedali mi, že izbu už druhému prenajali. Na treťom mi odkázali, že nevedeli, že sme my „vojennoplienni austriaki“ a že takým byt nemôžu prenajať, lebo by padli do podozrenia. Na štvrtom mieste sa nemohli rozhodnúť, ktorú izbu nám majú dať na obývanie, prednú na ulicu a či zadnú. Stará namaľovaná pani, keď prišiel Vaňo, bola ochotná ustúpiť prednú, ale keď som prišiel ja, o prednej nemohlo byť ani reči. Vidno bolo, že sa jej Vaňo lepšie páčil ako ja.

— A kde je váš mladý spoločník?… Vy nemáte galoší? Musíte si kúpiť… Dám vám zadnú…

Bolo mi už zunované chodiť po bytoch. Uspokojil som sa so zadnou izbou. Starej panej, ktorá ma pokladala za starého, som bozkal ruku, aby videla, že viem, čo sa patrí, a aby som ju podkúpil svojím dobrým chovaním. Nadarmo: nevážila si toho a dala mi zadnú izbu.

Jej muž, šedivý, chudý, vysoký pán, musel byť kedysi učiteľom. Hneď mi začal vysvetľovať:

— Toto je španielska stena. Za ňou je posteľ. Sem si dáte hlavu.

Priniesol podušku, veľkú ako vlašský orech.

— Túto podušku si dáte pod hlavu. Nie na nohy… Záclony sa zaťahujú takto… Zámku na dverách musíte skrútiť takto, ak chcete otvoriť… Tu je lampa. Koliesko skrútite naľavo, keby blčala, napravo, ak je svetlo malé… Keď chcete zahasiť, stiahnete koliesko naľavo a fúknete shora.

Prikyvoval som hlavou, že rozumiem, hoci som dobre nechápal, prečo mi to všetko hovorí, veď som ani dosiaľ nebýval v cigánskej búde.

— Tu je umyvač, — pokračoval. — Do umyvača sa naleje voda takto… Tento krčah je na vodu a vodou sa umývame…

— Ale nevravte, — prerušil som ho. — My sa doma umývame špiritusom.

Nezbadal, že sa mu posmievam.

— U nás zo špiritusu robia vodku, — odvetil mi vážne. — Pili ste už vodku? — opýtal sa zrazu.

— Nepil.

Doniesol a nalial kalištek. Keby nie vodka, bol by som sa napálil, že ma pokladá za hlupáka.

Zato ma hnev neminul. Na druhý deň ráno, ešte som spal za španielskou stenou, keď ma akýsi piskot zobudil. Začal som počúvať jedným uchom. Dvere pískaly ako u Kazakova vtáčatá. Izbou sa preháňali, štrkali kľúčmi, hrkali nádobami, vliekli čosi ťažkého, liali vodu, zametali.

Starček zvedave pozrel niekoľko ráz za španielsku stenu.

— Sakramentský národ, — hneval som sa. — Tu si uctia „kvartyranta“. Spať nedajú.

Ktosi drgol do španielskej steny. Zakolísala sa.

— Ešte ju zrútia na mňa, aby som sa zobudil. Akoby naschvál, prašivci, — preklínal som v duchu a zodvihol som sa.

Keď som bol oblečený a chcel som odísť na raňajky, chytil ma domáci pán za krídlo mantľa.

— Musíte si galoše kúpiť, — povedal. — Keď prídete, pekne si ich vyzujete, položíte k stene pod vešiak… Kabát si zavesíte sem a tak vojdete suchý a čistý.

— Vďačne, ale na vaše útraty…

— Aj „odiejalo“ máte špatné. Musíte si nové kúpiť.

— A čo ešte?

— Musíte odchádzať zavčas rána a len večer sa vracať. Viete, idú sviatky. U nás je „boľšaja rabota“ a „miešali“ by ste nám, keby ste sa v izbe cez deň zdržovali.

Vytrhol som sa mu a šiel do mesta pozerať nové ceduľky s bytmi.

Vonku bol strašný čas. Sneh padal s dažďom. Na dlažbách mokro. Ostrý vietor fúkal a fŕkal kvapky do tvári. Nohy mokly. Chodiť vo vetre a daždi sa mi nechcelo. Díval som sa na ľudí a prišlo mi na um, že skoro všetci majú galoše, ešte aj ľudia v čižmách. Vošiel som k Tifentalovi. Naraňajkoval som sa, prečítal noviny Russkoje slovo od začiatku do konca a vyšiel von.

Bil som už v Rusku všeličo: ploštice, vši, muchy, blchy, a teraz som mal biť minúty a hodiny. Do svojho bytu som sa nemohol dostať. Darmo som zvonil a klopal. Pre „boľšuju rabotu“ nepočuli. Šiel som ešte raz na raňajky a prečítal Russkoje slovo od konca do začiatku. Aby ma nevyhodili, zjedol som každú štvrťhodinu dva-tri kúsky pečiva a hľadel von oblokom. Ale v Rusku je nie tak, ako u nás, že za jednu čiernu kávu môžeš prenocovať v kaviarni, tu ľudia prichádzali, vydúchli, zhltli, čo im bolo treba, a odchádzali. Mal som už v sebe asi desať „pirožných“ a musel som sa voľky-nevoľky sobrať.

Sneh sa premenil v dážď, a bolo ešte len 11 hodín. Vrátil som sa zasa k bytu, ale som sa zasa len nikoho nedovolal.

— Svinstvo! — hrešil som a šiel na predobed.

Potom na obed. Po obede na čiernu kávu do kaviarne Žána na Dvorianskej, potom opätovne na prechádzku, potom na bielu kávu a zas na prechádzku. Šlo ma rozhodiť: strovil som so štyri ruble. Len pred večerom som sa stretol s Vaňom Daxnerom. On mi zvestoval, že našiel byt na Dubnickej ulici č. 15.

— Hneď sa spakuj, závdavok pýtaj od tých hlupákov nazpät a nadaj im, — poučoval ma.

Vzal som si izvoščíka, aby to čím skôr bolo. Pravda, práve preto, že som sa ponáhľal, kôň stratil podkovu a izvoščík bez podkovy nechcel ďalej. Čo bolo robiť? Vyliezol som, zaplatil a hľadal koňa s podkovami.

Nový byt bol krásny. Muselo sa ísť do komnatky cez akýsi polosalón, polostolovú, ale bolo hodno, lebo si potom prišiel do izbičky dosť priestranej, čistej a svetlej. Veľký francúzsky oblok. Pred oblokom kvety: pelargonie, ďalej od obloka tuje, oleandre, kaktusy. Svätý obraz s lampadkou. Kleopatra, ako sa usmrcuje hadom, Piesňa liubvi — obraz dvoch zaľúbených, potom ešte dve sväté Márie, dve vázy s kvetinami. Slovom, všade sa „skvel jara kvet“, a čo sa mi najmä páčilo, to bolo, že i pod posteľami bolo zametené a na stenách nebolo nijakých podozrivých škvŕn.

Bol i stolík a lampa na ňom. Cez deň výhľad na plechové strechy; večer na iskierky neba a oblokov, keď sa v nich svetlá zapaľovaly.

Čo treba človeku, aby bol spokojný? Jeden povie, že zdravie. Zdravie bez kopejky — bosá noha na ľade. Druhý povie: sloboda. Sloboda bez kopejky: lízanie medu cez sklo. Tretí povie: krov nad hlavou, plné brucho, cigareta a taký, hľa, stolík s lampou v teple a tichu pri pohári čaji s dobrou knihou v ruke… Ale možné je to bez kopejky? Nie. Pre pokoj treba to isté, čo na vojnu: peniaze, peniaze, peniaze.

Žena doma nemala nijakých príjmov. Sto rubľami, poslanými mi na Sibír, sa iste celkom vyčerpala. Pán profesor Kvačala mi síce písal do Voroneže, že mi pošle ešte 10 rubľov, pán Hunčík s pánom Krutošíkom mi aj poslali 20 rubľov, ale to všetko bolo málo. Petrohrad ma nevolal do práce. Kijev mlčal. Moskva hluchá.

Ivan Ivanovič Országh povedal slovo, ktoré nasledoval čin. Poskytol mi úver 500 rubľov na päť mesiacov. Zdvihol som svoju židovskú čiapku a poklonil som sa mu zďaleka, keď mi poslal prvých 50 rubľov. Pôsobily ako dážd na suchotu. Zadýchal som životom a nádeja sa mi rozzelenala ako ďatelina.

— Za päť mesiacov bude iste po vojne, — videlo sa mi, — ani celý úver nevyčerpám.

V Rusku sa 20. dňa vypláca a platí. Ako áno, ako nie, 20-ho dňa mi z týchto 50 rubľov zostalo 58 kopejok. Ráno som sa zobudil na veľký krik. Ktosi kričal v susednej polosalónovej, polostolovej izbe:

— Ja dvorianin!

Na čo mu druhý zachrípnutým hlasom odpovedal:

— A ja kamerger.

— Ja dvorianin.

— Ja kamerger.

Tak to šlo so päť minút. Nakoniec „dvorianin“ povedal „kamergerovi“:

— Vy bolvan!

To sa domáci pán s Vaňom Daxnerom presviedčali, kto je väčším pánom. „Dvorianin“ bol domáci pán a „kamerger“ fon Daxner. Dvorianin Vaňovo kamergerstvo neuznal a tituloval ho celkom nezaslúžene „bolvanom“.

Škriepka bola preto, že sme 20-ho nezaplatili celú arendu vopred, ale len na 15 dní. Rozumie sa: nemali sme už a nedostali ešte.

Po tejto urážke začali miznúť z našej komnatky kvetiny, palmy, kaktusy, pelargonie. Vysťahovaly sa vázy, za nimi jeden stolík a dve stoličky, obrazy sliezly so steny a hybaj von dvermi. Keď sa tak skoro všetko z izby odsťahovalo, vyšli sme i my parádnym vchodom na ulicu a presídlili sa na nový byt v Piatnickej ulici.

Tu som nebol dlho. Prišiel Vaňov brat Igor a tak prísne hľadel zpod monokla, ktorý nosil na jednom oku, k tomu uviedol také vážne dôvody, že je jeho „bagáž“ omnoho väčšia ako moja, a tak sa ja ľahšie a, čo je obzvlášte vážne, aj lacnejšie presťahujem, že som odstúpil svoju posteľ a presťahoval som sa na Sinicinskij pereulok k rozvedenej panej Neonile Michajlovne Nagurskej.

Malilinká izbička za 15 rubľov. Ako kedysi moja bratislavská cela číslo 13 vo vojenskom väzení v Prešporku, s tým rozdielom, že som mal otvorené dvere a oblok. Jedna stolička, malý stolík, posteľ, vešiak, a dosť. Videl som dvor, zarastený pažiťou, bielu ohradu kostola s vežou, kus rieky za mestom a v diaľke roztratené malé lesíky.

Chlpatý pes Riabčik zavrtel chvostom na mňa, keď som sa prvý raz nahol z obloka. Prvý priateľ. Akási mladá slečna vyšla zo dverí v červenom župane, prostovlasá, bosonohá, a vyšustla vodu z umyvača. Pozdravil som sa jej po vojensky. Zamračila sa a na môj pozdrav neodpovedala. Prvý nepriateľ.

Sadol som si na posteľ. V izbe bolo asi päť múch. Ako čo by na organe hraly fortisimo. Prvá chyba. Ráno zavčasu kikiríkal kohút a vrany krákaly. Nedôvtipné vrany: čo nejdú na front? Tam by sa im lepšie vodilo. Druhá chyba. Ale tretia, štvrtá, piata a desiata chyba boly zvony. Bili na nich od rána do noci, čo bývalo zvlášte v sobotu a pred sviatkami neznesiteľné. Zvony na rozličných vežiach ohlasovaly sa jeden druhému, ako psi na dedine. Hotový poplach. Chytal som sa za hlavu a volal v duchu:

— Veľká je diera do neba. Mnoho zvonov treba, aby ich hlahol zaplnil prázdnotu a došiel do kráľovstva nebeského… Starý, hluchý strateg-generál, ktorý toľko vojen prežil, spí kdesi na oblakovom diváne. Je už na penzii a nedisponuje ani hromami, ani bleskmi, ani prívalmi, aby potopil tých zemských kráľov, diplomatov, generálov, strategov, ktorí zničili a ešte vše ničia božie kráľovstvo na zemi.

Zvony bily a bily. Ľudia sa križovali. Ja som si zapchával uši.

Pri týchto chybách byt mal i svoje výhody.

Pani Nagurská bola dušou domu. Nevysoká, asi 40-ročná, bez vráskov, černovlasá, hladko česaná, s čiernymi očami a obrvami. Taký našský typ: koník, ktorý ťahá od rána do noci. Čistila, zametala, varila, obsluhovala. Mala na starosti svojho vetchého otca, starca okolo sedemdesiatky, ktorý každý deň chodil „na bazar“, ináč celý deň driemal pri peci; ďalej svoju dcéru Marusiu Ivanovnu, veselé, ružové, tenké dievča, so slabými vraj pľúcami. Pokašľávalo často a chodilo chúďa k akémusi notárovi písať. Bol v dome „kvartyrant“, učiteľ Michail Michajlovič Pustovalov, sympatický mladý človek s veľkou knižnicou v svojej priestranej izbe.

Vrtela sa ako vreteno, behala sem-ta čerstvým, drobným krokom, ale stačila i postáť a pohovoriť si, zo srdca sa zasmiať alebo ponosovať sa, že je mnoho platenia a málo peňazí.

Nechodila nikam.

— Nechoču ispugať liudej, — vravievala.

Prinášala mi vše niečo: varenniky višňami plnené, vo višňovej šťave so smotanou, jahody, kompot, kotlety s makarónmi, „soldatský guľáš“, mlieko, cukríky. Sama stále žuvala „semičky“, vypľúvala ich do dlane a šupiny strkala do vrecka. Niekedy s dcérou Marusiou sedely v susednej, a ja v svojej komnate, ležiac na posteli s knihou v ruke, počúval som ich chrúpanie a tlmený hovor hlboko do noci.

Nasypala neraz i mne do dlane týchto semiačok s upozornením, aby som ich nevypľúval na zem, lebo by ich ona musela posmetať.

Raz som čohosi natrúsil a hľadal metlu a smeták. Metlu som našiel, ale smeták nedajbože. Vypozoroval som, že pani domáca smetáva smeti na korešpondenčné lístky alebo odtrhnutú dosku s niektorej knihy pána učiteľa Pustovalova.

Pustovalov mi postavil svoju knižnicu k dispozícii, a ja som čítal cez deň po sadoch na lavičke rozličné noviny, večer doma raz Baľmonta, raz Briusova, raz Literaturnyj Olimp od Izmajlova, druhý raz Literaturnyje očerki od Kogana alebo popri Etymologii ruského jazyka štúdiu Sergiejenka: Kak živiot i rabotajet L. N. Tolstoj a pri Andrejevovej Anateme Smrť bohov od Merežkovského.

Bola i hudba. Mamzel Marie hrávala na klavíri maloruské piesne. Niektoré sa podobaly našim. Počúval som ich a prenášal sa cez hory a doly domov.

Niekedy sa celá spoločnosť sišla u mňa a rozchádzali sme sa po polnoci o jednej, o druhej, čo nebolo konca hovorom.

Ženské sa smialy mojej ruštine. Ja som tvrdil, že ony nehovoria literárne a že sú pažravé v slovách, lebo z každého zhltnú vždy aspoň polovicu. Pustovalov obyčajne politizoval.

— Vláda je zlá… Sedliakovi sa nedostáva zeme. Všetko je v rukách „pomieščikov“… Ak nepríde po vojne náprava, bude „bunt“… Čert aby to vzal, — rozčuľoval sa, — veď my sme moc, my sme masa, my sme sila, a predsa sme len hračkou v rukách niekoľkých jednotlivcov… Vojnu nikto nechce, a predsa nás ženú do nej ako stádo… Každý chce nápravu, a nápravy niet…

Hovoril o dekabristoch, o revolúcii z r. 1905. Dal mi reč Hercenšteina, zabitého deputáta dumy: Nužna li krestianam zemlia?, aby som sa o otázke poučil. Doniesol Čelovieka od Gorkého, poetickú fantáziu o naznačení človeka. Hnevalo ho, že i na vysokých školách, ešte i na technike učia náboženstvu.

— Všade Boh, Boh, Boh a pop, pop, pop… Ruský človek zmárni pol dňa na prežehnávanie.

— Keby len prežehnávanie, — pomyslel som si, ale je to celý „gelenksübung“, a mihol mi obraz modliacich sa landšturmistov v kancelárii u Kazakova.

Takto tiekly naše večery, ticho, ako jarky v doline, až tu zrazu svalil sa odkiaľsi kameň do jeho toku a jarok začal puchnúť a mrmlať, že ho zastavili. Čosi sa stalo, čo sa nemalo stať. Pani Nagurská ma začala zanedbávať. Hneď z rána šla do mesta beztoho, že by mi navarila čaju, priniesla bulky. Varenniky s višňovou šťavou a smotanou, vajíčka, jahody, bliny vystaly. Pavúci stačili napriasť pavučín po kútoch a uhloch mojej komnatky. Korešpondenčné lístky zostávaly čisté a z kníh pána Pustovalova nik neodtrhol dosku, aby poslúžila za smeták. Kuchyňa stíchla. Starý Michail Michajlovič kamsi zmizol. Nevidel som ho pri peci driemať alebo s košíkom v ruke ísť do mesta kupovať. Akási tragédia sa odohrávala. Obyčajný domáci poriadok bol hore nohami.

Mamzel Marie tvrdila, že sa starý pán nahneval a štrajkuje. On to vraj robieva, každý mesiac mu niečo sadne na nos.

Opytoval som sa suseda, učiteľa, čo sa stalo s našou gazdinou.

Pokrčil plecami a na moje ponosy a výčitky len toľko povedal:

— Pusť chodit. A my sebie sami čaju svarim.

— Veď, ale kto bude zametať?

— Sami.

— Ladno, — hovorím, — ale prečo, prečo, prečo? Čo sa jej stalo? Predtým všetko, a teraz nič.

Zas len pokrčil plecami.

Šiel som k slečne a jej som sa opýtal. Usmiala sa a ukázala na dvere susedove.

— Kúpil jej klobúk. Od tých čias jej niet miesta. Chce sa ním každému pochváliť.

— Teda tak?

Takto som sa dozvedel tri veci:

1. Pani Nagurská a pán Pustovalov sú si sympatickí.

2. Slečne Marusii sa to nevidí. Radšej by bola, keby ona bola sympatická Pustovalovi.

3. O pána učiteľa tu bojujú dve ženské, ja teda musím složiť zbraň v boji či za paniu Neonilu, či za slečnu Marusiu.

Z tohto bol najtrpkejší vývod:

— S Bohom, varenniky!

Hodil som rukou: zasa jedna cennosť prepadla.

Kým sa táto idyla diala na Sinicinskom pereulku, z Uhorska prichádzaly divné zvesti. Maďari chcú vraj uzavrieť osobitný mier. Komentáre naše dokladaly k tomu, že to preto, aby si Maďari zachovali celistvosť krajiny a nestratili Slovensko a Sedmohradsko. Slovensku hrozí nebezpečenstvo. Sazanov údajne poznal maďarské fígle, ale Stürmer, germanofil, že je za osobitný mier.

V Ruskom slove stálo, že gróf Károlyi ako by sa usiloval utvoriť novú stranu za absolútnu nezávislosť Maďarska od Rakúska. Bolo vraj plno mítingov v Segedíne, Temešváre, Arade za osobitný mier. Nemecko ako by celým úsilím chcelo zastaviť toto „stremlenie narodov k miru, prinimajuščeje trevožnyj charakter“… Ale že i tak sa strana Károlyiho šíri a že Franc Jozef odcestoval do Pešti, lebo je tam vraj veľká nespokojnosť.

Na „stremlenie narodov k miru“ boly hodené pekelné bomby: vystúpilo Rumunsko, Taliansko. Rumuni zaujali Kronštadt, Petrožén, Čik-Seredu, Kézdi-Vášárheľ atď.

Vojna sa zamotávala ako bavlna v klbko. Kedy z toho bude nová punčocha a aká ona bude, tanulo nám všetkým na mysli.

Začali sme sa hmýriť ako mravce, keď im do kopca kopnú.

Vo Voroneži bola vtedy celá hŕba zaháľajúcich bratov. Stretávali sme sa raz v Petrovskom, raz v Koľcovskom, raz v Semejnom sade a chodili sme spolu raz do Moskovskej, raz do Varšavskej, raz do Poľskej stolovej.

Človek vychádzal ráno z bytu, padol na ulicu ako dažďová kvapka, nevediac, kam sa skotúľa, ktorý prúd ju zachytí, kde sa najde.

Spoločnosť naša bola inženiersko-umelecká. Inženier Vašek, inženier Novotný, inženier Štěpánek, obďaleč od týchto inženier Koželský, ktorý mal zriadenú domácnosť i zamestnanie a tak nepotreboval chodiť ani do stolových, ani do sadov; sochár Čížek, maliar Hrdlička, kedy-tedy Daxnerovci a ja — vždy. Bola v našej spoločnosti i dáma Sofia Vladimírovna, mladá, nízka, čierna Ruska s krátkymi ostrihanými vlasmi.

Každý niečím vynikal. Inženier Vašek svojou uhladenosťou a tým, že žil so Sofiou Vladimírovnou, inž. Štěpánek svojou belosťou, šťúplosťou, opozičnosťou a nespokojnosťou, sochár Čížek svojím stálym smokingom, kaučukovým golierikom a manžetami, ktoré pri jeho živom hovore stále mu liezly zpod rukávov. On si ich stále zatískal raz na hrane stola alebo na operadle stoličky, a keď ani toho, ani toho nebolo, poťahoval si pod kabátom rukáv košele. Manžety trieskaly, keď „skulptor“ hovoril o svojich tisícoch:

— Mám všetky staré strieborné a medené peniaze. Deväť dám by som mohol obliecť do ruských krojov od hlavy do päty… Tam v tej banke mám tritisíc rubľov, v tej dve tisícky, v tej jeden tisíc.

Niekedy v návale mal črtu gavalierstva v sebe. Raz nás zavolal na víno. Víno bolo staré, sladké, červené a drahé. Veľká škoda, že sa nik nerevanšoval, a tak zostala trakta pri jednej fľaške.

Maliar Hrdlička sa chodieval s nami len kúpať, i to k vôli tomu, aby na brehu rieky študoval nahé modely ženských. Obrázkov od neho som nevidel, ale inž. Novotný tvrdil, že jeho panička je výbornou kuchárkou, ba zrovna umelkyňou vo varení, najmä čo sa týka množstva výroby: zje tam vraj neraz i 30 knédlikov za 50 kopejok.

Inženier Novotný, tučný, čierny človek s ohorenou tvárou, veľkým, tmavým účesom, okrúhlymi, plnými lícami, vynikal zpomedzi nás všetkých najväčšmi svojou praktičnosťou a humorom. Sympatický typ, ktorý ťa vše chytil za kabát a začal:

— To je tak, ako keď som ja istého holiča napálil… Viete, mal prísť k nám akýsi generál, veľký rybár. Holič u nás bol tiež veľký rybár, a ja mu vravím: „Príde generál, veľký rybár, ale rád by sa v rybárstve ešte podučiť. Vy by ste mohli byť jeho učiteľom, ale upozorňujem vás, že si generál potrpí na uniformu, musíte si nejakú zaopatriť.“ Holič lieta za uniformou, každému hovorí, že bude učiť generála. Generál príde, pravda, o holičovi nič nevie, a holič stále za ním v uniforme: „Toto takto, toto takto, pane jenerál.“ Generál sa nahnevá a naháňa holiča udicou…

Alebo ti v rozhovore odrazu položí ruku na koleno:

— … Penzista pustí udicu do vody a čaká, čaká, čaká. Ryba nejde, nejde, nejde. Odbehnem pre haringa. Penzista ešte sedí a čaká. „Čo, ak na červíky pôjdu?“ opytujem sa ho. „Ja vám udicu podržím, a vy choďte za červíkmi.“ Ide. Haringa zavesím chvostom na háčik. Volám: „Už chytá!“ Penzista pribehne… Ťahá… Ryba chytená za chvost…

— Ha-ha-ha! — smejeme sa všetci.

— Nikdy predtým, — pokračuje vážne Novotný, — nebývalo, že by sa ryba chvostom chytila na háčik… To musíme k odborníkom a potom rybu i s háčikom do muzea…

— Ha-ha-ha!

Bol nevyčerpateľný v anekdotách. Skončil jednu, začal hneď druhú. Pri našich skromných obedoch býval to desert nebývalý, milý, ľahko stroviteľný. Novotného, tak sa zdalo, mali sme všetci radi.

Raz som sa mu ponosoval:

— Slečna mi nechce predať cukru, že nemajú.

— A mne vždy predá.

— Ako je to?

— Ja jej vždy poviem: „Kystihand!“

Sofia Vladimírovna vynikala tým, že nás pozývala k sebe na čaj, syrníky, bulky, tvaroh, maslo, praženicu, šunku s vajíčkami, čiernu kávu a pod. Potom so smiechom nadávala:

— Česi sú troškári. Vždy sa skladajú. Ty dáš, on dá, a ja zaplatím, aby ma to nič nestálo… Pozve vás taký Čech na čaj, ale cukru do neho a koláčik k nemu aby ste si sami priniesli, ináč i lyžičku cukru bude držať v evidencii a ešte povie kde-komu, že vás hostil… Papirosy si požičiavate, zápalky odčítate… Taký obed u Češky — hotová matematika: toľkoto vody do polievky, toľkoto pažítky, päť kúskov korenia, toľkoto mäsa pre piatich, toľkoto múky do piatich knédlikov… Nepáčite sa mi…

— A ja som zjedol tridsať knédlikov u Češky, — zaprotestoval Novotný.

— To je len naše terajšie položenie, naša bieda, — odvrával Štěpánek.

— Čo by! Hoci milionár, — nedala sa Sofia Vladimírovna, — odčíta vám čerešne, vajíčko prekrojí na troje a ešte počíta, čo kamarátstvo vynesie.

— Nepoznáte, Česi sú obetiví, ale múdri: nerozhadzajú ako vy Rusi. Miliony vedeli sosbierať na svoje školy, divadlo…

— Veď to vravím: každý čosi, všetko ani jeden.

— Všetko všetci. Jeden čosi… Veď nás vy neznáte… Neboli ste u nás nikdy. Ako to môžete tvrdiť? — volali urazení.

— Súdim podľa vás.

— To je omyl. My sme stroskotanci.

— V každom človeku sa odráža charakter rasy.

Sofia Vladimírovna vravela to všetko so smiechom, ale vážne myslela. Nepripomenula si, chudera, že i ju vydržiava Čech, inženier Vašek, a že i jej svačiny, ktorými nás hostí, platí Čech.

Ale tento tromf sme nevydali, bol by zabil všetko.

— Prečo to hovorí práve vtedy, keď nás hostí? — opytoval som sa sám seba. — Vyznieva to tak, aby sme si druhý raz sami doniesli kto cukru, kto koláčikov, kto salámy.

Ani tento tromf som nevyhodil. Bol by býval tiež urážkou.

Raz som ju našiel v Petrovom sade. Čakala Vaška. Medzi rečou som sa jej spýtal:

— Sú vám Česi naozaj takí antipatickí?

— Ani nie, — odpovedala mi, — sú to „molodci“, ale vedia byť oproti sebe veľmi malichernými. Inženier Novotný zle-nedobre na inženiera Štěpánka, že si mnoho cukru sype do čaju. Štěpánek na Novotného, že všetko zje zpred seba a vyžiera ešte i Hrdličkovcov (30 knédlikov!). Váš pán priateľ sa mi ponosoval, že mu nosíte košele a že vás musí vydržiavať (och, ten gavalier!), hoci už má na starosti svojho mladšieho brata. Pani Koželská ohovára pred všetkými mňa pre Vaška, Koželský sa mi ani nepozdraví; Vašek, rozumie sa, je nahnevaný na Koželského… Malichernosť na celej čiare. Nemám rada takých ľudí.

— Tak vy nikdy nebudete mať nikoho radi, Sofia Vladimírovna.

— No?

— Užívate za mieru ideál, a mali by ste lineál, na ktorom je centimeter. Pri vašom merťuku je každý človek malicherný. Na ľudí treba zemskej miery: centimeter alebo láktor.

Zasmiala sa.

I ja som sa smial, ale nahnevane a v duchu. Premeriaval som svojho sestrenca, že chce imponovať ruskej dáme darovanými šatami a siedmimi kartičkami do Moskovskej stolovej. Moja miera bol celkom sprostý drevený stolársky centimeter a najradšej by som bol šľachetného darcu, kamergera fon Daxnera, hneď na mieste láktrom vyobšíval.

A že Česi troškári!

Celá spoločnosť so mnou vospolok bola troškárska. Okolo nás sa dialy ohromné veci, a my sme takto mrhali sily a čas.

Tisza v Uhorsku hrozil: Vykynožiť všetky slovanské nácie, aby ich potomci nezničili našich potomkov!

Česi sa už vtedy húfne hlásili do Družiny. I do Voroneže prišli českí dôstojníci „dobrovoľci“. Cestovali z Bobrova do Kijeva. Shovárali sme sa s nimi.

— Málo Slovákov sa hlási, — hovorili. — Na desať Čechov štyria.

— Malý národ, — rečiem.

— Ziskuchtiví inteligenti, — povedal ktorýsi.

— Akí Slováci? — povedal druhý, — Slováci sú Česi.

— A Česi Slováci, — opáčil som.

Vyslovili sme vlastne základnú myšlienku československej teorie. Z nášho rozhovoru vysvitlo, že ona bude spojivom a bude rozdeľovateľom, bude semenom jednoty a jadrom sváru. Od silnejšieho, teda od Čechov, bude závisieť, ako sa veci vyvinú.

Onedlho za týmito Čechmi prišiel z Bobrova dr. Daxner.

— Bolo by treba, — hovoril nám, — aby Amerika vyslala sem aspoň batalion Slovákov-dobrovoľníkov. Postavili by sme sa im na čelo a zriadili by sme osobitný slovenský pluk.

Predstavil som si, aký by bol ten pluk, ktorému by sme my boli „na čele“.

— Československá jednota a osobitný slovenský pluk — prvá diera do jednoty, — mienil som.

Dostala sa mi do rúk slovenská americká brošúra o československej otázke. Autor urobil závierku:

„My (Slováci) sa nemôžeme vliať do českého národa, ale, podržiac si svoju samosprávu, môžeme tvoriť jedno česko-slovenské kráľovstvo.“

— Ešte nič, a už je tu zárodok budúceho rozkolu: autonomia.

Začaly sa debaty. Mienky sa zamieňaly, križovaly, krystalizovaly.

Ja som si už vtedy dopisoval s Jožkom Gregorom, ktorý bol v Kijeve. Pracoval tam v Sojuze zemskich gorodov. Písal mi, že Sojuz čechoslovackich občestv ma pýtal od vojenských úradov do Kijeva. Prečo neprichádzam?

„Tak sa mi vidí — písal —, že si odmietol prísť do Kijeva ,zanimať sa našimi dielami‘.“

A ja som trpezlive očakával, kedy ma už raz prevedú.

I od Sväzu československých spolkov v Rusku som dostal uvedomenie, že ma žiadali do Kijeva a že tam budem pracovať v správe Sväzu.

Bolo to zasa akiste ruské kancelárske úradovanie. Vec akosi nevybavovali. Nemohol som sa hnúť bez úradného ruského povolenia, respektíve rozkazu. Zašiel som do kancelárie, kde som bol v evidencii, ale tam nevedeli o ničom.

„Na Tvoj list — písal mi opätovne Jožko — posielam Ti originál prípisu (nestrať ho!) štábu, ktorým vysielajú Ťa sem. Zajdi tam vo Voroneži k újezdnému vojenskému načaľnikovi, predlož mu prípis a požiadaj ho, aby Ťa hneď poslal sem.

Prídeš, budeš redaktorom úradného Sväzového listu. Rozumie sa, plácu dostaneš od Sväzu dôstojnícku, ako majú všetci spolupracovníci Sväzu bez ohľadu na to, či boli oficiermi, či nižnými činmi. Ba iste dostanete vy redaktori plácu väčšiu, aspoň za práce (beletriu) okrem svojej rubriky. Ty budeš viesť rubriku slovenskú, traja Česi českú a spoločnú. Neboj sa, poradíme sa a napíšeme, čo bude treba.

Vojenský načaľnik újezdu Ťa už mal uvedomiť, lebo iste prípis už dostal.

O ostatných našich veciach verejných i súkromných si porozprávame. Nerozmýšľaj, poď sem s plnou dôverou v zdar našich ideálov. Novej vojenčiny sa neboj. A čo, keď aj pôjdeme? My (Ty a ja) sme svoj vek už i tak prežili, i tak bude treba už umierať, nuž slávnejšie bude na poli slávy, než na posteli. I tak sa to patrí na spisovateľov, aby sme prišli do slobodnej vlasti ako vodcovia-vojaci. No možno, že nás staríkov ani nebudú potrebovať a že sa vrátime v „cibile“, a nie v ruskej vojenskej forme.

To sa Ti všetko vyjasní, len čím skorej príď. Bude Ťa netrpezlive čakať Tvoj úprimný Jožo.“

— Prax novinársku už mám zo Sibíri, — usmieval som sa sám sebe, a aby môj starý priateľ nepochyboval o mojej hotovosti slúžiť v „zdar našich ideálov“, hoci i vo vojsku, utekal som podľa receptu ta, kde mi už toľko ráz povedali, že o ničom nevedia. Pravda, zasa nevedeli.

Medzi časom sa dozvedeli o mojej adrese i doma. Prichádzaly lístky. Stačily prísť i dva balíky, ktoré žena ešte do Berezovky poslala. Boly v nich zimné šaty (v lete), zimné punčochy (v júli). Potešil som sa im, hoci ich zlodejská ruka dokonale vyplienila, ale v zlodejovi bola ešte aká-taká poctivosť, že mi nechal aspoň čosi. I mamka, chudera, stihla poslať so dva razy po 18 rubľov. Pán Ján Hraško uspel darovať mi jedny letné šaty. I náš mecén, pán Ján Országh, zachoval slovo a presne posielal mesačne 50 rubľov. Len vojenská kancelária ako by bola zamrzla. Bol by som jej dal celú svoju garderobu, aby sa zohriala a poľavila v svojej ľadovej strnulosti.

To nebolo len zvučné slovo. Moja garderoba v tie časy rovnala sa garderobe hociktorého buržuja. Prosím:

10 košieľ (preto toľko, lebo ich väčšmi vidno); 5 gatí (preto menej, lebo ich menej vidno); 6 golierikov (každé dva týždne pranie); 1 pár manžet (len keď sa šlo na čaj k Sofii Vladimírovne); 2 uteráky (každý s dvoma koncami a prostriedkom, teda vlastne šesť, na druhej strane tiež šesť, spolu 12); 5 ručníkov (odfrkovalo sa z nosa a ručníky potom); 7 párov punčôch (všetky deravé, dierky vyštopkané palcami); 2 malé uteráky na nádoby (na odpočinku); 1 plachta (Ivanova. Či nemal pravdu?); 1 prikrývka (z Charkova); 1 paplón (zo Sibíri); 1 letné šaty (Hraškove); 1 belasé zimné šaty (Ivanove. Predsa len mal pravdu!); 1 červenkasté (z domu); 2 svetre (z domu); 1 zimný kabát (križiacky od Červeného kríža); 1 vojenská blúza (tempi passati); 1 vojenské nohavice (tempi passati); 1 vojenská čiapka (stále na hlave); 1 topánky (zo Sibíri, stále na nohách, bez opätkov); 2 mašličky (prosím, dlhé); 2 kaučukové golieriky (dobré, keď sa praly ostatné).

No!

Pani Nagurská ma obdivovala, najmä keď som sa obliekol do chlpatých červenkastých šiat, čo som dostal z domu. Michail Michajlovič chytil látku medzi prsty. Cmukal a chválil:

— Jemné. Takých tu nedostaneme.

I slečna Marusia bola akási blahosklonnejšia a pozvala ma raz do Semejného sadu, do divadla, aby som jej bol vraj gavalierom.

Keď sme sa okolo dvanástej v noci vrátili, vidím, pani Neonila prináša čajník, prihriate kotlety a zaváranie. Sadla si so slečnou a rozprávala o svojej mladosti.

— Teraz už mám tridsaťpäť rokov. Moja láska je sústredená na otca a na dcéru… S Michailom Nikolajevičom si už len dopisujem.

Slečna Marusia sa uškrnula.

— A čo? — opýtal som sa.

— Viete, hanbím sa k nemu ísť. Dlžna som mu už so štyristo rubľov.

Ľúto mi jej bolo.

O druhej po polnoci sme sa rozišli.

V tú noc som nemohol spať. Zadriemal som a odrazu bez príčiny strhol som sa, zaliaty potom. V izbe tma. V tichosti počúvam, ako čo by ktosi pri stolíku prevracal strany veľkej knihy z hrubého papieru. Potom sa mi zdalo, že ich zavinuje v trúbky. Prestane a zasa. Zdvihol som hlavu, či dobre počujem. Sluch ma neklamal. Prevracanie strán neprestávalo. Akiste myš alebo šváb, myslel som si… Ale zvuky idú so stola, a na stole ani knihy, ani hrubého papieru niet…

Zapálil som svetlo. Zvuky prestaly. Na stole ničoho nebolo a, chvála Bohu, ani pri ňom nik nesedel. Neviem, čo by sa mi bolo stalo, keby som tam bol videl niekoho. Hodiny bily tri, potom štyri, a ešte som nespal. To je od žalúdka, mienil som. Zohrievané kotlety.

Na druhú noc, po dvanástej, čosi zaškriekalo nad mojou hlavou. Strhol som sa zasa. Načúval som, či nebude niekto na stolíku prevracať strany. Ticho. Nikde nič.

Čosi zlého sa stane.

Aj sa stalo. V ten deň popoludní začala mi v zápästku puchnúť ľavá ruka. Boly to iste horúčkové sny, čo ma v noci strhávaly a vyludzovaly nejestvujúce zvuky.

Zatým priniesol Voronežskij telegraf, že v Turčianskom Sv. Martine, vo Vengrii, umrel československý „dejateľ i pisateľ“ Svetozár Hurban Vajanský. Krátka drobnička, malá kytôčka za dlhú jeho lásku k Rusom. Náš baťko mŕtvy. Nevidím ho viac, ako kráča hore ulicou vo vysokej karakulovej ruskej čiapke, s rozdvojenou šedivou ruskou bradou, v bunde a s palicou. Pristaví sa u Brtáňa na pohárik martinského piva. Rozhovorí sa niekedy… Ako počúvali tohto našimi dušami korunovaného slovenského kráľa, kráľa-básnika, novinára, romanistu, kritika… Zblízka pozeral na veľké, chronometrické hodinky na hrubej retiazke. To bol dar vďačného slovenského národa. Za všetko bohatstvo, čo on mal a čo rozdal — jedny hodinky. A k hodinkám i nevďačníci, čo ho chceli svrhnúť so skromného slovenského trónu — z našich pokorných a ním posmelených duší. Nepodarilo sa im to. Len seba pošrámali. Nesvrhnú ho ani po smrti. Tam bude, kým bude na svete kultúra a kým bude kultúrou i láska k svojmu človeku…

Prišiel september.

Raz ma zavolali do kancelárie vojenského načaľnika a konečne povedali, že už prišla „bumaga“, podľa ktorej mám byť prevedený do Kijeva.

Pani Nagurská mi navarila vajec na cestu, dala zavárania, bulky a soli a so slečnou Marusiou a pánom učiteľom Pustovalovom odprevadila na kuse.

I život rozlučuje naveky, nielen smrť.

— Sotva sa už kedy vidíme, i keď budeme živí, drahé ruské duše! — myslel som si a čosi podobného i povedal, keď som im ďakoval za ich starosť o mňa.

— Príďte po vojne k nám! — volal som ich pri lúčení.

— Vy k nám! — odpovedali mi.

Smútočne naladený vzal som si pri Gorodskom teatri izvoščíka a dal sa zaviezť ku kasárňam, kde som mal podľa dohovoru zaklopať na oblok, za ktorým spal konvoj, ktorý mi mal byť spoločníkom na mojej ceste do Kijeva.

Klopem a načúvam, že sa mi ohlási. Nič. Ticho ako v hrobke. Zaklopem druhý, tretí raz. Vojak, ktorý strážil kasárne a chodil okolo múrov, pribehol a chytil ma za ruku:

— Neľzä!

Keď som mu vysvetlil, o čo ide, sám zaklopal päsťou a zahúkal do obloka. Konvoj sa ohlásil.

— Vo, - zasmial sa strážnik.

Tak asi o pol hodiny otvorí sa oblok a v ňom môj pán sprievodca, malý, tučný, okrúhly ako lopta, v kepeni, opásaný dlhým bajonetom. I tvár ako lopta, i soskočil s obloka ako lopta, pred koč a potom na koč. Strážnik-vojak od uhla pozeral, čo sa robí, i stalo sa, že východ konvoja nebol pravidelný. Pustil sa k nám behom a už zďaleka kričal:

— Neľzä, neľzä!

Proboval som ho presvedčiť najprv slovom, potom kopejkami, že keď je už raz „gospodin unter“ v koči, aby nebol taký prísny. Iba cestu si chcel skrátiť, keď nešiel naokolo bránou, ale oblokom. Kopejky prijal, ale konvoja stiahol s koča a prinútil ho nazpät vliezť do izby, tak ako prišiel — oblokom. Zavrel za ním okenice a aby sa mu vraj páčilo riadnou cestou. Oblok je na to, aby sa cezeň hľadelo a nie chodilo, brána na to, aby sa cez ňu nevidelo, ale chodilo.

— Ješčo by! — vrčal s naježenými fúzmi.

Zahanbený konvoj potom prišiel naokolo bránou, frfrúc, ako keď kaša vre. Len keď sme odišli, vybuchlo z neho:

— Durak kakoj to!

Piateho septembra po polnoci o jednej odišiel som z Voroneže.