ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 11. marca sme sa pohli do Omska. Nemec nás naháňal. Z Kijeva do Moskvy je na dostrelenie. Keby tak chcel, raz-dva je v Moskve, „Jen dál!“ vydalo sa heslo a šli sme. Ráno bolo na bielo zalíčené, ako slovenská chalupa pred vianočnými sviatkami. Slnko zpoza hustého organtína žmúrilo a predmety hádzaly ledva badateľné tiene.

Na stanici predávali mlieko. Pohárik za 50 kopejok. Kúštik chleba s klobáskou ako palec 3 ruble. Núkali akési čierne pagáčiky, podobné blinom, papirosy a noviny Iskra.

Šesť nás bolo v kupé: dr. Girsa, dr. Markovič a okrem mňa ešte traja invalidi. Vozeň bez čísla, panský, dosť čistý. Svietil plyn a bolo možno i umyť sa. Príjemne prekvapovalo, že po chodbách nepostávali cestovatelia bez miesta, nebolo vidieť vriec, košíkov a kufrov. Tovariščov nepúšťala stráž s vintovkami a štykmi, ináč by sa boli do našich vozňov hneď nahrnuli. Oblepili strechy ako roj včiel. Prechádzali sa, behali, dupotali nad nami, keď vlak zastal, aby sa rozohriali. Bolo mi ich ľúto. Vietor sháňal po snežných rovinách, čert vie koho, nie že by bol prisadol už raz kdesi v kúte čušal.

Po staniciach úžasná nečistota, hotová kloaka, kam si kročil. Nik nečistil a nezametal. To bolo najpodlejšie zamestnanie v oslobodenom, revolučnom Rusku. Každý chcel byť najmenej komisárom. My sme si udržiavali poriadok sami.

Noviny, ktoré sa nám dostaly do rúk, ako Utro Rossii, Novoje slovo, Russkija viedomosti, písaly o dvoch veciach: o reči Balfoura, ktorý chce pomôcť Rusku japonskou okupáciou Sibíri, čo znamená veľké nebezpečenstvo pre Rusko, lebo okupácia rovnala by sa strate tejto bohatej zeme. Nechceme priateľa, ktorý nás chce zožrať. Musíme si pomôcť sami… Ďalej písaly o potrebe armády s prísnou disciplínou a o reči Trockého, ktorý to prízvukoval… Zaujímavý národ: najprv svoju armádu a disciplínu v nej rozruší a potom „podi sozidať novuju armiju“.

V Syzrani mi dali čítať zápis zasadnutia československých národných radcov: Čermáka, Klecandu, dr. Markoviča, Miškóciho a dr. Girsu, v ktorom určili, kto má ísť s vojskom do Francúzska a kto má zostať v Rusku. Zasedajúci naznačili seba samých, že zostanú v Rusku, ostatní členovia, ako „osobitný oddiel odbočky“, pocestujú do Francúzska. Z agitačno-propagačného odboru, do ktorého som patril i ja, mal Pavlů a Kudela zostať, Hurban a ja odcestovať s vojskom, Hurban v hodnosti plukovníka, ako veliteľ „rozviedčikov“.

Dobre. Teda do Francúzska. Mrzelo ma pritom len to, že je to sotva isté, lebo, keď nie inde, u nás v tie časy platilo: čo hlava, to rozum, a človek mieni, Pán Boh mení.

Čím ďalej sme šli, tým viacej bolo chleba, masla a mlieka. V Ufe sme dostali prvý raz teplý obed od tých čias, čo nás cestou častoval Paulíny varenou kapustou. Dali sme si šči, filé a dve porcie bielej kávy. Po stoloch s neumytým „vixlajnvandom“ boly nastavané celé vežičky z chleba a bublikmi si si mohol ovinúť ruky a nohy, ako brazoletňami. Len lyžičky boly drevené a taniere poobtĺkané, hotová hrochoť.

Telesný pokrm bol, ale duchovného nebolo: nijaké novinky. Po dlhom čakaní prišla Zemlia i volia so starými zvesťami o odrezaní Kijeva od Moskvy, o Nemcoch v Reveli, o mierových podmienkach, o reči Trockého a zasa o potrebe armády. V Čeliabinsku nám dali Izvestija čeliabinskago sovieta krestianskich, rabočich i soldatskich deputatov, v Kurgane Izvestija kurganskago sovieta rabočich, soldatskich i krestianskich deputatov. Samé „objavlenia“, „zajavlenia“ a zasa Trocký a jeho reči o potrebe revolučnej armády.

Za 19 dní prišli sme konečne do Omska. Privítali nás zvesťou, že Omsk je preplnený, sotva dostaneme miesta. Ani sme nevysadli. Až neskoro večer hlásil brat Glos, že je jedna prázdna trieda v „eparchiálnom učilišči“, tú, ak chceme, môžme okupovať, ale hneď, lebo nám i tú môžu vziať.

Teda „honem“.

Veľká nezametená sieň, zabielené špinavé steny. Spali sme na zemi. Kto čo mohol, prestrel pod seba, a prikryl sa tým, čo mal. Ja som si ľahol na svoj sibírsky paplon, dal som si pod hlavu malú hlavničku a prikryl som sa zimníkom, čo mi v Moskve daroval Országh. Líščiu bundu, čo mi požičal v Kijeve Živocký, som musel vrátiť, tak sa mu zapáčila, keď ju videl na mne. Namiesto nej mi daroval „regenmanteľ“, ale ten bol v Moskve slabý, a tak som bol nútený sobliecť sa z kabáta pána Országhovho. Kým som zaspal, myslel som na Berezovku za Bajkalom, ako som tam spával. Bol to ohromný rozdiel, a preto i myšlienky boly krajšie i sen lepší.

Na druhý deň sme si boli obzrieť mesto. Zima bola ešte veľká, hoci bol apríl. Hmlisté, sivé ráno. Po stromoch inovať. Plechové strechy v srieni. Čerstvý sneh pod nohami, tvrdý, sypký, zimný. Od severa fučal ostrý vietor. Slniečko na belasom nebi svietilo a neskoršie k obedu popri stenách i hrialo. Obzreli sme si domčeky pekné, drevené, na bielo maľované, s oblôčikmi na červeno maľovanými. Kde-tu väčšia murovaná budova, v centre výzor celkom europský so širokými kamennými dlažbami. V bočných uličkách nahrádzaly dlažbu dosky. Obchody prázdne, vo výkladoch málo, ľudí mnoho. Izvoščíci s peknými, veľkými koňmi a parádnymi, cifrovanými bičiskami.

Obedovali sme v Svobode. I tu bolo ľudí, ani čo by zadarmo rozdávali obedy. Ledva sme dostali miesta. Miešanina rečí. Počul si rusky, nemecky, česky, maďarsky, lotyšsky, poľsky, platdajč. Zajatci, bieženci, vojaci, ženy, dievčatá, deti. Obsluha ženská a dosť pomalá. Kým ti niečo priniesli, zjedol si i dve pyramídy bieleho chleba, čo boly pred tebou, a pozeral si na tretiu na susednom stole. Obed s dvoma chodmi stál 2 ruble 40 kopejok, s troma o 1 rub. 20 kop. drahší, so štyrmi zasa viac o 1 rub. 20 kop. Kto jedol so samovražedlným úmyslom, mohol sa za 10 rubľov rozpuknúť. Nám vyhladovelým chutil najmä chlieb.

Zapálil som si po obede viržínku, čo mi daroval brat Jaroš, a vravím Otomarovi Houdkovi:

— Zostaneme v „eparchiálnom učilišči“?

— Ešte čo! Toľko som chodil do školy, že učebnú triedu nemôžem vystáť. Ledva som v nej vydržal cez deň už ako chlapec, a teraz ako zrelý chlap mal by som tam i nocovať? Fuj!

— Tak bude treba byt hľadať.

— Bude.

Ľahko bolo povedať, ťažšie vykonať.

Režim v meste bol boľševický. Miestne vrchnosti sa chovaly nepriateľsky oproti nám. Nedôverovaly Čechoslovákom. Bolo i nebezpečenstvo, že budeme musieť z Omska odísť. Nemecká orientácia nás mrazive ofukovala. Nie div: v miestnom soviete boli i naši Maďari, i Nemci — zajatci, ktorí ľahko vplývali na ruských Židov. Báli sa semjonovských plukov, ktoré hrozily od východu, a boľševici nás upodozrievali, že sa k nim pridružia i naše vojská. Z moskovského centra už vtedy lietaly telegramy, aby nás odzbrojili. Prichádzali z Penzy naši kurieri a potvrdzovali zvesti. Hovorili, že odzbrojenie už bolo. Každému nášmu ešelónu nechali len jednu rotu so zbraňami, s jedným guľometom a jedným delom. Noviny prinášaly zvesti o veľkom nastúpení na západe. Písaly, že Nemci bombardujú Paríž. Miestne Izvestija štvaly po rusky proti nám, Wahrheit po nemecky a Forradalom po maďarsky. Omskij viestnik, ešte so starou ruskou ortografiou, nebol dosť „blagonadežnyj“ v očiach vrchností a bál sa prehovoriť v náš prospech. My sme vydávali Informačnyj listok po rusky, ale on nestačil zahlušiť nepriateľské hlasy a zmeniť chovanie všelijakých červených komisárov.

V kadetskom „učilišči“ chceli mať zajatí Česi a Slováci shromaždenie, ale maďarskí „krasnogvardejci“, bývalí maďarskí zajatci, pohrozili, že shromaždenie rozoženú štykmi ako buržoázne a kontrarevolucionárne. Dožili sme sa týmto činom v Rusku bývalého Maďarska, len namiesto „nemzetellenes“ hovorili „forradalomellenes“ a „népellenes“.

Byty boly zosocializované. Na jednu izbu patrily dve osoby. Nájomníkov sa každý bál a tŕpol, akí sa mu nanútia. Bolo ťažko dostať byt. Pred nosom zavierali dvere na kľúč a ani do reči sa nepustili.

Po dlhom hľadaní sme našli dve izby, každá po 60 rubľov. Holé steny, bez náradia, ani postieľ nebolo. Mladá pani sa so strachom vypytovala:

— A kedy budete chodiť domov?

— Ani nevyjdeme.

— Nebudete si dievčatá vodiť?

— Nebudeme.

— Ani doma piť, spievať, kričať?

— Budeme tichí ako ryby.

— Ani „sovieščanie“ nebudete mávať?

— Nie.

— Vy ste nie Rusi?

— Nie.

— Čechoslovaki?

— Tak točno.

Bolo mi smiešno. Zvedavá pani, ako nejaký farár pri spovedi. Otrčila ruku, aby sme jej vyčítali 120 rubľov, čo sme aj urobili. Sňala ešte záclony a pozerala po izbe, či niečo nenechala. Ukázal som na veterný mlynček, čo sa vrtel za oblokom zvonku.

— To nesoberiete?

Zavrtela hlavou.

— Chvála Bohu!

Byt sme vzali štyria: Otomar Houdek, jeho brat Zdenko, dr. Dušan Makovický mladší a ja. Priče sme si dali narobiť, vypriadli sme odkiaľsi stolíček a nasťahovali sme sa so svojimi bohatstvami.

Nerobili sme nič a tak sme len jedli, pili a prechádzali sa. Zbudlo času i na čítanie. Makovický mi dal Tolstého dielce Christianstvo i patriotizm, aby som si ho prečítal. Ako som predtým zbožňoval tohto „velikago pisateľa zemli ruskoj“, tak som po prečítaní zanevrel na neho.

— No, čo poviete? — opýtal sa ma Makovický, keď som mu vracal knižtičku.

— Tolstoj nechce nacionalizmus a patriotizmus? Nechcieť možno len to, čo je a čo sa dáva. V Rusku ani jedného, ani druhého niet. Keby ich bolo, nebolo by rozkladu, nebolo by takej porážky, nebolo by Brest-Litovska. Tolstoj je taký ako chuligán, čo rozrušuje cudzie majetky, páli a ničí, zabíja, lenže práve tých ctností, ktorým by mal učiť svoj úbohý národ, u neho niet.

— Tak si prečítajte Odumajtes.

Tu Tolstoj odmieta vojnu. Ide do krajnosti a prichádza na to, že jemu je Rusko ničím, len aby ľudia mohli doma byť, siať, kosiť a modliť sa, ako im Kristus prikázal. Bol hotový zapredať celú veľkú slovanskú ríšu za jeden úprimný Otčenáš.

— Ten filozof sa nám nehodí, aspoň teraz nie, — vravím Makovickému. — Krásne je to síce, ale len na papieri. Prax je iná od stvorenia sveta a bude iná do jeho konca.

— Vidíte, Rusi sa „odumali“.

— Krásne. Nemec je pred Petrohradom a Moskvou. Boľševici nechcú Otčenáš, ale armádu.

Na vežiach síce ešte zvonili, ale vo vzduchu bol pušný prach. Chýbala iskra, aby všetci mierumilovní filozofi vyleteli do povetria so svojimi teoriami.

Koncom apríla sa vyjarilo. Prestalo mrznúť. Namiesto snehu stálo na uliciach čierne sibírske blato, riedke, kde-tu tečúce chamule. Potôčky zurčaly. S jednej strany na druhú sa ani prejsť nedalo a pri priechodoch si sa musel rozbehnúť, aby si potok preskočil. Boly ulice, kde sa už prášilo, a iné, kde sa na svahoch ešte černel sneh. Vietor fúkal a sušil, ale oči od neho ešte slzily.

Chodieval som k Irtyšu. Tu slnko pražilo na drevenú stenu, pod ktorou som sedával. Bolo ticho, len dolámaný ľad na rieke neustále šumel, srážal sa, sipel. Kusy sa kopily, zastávaly a zasa pohýnaly. Nad nimi vrany a holuby. Povetrie ako by sa triaslo. Pri drevených zábradliach plno ľudí. Lovili kolísajúce sa brvná z vody pri brehu dlhými týkami. Pod žltou bránou, pozostatkom väznice, v ktorej sedel Dostojevskij, celý kopec špinavého snehu, biele steny počarbané a zahádzané blatom. Ďaleko za riekou vŕštek a za ním široká plocha už bez snehu.

Tu som sa slnil a vyháňal reumu z hnátov, rozmýšľajúc, čo bude s nami. V kancelárii Odbočky bol vyložený hárok s dvoma rubrikami. Jedna mala obsahovať mená tých, ktorí chceli ísť do Francúzska, druhá tých, čo by radšej zostali v Rusku. Do jednej alebo do druhej sme sa mali zapísať. Do ktorej teda? Odhodlal som sa ísť do Francúzska s ťažkým srdcom. Skoro taká ďaleká cesta, ako na mesiac, cez Vladivostok a potom morom na Ameriku alebo Indiu.

Obliekol som sa do zelenkavých vojenských šiat a všetko civilné som predal za 400 rubľov. Vojská prechádzaly cez Omsk. „Na niektorý ešelón sa ulepím“, myslel som si. Dodali mi chuti i naši slovenskí dôstojníci zo 7. pluku: Viest, Čipka, Daxner, Manica, ktorí nás cestou navštívili a ktorých sme oslavovali u Paulinyho tvarohovými rezancami, pivom a čiernou kávou.

Veselé dni zamieňaly sa smutnými. Vlaky neprivážaly len živých. V jeden deň priviezly i mŕtvolu Juraja Klecandu, člena Odbočky. Umrel 27-ročný, zdá sa mi, na škvrnitý týfus. Pochovali sme ho s vojenskými poctami. Nad hrobom rečnil Špaček po česky a major Vergé po francúzsky. Na konci sme zaspievali: Kde domov môj? Ten bol veru ďaleko.

Sišiel som sa i s Jožkom Országhom, naším besedničkárom z časov kijevských Slovenských hlasov. Zásoboval časť armády a hneď nás i zavolal do svojej „teplušky“ na vodku. Dával ju preparovanú akýmisi bylinami. Mne lepšie chutila čistá.

I druhý Jožo (Gregor) sa ukázal. Bol predbežne len vo francúzskej čiapke.

— Píšem článok, — hovorí mi.

— O čom?

Dal mi ho prečítať. Hanil v ňom politiku Vajanského a vychvaľoval politiku Mladoslovákov.

— Čo povieš? — opýtal sa ma.

— Driapeš starú dobrú tisícovku, ktorých máme málo, a ponúkaš nové desaťhalierniky preto, že sa blyštia. Koľko desaťhaliernikov ide do jednej tisícky, toľko Mladoslovákov do jedného Vajanského. Vajanského význam, brat môj drahý, nebol v politike, ale v udržaní a šírení slovenskej osvety… Zlý kritik je, kto hľadá v diele to, čoho niet a čo by v ňom malo byť. Treba kritizovať dielo. Mladoslováci na príklad nevynašli pušný prach. Mám ich zato srovnať so zemou? Nevynašli ani československú orientáciu. Tá už bola za Kollára a starého Hurbana. Ani drobnú prácu nevynašli. V šesťdesiatych rokoch každý kňaz zakladal spolky striezlivosti a apoštoloval. Ani nešli k ľudu. Šli do novín, aby hanili starých, a starí im to odplácali. Národ, pravda, chvála Bohu, ani jedny, ani druhé novinky nečítal…

— Ale tá cárofilská politika, čakať od Rusov naše spasenie so založenýmí rukami a nechcieť znať suseda Čecha…

— Aký cárofil? Vezmi si jeho knihy veršov, nájdeš tam jediný verš na smrť Alexandra II. Osloboditeľa. Nikde inde nemáš spomienky o cárovi. A ruská spása? Komu inému môžme ďakovať, že máme armádny sbor v Rusku? Rusom. Že neznal suseda Čecha? Sám neveríš. Nepoznáš Epištolu do Čiech? Tam privoláva Čechom: „je miesto pre vás tu pod sňažňou Tatrou“. Vajanský bol Slovan, a to zahrnuje v sebe i Čechov.

V rozhovore nás pomýlila slávnosť 1. mája.

Ulicou šiel sprievod ľudí, žien i detí v dlhých a širokých nezriadených radoch s červenými zástavami, hudbou a spevom, ako kedysi v Kijeve pri vypuknutí prvej revolúcie. Spievala a hrala sa Marseillaisa. Väčšinou to boli naši zajatci, preoblečení do ruských uniforiem, čiastka pešo, čiastka na koňoch a na delách. Za nimi zasa hudba a za hudbou zasa pešiaci a kone. Začul som maďarskú pochodovú pieseň a maďarské výkriky: „Éljen az orosz köztársaság!“ Hneď zatým: „Doloj Viľgeľm!“

Ale nemecký vyslanec Mirbach bol už v Moskve a v jeho područí celý moskovský soviet. V brest-litovskom mieri bol i taký bod, že Nemci nedovoľujú nijakú agitáciu v Rusku proti nemeckej vláde, štátu a vojsku. To znamenalo nebezpečenstvo i pre naše vojsko. Čím ďalej od Ruska, tým lepšie.

25. mája som si zasa sadol na vlak a so mnou Marendiak, Janko Korman, Otomar Houdek a Dušan Makovický mladší. Mali sme ísť všetci do Francúzska na východ, ako bolo heslo vydané, a hlásiť sa vo Vladivostoku pri svojich vojenských častiach.

Dali nám vozeň II. triedy s červenými plyšovými kanapkami, vyčistený, len sa tak leskol. Vo vlaku boly ženy, ktoré udržiavaly poriadok. Dni boly pekné. Otvorenými oblokmi dýchala jar. Na pláňach nová tráva a rozzelenené brezy. Malé drevené staničky v rozveselených stromových hájikoch mihaly sa pred našimi očami. Slnko ako žeravé železo zapadalo na hmlistom západe a zapaľovalo ho do červena. Nad ním nebo fialové, belavé, zelenkavé. Večer vychádzal veľký mesiac na juhovýchode, najprv ružový, potom zlatý, zatým strieborný. Odrážal sa v močarinách a kotúľal sa s nami. V poliach ako by chumáčiky pary vydychovala zem. Vlak bez zdýmania a fučania len lomozil a kĺzal sa po nekonečných koľajniciach, ako po rebríku, složenom priekom cez ďaleké rovné polia.

Od príjemnej a pohodlnej cesty vo vlaku s málo cestovateľmi bolo veselo. Korman, Marendiak, Makovický hrávali šach, Houdek obyčajne ležal nado mnou a nevychádzal, ja som čítal a, keď sa dalo, spal.

Hladké naše napredovanie netrvalo dlho. V Novonikolajevsku nás pristavily naše vojská. Na stanici ako v úle, bzučanie, mrvenie, behanie. Do vlaku prišli naši vojaci a nás legitimovali.

Čo sa stalo?

Nič, len to, že všetky naše heslá boly hore kopytami.

Heslo: na východ do Francie, heslo: nemiešať sa do ruských vecí, heslo: všetko do vojska, heslo: neodovzdávať zbrane, heslo: nerozdvojovať sa rozstrapkaly sa. Antipatie, ako hôrne potoky na jar, rástly a rástly. Nebolo známo, ktorý most strhnú, ktorú cestu zalejú a ktorý les vytnú. Vody šumely, vrieskaly, hučaly… Až tu krvavá potopa…

Muraviev v Kijeve dal našim vojskám voľný odchod. Boľševici ešte v marci boli rytieri, aspoň na papieri. Antonov Ovsiejenko, hlavný veliteľ juhoruských republík, vydal príkaz svojim vojskám, že „naši druhovia z československého armádneho sboru, ktorí slávne a chrabre bojovali pri Žitomíre, kryjúc Kijev, a pod Grebionkou i Bachmačom hájili cestu k Poltave a Charkovu, teraz odchádzajú z Ukrajiny a odovzdávajú nám čiastku výzbroje. Revolučné vojská nezabudnú na bratskú pomoc, ktorú československý armádny sbor preukázal v boji pracujúceho ľudu Ukrajiny s bandami lúpežníckeho imperializmu. Výzbroj, odovzdávanú Čechoslovákmi, prijímajú revolučné vojská ako bratský dar“.

Stalin z rozkazu centra, t. j. sovieta národných komisárov v Moskve, telegrafoval priamo predstaviteľom nášho armádneho sboru, že „soviet národných komisárov pokladá návrh československého sboru za spravodlivý a v celom jeho rozsahu prijateľný pri podmienke neodkladnej dopravy ešelónov do Vladivostoka, ako i neodkladného odstránenia protirevolučného komanda.

Čechoslováci idú nie ako bojové jednotky, ale ako grupa slobodných občanov, berúcich so sebou istý počet zbraní pre svoju obranu od nápadov protirevolucionárov.

Soviet národných komisárov prikazuje sovietu v Penze — tovariščovi Kurajevu — zameniť všetkých starých komisárov a naznačiť nových dôveryhodných, ktorí odprevadia čs. vojská do Vladivostoka s tým, aby oni chránili celosť a systematicky podávali zprávy sovietu národných komisárov o všetkých udalostiach, týkajúcich sa dopravy Čechoslovákov.

V tomto smysle budú rozposlané telegramy všetkým zainteresovaným sovietskym deputátom.

Oznámte Čechoslovákom, že soviet národných komisárov je hotový preukázať im pomoc na teritorii Ruska pri podmienke ich čestnej a iskrennej lojálnosti. Z rozkazu sovieta národných komisárov Stalin“.

Náš armádny sbor vydal rozkaz, že každý ešelón má mať na svoju obranu jednu vyzbrojenú rotu s 84 dvojstupmi, počítajúc v to i poddôstojníkov, okrem toho má mať jeden guľomet. Na jednu vintovku 300, na guľomet 1200 nábojov. Všetka zbraň vyše tohto má sa vrátiť. Na ochranu ešelónov s aviatickým oddielom určila sa jedna ozbrojená rota a na ochranu armádneho sboru jedna rota.

Odovzdanie zbrane sa malo začať 27. marca o 12. hodine a malo sa robiť podľa toho, ako budú prechádzať ešelóny Penzou. Keď sa zbraň odovzdá, ešelóny môžu ísť ďalej na Samaru.

Vojsko reptalo.

— To len ten Mirbach robí.

— Provokácia českých komunistov.

— Dr. Růžička, Strombach, Heizel, Brabec, Knoflíček, Beneš, Hais, Muna. Všiváci!

— Aj ten Hašek v Samare.

To boli českí boľševici, ktorí informovali ruských a huckali proti nám.

Odrazu nebolo jasné, kadiaľ sa pôjde. Československý deník nastolil otázku: Na východ, či na západ? Vyskytol sa i tretí smer: Na Archangeľsk.

— To je nová intriga, — znepokojovalo sa vojsko, — chcú nás rozdeliť, oslabiť, vohnať do pažeráka Nemcom. Na Archangeľsk nepôjdeme, — kričalo sa, — tam zahynieme hladom!

— Ale veď je to vôľa spojencov, — chlácholili. — Pozrite, to žiada i major Vergé, pridelený Francúz k nášmu armádnemu sboru. To telegrafuje i posolstvo z Moskvy, čo sme vyslali, Maxa, Markovič, Janík…

— Neveríme. Nechceme. Nepôjdeme.

Do povetria, nabitého pušným prachom, padla iskra, a nastal výbuch.

V Čeliabinsku na stanici stály niektoré naše ešelóny. Maly ísť na východ. Boly tu i vlaky s rakúsko-uhorskými zajatcami, väčšinou Maďarmi a Nemcami. Títo mali ísť na západ. Jeden z týchto zajateckých vlakov už i uháňal a ktorýsi zajatec hodil kus železa do nášho dobrovoľníka, trafil ho do hlavy tak, že omráčený padol. Naši zastavili vlak a prinútili zajatcov vydať vinníka, ktorého v hneve na mieste zabili. Čeliabinský soviet vec vyšetroval a povolal niektorých našich dobrovoľníkov za svedkov. Tí šli a boli uväznení. Vyslali zvláštnu deputáciu so žiadosťou, aby uväznených vydali. Uväznili i deputáciu. Vyslali do mesta ozbrojený oddiel so žiadosťou o neodkladné vydanie areštovaných, ináč bude zle. Miestny soviet sa naľakal a žiadosti vyhovel. Ozbrojený oddiel sa vrátil i s oslobodenými. Vojsko sa uspokojilo, ale boľševici nie.

Zachytený bol telegram čeliabinského sovieta do Jekaterinburga, v ktorom sa žiadala posila od Jekaterinburga na odzbrojenie našich vlakov, stojacich na stanici v Čeliabinsku. Dostaly sa nám do rúk i telegramy Aralova, prednostu operačného oddelenia ľudového komisariátu vojny, o neodkladnom zadržaní, odzbrojení a rozformovaní všetkých ešelónov československého armádneho sboru, ako zvyšku starej pravidelnej armády. Vyšiel na svetlo i najkrajší telegram, v ktorom rozkazoval sám Trocký, že „všetky soviety na železničnej čiare sú povinné pod hrozbou ťažkej zodpovednosti odzbrojiť Čechoslovákov. Každý Čechoslovák, ktorý bude dochytený so zbraňou na železničnej čiare, nech je na mieste zastrelený. Každý ešelón, v ktorom sa objaví hoci len jeden ozbrojený, nech je vyhodený z vozňov a zavretý do zajateckého tábora. Miestne vojenské komisariáty sú povinné vyplniť hneď tento rozkaz. Každé premeškanie bude sa pokladať za nečestnú zradu a prinesie vinníkovi nemilosrdný trest. Súčasne s telegramom posielam v tyl československých ešelónov sily, ktorým je rozkázané naučiť poriadku povstalcov. S čestnými Čechoslovákmi, ktorí odovzdajú zbraň a podriadia sa sovietskej vláde, budeme postupovať ako s bratmi, tým bude poskytnutá všemožná podpora. Všetkým železničným zamestnancom sa oznamuje, že ani jeden vagón s Čechoslovákmi nesmie sa pohybovať na východ. Kto ustúpi pred násilím, ukáže tým pomoc Čechoslovákom pri ich pohybe na východ a bude nemilosrdne potrestaný.“

V tieto časy už zasedal československý revolučný sjazd v Čeliabinsku, svolaný Odbočkou. Hneď na prvej schôdzke sa delegáti jednomyseľne usniesli na tom, že akékoľvek vyjednávanie s boľševikmi o doprave je zbytočným marením času a že sa naše ešelóny budú pohybovať naďalej celkom samostatne. Otázka transportu armády vyňala sa z kompetencie Odbočky Československej národnej rady (OČSNR) a celé vedenie dopravy vojska, nachádzajúceho sa na ceste do Vladivostoka, odovzdané bolo Dočasnému výkonnému výboru. Tento výbor bol v čase transportu jedine oprávnený vydávať príslušné rozkazy. Prípadné nariadenia OČSNR boly neplatné.

Po zachytených telegramoch sa tento výbor usniesol odraziť zákerné útoky Trockého so zbraňou v rukách.

Došly zprávy, že v Zlatouste a Marianovke boľševici už i napadli naše ešelóny a čeliabinská dvetisícová posádka nedočkala sa pomoci od Jekaterinburga. Ešte pred jej vyspaním, ráno zavčasu o 4. hodine dňa 27. mája, bola odzbrojená a mesto bolo v našich rukách. Skoro bez výstrelu dostala sa nám do rúk všetka zbraň, strelivo, obmundírovka a bola složená v našich vozňoch.

Vzaté stanice Palatajevo, Mias, Argajas, Troick, Zlatoust, Petropavlovsk, Kurgan, a šlo to všetko po sibírskej magistrále ako oheň po zapálenej šnúre. Začala sa takzvaná sibírska „anabáza“.

Všetko toto dozvedeli sme sa v Novonikolajevsku. Kapitán Gajda nám neradil ďalej ísť, lebo je cesta neistá a nie všetky stanice sú v našich rukách.

„Jen dál!“ usniesli sme sa po krátkej porade. Keď nie ďalej, aspoň po Mariinsk, o ktorom boly isté zvesti, že ho zaujal kapitán Kadlec.

Ale do Mariinska sme sa nedostali. Zostali sme trčať v Tajge, staničke južne od Tomska. Tajga bola v rukách krasnoarmejcov. Vošli sme teda do klepca a stŕpali, čo sa s nami stane. Marendiak si strhol lentočku s čiapky. Makovický sa preobliekol do civilných šiat a my ostatní sme sedeli v našom vozni ako na tŕní. Nech boľševikom príde na um prezrieť vlak, pekne-krásne nás pochytajú a v najlepšom prípade zavrú do najbližšieho zajateckého tábora.

Divil som sa, že sa medzi ostatnými cestovateľmi nenašiel zradca, ktorý by bol pošepol boľševikom, že sú vo vlaku i československí vojaci, hoci bez zbrane.

Tak sme sedeli týždeň a čakali, čo sa stane. Tu sme sa dozvedeli, že Čipka, s ktorým sme ešte v Omsku pili u Paulínyho pivo, umrel v tomskej nemocnici. Vypadol z vlaku a odtrhlo mu ruku. Marendiak a Makovický šli mu na pohreb do Tomska, ale ho nenašli.

Čoho sme sa báli, o tom sa začalo hovoriť. „Obisk“ sa chystal. Ako na zavolanie prišli do Tajgy naši vojaci a my sme si vydýchli. Makovický sa zasa hodil do francúzskej uniformy a Marendiak si prišil na čiapku odtrhnutú lentočku.

Pohli sme sa ďalej. Nezašli sme ďaleko: len do Ižmorskej. Tu nám odopäli rušeň a vzali ho smerom k Tajge. V noci revidovali vozne naši vojaci s veľkým krikom. Povedali nám, že za Mariinskom tak na 25 verst sú ešte boje.

Ižmorskaja je malá dedinka. Stanička ako iné, žltá, drevená, v parčeku briez a kvitnúcej bazy. Na jednej strane trati veľká lučina, za ňou tajga s osikami. Na túto lučinu sme vychádzali z nášho vagóna, kládli vatry proti komárom a čajovali porozvaľovaní na pažiti alebo sediaci na brvnách. Žili sme na vajciach, mlieku, čaji a chlebe. Vo vozňoch nebolo možno obstáť pre horúčosť a muchy.

Po trati hučalo meno kapitána Gajdu. Vydal manifest, že chce iba voľný priechod do Vladivostoka a odtiaľ do Francúzska, lebo nám Rusko vzalo možnosť bojovať v Rusku proti Germáncom a boľševická vláda nám prekáža v slobodnom prechode. Chcú nás vydať Nemcom. Už i uväznili troch členov Odbočky. Preto vystupujeme my so zbraňou v ruke, ale sa nechceme miešať do vnútorných vecí Ruska. My odídeme, potom si robte, čo chcete atď.

— Musíme sa i my chytiť meča, — zahovoril raz pri šachu Marendiak. — To nejde, aby sme cestovali ako nejaký generálny štáb, ďaleko v pozadí boja.

— Ja by som rád likvidovať svoje veci, — vravel Korman, — len čo predám kožušiny, už som i vo vojsku.

— Čo kožušiny, keď ide o našu kožu? — zahanbil ho Marendiak.

— Ale veď ideme do Francúzska, — odvrával Houdek.

— Šach! — povedal Makovický a Marendiak trhol hlavou.

Vytiahol som svoj dokument, spoločný s Jankom Kormanom, a čítal nahlas: „Extrennyj otzyv. Prošu priniať dľa perevozky ot stancii Omsk do stancii Vladivostok v vagone II. klassa dvuch dobrovoľcev zapasnago bataljona češskoslovackoj revolucionnoj armii, kommandujemych v svoju časť v gorod Vladivostok, što podpisiu i priloženiem pečati udostovieriajetsia. Omskij zapasnyj bataljon češskoslovackich revolucionnych vojsk…“ Nie ti je dosť? Prosím tu je ešte druhý dokument: „Udostovierenie. Dano sije omskim zapasnym bataljonom revolucionnoj češskoslovackoj armii tovarišču… što oni diejstviteľno komadovany v svoju časť v gorod Vladivostok, gdie dolžny javiťsia u načaľnika 12. zapasnago bat. tov. V. Rappla, što podpisiu… “ atď.

— To bolo v pokojné časy, ale teraz je vojna. Ešte povedia, že sme „ulejváci“, — spamätal sa po šachu Marendiak.

— Kto to tušil? Raz máme rozkaz ísť do Vladivostoka a tam sa hlásiť u 12. rezervného pluku, musíme sa ta dostať a potom pokračovať v boji vo Francúzsku, ako to Gajda napísal, hoci by padaly sekery z neba, ako to Luther povedal, — zahundral svojím basom Makovický, chytiac koníka za hlavu a krúžiac s ním nad šachovou tabuľou.

— Ty, ako Tolstoján, sa i tak nesmieš protiviť zlu zlom, a keď to hneď nejde, aspoň ho oddialiť do Francúzska, — zasmial sa Houdek Makovickému, pozorujúc hru. — Ale tam ti ho vybije, — upozorňoval, a Makovický stiahol koníka nazpät, znova sa zamysliac a hmkajúc.

Marendiak nevydržal. Stratil sa nám cestou, t. j. vstúpil kdesi do vojska, či, lepšie rečeno, hlásil sa do svojej časti podľa svojho „extrenného otzyvu“, natrafiac na ňu. Korman sa stal melancholickým. Filozofoval o akejsi myšlienke, ktorú naše vojsko malo, ale ju stratilo.

— Naše vojsko ju má, — utešoval som ho, — tak, ako ju malo. Teraz jej práve robí cestu, aby ju mohlo uskutočniť.

— Cesta ďaleká.

— Veru.

— A neistá.

— Veru.

— Istejšie by bolo pri vojsku. Povinnosť…

Slovom: ozvalo sa v nás svedomie. Von sa vojaci bijú, vylievajú krv, a my cestujeme v II. triede, teraz už sám Pán Boh vie, kam a načo. V Irkutsku bude treba naše položenie objasniť. Šachy zameniť niečím vážnejším, pero a ceruzu zahodiť, kožušiny rozdať.

Trvalo to asi mesiac, kým sme sa pohli ďalej. Prešli sme Ačinsk, Krasnojarsk. Po trojdňovej ceste nás zasa pristavili v Kansku Jenisejskom. Vlak zatiahli na poslednú koľajnicu. To bol znak, že tak ľahko ďalej nepôjdeme a môžeme teda bezpečne pokračovať v našom letovaní. Dedinku Ižmorskú sme zamenili mestečkom s dvoma-troma ulicami, drevenými domcami a drevenou dlažbou. Dookola tá istá rovná step, len na juh nízke kopce. Život bol len na stanici. Dostali sme zvesť, že naše vojská víťazne napredujú v ešelónovej vojne, stanice jedna za druhou dostávajú sa nám do rúk. Namiesto nemeckého frontu vo Francúzsku bol domáci ruský front, hoci i ten bol vlastne nemecký, lebo boľševické gardy regrutovaly sa vo veľkej čiastke zo zajatcov Nemcov a Maďarov a komando z Moskvy bolo tiež nemecké — Mirbachovo. Nenávisť proti týmto zajatcom sa stále stupňovala, a či bojovali, či nie, boli pokladaní za našich úhlavných nepriateľov.

Bol som svedkom krutej popravy.

V jeden deň prechádzal cez stanicu ešelón zajatých Germáncov. Naši sa vrhli na nich. Sobrali im peniaze, šaty, prikrývadlá, spodné háby, balíky, škatule, čo mali, ešte i zrkadielka i remence. Chudý, kostnatý dôstojník komandoval nášmu ešelónu. Sám chodil s prevesenou kapsičkou na krku a posmeľoval vojakov lúpiť. Niektorí Germánci rozdriapali pred ním bankovky, aby sa mu nedostaly do rúk. Dal ich pochytať a postrieľať neďaleko od stanice. Videl som ich mŕtvoly a hanbil som sa za zverský skutok. Zamiešať som sa nesmel, bol by i mňa dal spáliť.

Prešli sme Tajšet a prišli do Nižneudinska. Legitimovali nás, najprv Rus, potom český dôstojník. Ukázali sme im naše dokumenty. Stačily, ale opatrnosti nezbývalo. Len-len že nás nedal areštovať dr. Vladimír Daxner, slovenský dôstojník.

Jeho salónny vozeň bol pripätý k ešelónu pekárov. Mal v ňom izbičku so stolíkom, stoličkami, kanapkou, kobercami, osobitnou spálňou, kuchynkou a toaletnou. Tu býval so svojím sluhom. Navštívil nás okolo obeda. Šli sme na pivo, potom do hory medzi státisíce múch a odtiaľ k nemu, kde nás častoval čajom a maslom.

— Mám strašne mnoho práce, — hovoril nám, — chcel by som do vojska, hlásil som sa u Gajdu, a ten, aby som vraj vypracoval program, ako to mienim s osobitnými slovenskými plukmi. Mám vyčkať niektorých členov Odbočky, s ktorými by som návrh vypracoval.

— To bude separatizmus. A veď ty si privržencom miešania Slovákov s Čechmi. Aspoň tak si kedysi hovoril ešte na plenárke v Kijeve, a profesor Masaryk ti to odobril, aby Slováci prestali mať strach pred Čechmi, — pripomenul som mu.

— Tak je… Ale máme ešte hrôzu slovenských zajatcov, ktorých by skôr zlákal slovenský pluk ako český, slovenská zástava, slovenské komando, Slováci-dôstojníci.

— Nemyslím, že by na to naši bratia pristali, hoci by to bolo krásne a povzbudzujúce. Vraví sa o slovenskom strachu pred Čechmi, ale je i strach český pred Slovákmi. I u jednej i u druhej strany treba tento strach premôcť. Jednota nemôže spočívať na strachu, alebo, keď chceš, na nedôvere. Zmôcť tento strach je len tak možné, keď pozreme mátohe bližšie do očí a presvedčíme sa, že mátoh niet. Teda miešať, miešať, miešať Čechov so Slovákmi, a vice versa.

— Nerátaš s charaktermi a psychologiou. Čech je bystrý, Slovák pomalý. Čech je hlasný, Slovák tichý. Čech je praktický, Slovák snivý. Čech nedá veľa na Boha a kňaza, Slovák je pobožný. Čech je národne uvedomelý, Slovák ešte nie. Čech je smelý, Slovák zakríknutý atď. ad infinitum rozličnosť.

— Práve preto miešať.

— Tu ide o lákadlo. Nehybných niečím potriasť, aby sa hlásili do vojska.

Neskoršie mi Korman hovoril, ako mu Daxner vyčítal:

— Robíte škandál. Štyria Slováci nevstúpia do vojska. Budem telegrafovať Gajdovi, aby vás dal schytať.

— Nuž a neukázal si mu svoj dokument?

— Nie. Povedal som mu, že ideme do Francúzska. On, že vraj z Francúzska nebude nič. Päť korpusov anglo-francúzskych vojsk má prísť od Murmaňska. To má byť jadro. Okolo tohto jadra sa má utvoriť nová ruská armáda. My sa k nej pripojíme a obnovíme v Rusku protinemecký front. Vyženieme Nemcov z Ruska a Ukrajiny. To bude front. Netreba preň chodiť do Francúzska.

— Päť korpusov?… Za tými si počkáme. Kožušiny i desať ráz predáš a dvadsať ráz likviduješ svoje diela, kým tie prídu… Ale takto hneď chcieť chytať ľudí!

Vyhrabal som zpomedzi dokumentov „Legitimačný lístok“, ktorý mi dal Daxner v Moskve, keď som sa hlásil u neho, ako u člena náborovej komisie, za vojaka. Ukázal som ho Kormanovi.

— Pozri, takýto dokument by si mal mať, tak by ťa nemohli schytať.

— Takého dokumentu nemám.

— Vidíš. Ja sa nemusím báť, že ma ešte raz zavrú, ako kedysi v Uhorsku. Tam plukovník Šír, a tu dr. Daxner.

— Najlepšie by bolo vrátiť sa do Omska.

— Choď.

V Tulune, kde sme sa zastavili na 12 dní, pri kúpaní v Ude Kormanova idea „likvidovať svoje diela“ a predať svoje kožušiny dozrela, ako kvetina pri polievaní, až odpadla od rodného stebla. Náš Janko sa vrátil do Omska. Dali sme mu list s otázkou: čo bude s nami, keď sa do Francúzska nejde? Okrem toho sme i telegrafovali, kde máme svoje ustarostené hlavy skloniť? Či sa vrátiť, či ďalej ísť podľa „extrenného otzyvu“?

Odpoveď nedošla a náš vlak šiel ďalej. Boli sme už len traja mušketýri.

29. júla sme sa horko-ťažko dostali z Innokentievskej na irkutskú stanicu. Cestovali sme celé dva mesiace i tri dni z Omska do Irkutska. Pekná letná vychádzka trvala celé leto.

Vyšli sme s batožinou z nášho vozňa a usalašili sa v čakárni za stolom. Bol obed a po obede porada, čo ďalej. Otázku sme ešte neriešili, keď prišiel k nám mladík s bielo-zelenou stuhou na ramene:

— Pozvoľte vaši dokumenta.

Dali sme mu ich.

— Eto Čechi, — povedal, obrátiac sa k druhému mladíkovi, ktorý mu stál za chrbtom.

Ten nazrel do písem a prikývol.

— Očeň izviniajus. Ja dumal Madiari.

Dlho sme na stanici a v čakárni zostať nesmeli. Žiadali sme komandanta stanice, aby nám dal miesto v niektorej „tepluške“ vo vlaku, čo ide na Vladivostok. Odoprel, že na Vladivostok vlaky nejdú, a upozornil nás, že vydal okružný list, aby sa z čakárne všetci odpratali, lebo že čakárne nie sú na to, aby v nich ľudia bývali.

To sme uznali, ba i pochválili uvedený poriadok, ale sme i museli odísť do mesta byt hľadať. Chýlilo sa k večeru. Do mesta, ktoré je na druhom brehu rieky Angary, šli sme cez drevený pontonový most. Upútala ma zelená, priehľadná a prudká rieka. Bolo vidno i Irkut, ktorý tu vteká do Angary. Po moste veľká premávka. Ledva sme sa prebili. Čo som sa už tých bytov nahľadal v Rusku! Nuž keď je človek nie doma, ustavične hľadá, kde by mohol byť doma. Boli sme v hoteli Metropol. Tam nám ukázal akýsi špinavý Židko s mastnou tvárou a samým páperím na tmavom, zakydanom kabáte dve izby za 12 a za 9 rubľov na deň. Smrdelo všade plesňou. Staré, ošuchané, deravé méble s olejovými škvrnami. Z foteľov trčaly perá a chumáče konskej srsti. Kanapka jačala, keď si Houdek na ňu sadol. Nevzali sme. Prezreli sme so šesť hotelov, ako Modern, Grand Hotel, Central Hotel, rozličné „meblirované komnaty“, až konečne v akejsi Hviezde nám ukázali temnú a malú izbičku za 8 rubľov denne, kde všetko, čo robí byt príjemným, bolo „na hviezde“ a zostaly v nej len holé matrace na vŕzgajúcich posteliach, jeden stolík s farebným obrusom, prifarbený pozostatkami žĺtkov, vyblednuté červené tapety, kde-tu visiace pooddrapované plachty z nich, plechový lavór v železnom stolíčku, s ktorých maľba a glazúra dávno poodskakovala, zanechajúc po sebe len hrdzavé škvrny. Bolo to, ako čo by to bola bývala sberňa všetkých dokaličených vecí v hoteli, také akési smetisko. Dvere nedajbože zavrieť. Len s napätím sily sme mohli zapäť háčik do pozohýnaných klinčekov. A dvere ani neboly potrebné, lebo stena od chodby nesiahala až po povalu, ako to býva v poriadnych bytoch. Hocikto sa mohol prešmyknúť otvorom do izby, keby sa mu bolo náhodou chcelo. Zato tým zreteľnejšie bolo stále zvonenie, behanie chyžnej v papučkách a jej starostlivé vypytovanie sa: „Kto zvonil? Kto zvonil?“ Ťažké ruské čižmy, kašľanie, hlasitý hovor, veľké, vždy bzučiace muchy, sýte ploštice, čo neštípaly. Slovom, báječná komnatka.

Keď sme mohli, ušli sme z nej a potulovali sme sa radšej hlavnou ulicou, ktorá sa menovala „Boľšaja“, dláždená žabicou, s peknými domcami. Alebo sme šli do parku na brehu Angary so smriečím, bez veľkých košatých stromov, bez tône, s lavičkami, kioskom, čistými, zametenými chodníčkami a so sochou Alexandra III., ktorého v revolúcii zachránilo iba to, že mu ktosi dal červenú zástavku do ruky.

Drahota bola veľká. Pohár čaju stál rubeľ, kúsok sladkého pečiva k nemu bezmála dva ruble, obed nebol niže 4 rubľov, na lepšom mieste i desať. S Ivanom Daxnerom, delostreleckým dôstojníkom, s ktorým som sa náhodou stretol, sme si dali fľašu vína; rátali nám ju 60 rubľov, fľaša šampanského 260 rubľov. Ivan v návale nadšenia len-len že nedal doniesť jednu buteľku, ale som ho odradil. Za to mi sľúbil 10 funtov cukru, remeň, lacné čižmy za 100 rubľov a jeden celý vozeň, keď ho budem potrebovať.

Vysvetlil mi situáciu a čo sa stalo v Irkutsku.

Rudá armáda, väčšinou Nemci a Maďari, mala irkutskú stanicu v rukách. Prišli naši delostrelci na stanicu a rudí žiadali vydanie zbraní. Beztoho, že by boli počkali na odpoveď, začali strieľať z guľometov na našich. Naši povyskakovali z vozňov a bez zbraní, holými rukami zmocnili sa guľometov a zahnali nepriateľa. Nejeden náš chudák zaryl tam nosom do trávy. Hneď podali zprávu ešelónom 7. pluku, ktoré sa pohybovaly smerom k Irkutsku pod velením štábneho kapitána Hoblíka. Tieto ešelóny zaujaly stanicu v Batarejnej, sobraly tam delá, pušky, ozbrojily sa, postúpily na stanicu Innokentievskaja a začaly útočiť na Irkutsk. Tu prišli k nám spojeneckí konzulovia s majorom Vergé na čele a žiadali nás, aby sme odovzdali zbraň. Naši sa vzopreli a poukazovali na zákernícke prepadnutie našich artileristov v Irkustku a možnosť opakovania sa nápadu; major Vergé nástojil na neodkladnom odovzdaní zbrane. Veliteľ poslúchol a ešelóny odišly z Irkutska na východ.

— Kone, — rozhorlil sa Ivan.

— Kone, — potvrdil som ja.

Že sme správne súdili, dokázalo sa tým, že Irkutsk bol stratený, 39 tunelov na východ od Irkutska okolo Bajkala tiež a všetko to muselo sa znova dobývať. Keby sa bolo podarilo boľševikom tunely zavaliť, transport by bol býval znemožnený aspoň na rok a bolo by to stálo ohromné peniaze.

— Tak teda ideme na Vladivostok? — opýtal som sa.

— Nuž a?

— Lebo Vlado hovoril, že tu máme zostať.

— Lapálie. Rusom my nepomôžeme…

Gajda bol hrdinom tých čias. Na banketoch ho rečníci pozdravovali, oslavovali, takrečeno v náručí nosili, chcejúc vybrať od neho politický rozum, ale že vraj mal zámok na ústach. I naši vojaci boli v grácii. Mohli sa kúpať zadarmo, nie v Angare, tá bola studená, ale v kúpeli, ešte i bielizeň dostávali zdarma. V holiarňach po holení holič sa pekne poklonil, zaďakoval za česť, že mohol nášho vojaka oholiť a neprijal nič. Dievčatá sa bláznily. Nejeden vojak sa tu vtedy zamotal. Politické strany zápolily v dávaní banketov, večerných čajov s vodkou, vínom a šampanským, na ktorých sa dôstojníci dostávali do vyšších sfér a dvorili pekným a milým ruským dámam. Chodilo sa po báloch, zábavách a všade boli naši v popredí a prví. Robili sbierky peňažné a iné pre vojsko, na ktoré ešte i Číňania prispievali po piatkach, po desiatkach.

Vaňo sľúbil, že nás soznámi s ruskou spoločnosťou. Ale nedošlo k tomu. Kúpil som si Telegramy a dočítal som sa v nich, že ma čeliabinský sjazd vyvolil za podpredsedu O. Č. S. N. R. (Odbočky Československej národnej rady). Mali sme byť traja podpredsedovia. Prvým bol Pavlů, druhým, za Slovákov, ja a tretím dr. Patejdl.

Zvesť ma tak ohromila, že mi vystúpil pot na čelo.

Pôsobila i dôvera i pocta, ale i cesta aspoň dvadsaťdňová nazpät do Čeliabinska. Čím som si to zaslúžil? To zasa Jožo Gregor navaril. Divný človek. Každý iný chce na káru, kde môže poháňať, a on vše za káru. Ešte ju i tisne. Iste si myslí: „Načo by som ja šiel na voz, mňa zbadajú i za vozom. Nie miesto robí človeka, ale človek miesto. Sláva, ako v poli tráva…“

Trvalo hodnú chvíľu, kým som sa uspokojil. Rozmýšľajúc, ako sa politika robí a kto by ju z nás Slovákov mohol robiť, prišiel som na to, že je dosť prirodzené, keď budem v podpredsedníctve ja. Vlado Hurban ako politik-diplomat, Janček ako politik-organizátor odveslovali do Ameriky, Markovič ako obidvoje odplával do Paríža, dr. Vladimír Daxner bude iste plukovníkom slovenského pluku v Irkutsku, Oríšek bol vyvolený za slovenského „ministra“ v Odbočke, Jožo Gregor sa stal šéfom slovenskej tlače v „ministerstve“ osvety, ktorého správcom bol dr. Jozef Kudela, musel som sa i ja dostať na nejaké vysoké miesto, keďže som náhodou ešte v Rusku, vďaka nášmu vojenskému vystúpeniu, a teším sa pokročilejšiemu veku i reume predbežne len v rukách i krku. Choroba je ešte nie v hlave. Prečo by nemohol byť politikom? Bohdan Pavlů a dr. Patejdl majú dosť rozumu. Tí napravia i moju hlavu, keby v nej nejaké koliesko preskočilo.

Politika ma teda prestala znepokojovať. Mýlila ma už len cesta nazpät. Istých 20 dní, ak pôjde vlak riadne a nebudú cestou boje. Ak budú, bude toho i viac. Možno, že pôjdem ako „perpendikel“ na hodinách, raz na západ, raz na východ. Tak to bolo vtedy s naším štátom a vládou na Sibíri: bol na kolesách a cestoval, kedy-tedy vystúpil, zdržal sa chvíľu na stanici a hybaj ďalej alebo nazpät. Mne, ako čiastke štátu a vlády, sa tiež tak patrilo.

Komandant irkutskej stanice Moravan Vajs dal nám osobitné oddelenie s Houdkom. Gavora, kedysi spoluredaktor Slovenských hlasov v Petrohrade, teraz vojak, zásobil nás cukrom, syrom a vodkou. Poželal šťastlivú cestu. Daxner zabudol doniesť sľúbené lacné čižmy a remeň, ale doniesol srdečné vinše, aby sa nám dobre vodilo.

I pri týchto úprimných želaniach a vinšoch sme sa cestou skoro pozabíjali. Vyšinul sa nám vlak. Niekoľko ľudí usmrtilo, mnohých ranilo, nás len hádzalo asi za minútu s jednej strany vozňa na druhú a kufríky nám padaly na hlavy. I tak sme sa nazdali, že bude koniec s nami, ak to hádzanie neprestane. Vďaka Bohu, vyviazli sme neporušení a Slovensko v tomto vlaku bolo zachránené. Muselo síce sostúpiť a dlho čakať v poli, kým prišiel druhý vlak. Potom v „tepluške“, sediac na svojich kufríkoch, cestovalo sa ďalej do Omska a odtiaľ do Čeliabinska.

Mýlil som sa len o jeden deň: cesta trvala nie 20, ale len 19 dní.