ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Yokohamy sme prišli 17. januára popoludní okolo 4-tej. Bolo teplo a slnečno. Cesta z Vladivostoka trvala teda tri dni. Úradné vyjednávanie, kým našu starú, taliansku Romu pustili do prístavu, pohltilo aspoň hodinu. Prešli sme cez móla a zakotvili. Schody spustili. Kapitán vyšiel na palubu a pozdravil sa s Talianmi, čakajúcimi na brehu. Taliani potom vyšli na loď a za nimi celý kŕdeľ agentov, krajčírov, obchodníkov, kupčíkov so všelijakými taľafatkami, pohľadnicami, škatuľkami, látkovými vzorkami, albumani. Rozložili svoje krámiky a vynukovali svoj tovar.

Kým nás vypustili, obdivovali sme ich a pozerali na breh. Na stanici bola vzorná čistota. Rady vozov s nákladmi prichádzaly jeden za druhým. Japonci s akýmisi kruhmi na chrbtoch, v belasastých kaftanoch s báječnou rýchlosťou shadzovali náklad. Pri vreciach stály Japonky s ihlami a niťmi. Sošívaly roztrhané vrecia. Iné, pestrejšie odeté, s veľkými účesmi, v drevených papučkách, zväčša s deckami na chrbte, chodily po nábreží. Maly zastrčené ruky v širokých rukávoch a boly ako okyptené. Zvedavo na nás pozeraly a my na ne.

O chvíľu sme i my vyšli v svojich ruských uniformách, s obrovskými papachami na hlave a robili v nich senzáciu. Niekde sa nám smiali, niekde len usmievali, medzi deťmi sme budili poplach. Na každom kroku nás pristavovali rikšovia — japonskí fiakristi, akých sme už videli dosť v Charbine. Je to vozík s dvoma veľkými kolesami, s gumovými ráfmi; ty sedíš na ňom, a Japonec beží s tebou, s klobúkom ako hríb, krátkymi nohavičkami, v punčochách obyčajne čiernych, s gumovými podošvami. Zpočiatku nás prenasledovala myšlienka, že je to urážka človeka, aby ťahal svojho druha a ešte i bežal s ním na rozkaz, kam sa mu ráči, za 20 sen na hodinu. Z princípu sme chodili radšej pešo, len aby sme korunu ľudstva neponížili, kým sme prišli na to, že ho vlastne okrádame o malý, zaslúžený zárobok, a keď to robia všetci, my piati darmo sentimentálníčime.

Prezreli sme si japonskú obchodnú štvrť. Po veľkom Rusku bolo nám všetko malé, i Japončíci, aj ich obchodíky, aj ich domčeky. Ale tovaru mnoho a všetko lacné. Zvláštna pestrota všade. Farby kričaly, najväčšmi na ženách a deťoch. Pod večer, keď sa lampy zapálily, boly ulice ako u nás pri slávnostiach, s ohňostrojom. V pauzách uličného hurtu neprestajný klepot drevených sandálov. Klep, klep, klep, klep…

Japonky sa nám páčily, ale len tie mladšie a krajšie, ich šikmé obrvy, čierne jagavé oči, žlté líca. Pri všetkej obľube ozdôb nevidel som na nich náušnice, zato máloktorá bola bez zlatých plomb v zuboch. Ich ozajstný luxus bol v kimonách, v previazaných cez kimono šáloch, v batôžkoch na chrbte. To všetko bolo z hodvábu a hodvábom podšívané. Ešte i v drevákoch mohla byť paráda: ich pysky boly kde-tu z jemnej kože alebo z laku, a tkaničky, čo ich držaly, tiež hodvábne a farbisté. Imponovaly nám ich obrovské účesy s veľkými ihlami.

Brúsili sme dlho i na druhý deň. Pustili sme sa na vŕštek do európskej štvrti. Úzke uličky i tu. Osobniačky na japonský sloh. Dva gotické kostolíky. Studené, hrdé Europejky na rikšoch a automobiloch. Sišli sme skoro medzi usmievavých, zdvorilých Japoncov. Zabávali sme sa i my i oni, keď sme sa nerozumeli.

I do japonskej reštaurácie sme sa odvážili. Obsluhovala nás 16-ročná Eiko s peknou, šťúplou tváričkou. Prijala jabĺčko a anglicky nám zaďakovala. Potom prijala i pol yeny na čajné. Potom si i prisadla k nám a vypila ponúknutú kávu. Janík vytiahol fotografický aparát, a Eiko, celá vzrušená radosťou, že ju idú fotografovať, strhla ružové tkanice, čo jej držaly rukávy, napravila pás, sťahujúci kimono, a upravila si účes pred zrkadlom.

Večer sme boli v Yošivare. To je štvrť predajných dievčat. Celé dve ulice sú plné priechodových barakov s dievčatmi-Japonkami. Vojdeš do brány a pod bránou, za mrežami, akoby vo výklade, čupia na obdiv sveta vyobliekané Japonky, ohrievajúc sa pred kachličkami s uhlím. Ak sa nebojíš, môžeš si vybrať. My, hoci vojaci, zostali sme len pri obzeraní.

Z Yokohamy za 20 minút železnicou dostali sme sa do Tokia, hlavného mesta Japonska. Na krátkej ceste len kde-tu boly polia so zeleninou, kvetinami, stromami. Samé mesto, samá budova, ako čo by obidve mestá boly srastené. Oráčiny je vraj v Japonsku len asi 25 %. Dovoz obilia ohromný. Robotníci vyrábajú denne priemerne jenu, s čím údajne vystačia pri svojom skromnom živote. Jedia hlavne ryžu a s ňou málo mäsa. Mäsiarov bolo i veľmi málo, klobásový obchod som videl jeden. Žobráka tiež len jedného. I to bol skôr žalostiaci spevák.

V Tokiu sme si skoro nohy zodrali. Na čo bolo možno hľadieť, na to sme sa dívali, čo počuť, sme počúvali, čo jesť, sme jedli. Šli sme i na divadelné predstavenie. Divadlo — budova europská, s chodbami, šatňami, reštauráciou, ale divadelný kus čudný. Dávali akúsi tragédiu. Vyrozumeli sme, že si akýsi veľký a mocný politický protivník vyžiadal od svojho súpera, iste hanebne premoženého, obeť: dvoje detí, ktoré mali sťať. Za kulisami drnkali na jednej strune, to mala byť hudba, a ktosi zavýjal, to mal byť spev. Na scéne smútiaca rodina nariekala, bijúc čelom o zem. Hrali skoro všetci sediačky na zemi, a keď chodili, chodili na kolenách, len v tretej scéne sedeli niektorí na stoličkách. Herci vychádzali z hľadiska po doske. Akýsi rytier vyšiel na koni, pravda, napodobnenom. Rytier, keď sliezol s koňa, chodil už ako naši tragici: v daktyloch, jeden dlhý krok, dva krátke. Pri premenách sa opona nespúšťala dolu, ale mechanicky zvrtli javisko. Musela to byť historia smutná, lebo obecenstvo plakalo, najmä Japonky držaly ručníčky v rukách a utieraly si slzy.

Vydržali sme tri dejstvá. Keď deti nesťal kat, obecenstvo sa uspokojilo, i my.

Po klasickej tragédii hrali vraj i veselohru, ako nám neskoršie rozprával Patejdl, celkom po europsky, moderne.

— Nerozumel som ničomu, ale váľal som sa od smiechu. Hra dokonalá, umelecká, — tvrdil a my sme ľutovali, že sme boli takí netrpezliví.

Medzi aktmi Japonci večerali vo veľkej jedálni s kvetmi. Dominovala ich ružová višňa.

Garderobierke-Japonke sme dávali pol yeny za opateru šiat. Peniaze odtisla, na znak, že nechce. Ktosi vravel, že Japonci nekradnú, a nikomu nemožno dať viac, ako pýta. Divný národ.

V jeden podvečer nás navštívil náš japonský plnomocník čiže vyslanec dr. Němec.

Hovoril všeličo. Medziiným, že dr. Girsa vo Vladivostoku nebral seriózne Štefánikovu chorobu. Štefánik sa vracia do Francúzska a už má i objednané dve kajuty na ktorejsi francúzskej lodi.

— Diktátora vytisol diktátor, — prehodil ktorýsi z našej delegácie.

— Pavlů? — opýtal sa ktosi.

— Útek? — opýtal sa iný.

Začala sa vrava.

— Necháva Pavlůva samého v Rusku, ako politického plnomocníka!

— Pavlů bude viesť našu politiku namiesto Odbočky!

— Nemožné!

— Strašné!

— Humbug celé naše posolstvo! — kričal Polák, najľavejší z členov našej delegácie. — Štefánik nás predbehne.

— Veru to budú rozličné informácie, — myslel som si v kriku…

Asi o týždeň po našom príchode do Yokohamy zasa sme sa kolísali na mori i po dĺžke i po šírke lodi. Šiel mi závrat do hlavy, cítil som v nej malú bolesť, ale žalúdok sa mi držal.

Pri večeri sme boli zpočiatku všetci, Dávid sa ani nedotkol nabraných makarónov. Zrazu chytro vstal a ešte chytrejšie odišiel. Za ním o chvíľu uháňal Polák. Maisner si popustil remenný pás, že ho tlačí. Pri stole to nechcel robiť. Šiel von.

— Kde je Janík? — pýtal sa ma Patejdl.

— Teraz tu sedel.

Janík zmizol ako duch, tuším i s vidličkou.

— A tebe je dobre? — pýtal som sa ja Patejdla.

— Ja som si to už popoludní odbavil.

Jedáleň bola poloprázdna. Dámy všetky chýbaly.

Keď sme prichádzali k prístavu Kobe, vlny sa uspokojily. Menej knísalo, skôr trhalo a triaslo, ako na mandžurskej železnici. Chorí sa začali ukazovať a prisadúvať i k prestretým stolíkom.

Zakotvili sme v mori. Do prístavu nás nepustili, lebo v meste boly údajne čierne sypanice. Šli sme ďalej priesmykom, medzi vŕškami už celkom bez snehu. Drobné dedinky na úpätí hôr. Po mori rozsiato plno plachetných bariek, tri, štyri lode. Maják a v ňom žeravá podkova vyskakovala a tratila sa. Loď sa kĺzala tíško. Na palube zima. Dámy, zelené, v šubách sedely a krčily sa v nich na ľahkých pletených foteľoch. Okolo nich grupa nových cestovateľov. Pozornosť vzbudzoval tučný, bruchatý pán s monoklom. Chodil hore-dolu nafúkaný. Líca mu visely na mäkký, čistý golier. Vyhadzoval monokel s oka, točil šnúročkou v prstoch a zas si ho dával na oko, aby ho znova vyhodil, točil a dával na oko. Bolo to, ako by sa cvičil. Blondínka s veľkým nosom sa nahlas a neprirodzene smiala. Tučná mladá dáma si držala ústa, aby smiechom nevybuchla, ale pán nedbal a robil svoje produkcie.

Nás „zavojovateľov“ Sibíri si nikto nevšímal. Darmo pozeral Janík i tri razy do zrkadla, či má všetko v poriadku, kým vyšiel na palubu, darmo chodil s fotografickým aparátom, binoklom, remeňmi, papachou — nijakého efektu. Ani gymnastika jazyka, hlasité, múdre a vážne reči nepomáhaly.

— Škoda Ruska, škoda Vieročky! — zavzdychol ktorýsi.

Všetkým nám bolo chladnejšie na duši medzi týmito kultúrnymi, západnými, škrobenými ľuďmi, Talianmi, Francúzmi. Chýbali skutoční Rusi a ešte väčšmi „nastojaščaja russkaja dievuška“, veselá, priama, skromná a krásna, ako bývaly tie, čo sme niekedy stretávali v Rusku. Ona by nás bola rozveselila a bolo by na lodi i kus Ruska, i kus Slovanstva. Neboli by sme sa holili nadarmo.

Často sa nás chytala „toska“ za Ruskom. Cíti ju každý, kto odchádza z neho.

Prišli sme do prístavu Moji (Modži). Videli sme utešené vrchy do polkruha, ako nedopletený veniec. Pod vŕškami veľké mesto. Fabriky dymily, lode dymily, plachty bariek sa blýskaly v slnku, motory sem-ta lietaly, režúc nosmi vlny a nechávajúc za sebou dlhé pásy. Chytrí Japonci predávali z lodiek na našu loď a podávali tovar v košíkoch na dlhých bambusových žrdiach.

Loď naberala uhlie. Ako keď u nás pri stavbe podávajú si z ruky do ruky tehlu, tak tu podávali Japonci a Japonky uhlie v slamených košíkoch. K vôli tomu spravili si lešenie. Robota tiekla bystro. Košíky šly z ruky do ruky na našu loď.

Díval som sa dlho na kypiacu, bystrú prácu.

Prišiel Patejdl.

— Pôjdeme do mesta? — opýtal som sa ho.

— Nepustia.

— Hlúposť!

— Vše nejaká cholera.

Zato súdruhovia-socialisti i so šéfom delegácie Patejdlom odišli.

— Čo ste mi nepovedali, že idete? — chytil som nášho vodcu. — Nebáli ste sa cholery?

— Kde pak! Kto by ťa sháňal? Drž sa ma za krídlo.

Medzi nami totižto bolo uvedené voľné chovanie. Akási divokosť. Spoločenské spôsoby a izbenú drezúru sme dávno odhodili ako predpotopné hlúposti. Každý si robil to, čo chcel, a tak, ako chcel. Odhodil som i ja všetky staré manýry, ktorým som sa štyridsať rokov učil. Ráno pri stretnutí som nepozdravoval. Pri obede, keď sa mi žiadalo, naberal som si makaróny „štrichom“, ba zavše liezol som do misy i sedem ráz, hoci sa čiašnikovi už ruky triasly od ustatosti — nato je sluhom, mohol sa narodiť za baróna. Servítkom som si utieral väzy i nos. Staval som vežičky z pečienky, pyramídy z jabĺček, vysoké studničné sruby z banánov, pil talianske víno ako dúha a čiernu kávu z čajových šálok s desiatimi kockami cukru. Čo by som sa raz do sýta nenajedol, keď to platí štát. Ešte i do kajuty som si vzal a s napuchnutými vreckami som vstával od stola. Bolo to také krásne, prirodzené a povznášajúce! Deptal som putá spoločenskej lže. Buržujské zvyky svíjaly sa mi pod nohami.

— Čo sa heno ten blbý Talian nafukuje? — opytoval sa ma raz Maisner.

— Ať mi vleze na záda, — odpovedal za mňa Dávid.

Nebolo hodno dotknúť sa pevnej pôdy. Za každým novým postátím mohla prísť zasa morská choroba. Človek by sa nazdal, že na morskej ceste len raz dostane morskú chorobu. Mýlka. I dvadsať ráz.

Po Moji sa Roma rozhojdala ako nejaká tanečnica. Dvíhala nosom i zadkom, zprava vľavo, zľava vpravo, tak na 5 — 6 metrov. Vlny sipely a plieskaly do oblokov I. triedy a cez palubu. Šli sme najnepokojnejším morom — Čínskym morom. Brata Janíka to hneď zmohlo a hodilo do kajuty. Pri obede sme boli len dvaja. Maisner chcel aspoň ovoňať prvé jedlo. Ovoňal a ušiel. Polák a Dávid zasa stonali na neviditeľných miestach. Slovom, historia sa opakovala. Mne sa len hlava vrtela, zle som spával a mával strašné sny: stále som sa ženil a mal som ženu. Trápila ma pochybnosť, či mi žena žije. Každého som sa spytoval. Mnohí odpovedali vyhýbave, iní povedali rovno, že umrela. Plakal som usedave, až ma Štěpán zobudil, čo mi je. Ale hneď som zaspával a prichádzali ku mne v sne samí mŕtvi.

To bolo všetko od kolísania lode. Díval som sa na obloky. Raz sa napĺňaly morom, raz nebom. Vietor hvižďal a vlny sa penily. Delfíny celými radmi rezaly vodu, ukazujúc svoje čierne chrbty. Kedy-tedy prehodily sa ponad vlny a mizly v hĺbke. Čajok bolo už málo, čím ďalej od brehu, tým menej. Zmizly dávno i plachtové barky. Fudžijama a iné japonské vrchy nás dlho sprevádzaly, ale i ony sa stratily. Vidno bolo iba more, nebo a niekoľko ľudí na lodi. Zavládla morská nuda. Keď sa mi zunovalo ležať, šiel som na palubu. Čas sa vliekol pomaly, ako naša Roma. Jedol si, spal si, díval sa, čítal, fajčil cigaru, fajočku, cigarety, niekedy chlipol koňaku, zajedol si si mandarínom, zhltol pár mandlí, pár hrozien malagy, odlomil kúštik čokolády. Sadol, počúval klavír. Vedel si, že to hrá chudá, bledá, príjemná Talianka, žena ktoréhosi dôstojníka, s dvoma deťmi, chlapčekom a dievčatkom. K hre spieva dôstojník, nie stále, len zavše zahučí. Hneval a hanbil si sa, že z nás divochov nikto nehrá na ničom, hoci sme národ hudobníkov. Patejdl niekedy proboval zaspievať tenučkým ako cverna tenorom, ale ho nikto nevedel sprevádzať ani hlasom, nie to na klavíri. Janík, keď nemal morskej choroby, spieval veľa. Maisner brnčal neistým slabým sekundom, ja šusterským basom. Dávid a Polák mlčali a počúvali:

Aby sme nudu zabili, pustili sme sa do karát. Vytiahol som i francúzsku gramatiku a začal som sa učiť po francúzsky deviaty či desiaty raz v živote, ale ako predtým, tak i teraz som ju odložil, ako som zbadal, že sa „mais“ číta ako „mé“, čo v slovenčine celkom iné znamená, ako vo francúzštine. Priveľký rozdiel.

Boli sme už zdraví všetci. Vlny sa staly malými a loď šla tíško po žltom, ako hlinačka, mori. Len málokedy sa zakolísala. Počasie sa zmenilo. Dážď a hmla. V kajutách bolo nepríjemne, vlhko. Blížili sme sa k Šanghaju.

Ani sme nezbadali, keď sme boli zakotvení na bóji, ktorú sme nevideli pre hmlu. Pred večerom sa hmla zdvihla a ukázalo sa nám plno svetiel a nad mestom ružová farba, ako pri požiari. Na druhý deň bolo mesto pod snehom. Strechy biele. Nad morom krúžil ľahký sneh. Nepríjemný chlad a mokrota.

Ponáhľali sme sa do mesta, nevyčkávajúc ani raňajôk. Menili sme yeny a ruble. Za 25 yen nám dali 12 dolárov a 50 čínskych groší, za 1000 rubľov 100 dolárov. Chudák rubeľ! Docengal si. V obchodoch anglických i čínskych hovorili anglicky. Nemohrou sme sa dorozumeli lepšie, ako Patejdl, ktorý chodil s knižkou a čítal z nej potrebné otázky. Iste bola jeho výslovnosť škótska alebo švédska.

Vyhľadali sme najelegantnejší hostinec, Hotel Palace. Ktosi nás pristavil, že kam chceme, keď sme vykrúcali krky ako straky. Janík odpovedal, ukazujúc si na ústa:

— Ham, ham, ham!

A už sme i sedeli v lifte a o chvíľu vo veľkej jedálni, kde nám dali obed drahý, ale zlý.

Raz sme zašli príliš ďaleko pri obzeraní čínskeho mesta. Oči sme si mali vyočiť na všelijakých figúrach, nápisoch, tabuľkách, lampionoch. Stratili sme smer. Dorozumeli sme sa s rikšami, že nás povezú. Ale kam?

— K moru. — Nerozumeli.

— Mare. — Nič.

— Meer. — Zasa nič.

— Ako je po anglicky more?

Nik nevedel. Proboval som maďarsky. Maďari sú možno rodina.

— Tenger.

Nevedeli, čo je to. Patejdla nebolo medzi nami. Bola by sa nám zišla jeho gramatika.

— Ale sú tí Číňania hlúpi! — nazlostil sa Janík.

Aby porozumeli, napľul na dlažbu. Ukázal rikšovi na sliny a zakolesil rukami, chcejúc tým označiť veľkosť mora.

— Tomu neporozumejú. Privysoký štýl, — mienil som a vytiahol z vrecka pohľadnice.

Na jednej z nich bolo more s loďou. Ukázal som na loď a povedal:

— Fu, fu, fu…

Číňan sa zasmial od radosti. Udrel sa po čele. Videli sme, že chápe. Bežal rovno k moru.

Na lodi sme sa dozvedeli, že Štefánik je v Šanghaji. Cestoval do Francúzska, ako nám to v Yokohame povedali. Dr. Němec je tiež vraj u neho. Prišiel za ním.

Boli sme ho navštíviť: Patejdl, Janík a ja. Ležal v posteli. Hovoril, že je chorý, ale pohyby jeho boly čerstvé a reč zvučná. Oznámil nám, že ide do Francúzska, a začal filozofovať o demokratizme.

— Demokratizmus spočíva vlastne v zošľachťovaní človeka, aby bol čím najlepší — aristos. V tomto smysle je demokratizmus duchovným aristokratizmom.

To bol vstup k výčitke. Vyčítal, že ho ktosi z našej delegácie nazval monarchistom.

— Doma, keď sa sídeme všetci, povieme si všetko do očí. Vymeníme si svoje mienky, — hovoril rozhorčene.

Hádali sme, kto to mohol byť. Janík, Polák i Maisner hovorili síce niekoľko ráz proti Štefánikovi, ale takého výrazu som od nich nepočul. Spomenul som si na yokohamský diškurz na lodi. Kto tu zaintrigoval?

Štefánik sa hneval i na dr. Girsu. Kládol som si v duchu otázky, kto ho tak zle naladil proti tomuto znamenitému človeku, ktorý sa tak staral o nás, keď sme zaviazli bez peňazí v Charbine.

Asi po hodinovom rozhovore, ktorý pretrhli so tri razy iní návštevníci, nás prepustil.

Večer sme boli hosťmi krajana Jedličku. Či bol a či mal byť naznačený za konzula v Šanghaji. Dával nám diplomatickú večeru. Bolo zo všetkého, ale troška. Bolo víno, ale troška. Bolo šampanské, ale troška. A všetko chytro, chytro, chytro. Úradne a chladne. Nestačili sme sa rozohriať. Nikto nebol srdečný a úprimný.

Tu sme sa dozvedeli, že dr. Hess je naznačený za politického plnomocníka pre východné Rusko a má bývať v Charbíne. Pri Prešporku boly vraj boje medzi Čechmi a Maďarmi. S akým výsledkom, nevedeli. V Čechách demolovali redakciu Práva lidu.

Neskoro v noci sme sa vracali domov. Cestou na loď sa bratia-socialisti zas rozčuľovali:

— Hess politický plnomocník!

— To je predsa len posmech!

— Hanebné!

Na druhý deň bol čínsky Nový rok (1. februára). Šanghaj sa belel od snehu. Obchody zavreté. Na uliciach plno sviatočníkov. Čínska hudba v domoch i na ulici. Draky, ktoré sa driapaly na pavlač, a odtiaľ ich odoháňali práskavicami. Praskot taký, ako na fronte. Čínske slečinky v hodvábnych kožuškoch, nohavičkách a papučkách s mašličkami, jedny na rikšoch, iné na širokých fiakroch i pešo. Prechádzaly sa. Pestrosť farieb. Tuční bankári, gavalieri v čiapočkách s gombičkou navrchu, v hodvábnych kaftanoch a zásterkách po členky. Biedne žobráčky a robotníčky neboly v nohavičkách, len panskejšie.

Chodili sme medzi nimi a prispievali k šumu a kriku. Vošli sme do Nového sveta — taký viedenský Práter v malom so všelijakými zábavkami, hojdačkami, malými menažeriami, muzeami, cirkusom, stolovými.

Očakávala nás večera omnoho zábavnejšia ako u Jedličku. Krajan Engel nás pozval na malý čínsky banket. Jeho žena bola Číňanka. Odvážila sa i prisadnúť si k nám za stôl, čo vraj Číňanky nerobia. Bledá, útla, s čiernymi vlasmi a očami, usmievavá, v sukničke, v hodvábnom kožušku, s briliantovými náušnicami, domácky nás vynukovala, všade hľadela, na všetko mala starosť, prostá a úprimná v chovaní.

Podávali nám rozličné misky s rybou, hubkami, zeleninou, šunkou, šálky plné ryže, polievku vo veľkej čínskej mise. Zo všetkého sme si brali a zajedali ryžou alebo rovno do šálky sme si to kládli a jedli, hoci nechutilo. Dali nám aj ihlice na jedenie, ale tými sme nevedeli narábať. Poslúžili nám potom obyčajnými našskými vidličkami. Na konci večere núkali servítky, zamočené v horúcej vode. Nimi sme si mali utrieť tvár i ruky. V druhej izbe sme po jedení pili kávu, koňak, čínsku silnú vodku s akousi divnou, nepríjemnou príchuťou. Bol to rodinný, veselý, teplý večierok a sedelo sa nám znamenite pri blčiacom kamíne, pri káve a cigaretách.

Prišiel i akýsi čínsky vyšší úradník s okuliarmi, slúžiaci v ktoromsi ministerstve. Rozprávalo sa anglicky, čínsky a česky.

Idúc domov na loď, videli sme policajtov. Okrasa mesta títo Indusi s červenými turbanmi, čiernymi briadkami, všetko vysokí, dobre urastení krásavci. Chudáci mrzli v snehu, ktorý neprestával padať. I nám bola zima. Len rikšovia sa potili, vezúc svojich ľudí za lacný groš. Previezla nás loďka. Čakajúci prievozníci v malých loďkách pod košiarmi v prostriedku, zakutaní v handrách, driemali.

Cestovateľov pribudlo. Samí Taliani. Stolíky v jedálni vyzdobili kvetinami, ale jari s nimi nepriniesli. Triasli sme sa od zimy, ako nikdy na Sibíri. Tam bývala suchá, slnečná zima a mali sme sa i kde zohriať. Na lodi nie. Slniečko síce svietilo na jeden bok paluby, ale fučal studený, ostrý vietor.

More premenilo farbu. Z hlinastého sa zasa stalo tmavozelené. Vyšli sme zo Žltého, Čínskeho mora. Ventilátory začaly pripravovať. Kanáriky v kajute kuchynského gazdu veselo zaspievaly. Vraveli, že onedlho prejdeme do tropického pásma. Boly Hromnice i na mori. Do zelenkavého mora padal neustále sneh.

— Ako krásne môže byť teraz v Rusku, — myslel som si, chodiac po palube.

Prišla mi zasa na um srdečná, teplá ruská duša. Ona horí i v najkrutejšej sibírskej zime a zohrieva ťa. Spomenul som si na „uchaživanie, uvlečenie, liubov… A vieď liubov nerozsuždajet… Žiť tak, kak chočetsia…“ Sadol som si a dumal v prítmí salóna.

… Zimná svetlá noc. Ideme o polnoci domov s večierka od Liny Ivanovny dvaja. Cítili sme sa študentmi, a ako mladý, bezstarostný, neviazaný človek bozkáva ktorýsi ústa mladej ženy. Čiapočka padá do snehu. Počuť tiché slová:

— Kak skučno budet, kak strašno!

Ty sa zohýnaš za čiapočkou, kladieš ju na čiernu hlavu, vidíš čierne oči, a o chvíľu čiapočka zasa padá.

— Da, da, skučno budet. Eto vierno…

A hľa! Tu máš morskú nudu. Môžeš rozmýšľať o tom, čo bolo a čo bude… Pociťujeme obavy pred budúcim, pred tým, čo čaká, lebo je nejasné, neurčité. Bojazlivá radosť a pre bojazlivosť smútok za strateným.

To je láska k Rusku. Ako nám jednotlivcom je smutno za Ruskom, tak bude celému nášmu národu, ak ono zahynie.

— Da skučno! Da toska!

Do tejto hromničnej sentimentality stroj jednotvárne hučí. Vlny špliechajú, prilipnú k obloku, zatemnia ho, sipiac fŕkajú dovysoka, drobia sa a padajú v kvapkách, ako by prskaly v hneve, že ich loď pristavila a rozhodila. V blízku i v diaľke biele stuhy, celé plachty pien. Marcový vietor.

More odrazu zasa premenilo farbu. Stalo sa šedivastým, ako by prechodilo zasa do hlinasta. V diaľke napravo videli sme tmavobelasé vŕšky. Tvrdili, že sme za Formózou, cintorínom ruskej floty v rusko-japonskej vojne. Loď sa zasa rozkývala, a predsa vietor už dávnejšie prestal fučať. Je to ako búrka za jasného dňa. Vzduch sa už uspokojil, ale more ešte nie. Kolísanie bolo také silné, že sa predmety kĺzaly a padaly. V našich kajutách, ktoré boly dolu, videli sme more, čo sa loď tak nakláňala. Vše niečo buchlo.

No my sme už na kolísanie privykli. Necítili sme ani závratu v hlavách. I chodiť sme sa naučili. Nemuseli sme sa už chytať zábradlia a stĺpov, potrebná noha pre rovnováhu ako by inštinktívne stávala sa kratšou. I dámy už vyšly. Slečna guvernantka sa už smiala, i tučná Ruska sa prevaľovala po palube ako kačica, len blondínka s veľkým nosom a Talianka s obviazanou hlavou boly neviditeľné. V jedálni plno detí. Džavot.

More stávalo sa čiernym. Len keď sa vlny zdvihly a stenkly, voda bola krásna, tmavozelená. V kajutách začalo byť dusno a horúce. Pot vyvieral a lial sa nám lícami cícerkom. Celé telo stávalo sa mokrým. Pripravený ventilátor nefungoval. Spával som už polonahý pod plachtou. Kúpaval som sa vo vani, ale voda bola teplá a miestnosť tiež. Najlepšie bolo sedieť v tôni na najvrchnejšej palube a ani rukou nehnúť, lebo čo pohyb, to nový prúd potu. Ani vravieť sa nám nechcelo. Medzi sebou sme už vyčerpali všetky poklady myšlienok o Rusku, Nemecku, Česku, socializme, západnej kultúre, ktorá je nič nie hodna, lebo nič nedokázala, a východnej, ktorej je budúcnosť. Strhli sme Pána Boha, ako ľudský výmysel, vyhnali dušu z tela a konštatovali, že je to iba práca mozgu a obeh krvi; zatým sme poslali všetkých našich diplomatov do horúceho pekla so Štefánikom-diktátorom na čele. Už som celkom dobre chápal, čo je kolektivizmus, individualizmus, strana, demokracia, demagogia. Naučil som sa, kto aké chyby má, kto aký privátny život vedie, aký je kto podliak, ako sa kto bije na schôdzkach, ako možno vytrhnúť stoličku zpod rečníka, závidieť mu biely golierik a zlatú retiazku na veste, pritom bažiť po panskom živote. Presvedčili ma, čo je pokrok a čo je reakcia. Vedel som už, že sme len my pokrokoví, ostatní sú gauneri. Nerýmovalo sa mi to síce s tým, čo povedal Štefánik o demokracii v Šanghaji, nuž ale keď Štefánik bol tiež buržuj.

Prestali sme teda hovoriť od tepla a že sme sa už vyvraveli, ale Singapor ešte stále nebolo vidieť. Prešlo päť dní, šesť dní, sedem dní, a okolo nás len voda, voda, voda a nebo s horúcim slnkom. Neboli sme spokojní. Pili sme veľa červeného vína. V jeden krásny deň sme zasa explodovali. Oborili sme sa na Patejdla.

— Patejdl! Patejdl! Čos’ nám to vykonal? Prejdeme skoro celý svet, budeme cestovať pol roka, a predsa nič neuvidíme, nič neskúsime, ničomu sa nenaučíme…

— To je to hospodárenie sedliackeho synka, ktorý by všetko rád mal zadarmo alebo aspoň lacno. Lacno obedovať, ale nedojesť sa. Hneď si môžeš niečo odložiť. Otrhaná košeľa, ale tri yeny vo vrecku. Vesta zabrýzganá, ale opasok by stál peniaze. Ohromné šťastie, keď za pol hodiny sjedná pol dolára na hodvábe, alebo keď môže urvať nešťastnému rikšimu šesták…

— Úzkoprsí, malicherní úbožiaci, ktorým je hlavnou modlou zlaté teľa v príbytku ošarpanom, špinavom, úzkom, o hlade a smäde. Čo papuľuješ ešte proti vlastnému idolu?

— Kde je Singapor, zatratený vodca?!

— Nevydržíme už v tejto horúčosti!

— Kde je ventilátor?

— Čo nedávajú zeleninu?

— Čo neotvoria obloky, aby bol vetrík?

— Veď je to tu ako s lavičkami v parnom kúpeli. Čo deň vyššie lavička, čo deň vyššie teplo, na zadusenie… Má sa to ešte stupňovať?

— Toto je loď tropicky zariadená? Veď je to loď pekelná… Čos’ to urobil? Uvariť nás chceš?… Čos’ nezaopatril nejakú luxusnú, rýchlu loď?

Slovom, búrili sme sa. Naše telá tajaly. K tomu ešte i kapitán vydal rozkaz, že do jedálne musíme chodiť v kabátoch a obutí. Začali sa totižto mnohí ukazovať pri obede a večeri v košeliach, rozopätých po pupok so srstnatými prsami, a v papučiach, obutých na bosú nohu. Iste sa dámy škandalizovaly. To je len ich výsada byť vyzlečenými v spoločnosti.

Vandruvával som v noci so svojou ruskou posteľou na najvyššiu palubu. Tu som si líhal na lavičku. Bolo cítiť aký-taký závan. Noci bývalý krásne. Mesiac práve naberal. Všetko sa lesklo a more najväčšmi. Dívajúc sa do tohto blesku, pri šumení láskavých, tichých vĺn som zaspával.

Konečne na predku lode zbadali sme úzky priesmyk. Napravo niekoľko veľkých lodí a roztiahnuté mesto pod nízkymi, zelenými vŕškami v polkruhu. Nad mestom zasa kúr a dym.

Singapor.

V Singapore sme len kupovali. Chceli sme sa v tropickom teple striasť svojich teplých ruských šiat a papách. Zostalo nám v pamäti málo okrem veľkých obchodných anglických domov, kam si mohol vojsť holý, smädný a hladný a vyjsť vyobliekaný, nasýtený a opitý. Defilovali pred nami Angličania, Siamci, Malajci, ľudia bieli, čokoládoví, čierni, zamaľovaní na čele a ramenách bielymi čiarami, ako čo by si ich bol pretrel vápnom, s účesmi ako ženské. Neboli by sme ani rozoznali rod, keby nie nosové ozdoby; tie mohly mať len ženy. Ináče boli v tógach cez plece a brucho prehodených, farbistých, krikľavo pestrých. Niektorí vykračovali vážne a hrdo, ako kedysi rímski senátori, lenže v čokoládovom vydaní. Polonahí rikšovia, lodníci, Japonci, Kitajci. Ohromný park s vysokými palmami, čistými, širokými alejami. A dosť.

Na plantáže, kaučukové, bambusové polia a lesy, na palác siamského kráľa, múzeá a kostoly sme nestačili pre vymeraný čas. Chcelo sa nám do divadla i okúpať sa, ale museli sme sa náhliť, lebo loď už o 6. popoludní mala odísť.

I tak sme vykonali veľkú prácu: za deň sme sa premenili všetci od hlavy do piat a museli sme sa znova oboznamovať.

Ja (somári popredku), Janík a Polák sme mali panamy a boli sme celí v bielom. Patejdl si kúpil veľký anglický tropický klobúk a chodil s bambusovou paličkou, ako lord, šaty mal žlté ako kanárik. Maisner bol raz v bielom, raz v žltom, hotový „buržuj“. I Janík si kúpil bambusovú paličku, aby mohol na mori ukazovať, ako napádal nepriateľa vo vojne. Len chudák Polák musel zostať vo vojenských šatách, lebo si nemohol blúzu zapäť: zabudol si kúpiť na ňu gombičky.

Teraz som len videl, ako taká vojenská uniforma môže imponovať. Mal som pred očami ľudí celkom prostých, šedivých, civilných namiesto generálov. Patejdlovi, nášmu vodcovi, vše trčala zpod nohavíc alebo blúzy nejaká špinavá šnúra, čo predtým nebolo, i keď chodil v papučiach.

Šli sme na Colombo.

Pred nami vyskakovalo svetlo majáka za vysokou horou, ako keby niekto vytŕčal ohnivú fakľu, jedno za druhým tri razy; zatým si na chvíľu oddýchol a zasa tri razy, najprv pred nami, potom na pravom boku, potom za nami a tak dlho, dlho, kým sa nám nezunovalo dívať sa.

Na ľavej strane bola Sumatra s ohnivou, vysokou sopkou, ktorá fajčila. Vrchy Sumatry sú ináče nevysoké, poloplešivé, s hranatými končiarmi a bokmi, pomaly sostupujúcimi, teda nie strmé. Ďalej naľavo napredku iná grupa hôr a cez ich sedlá prekukujúce druhé, sinavejšie vrchy a hory.

Cestovateľov zasa pribudlo. Na palube sa už ledva dalo chodiť. Porozostavovali stoličky a na každej bola vyvalená nejaká dáma alebo aspoň konzul. Plno detí. Vresk. Už som sa nemohol prechádzať s Janíkom a počúvať jeho ohnivé reči beztoho, aby som nebol musel chytať jeho rameno s bambusovou paličkou, ktorou mohol každú chvíľu uraziť nejaký majestát, a beztoho, aby som nebol musel dať pozor na ženské nohy, ktoré sme museli prekračovať, lebo ani jedna nestiahla svoje pedále, a konečne sme mohli natrafiť i na všelijaké nežnosti, odporný med niektorých zaľúbených párikov: mohlo nám prísť zle i bez morskej choroby.

Ešte i Patejdl sa rozčuľoval:

— Čo neustanovia úbor na palubu, ale len do jedálne?… Nestydaté, povyvaľované kozy… Pozri, ako ju objíma ten bornírovaný baran… A tá v tom ľahkom úbore s ohromným zadkom a predkom. Sukne vyše kolien. Nohy ako kláty… Nevie inakšie dráždiť svojho gavaliera?… Nabralo sa tých odporných sukní, ženštín, samíc…

— Vysoko je hrozno, preto je kyslé, — namietal Dávid. — Ináč by si sa rozohnil, keby na teba taká primadona, siňorina pozrela.

— My sme im podozriví, — vravel Janík. — Slovani Talianom a Taliani Slovanom sú milí, ako koze nôž, a to pre Juhoslovanov. Čo nás po nich! Myslia si ešte i teraz, že sú Rimania.

Vietor sa konečne rozfúkol po palubách a kajutách. Chytili sme ho do trúby a všetky ventilátory sa zavrtely. Ale vietor nesušil. Všade bolo teplé mokro. Tabak bol teplý a vlhký, soľ, cukor sa potily ako my. Ja s Janíkom sme mali kajutu, cez ktorú viedla trúba. Vždy bola teplá. Vytiahol si kufrík zpod lôžka, bol horúci, ešte i veci v ňom. Nebola to kajuta pre bývalých „ministrov“. Dostali sme najhoršie kajuty, ktoré v riadnom čase boly pre služobníctvo. Ostatne celá loď bola ako veterán, ktorému vše nejaká žila pukla. Na Rome sa rúry každú minútu trieskaly, voda striekala raz s vrchu, raz od spodku. Nás dolu vše zalievalo. Štepán ustavične behal s handrou.

Skoro sa zasa ukázaly na tmavobelasom, málo zvlnenom mori loďky, biele plachty, hmlisté vrchy. Bol pred nami Ceylon a mesto Colombo.

Tu sme sa zdržali len cez noc a ráno do pol jedenástej hodiny. Rozkaz bol o pol desiatej na lodi. Preplavili sme sa ráno zavčasu. Obzreli sme si park Viktoriu, pagodu s veľkým, menším a najmenším Budhom, každý nás stál šiling. Explikujúci otrčil ruku — šiling. Indčatá strčily nám akési kvietky a prútiky do rúk — šiling.

Polák, rozumie sa, kupoval slonov, výšivky, čaj, kávu, cukrové, mydlo, šaty, karty, a tak sa stalo, že keď sme sa vracali na loď, kapitán už kurekoval, či to my ideme. Nech je zlomyseľný, nechá nás na Ceylone chytať slonov a obrábať čajové a kávové polia. Tak vraj zostalo niekoľko invalidov na ostrove.

V Singapore a Colombo sme sa tak vyparádili, že invalidi, ktorí šli s nami pod vedením brata majora Jiráska, nám začali závidieť, že cestujeme ako baróni, máme šaty a topánky, jeme v salóne a spíme v osobitných kajutách. Nepomysleli si, čím sme boli, čím sme a čím, možno, ešte budeme. Chceli rovnosť. Bratia socialisti sa škrabali. Nerýmovalo sa to s ich socialistickým programom. Invalidi majú pravdu. Ale namiesto toho, aby im odstúpili svoje miesta, povedali, že i demokratizmus má trpké pilulky, a radšej ich zhltli.

Nastal čas, že sme sa mali deliť s fotografiami, ktoré dostal Patejdl, aby ich medzi nami spravodlive rozdelil. Boly to fotografie z nášho vojenského a politického života od Kijeva po Vladivostok. Žiadal som kompletnú sbierku pre martinské Národné muzeum. Maisner, Polák a Dávid boli proti tomu. Maisner sa i osopil na mňa:

— Čo je Slovensko? Má osobitnú vládu, či čo? Pozrel som na neho, či to myslí vážne? Ale veru vážne.

— Nemôžem zato, že si hlúpy a nevieš, čo je Slovensko. Vidieť, že si nechodil veľa do školy. Príď a precestuj raz od Prešporku po Užhorod, keď si sa tomu neučil… Bibas akýsi! — odrezal som mu spôsobom nami prijatým. — Karty sa dajú miešať, ale pochopy nie. Ide o fotografie, a nie o vládu… Mamľas!

Napísala sa zápisnica, že sa deľba stala najmä vzhľadom na Slovensko, ale bratia si veselo vzali celé svoje čiastky, hoci všetci mali už úplné kolekcie, ktoré dostali ešte v Jekaterinburgu, len Patejdl bol taký slušný, že mi dal svoju časť. Zápisnica bola falošná. Boh s ňou i s chamtivými bratmi! Zato skrsla vo mne trápna myšlienka, že ak to bude s každou deľbou tak v našej republike, nebude dobre.

Do tohto sváru tichučké more ustrojilo nám ohňostroj. Fosforeskovalo. Bolo posiate svetlými bodmi na kuse. Vraveli, že je to od rýb, iní, že od chrobákov.

Šli sme ako po oleji. More hladké, bez pien, nebúchalo už dávno o loď, ale ju hladkalo, laskalo. Vlny temer ani nešumely. Ryby vysoko i na pol druha metra lietaly nad vodou. Niektoré boly šedivasté, iné čierne s bielym bruškom, ako lastovičky. Fialové kalichy, ktorými sa more ozdobovalo, v noci svietily, kolembajúc sa málinko na vlnách. Možno, že to bolo to fosforeskovanie. Nevedel nám nik vysvetliť. Kanárici v klietkach sa išli roztrhnúť od švitorenia v utešené rána.

Napravo, ďaleko v hmle, ukázal sa nám otesaný, malý, skalnatý breh. Iste ostrovček Abdul-Kuli alebo Sokotra. Podľa mapy by sme boli mali prejsť do zálivu, ktorý úzkym prieplavom vedie do Červeného mora. Naľavo je potom Masava, talianska provincia Abesínia.

Pod večer vyhupla z hladiny mora Afrika.

Obrovská, hranatá skala s príkrymi svahmi. Za ňou druhý, tretí výbežok. Slnko zapadalo za ňu. Napravo trčaly strmé vŕšky dvoch ostrovov.

Brehy sa pomaly zasa oddialily. Na pravej strane bolo iba more, na ľavej ďaleko bledé siluety vŕškov Afriky. Na jednom mieste, ako by odťal, more premenilo farbu. Z tmavobelasého stalo sa odrazu zelené.

Vošli sme do Červeného mora.

V Masave sme zakotvili. Loď zastala až pri brehu. Stavba prístavu ešte nedokončená. Domy v orientálnom štýle, so žaluziami v oblokoch bez skla, rovné povaly bez striech. Dookola samé skalnaté hory, skoro nič zeleného. Hoci budovy niektoré pekné, veľké, všade bola akási prázdnota, pustota, bieda. Domorodci s vychudnutými hnátmi, rebrami, tenkými nohami, polonahí. Chytali chlieb, čo sme im hádzali s lode, a hltavo jedli. Vidno bolo Arabov, odetých v bielom, Arabky so zastretou tvárou, Černošky s polozakrytými tvárami, s ozdobami v nose, Abesínčianky s prsteňmi na čiernych palcoch a brazoletňami na nohách.

Abesínčianska štvrť vraj samý nočný dom. Žijú vraj len z predaja seba. Nás upozornili, aby sme si dali pozor — samá nákaza.

Bol som vo štvrti predpoludním. Bola ako vymretá.

Šli sme i do susednej abesínskej dediny. Cigánske koliby a domčeky, z doštičiek a hliny sbité. Národ zas len vychudnutý, biedny. Stretli sme i tučnejšie parádne Abesínčianky s okrasami v nose, prsteňmi, náramnicami na šiji, rukách a nohách. Usmievaly sa nám, ale — pozor!

Radosť sme mali z chlapcov, ako vedeli plávať. Celé hodiny sa držali na povrchu mora, ako špunty. Bystro plávali proti vlnám, ponorovali sa a vynášali do mora hodené peniaze.

Nabrali sme si na brehu do vrecák mušlí, skamenelín, rozličných slimačích búdok a vrátili sme sa na loď.

Ešte sme spali, keď sa loď pohla ďalej.

Čas sa premenil. Dul chladný vietor a my sme sa znova preobliekli do svojich vojenských šiat. Sinajské vrchy, Suez — úzky kanál, ktorým sme šli asi 12 hodín do Port-Saidu medzi holými, pieskovými vrchmi, s ktorých sfukoval vietor drobný žltý piesok. Kde-tu sme videli palmy v rade. Boly to oázy. Pohľad smutný. Dobre, že čosi-kamsi sme zastavili v Port-Saide.

— Nepôjdeme si obzrieť pyramídy, sfinxy, obelisky, Kairo, Alexandriu? — opýtal som sa Patejdla.

— Ba čerta, nie pyramídy! — povedal mi.

— Veď si ty vodca. Musíš tak uháňať?

— Tak si sadni. Nik ťa nedrží.

Nesadli sme si. Obzreli sme si s Janíkom arabskú štvrť s Arabkami v čiernom, so zakrytými tvárami a špuľkami na nose. Vidno bolo ich čierne oči, ligotavé, veselé, mračné. Po nich sme mohli usúdiť, ktorá je stará, ktorá mladá, ktorá pekná, ktorá špatná. Niektoré boly bosé, iné v papučkách, a našly sa i s jemnými, hodvábnymi punčoškami. Videli sme Arabov s červenými fezmi, ináče oblečených celkom po našsky. Boli sme v minarete, kde nám obuli na nohy veľké slamené papuče, a zasa: čo majolika, čo korán, čo starý obraz Mekky — to šiling. Von zasa okolo chlapcov, čo nás volali k „Margarétam“, ťahali za nohy, aby sme ich dali očistiť, núkali cigarety, obrázky, drobnosti. Ako osy. Nestačili sme sa oháňať.

Navštívili sme Lessepsa, ktorý prebil Suezský kanál, a postavili mu za to sochu. Stál tam na mole vysoko, fúzatý, s poloplešivou hlavou, držal papier, na ktorom je napísané: „Asperire terram gentibus.“ More bilo o jeho podnožie, o rozváľané skaly i cez zábradlie na molo. Arabi chytali na pobreží ryby do sietí. Na mole plno vojakov-Angličanov v žltom letnom obleku. V kaviarni som z nich videl mnoho opitých.

Janík kupoval kimoná, ani čo by mal doma štyri ženy. Ja som sa zásobil egyptským tabakom aspoň na pol roka.

V novinách sme čítali o konflikte Juhoslovanov s Talianmi pre Triest a Dalmáciu. Písali, že Juhoslovani mobilizujú.

Nathan, básnik taliansky, ináče Žid, známy z lode, vyťahoval z nás, s kým sympatizujeme, či so Srbmi, či s Talianmi. Jeho básnické meno bolo Pierro Jacchia. Dal mi čítať svoje dielo Il Nascituro, ale Talian tomu rozumel. Sľúbil mi, že mi pošle svoje veci. Zapísal si adresu a že sa vraj i v budúcnosti bude zaujímať o nás a styky pestovať.

— Veľmi pekné, ale nepravdivé, — myslel som si. — Poznám vás, pekné masky! Môžem čakať!

S koľkými spisovateľmi som sa už stretol, čo mi to sľúbili. Nikdy nič neposlali. Je v tom trojaká možnosť: alebo je to nácia, čo nezachováva slovo, alebo je to nácia zabudlivá, alebo nácia, čo ani slovo nezachováva i na všetko zabudne.

Okrem tohto Taliana sblížila sa k nám i tučná mladá dáma, ktorú sme nazývali „tučnou Ruskou“. Uhádli sme: bola Ruska. Pustila sa do reči s Dávidom, medzi nami najkrajším mládencom. Žila posledne asi tri štvrte roka v Japonsku.

— Tam nič poriadneho niet, — hovorila o Japonsku, — všetko je pekné, ale len naoko. Krása mizne hneď. Jediný pekný pohľad v marci na kvitnúce višne. Kvety sú u nich pekné, ale nevoňajú…

Mala pravdu. I vecičky, čo nám predali, boly pekné len naoko, na chvíľu. Tabatierky nám už stačily očernieť, retiazočky zajsť, perlmutové vykladanie na albách otmavieť, a všetko to bolo pred niekoľkými týždňami také krásne, blýskavé, zlaté, opálové…

— Čo je, čo je? Čo sa točíme?

— Nepôjdeme v noci popri Messine.

— Prečo?

— Bojíme sa podvodných mín.

— Tak sa zasa opozdíme.

— Zasa.

— Aby ho porantalo!

Šli sme už dávno Stredozemným morom elegantne, ticho, dvanásť míľ za hodinu. Dni boly pekné. Rána chladné, jarné. Prešli sme popri Kréte a videli sme jej vysoké, zasnežené vrchy, a už sa i stratila.

Neďaleko od Sirakúz sme poslali radiotelegram nášmu politickému plnomocníkovi do Ríma, aby nám zaopatril „špeciálny“ vagón pre nás a jeden pre našu batožinu.

Vysoký čiašnik nás upozorňoval, že sa v Taliansku teraz veľmi zle cestuje.

— Málo železníc a mnoho ľudí, — hovoril.

— Ako v Rusku. Tam mal každý osobitný vlak, len Rusi nie.

Zachytili radiotelegram, v ktorom stálo, že náš telegram prišiel do Ríma. Generál Štefánik sa spytoval na naše zdravie a či sme už v Neapoli. Pýtal sa i na invalidov a majora Jiráska. Generál má byť v Marseille 12. marca. O deň neskoršie ako my v Neapoli.

Začali sme baliť.

Kufrov, košov, debien, ručných kufríkov, balíkov mali sme do 105. Z Jekaterinburgu sme vyšli s malými kôpkami, a teraz z nich narástly celé hory. Hodváb, kimoná, vázy, knihy, atlasy, albá, aparáty, kožené veci, tabatierky, peňaženky, náramky, retiazky, bambus, sloni, káva, čaj, cukor, tabak, bielizeň. Pre baliacich nedalo sa ani vojsť do kajuty. A podivné! Čím ľavejší politik, tým viac balíkov.

Už sme videli akési vysoké končiare bez snehu. Messina prešla bez pohromy. Je to veľké mesto na nábreží medzi vŕškami. Mnoho sborenín od zemetrasenia. Etna sa nám ukázala len do polovičky. Ďalej, na ľavej strane, mesto majákov. Napravo dedina so železnicou pri samom mori s jaskami. Trčiaca skala Scylly. Za ňou mestečko, dopoly v zrúcaninách. Potom úžina. Rovno z mora vyskočila vysoká sopka s dymovou čiapkou na hlave. Pod večer vypúšťala ohnivé oblaky: Strombolo…

Neapol!

Prišli sme 11. marca zavčasu ráno.

Na breh nás nepustili. Všetko vyšlo už, len my nie. Kajuty nám zavreli na kľúč a my sme zostali na palube s otvorenými ústami od prekvapenia.

— My sme nie invalidi, — tvrdili sme.

— My sme posolstvo, poslané k hlavám štátu.

— My sme bývalí členovia Odbočky Československej národnej rady v Rusku.

— Vy ste boľševici, — pošuškávali si Taliani, ako sme sa neskoršie dozvedeli.

Polák totižto stal sa podozrivým z boľševizmu a s ním i my ostatní.

— To je pre tú vravu v Yokohame.

— Rozhorčenosť generála Štefánika v Šanghaji.

— Návšteva doktora Němca u generála.

Podobalo sa to pomste, ktorá ako čierna sova letela s nami nad loďou, namiesto bielej čajky; sadala si na loď a húkala. Preto i to chladné chovanie sa Talianov oproti nám na lodi. A teraz tu máš! Škuľavá sova sa hodila na nás ako na myši v mene Československej republiky.

O jednu urážku viac.

Povedali nám, že prišiel i telegram, ktorý nariaďoval, aby Polák nešiel do Prahy, ale do Paríža.

— Generál Štefánik sa chce s tebou rozprávať, — vravel Patejdl Polákovi.

— Nepôjdem, — hodil hlavou Polák.

Bola prehliadka i Polákovej i Dávidovej batožiny. Až večer sme sa dostali na suchú zem do vagóna — „teplušky“ sanitárneho vlaku, ktorý prišiel z Prahy pre invalidov. Po „prvotriednom“ cestovaní v kajutách s trúbami dali nám teda „špeciálny“ vozeň pre 6 koní alebo 12 ľudí. Miesta dosť: boli sme len piati.

Ľavičiari sa opätovne urážali:

— My sme nie invalidi.

— My sme posolstvo.

— My sme boli skoro ministri.

— My musíme mať špeciálny vozeň, pre nás jeden, pre batožinu druhý.

Tak sme cestovali do Ríma „urazení a ponížení“. Sosadli sme v hoteli Parque a hneď sme sa usniesli, že pôjdeme osobitným vlakom. Ako by to bolo, keby sme my „velikáši“ prišli do Prahy v dobytčom vozni?

Polák dostal predvolanie pred akúsi rímsku vrchnosť, kde mu bolo oznámené, že Rím nesmie opustiť.

— Vitaj, sloboda!

Začalo nás to hnevať. Zaprotestovali sme u nášho politického plnomocníka. Kategoricky sme vyhlásili, že Polák do Paríža nepôjde, ale najprv s nami do Prahy, potom možno.

— Toto je tá demokracia? Toto je zošľachťovanie seba? Toto je duševný aristokratizmus? Pomsta? „Die Rache ist süss, aber gemein“, citoval ktorýsi z nás. Ako hlúpo je vyznamenávať ľudí martýrstvom. Polák by znamenal nejaké nebezpečenstvo pre našu republiku? Chudáčik.

Boli sme znechutení.

Ťažko sme si vybojovali jedno kupé a šli domov so svesenými hlavami. Pritom nás od Rakúska prenasledovala bieda. Nebolo cukru, čaju, kávy, mäsa. Už od Inomostia nebolo ani chleba.

Na prahu republiky nám povedali, že nás ďalej nepovezú. Museli sme telegrafovať do Budějovíc pre rušeň. Prišiel.

Od Ríma neumytí, nevyspatí, ľahli sme si v Budějoviciach do farbistých perín, ktoré boly úzke a krátke, kde chrbty, kde kolená, kde nohy trčaly zpod nich.

— Velikáši usínajú, zobudia sa ako trpaslíci, ale kto raz ochutnal z veľkosti, tomu, ako táto perina, bude všetko malé, i republika, — mihlo mi hlavou.

Mnoho nás bude malých velikášov a veľkých trpaslíkov, ktorí budú chcieť byť všetci v teplom.

V Prahe nás privítali vojaci. Patejdl prehovoril k nim:

— Zdar!

— Zdar!

A šli sme na automobiloch do hotela Gráf na Komenského námestí, kde sme boli skvele ubytovaní.

Boli sme na audiencii u pána prezidenta.

Usmiaty a láskavý nás usadil. Patejdl odovzdal memorandum, spísané na lodi a nami všetkými podpísané, okrem Poláka.

— Vaša práca, doktor?

Patejdl sa uklonil na znak súhlasu.

V rozhovore naši ľavičiari vyrukovali so svojimi drobnými urážkami. Ponosovali sa na Štefánika, že rozpustil Odbočku, že Kolčakovi urobil návštevu, že Poláka chcel dať areštovať, že je Pavlů nesúci, ani dr. Němec v Japonsku, ani dr. Hess v Charbine, že dr. Girsu podriadili pod dr. Hessa…

— Vojaci sú ako deti, — bola usmievavá odpoveď prezidentova.

— A, pán prezident, čo bude s naším sibírskym vojskom? — opýtal sa ktosi z nás.

— Vojsko necháme v Rusku do konca mierových vyjednávaní a podpísania pokoja. Potom budeme vyjednávať s boľševikmi, aby ho prepustili cez centrálne Rusko.

Boli sme všetci inej mienky, ale nevyslovili sme ju prezidentovi do očí.

— A finančne ako stojíte?

— Ďakujeme, pán prezident, máme, čo treba, — odpovedali sme šľachetne, ako dosiaľ nikdy.

Zatým ako budeme na podobnú otázku odpovedať, ukáže budúcnosť. Môže byť, že by sme inakšie odpovedali, ale otázky nebude…

— Ty, Jáno, budeš potrebný na Slovensku, — hovorili mi mnohí.

Vtedy ani v Prahe nebolo chleba, ani kávy; bývaly nemastné dni so šošovicou, hrachom, bez mäsa.

— Už idem, — odpovedal som im. — Mnoho vás je a málo chleba máte…