ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od 3. do 7. júla sme šli pešo po Cholm. Z Cholmu železnicou na Kijev. Vše nás pribúdalo podľa porekadla: Malá hŕba pýta viac. Cesta zunovaná. Nikde posedenia, nikde čistého miestočka. Vo vozni sa všetko škrabalo. Sedel som cez deň pri oblôčku a díval sa na široký, plochý ruský kraj s horami, nekonečným morom žltého žita, na slamou kryté chalupy medzi stromami, na parádne blýskajúce sa ruské chrámy, z húštiny stromov vyskakujúce cibule veží, železničné stanice z dreva so záhradkami, ruskými nápismi, búdkami s jedivom a kipiatkom. Všetko rovnaké, monotónne, až pohľad ustával.

Keby som nebol býval zajatý a keby sa bol viezol v rýchliku s plným „pudilárom“, bolo by sa mi Rusko páčilo so svojou cyrilikou, ruskou rečou, furažkami, dlhými papirosami, machorkou, plnenými koláčikmi, bielym chlebom, lacnotou v každom ohľade, ustavičným čajovaním, ale tak, ako som vtedy bol, s posledným rubľom vo vrecku, vo vagóne pre dobytok, v maďarskej spoločnosti, moje oduševnenie nerástlo, ale so stanice na stanicu klesalo.

Zdalo sa mi, že kleslo na nulu, keď nám v Kijeve ruskí vojaci poodoberali naše vojenské „šajky“, z ktorých sme píjavali čaj, letné baganče, kulače a iné užitočné veci a potom ich predávali po 10 — 12 kopejok tým istým vojakom, od ktorých ich vzali.

Moji susedi boli Maďari. Akýsi kaprál Rózsa, v civile tajomník asekuračej spoločnosti Fonciér, z Vespríma; honvéd Helbert, agent ktorejsi peštianskej firmy, a ešte jeden honvéd Vrábel, rodom z Kľuže. Všetci bez groša a všetci hladní ako vlci. Dívali sa mi vše do úst, čo to jem, či je to pirog s kapustou, či s tvarohom a či nejaké „prirožnoje“. Ako by som bol čítal ich myšlienky:

— Vidíme, čo žerieš, a my len glgáme.

Nahnevaní kliali pri každom pohybe. Ráňali s neba, ako jablká so stromu, Pána Boha, Ježiša Krista, svätú Máriu a iných svätých. Nebol im dobrý ani otec, ani mať, zadrapovali sa do starých otcov a dedov, až mi vlasy dúpkom stávaly.

Ich ustavičné kliatby ma urážaly, ale nechal som ich v domnienke, že je náš osud božie dopustenie, a keby nebolo bývalo otca a matere, nebolo by bývalo pre nás ani vojny, ani Ruska, ale keď začali nadávať Rusom a vysmievať sa im, búrilo sa vo mne moje slovanské srdce, a tak som badal, že moje oduševnenie za Rusko predsa ešte celkom neochladlo.

14. júla sme prišli do Charkova.

Umiestili nás v ohromných kasárňach na konci mesta. Červenkastá budova s červenou plechovou strechou a veľkým dvorom, vysypaným žltým pieskom. Bol to takzvaný „razpredieliteľnyj punkt vojennopliennych“. Sem sháňali zajatcov a potom rozdeľovali a v partiách posielali na práce, či už poľné alebo lesné, alebo do dielní, podľa potreby.

I keď sme my prišli, stáli na dvore zajatci v dvojradoch s batôžkami, prehodenými cez plece mantľami. Čakali a fajčili, hovorili, smiali sa. Boli ešte dosť svieži. Mali svoje rakúske šedivé čiapky bez I. F. J. Meno tohto majestátu museli povytrhúvať z čiapok. Namiesto majestátu ostaly diery. Taký je už osud zajatcov: čím ďalej, tým viac dier.

Začali nás popisovať. Mimovoľne som sa stal tlmačom medzi Rusmi a Maďarmi. Chceli vedieť, kto ako sa volá, koľko má rokov, akú má šaržu, v ktorom pluku slúžil, kde sa zdržoval, kde ho chytili, či je zdravý a čím je v civile.

Keď prišiel na mňa rad a povedal som, že som v civile doktorom-advokátom, začali pochybovať:

— Možno, že ste advokátom. Ale ak ste advokátom, tak ste nie doktorom. Aj to možno, že ste doktorom, ale ak ste doktorom, tak ste nie advokátom. Možné je i to, že ste aj advokátom, aj doktorom, ale prečo ste potom nie oficierom. A keď sa vec má takto, tak ste asi sotva advokátom a sotva doktorom. Vôbec, tak sa zdá, ono je to tak, pravda, ty nám, bratec drahý, lužeš…

Ťažko bolo vysvetľovať. Sám neviem, prečo som onoho času nesložil dôstojnícku skúšku. Ani som im záhadu nevysvetlil, ale zato verne tlmočil. Dostal som i honorár: štvrtku chleba. K nemu titul „gospodin perevodčik“.

Tak som sa stal „gospodinom perevodčikom“ a tlmočil každý deň. Hoci z rumunštiny viem len „Desteapte te Rumune“ a „Setreasca“, prekladal som i rumunčinu do ruštiny. Len mi bolo treba povedať:

„Unde ješt?“ — hneď mi povedal Rumun, odkiaľ je. Alebo:

„Unde to pris?“ — a už i povedal, kde ho chytili.

— Sanatos?

Ak sa začal škrabať za uchom, tak bol chorý.

— Plugar?

Ak kývol hlavou, bol roľník.

Prišli Nemci. Od nich som ľahko vytiahol, čo chceli Rusi. Ba čo viac: prišli Germánci a aj tých som rozumel. Ešte viac: pustil som sa i do písania lístkov a soznamov. Písal som krasopisne po rusky, ako ani jeden z pánov „unterov“. Zauškoval som síce „jať“ a ypsilony, ktoré sa v ruštine nie vždy tam píšu, kde v slovenčine, ale moje zauškovanie bolo iste nežné hladkanie pri zauškovaní ruskej ortografie ruskými pisármi. Rusi boli so mnou spokojní a možno, že i uverili v môj advokátsky a doktorský diplom, hoci som nebol dôstojníkom.

Na znak svojej spokojnosti ma i odmeňovali. Volali ma medzi seba. S nimi som obedúval kašovú polievku, ktorá sa líšila od zajateckej polievky tým, že bolo v nej mäso, a dávali mi na príkrm kašu, ktorá sa od zajateckej líšila zasa tým, že bola omastená a bolo na nej „salo“. Po obede sme čajovali a politizovali.

Páni „unteri“ boli tej mienky, že ja chyba v ruských generáloch, a v ruských generáloch že je zasa tá chyba, že sú samí Nemci.

— Tu máte hneď Rennenkampfa. „Byl a udral.“ Hlava Varšavy Rošel. „Schvátil kasu a pošel…“ A čo politika Petra Veľkého, — vravel ktorýsi, — pod psa. Osádzal Nemcov. Zbohatli v Rusku. Tu sú už i 200 rokov, ale po rusky nevedia dosiaľ ani slovíčka. U nich je prvou vecou zradiť Rossiu…

Žasol som nad týmito rečami. Tak hovoria prostí vojaci. To je nie dobre.

Večer odchádzali Rusi do mesta. Ostával som v kancelárii sám. Vymietol som ju, posbieral odhodené čutky z cigariet, vzal klozetový papier a krútil si cigarety. Keď zmrklo, zapálil som si kancelársku lampu, pozastieral uterákmi obloky a zašíval diery, bil vši a básnil. Potom som si ľahol obyčajne na stolík, na ktorom som vo dne písaval, a so zažmúrenými očami rozhliadal sa po širokom Rusku, na koho by sa mal obrátiť, aby sa oslobodil. Mená Országhovcov, Hunčíka a Krutošíka v Moskve, dr. Kvačalu v Jurieve vynorily sa mi v pamäti.

— Keď nie jeden, tak druhý, keď nie ten, tak tretí, — myslel som si.

A v jeden večer napísal som všetkým.

O československých légiách som vtedy ešte nič nepočul.

Ráno som sa budieval veľmi zavčasu. Obloky na kancelárii boly rozbité a cez moje uteráky dul prievan, ktorý mi nedal spať. Pritom ma rozčuľovala myšlienka dvoch najstrašnejších vecí: raňajšieho klozetu a umývania sa pri studni. I tam i tam bývala ohromná frekvencia. Diery okupované. Nad šťastlivými majiteľmi stálo i päť stŕpajúcich zajatcov a za nimi i desať čakateľov. Smrad, ktorý sa šíril na celý dvor, na mieste štípal v nose a šiel do mozgu. Nijaká dezinfekcia. Ani stopy po troške vápna alebo karbolu. Niekedy bolo v kasárni i 7000 zajatcov a pre všetkých bol len jeden klozet asi s 30 dierami a priehradkou. A nijaká tajnosť. Palam et publice, prosím. Od suseda si si mohol pripáliť cigaretu alebo mu pošepkať do ucha o radosti z pôžitku.

Studňa bola tiež len jedna s dlhým válovom. Ju si tiež musel obliehať ako Przemysl. Každý chcel vodu, a kto sa dostal k nej, neodišiel od válova, kým si všetko svinstvo nesmyl. Okolo studne od rozliatej vody plno bahna, a keď si sa i nazdal, že si sa umyl, odišiel si odtiaľ zablatený ako prasa. Samo umývanie nestálo za veľa: trošku vody na dlaň, s dlane do úst, z úst na tvár a bolo. Tak to robili i ruskí dôstojníci, s tým rozdielom, že im doniesol sluha vody v džbánku a nalieval na ruky. I pranie šiat bolo také, ako umývanie. Voda vo válove neodtekala a bola špinavejšia ako zajatecké košele. Mydla sme nemali. Skôr ilúzia ako pranie.

Kedy-nekedy začali prichádzať pisári a chytili sme sa do roboty. Prinášali buchty, ugorky a vynukovali ma. Unteroficír Zolotarev mi raz kúpil do daru celý paklík tabaku a sväzoček papierikov. Bol som mu za to veľmi povďačný. I od zajatcov sa mi niekedy ušla kde cigara, kde cigareta. Cigary som krájal na drobno a naučil som sa robiť fajočky z hocijakého papieru.

Bolo teda, ako bolo, kým som bol „gospodinom perevodčikom“. Ale v istý pekný júlový deň sa mi páni pisári stratili. Neprišli. Pravdepodobne ich preložili do iných miestností. Zostal som sám. Neprináležal som ani k jednej partii, nikde ma neviedli v evidencii, a tak mi nikde nechceli dať ani chleba, ani kaše. Odniesli i lampu z kancelárie a nechali mi tam len polohrdzavý „lavór“ na kašu, ktorý som stačil znesvätiť tým, že som si v ňom pral punčochy a umýval nohy, lebo sa mi zunovalo k studni chodiť a tam postávať.

Keď mi nastal boj o každodenný chlebíček a kašu, s týmto lavórom som chodieval do kuchyne, kde mi potom Čech-kuchár nadelil toľko, že som sa delil s istým Elsasanom, ktorý mal veľmi dobrý apetít.

Boly krásne a horúce dni, potili sme sa a smrdeli. Raz v kancelárii som tlmočil žiadosť mnohých zajatcov, aby nás pustili okúpať sa do rieky. Adjutant, podporučík, pozrel zpoza pleca na mňa a odvrkol:

— Kuda do čorta?! Neľzä!

Pobral som sa preč.

Kasárne sa pomaly prázdnily. Mohol som si vybrať ktorúkoľvek prázdnu miestnosť. Nik sa o mňa nestaral, nik ma nekontroloval, čo robím. Presťahoval som sa na poschodie do veľkej izby, ktorej obloky hľadely na ulicu. Žiadalo sa mi vidieť aspoň kúštik z mesta. Práve sa lialo. Topole šušťaly pred oblokmi od vetra a dažďa. Ulicou valila sa mútna žltá voda. Bosí chlapci brodili po nej, idúc s košíkmi do mesta pod dáždnikmi. V troch „torgovliach“, čo boly naproti, nijakého obchodu. Čo bolo v kasárňach, všetko spalo, čupelo, smútilo, ako ja.

Mal som 3 ruble 75 kopejok za predatý snubný prsteň. Mohol som si oholiť 10-dňovú bradu, kúpiť si najlepší tabak, poslať pre klobásu a kúpiť si ugoriek, koľko by sa mi bolo žiadalo, ale držal som peniaze, že stretnem Michaila Michajloviča Sonina, ktorý predával prsteň, že mu peniaze vrátim, aby mi on vrátil prsteň, ale nestretol som ho. Zolotarev sa mi naťapil, Matvej Ivanyč, starý landšturmista, sused pri kancelárii, v ktorej som kedysi pracoval a spával, vstúpil mi do cesty a pozval na obed, ale Sonina nikde nebolo. Smútil som teda vo veľkej izbe a filozofoval:

— Taký úzky krúžok zlata, či ho mám, či nie. Inakšie hodnoty prepadúvajú. Čo mám sentimentálníčiť? Prsteňa už nemám, ale vernosť môžem zachovať tak, ako keď som prsteň mal. Číry prsteň ma od nevernosti nemôže chrániť… Ak sa vymocem, kúpim i dva prstene… Pravda, to nebude pôvodný… Nuž ale, či môžem zato, že Sonina niet… Je to istá zrada… Ale prečo sa prepadol ten hlúpy Sonin?…

Dážď šibal do oblokov. Voda tiekla s podokenníka. Vietor hvižďal v buclatých kachliach a kolísal topole, kus neba nad ulicou bol ako olovený mrak a vo veľkej miestnosti nebolo ani duše. Neraz ma masa ľudí dlávila a žiadalo sa mi samoty, ale samota dlávi tiež a žiada sa ti ľudí. Nevydržal som a šiel som sa oholiť, kúpiť tabaku, chleba, cukru.

Bolo škoda sa tak ponáhľať s predajom prsteňa. O niekoľko dní na túto moju ľahkomyseľnosť odovzdali mi list od firmy Hunčík a Krutošík. V liste mi srdečne oznamovali, že mi posielajú 30 rubľov — telegraficky.

Len-len že som nevyskočil od radosti. Bolo by bývalo zavčasu. Telegraficky u Rusov neznamená poštára s telegrafom, ktorý ti peniaze hneď aj odčíta, ale znamená to ruskú kanceláriu. Ruské kancelárske vybavovanie je skôr slimačie ako telegrafické.

Šiel som do kancelárie. Rozumie sa, tam mi povedali:

— Poslie četyrech časov…

Šiel som o štvrť na päť. Povedali mi:

— Nietu oficira…

Šiel som o hodinu neskoršie. Oficíra, rozumie sa, nebolo. Čo mi mohli povedať?

— Možet byť, zavtra…

Mne bolo náhlo. Blysla nádej, že Michaila Sonina dochytím a prsteň, čo aj s doplatkom, zachránim. A on mi hovorí: „Možet byť“. To je toľko, že ani zajtra byť nemusí.

Na druhý deň som sa zasa hlásil v kancelárii. Oficíra nebolo. Čakal som, kým prišiel. Potom mi láskave oznámil po nemecky, aby som dobre rozumel:

— Morgen oder übermorgen. Früher nicht.

— Ale veď sú peniaze telegraficky poslané, — opovážim sa povedať.

— Keine Spur.

Vysvetlil mi, že oficír musí ísť vraj do družiny, tam peniaze dostane a len potom ich oddá mne.

Prišiel som do kancelárie „übermorgen“.

— Deňgi zdies? — opytujem sa pisára.

— Niets, — povedá.

Krátka odpoveď, ale zreteľná.

— Báječné, — usmial som sa trpko. — Ony sú ešte u družiny. Družina iste bude ešte len hlasovať, či má peniaze vydať a či si ich má podržať… So dva týždne to potrvá, kým sa dozviem, kto dostane tých tridsať rubľov.

Na druhý deň išiel som zasa do kancelárie. Mrzelo ma síce, že toľko chodím a že sa tým stanem len protivným, ale tridsať rubľov bol taký krásny peniaz, že som sa premohol. V kancelárii ma ani nezbadali, ako čo by som bol býval vzduchom, hoci som tam trčal ako drúk. Nakoniec akýsi obstarný kapitán s dobrodušnou tvárou sa smiloval nado mnou a opýtal sa po nemecky, čo chcem.

Povedal som mu.

Vyhľadal so mnou „poviestku“. Videl som, že peniaze boly telegraficky poslané. Dobrodušný kapitán obrátil sa na druhého kapitána s otázkou, prečo peniaze zadržujú, ale ten sa len uškeril, na čo môj kapitán ukázal na mňa a podotkol:

— A vot on zdies.

Tak sa mi videlo, že kapitánovi chceli navravieť, ako by som sa azda o peniaze nebol hlásil a že ma nemohli nájsť.

— Zavtra polučite, — ubezpečil ma kapitán.

Treskol som opätkami a odišiel.

Na druhý deň bola nedeľa. Šiel som do kancelárie v pondelok. Peniazmi manipulujúceho praporčíka nebolo tam. Až pod večer som ho chytil. Bola zasa akási chyba. Ani by som peniaze nebol dostal, keby nie môj dobrodušný kapitán, ktorý na šťastie bol prítomný. On mi dal zo svojich 25 rubľov.

Bol som dojatý a na ospravedlnenie, že toľko chodím za svojimi peniazmi a molestujem ich, povedal som mu:

— Ja bukvaľno bez kopiejky… Niet u menia ni odiejala, ni šineli.

— Piať rublej polučite póže.

— Viem, že ich nikdy neuvidím, — chcelo sa mi povedať, ale som bol rád, že mám v rukách aspoň 25 rubľov.

Ponáhľal som sa preč, aby si pán kapitán ešte vec nerozmyslel a nepýtal si nazpät i to, čo mi dal. Za piatimi rubľami som viac ani nešiel, tak sa mi sprotivila ruská kancelária.

Do mesta som nesmel a ako som vyšiel z ruskej pisárne, požiadal som ktoréhosi Rusa, aby mi doniesol klobásy, tabaku, zdobných bulôk, že sa mu potom odmením.

Ani rubľa, ani vojaka, ani zdobných bulôk som viac neuvidel: prepadol sa ako kameň vo vode.

— To je už šesť rubľov vyhodených do vzduchu, — potešil som sa.

Aby som mohol ísť do mesta a tam sa aspoň okúpať a podýchať na chvíľu voľným vzduchom, musel som mať civilné šaty. V rakúskej uniforme nepustili. S veľkou nedôverou požiadal som pisára Kuzneceva, s ktorým som ako „perevodčik“ kedysi spolupracoval, aby mi kúpil v meste lacné civilné šaty, nejaké staré, ale dobré topánky, lebo moje obrovské baganče by ma boly prezradily, nejakú furažku, lebo v svojej deravej rakúskej čiapke by som bol Charkovanov pobúril, ruskú košeľu, lebo ináč by som bol potreboval i kravatu, a potom ešte aj nejaké tie gate, aby som sa v kúpeli nehanbil.

Kuznecev sľúbil a vzal odo mňa desať rubľov. Dlho sa neukazoval.

— No, reku, zasa desať rubľov fuč. To bude šestnásť.

Ale tento raz som sa, chvála Bohu, mýlil. Kuznecev mi doniesol novú ruskú košeľu čiernej farby, aby sa tak ľahko nešpinila, farbisté gate s ružovými, drobnými kvetinkami, popolavú čiapku, tenké, liché belasisté šaty, aké nosia mechanici pri práci, a staré topánky, naoko dosť dobré. Všetko to stálo 12 rubľov 80 kopejok.

Ak som vtedy neošedivel, tak sa mi vlasy na každý prípad zježily. Z 25 rubľov zostalo mi na dlani 11 rubľov 20 kopejok.

No šiel som si pre „razpisku“, aby mi dovolili ísť do mesta. „Razpisku“ dali, ale prilepili k nej i starého vojaka s veľkou šedivou bradou a ohromnými čižmami.

— Tento vás bude sprevádzať, aby ste nezablúdili, — povedali mi.

Šli sme najsamprv do kúpeľa.

Keď som sa vyzliekol, bol som ako kominár. Cestou som sa spotil a čierna farba košele pustila.

— A či aj do kabiny pôjdete so mnou? — spýtal som sa konvoja, keď som ho videl nahého. — V kabine nezablúdim.

Kúpali sme sa spolu. Po kúpeli sme šli do stolovej. Dali sme si sviňaciny.

— Rozkážete, Matvej Ignatievič, ešte jednu porciu? — chcel som sa odmeniť svojmu nanútenému kamarátovi.

— Neškodilo by.

— Azda ešte jednu? — ponúkal som po druhej porcii.

— Pre mňa, — usmial sa, — ja ju zjem.

Bol by zjedol i päť porcií. Mne šla chuť na sladké pečivo, a tak sme vošli do cukrárne. Z cukrárne do čajovne. Z čajovne do kina. Z kina zasa do čajovne, a keby nebolo bývalo neskoro, boli by sme šli ešte raz do kina.

Keď sme sa rozlúčili a podali si ruky, Matvej Ignatievič vyslovil mi svoju spokojnosť a že ak chcem, pôjde so mnou i zajtra.

Ale na druhý deň som šiel do mesta s Kuznecevom. Bol boršč, kotlety, limonáda, čierna káva. Platil som, ako sa na gavaliera svedčí. Na tretí deň som zasa obedoval s Rusmi, ale v meste. Bolo i pivo s červenou dyňou a po ňom, aby nám nebolo zle, čierna káva. Večer sme šli do sadu a tam sme čajovali. Ja v svojich robotníckych šatách som sa veľmi líšil od vojenského obecenstva a od civilov po pansky odetých.

Ked som šiel domov, s úžasom som zbadal, že sa mi novokúpené topánky rozliezajú.

Nielen topánky: rozliezly sa mi i ruble. Z ostatkov som si kúpil dosť vetché prikrývadlo za rubeľ 25 kopejok a ako vždy, tak i teraz som začal gazdovať, keď som už nemal s čím. Preklial som svoje civilné šaty i s popolavou čiapkou. Hnevaly ma najmä moje extra topánky a banoval som za svojimi vojenskými bagančami, ktoré, hoci boly i nemotorné, ale zato pevné a komótne. Bol by sa vyzauškoval, že som ich predal.

Obliekol som si zasa svoju vojenskú blúzu, nasadil rakúsku čiapku bez gombičky s Francom Jozefom I. a z márnotratného robotníka-mechanika stal som sa opäť celkom obyčajným vojenským zajatcom.

Vrelými slovami poďakoval som sa v liste Hunčíkovi za pomoc a presťahoval som sa nazpät do bývalej kancelárie. Zasa som spával na stole a prikrýval sa kúpenou prikrývkou. Navštevoval som svojich susedov-landšturmistov: plešivého a dobráckeho Timofeja Ivanyča s veľkou rusou bradou a chlpatého, zlostného Stepana Semionoviča Bornikova s červenou bradou.

Nie nadarmo sa vraví, že je červený človek nie dobrý. Bornikov ma nenávidel. Bol skupáň. Skupoval všetko, čo sa dalo, a predával so ziskom. Ugorky na pr. kupoval vo veľkom a bol vždy drahší ako druhí. Mäso v polievke rozdeľoval vždy len na dve čiastky, aby sa pre mňa neušlo. Keď som s nimi jedol, musel som si dávať veľký pozor, aby mi čert neposotil ruku a nevzal si z polievky kúštik mäsa, lebo by ma bol preklal pohľadom. Keď doniesli špik, on ho slizol s dosky. Mliazgal, hltal ako prasa, odpľúval pri obede, chrákal, a čo mi najväčšmi imponovalo, to bolo, že veľmi obratne vedel odfrknúť z nosa, keď ho mal plný. Keď som bol sám, proboval som ho napodobniť, aby ušetril vreckovku, ale mi to nešlo. Iní Rusi to uhádli hneď.

Timofej Ivanyč ma chránil pred Bornikovom, kde mohol, a sám sa ponosoval na neho, že všetko musí robiť on, pán „jefrajtor“ sa sháňa od rána za kšeftom a zo zárobku mu nedá nič.

— Ani mliekom ťa neponúkne, — hovoril, — radšej nech sa skyslí.

Vytiahol mlieko a ukázal mi ho.

— Taký naničhodný „torgovlec-žid“. Aj na vás sa hnevá.

— Prečo?

— Preto, že nekupujete od neho bulky, ale odo mňa.

— Aha! Tak preto.

Záhada bola vysvetlená.

Pre túto Bornikovu nenávisť som nechal starých landšturmistov tak. V celej kasárni bolo už len 18 Maďarov, ktorí údajne nechceli konať ťažkú prácu a boli za to i trestaní. Samý „feldvebel“, kelner, novinár, agent a podobní. Spoločnosť inteligentná.

Jeden z nich, menom Geréb, mladý, čierny chlap, vyholený a ošarpaný, sa mi aj predstavil, že je beletristom, poetom, publicistom, juristom a socialistom.

— Verše svoje nepíšem, ale ich nosím v hlave, — hovoril. — Chcete ich počuť?

— Prosím.

Rozhovoril sa o maďarskej literatúre, o Budapešti, prešiel na okultizmus, telepatiu, vízie, halucinácie a zasa na poeziu. Začal mi s veršmi od Kissa a dokončil ich veršom Adyho:

— Ten váš Ady je tvrdý, ako baganča, — povedal som neopatrne.

Ale Geréb, ako by nebol počul, už recitoval akýsi maďarský preklad od Baudelairea.

— Keby ti ja tak zarecitoval niečo z Puškina, — prišlo mi na um. — Na príklad:

Lenže na ruskom fronte vtedy bolo veľmi zle. Varšava padla a boly zvesti, že je už i Kovno zaujaté. V Ruskom slove som práve bol čítal reč Chvostova v Dume, v ktorej hromžil proti Nemcom-kolonistom. Vyvodzoval, že je v Rusku všetko v nemeckých rukách, obchod, banky, priemysel, diplomacia, generalita. Narážal na dvor, na cáricu.

Môj citát z Puškina som nechal tak.

Geréb medzitým stačil prejsť na maďarskú politiku, na Nemzeti kaszinó, na Országos kaszinó.

— A čo? Dáte nám autonomiu po vojne? — pretrhol som ho v rečiach.

— Soha! — zarečnil s pátosom.

— Tak ste vy nie socialista.

— A čo?

— Šovinista.

— Som, — povedal hrdo.

Rozišli sme sa, ale nie nadlho. Maďari ma pozvali, aby som ich prišiel učiť po rusky.

Podobral som sa na to, hoci po rusky som ani ja nevedel. Moja ruština bola iste horšia, ako Vajanského, ktorý si myslel, že vie po rusky, a keď raz v Petrohrade rečnil Rusom, títo s oduševnením konštatovali, že sa slovenčina ponáša na ruskú reč.

S lekciami som ďaleko nezašiel. V isté krásne septembrové ráno nás soskupili, počítali, naložili do vozňov a prehnali do Jekaterinoslava. Ledva sme sa spamätali nad neobvyklou ruskou rýchlosťou, už sme boli postavení pred veľmi ťažkú robotu v železodielňach. Mali sme nosiť ťažké šíny, nakladať uhlie, kúriť, kopať. Pracovalo sa dňom i nocou na zmeny. Nevládali sme a hybaj nazpät do Charkova.

— Keď nechcete pracovať, pôjdete na Sibír, — vraveli Rusi.

V Charkove, keď sme sa vrátili, bolo prvé pozrieť v kancelárii listy a zásielky. Našiel som medzi nimi dopisnicu od profesora dr. Kvačalu. Jeho písané slová mi zaznely ako pieseň archanjela. Písal mi totižto, aby som sa hlásil u jeho kolegu na charkovskej univerzite, profesora dr. Edzelina, on mi vyplatí 10 rubľov.

— Nech vás Pán Boh živí, pán profesor! — privolal som mu v duchu, požičal som si od ktoréhosi vojaka pekný kepeň, aby zakryl svoju špinavú blúzu; Jožko Adamec, bývalý vrátnik v Štefánii v Trenčianskych Tepliciach, mi požičal svoje baganče a šiel som na univerzitu.

Baganče ma tlačily a len-len že som sa nevyzul na ceste. Horko-ťažko som sa dobakal a našiel pána profesora. Vyšiel po lekcii na schodište, kde som ho čakal a na dopisnicu prof. dr. Kvačalu mi bez reptania vyplatil 10 rubľov.

Bol som zachránený. Hneď som si zaobedoval, nakúpil, čo som potreboval, a vrátil sa neskoro popoludní do kasárne.

Práve v čas. Ešte v ten deň, t. j. 21. septembra, nás znova naložili do vozňov. Zasa som sa našiel pri oblôčku a pozeral na ruský kraj. Bolo hmlisto, daždivo a chladno. Polia holé, stromy mokré so žltnúcim listím. Boli sme smutní. V Kursku nás vysadili, prehnali do mesta na dvor akéhosi staviska, kde nás nechali stáť celý deň, celú noc až do druhého rána. Bola zima. Každý mrzol. Ktosi našiel šopu so slamou. Ta sme vliezli a zaryli sa do slamy. Na druhý deň nás zasa vyložili a cez Voronež viezli na Tambov.

26. septembra nás vyložili v Tambove. Tambov mi bol známy z Lermontova.

Ja som videl len mestečko s nezriadenými širokými ulicami, drevenými domami, ovenčenými topoľmi, nie našimi vysokými, ale skôr širokými, košatými. Ulice boly plné blata a po nich samý vojak.

Neumiestili nás ani v Moskovskom traktýre, ani v Berlíne, ale vo veľkej nedostavenej, murovanej budove. Neovakovaná červená tehla, všade dosky a lešenia. Ktosi tvrdil, že to malo byť divadlo. Dnu už bolo toľko zajatcov, že sme ledva dostali miesta.

Dostal som sa do spoločnosti istého Reslera, kadeta, v civile burzového agenta, Fischera, mladíka v extra-uniforme, rozmaznaného synčeka nejakého obchodníka z Pešti, a Geréba.

Reslerovi som hneď na druhý deň nadal do hlupákov. Zajatec-šuster Kelemen nestál pred ním „hapták“, keď mu odovzdával podbité topánky.

— Hapták! — zareval na neho.

Kelemenovi sa nechcelo.

— Hapták! Lebo vás dám zavrieť! — kričal kadet.

Zamiešal som sa:

— Pán kadet, vy ste idiot. Čo si myslíte, že sme v Rakúsko-Uhorsku? To je ešte ďaleká melodia od Viedne po Tambov. Nebudeme srážať opätky pred kadejakými kadetmi.

Prestali sme hovoriť, jeden pri druhom spávať a šach hrať.

Geréb nebol lepší. V Charkove nám nechcel dať autonomiu, v Tambove už ani slovenské gymnázium. Jožko Adamec počul od kohosi, že Slováci doma dostali sľub na slovenské gymnázium, lebo že vraj boli dobrí vojaci, že tak a tak, šesť Slovákov bolo o to žiadať maďarskú vládu. Oznámil som to Gerébovi. Ten sa postavil do pózy, zdvihol pravú ruku a rozhodne povedal:

— Soha!

— „Meddig lesz még úr a betyárság?“ — zacitoval som mu Adyho.

Fischer lietal po meste a pumpoval Židov. Nahováral ma, aby som i ja povedal o sebe, že som Žid, a šiel do Russkoj torgovoj promyšlennoj banky, rovno k direktorovi.

— On vás podporí, — uisťoval ma, — ale len ak budete Židom.

— Pokúsim sa.

Aj som šiel. Direktor Kuno Mann, tučný, úctivý pán, s okuliarmi, mi dal 2 ruble. Jeho meno a adresu som si poctive zaznačil do notesa, že mu tie 2 ruble vrátim. Posiaľ som mu ich dlžen. Fischer vykonal kdesi 3 ruble, jednu podošvu a čosi bielizne, z ktorej som dostal jedny gate, siahajúce mi niže kolien.

Po dobrom obede v meste dlho sme potom sedeli v mestskom sade a kochali sa v pustošení jesene. Geréb nám hovoril o maďarských maliaroch:

— Bencúr nestojí nič, László Fülöp je hlupák, ale Márk, ktorý maľuje ženské a v nich smyselnosť a zverskosť, je obrovský, pôvodný, má svoj špeciálny vzhľad… Povestný je i Hollóssy so svojou školou… Je jeden znamenitý obraz Genij. Viete, také akési embria, k tomu čosi a ešte čosi, a to je ten Genij…

V svojich rečiach pokračoval i v kasárni, lenže prešiel na svojho geniálneho šéfa. Aký to bol všestranne vzdelaný človek, znamenitý štylista, rečník, jurista a ako ho nešťastie prenasledovalo. S principála prešiel na akéhosi Brauna pri Nape, potom na Nap, zatým vôbec na noviny.

Hlboko do noci hovoril. Či preto, že sme lepšie obedovali, či preto, že v noci spŕchol dážď, vzbúrily sa všetky ploštice a tak nás štípaly, že sme nemohli spať. Len nad ránom odtiahly tieto divé krvavé zvieratká a my sme pospali.

Ráno sa Geréb opytoval:

— Čo nás ploštice včera tak hrýzly?

Ktosi odpovedal zlomyseľne:

— To bolo od vašich rečí.