ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Čeliabinsku som sa presťahoval do fínskeho vozňa I. a II. triedy. Mal som osobitné oddelenie a spával som sám na prvom poschodí.

Tak krásne a pohodlne som nebýval nikdy. Spomenul som si na ten čas, keď som tadiaľto išiel z Berezovky za Bajkalom do Voroneže s ruským konvojom, kupoval s ním pre seba židovskú čiapku a obedoval v ktorejsi stolovej, kde som platil za oboch 1 rubeľ i s čajným. Čosi vyše roka minulo. Stolová ešte stála, ale aká ohromná premena! Zo zajatého „Austriaka“ stal sa „skoro, málo chýbalo, len-len že nie, bezmála temer ministerský predseda“, hoci ma skromne nazývali podpredsedom O. Č. S. N. R. a po rusky „tovarišč predsiedateľ Češskoslovackago nacionaľnago sovieta otdielenia v Rossii“. Zvučalo to báječne vysokým a mocným tónom. Všetko počúvalo — predbežne. Zato, pravda, namiesto jedného rubľa za obed pre dvoch musel som platiť 10 — 15 rubľov za večeru pre jedného, ale som chodil do sadu, divadla, na politické schôdzky na automobile alebo na izvoščíkovi. Býval som, ako vravím, vo fínskom vozni I. a II. triedy so všetkým možným komfortom, ako politik vážny, ktorý sa len o veľké veci stará, o maličkosti sa starajú iní, menší. Neraz som sa smutne díval na vyblednutých a chudých zajatcov ešte v svojich rakúskych čiapkach a mantľoch, ako zametajú nádražie. Pred rokom a čosi som ešte i ja zametal.

Ostatní „ministri“, či, ako sme ich skromne nazývali, „správcovia“ jednotlivých odborov, odcestovali do Jekaterinburga. My sme museli zostať i s „ministrom“, pardon, správcom vojenského ministerstva Medkom k vôli riadeniu osudov vlád ruských, ktorých vtedy bolo v Čeliabinsku niekoľko.

Bola boľševická, t. j. sovietska vláda, s ktorou sme bojovali. Okrem nej bola sibírska vláda so sídlom v Omsku, samarská vláda so sídlom v Samare, uralská vláda so sídlom v Jekaterinburgu, kdesi obďaleč okolo Čity kozácka s atamanom Semionovom a ešte ďalej vo Vladivostoku vladivostocká, no a naša.

Mala sa utvoriť jednotná ruská vláda.

Každá vláda sa najprv sama so sebou radila, potom s nami, potom spolu a zasa s nami. Keď pomyslíme, že medzi týmito vládami bola veľká žiarlivosť o prvenstvo, že v zápolení dochádzalo medzi nimi k svárom o územie, že stavaly medzi seba i colné hranice, že boly medzi nimi otázky iredenty; keď pomyslíme, že na týchto poradách boli členovia ústavodarného shromaždenia, žijúci na oslobodenom území, ústredné výbory politických strán, zástupcovia kozáckych vojsk, zástupcovia Baškirov, Tatárov, Turkmenov, zástupcovia spojencov a my, teda ľudia a politici krajne pravého, mierne pravého, germanofilského, ľavého i krajne ľavého smeru; keď pridáme k tomu ruskú shovorčivosť, večné filozofovanie, i keď pôda horí pod nohami a strecha nad hlavou: pochopíme, že to šlo ťažko, že porady boly nekonečné a končily sa tým, že sa nekončily, ale že sa bude v nich pokračovať. No kde? To je práve tiež z tvrdých orieškov, aby si ani jedna vláda nezadala, a debata sa začala znova.

Zástupcovia národnej jednoty zle-nedobre na socialistov, títo na národniarov. Kým sa na pr. vyjasnilo, či Miliukov robil nemeckú politiku, či nie, prešly i dve hodiny, a predsa sme nevedeli, kto luže a kto hovorí pravdu.

Nás vítali okázale, ako Gajdu v Irkutsku. Keď sme vošli do poradnej siene, tlieskali nám. Pavlů sa ukláňal i namiesto nás, jeho pobočníkov. Predseda povedal prvú reč na nás, ako na „osloboditeľov“. Pavlů ďakoval. Potom sme sedeli na prvých miestach vážni, ako by nafúknutí múdrou mlčanlivosťou. To ma veľmi škrelo: necítil som sa osloboditeľom, hoci som bol i ja dušou a telom za „vzkriesenie Ruska“, ako sa vtedy hovorilo.

Kým sa tieto porady dialy, skutoční osloboditelia — naše vojsko držalo statočne Povolžie. Front bol na niekoľko sto verst.

Z krvavej prechádzky do Francúzska na východ vyvinul sa totižto boj na všetky štyri strany Ruska. Po vzatí Penzy pohybovaly sa naše ešelóny smerom ku Kuznecku a Syzrani. Samara bola vzatá po veľkej bitke u Lipiag. Od Samary postupovaly ďalej, vzatá bola stanica Kineľ, križovatka trati na Ufu a Orenburg. Vzatý bol Buzuluk. Po páde Buzuluku kozáci zaujali Orenburg. Naše časti hrnuly sa smerom na Ufu, ktorú vzaly, potom pohybovaly sa predné ešelóny smerom k Zlatoustu. Skupina samarská a čeliabinská spojila sa 6. júla na stanici Miňar medzi Ufou a Zlatoustom. Spojenie so skupinou za Omskom bolo vykonané po páde Omska ešte 6. júna.

Nástup na Jekaterinburg sa tiež podaril.

Bolo treba uvažovať o tom, či toto oslobodené územie máme opustiť a pohybovať sa smerom na Vladivostok a či držať líniu Volgy. Francúzsky konzul v Samare Jeanot a zástupca francúzskej vojenskej misie Guinet oficiálne oznámili nášmu výkonnému výboru, že je želaním spojencov, aby naša armáda držala líniu Volgy, že ona má byť predvojom spojeneckých vojsk, ktoré v krátkom čase prídu na pomoc. Bol predložený i šifrovaný telegram z Vologdy od francúzskeho veľvyslanectva, písaný v tomto smysle. Po tomto oznámení sa usniesol výkonný výbor so súhlasom nášho revolučného sjazdu držať líniu Volgy do tých čias, kým nepríde spojenecká pomoc. Zatým bola znova vzatá Syzraň, Kuzneck, zabezpečená dráha na Simbirsk, Orenburg.

Syrový, náš veliteľ, hral na surmite:

„Pozdravujem svojich chrabrých vojakov, ktorí v zmučenom a hynúcom Rusku vstali prví do boja proti boľševickým nájomníkom Nemcov… Vašou zásluhou smytá potupná škvrna brest-litovského mieru. Rusi znova vstupujú na svoje miesto vo svetovom fronte, aby v pevnej jednote so spojeneckými národmi bojovali s rakúsko-nemeckým imperializmom za slobodu a sjednotenie Ruska, za ústavodarný snem, za právo národov, za sebaurčenie. Vašou zásluhou sa začaly tvoriť nové dobrovoľnícke časti utlačených národov strednej Európy na boj za slobodu Ruska a svojich krajín. Spoločným úsilím a spoločnými obeťami budeme vedieť prikovať víťazstvo k svojim práporom. Napred, vojaci, za slobodu!“

Ale spojenecká pomoc neprichádzala. Čítali sme len o uznaniach, pozdravoch a sľuboch.

„Spojenci uznali Československú národnú radu za zákonný vládny orgán československého štátu.“

„Spojenci sa rozhodli podporovať Čechoslovákov v Rusku svojimi silami a vylodiť tým cieľom anglické, francúzske, japonské a americké vojská.“

Gajda ešte z Irkutska telegrafoval, že mu americký generálny konzul oznámil, že urobil všetky opatrenia, aby pomoc amerických vojsk prišla v pravý čas.

Neskoršie hlásil, že prišiel k nemu predstaviteľ japonskej vlády a ukázal mu japonský manifest, že Japonsko chce skutočne obnoviť front proti Nemecku. Uistil ho, že v Japonsku je mobilizovaná veľká armáda, ktorá bude poslaná do Ruska.

Atď.

Ale ozajstnej pomoci nikde. Ruské vojská, poslané kde-tu na zámenu, sa neosvedčovaly a naše vojsko začalo byť nervózne. Začalo pochybovať o tom, či sa netrápi nadarmo. Cesta na Vladivostok bola prebitá a teda voľná. Malo by sa ísť do Francie na Vladivostok. Nemáme už tu čo hľadať. Rusi si spravia poriadok sami s tou sľubovanou pomocou.

„Vydržať!“ tíšila Odbočka. „Pomoc príde!“

— Kolembajú nás! — letely posmešné slová.

— Kolembajú nás! — mohla povedať i Odbočka.

— I nás! — mohla dodať tlač.

Boly to časy kolísania.

Politické vedenie O. Č. S. N. R., totižto už ako my súrili sme teda Rusov, aby sa čím skôr dohodli na všeruskej vláde, lebo naše vojsko prestane bojovať.

Pomaly poznali sme všetky ruské veličiny, čo boly vtedy v Čeliabinsku. Bolo ich mnoho. Utkvel mi v pamäti Avksentiev, ako hovoril temperamentne, gestikulujúc:

— Česi a Slováci, sami ešte uhnetení v ďalekom Rakúsko-Uhorsku, tu vylievajú svoju drahocennú krv za utlačené Rusko a pomáhajú nám. Srdečne ich vítam medzi nami, cítiac hlbokú vďaku oproti nim a zároveň i povinnosť, aby sme i my Rusi sjednotení pomohli našim drahým bratom proti ich utlačovateľom…

Sympatizoval s nami a aspoň naoko dal na nás.

Grišin-Almazov bol pohŕdavý a uštipačný. Hádzal nám frčky, že prečo nejdeme do Francúzska si odpočinúť, keď sme takí ustatí. Frčku sme vrátili tým, že sme nešli na večeru, ktorú dával a na ktorú nás volal.

Maslov bol patriarchálny, dobromyseľný pán so smutnými očami.

Tu som videl i Kolčaka s chudou, vyholenou, pravidelnou, ohorenou a príjemnou tvárou, nevysokého vzrastu, úctivého a panského admirála, budúceho diktátora s tragickým koncom v irkutskom žalári.

Raz ma chytil Patejdl za gombičku na frenči a povedal mi:

— To tak nepůjde, Jáno. Má se všechno delat kolegiálně.

Vyponosoval sa mi, že Pavlů robí všetko sám, vyjednáva s Rusmi, o ničom nereferuje, nikomu nás nepredstaví, ako čo by sme boli len jeho miništrantmi, takí akísi okädzovači bez kaditelníc. Sklony absolutistické, pravé.

— Pri oslavách len jeho meno spomenú, naše nie, — pokračoval. — Hlavu Jekaterinburga, kňaza Golicyna, chcel shodiť. Čo sa mieša? Nech si Rusi sami shodia svoju hlavu… No, to nemůže tak být.

— Teraz sa my začnime hrýzť medzi sebou, ako Rusi, — upozornil som ho. — Ty si až tretí podpredseda, a chodíš vždy predo mnou, čo chceš?

— Odstrkovať sa nedám.

— To by musely byť dvere veľmi široké, keby sme všade „per pazuch“ vchádzali, a i tak by on musel byť v prostriedku ako prvý.

Dobre, že kedy-nekedy, keď sme si skoro diery vysedeli na nohaviciach, sa ruské porady skončily. Usniesli sa na tom, že v poradách budú pokračovať v Ufe 8. septembra.