ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Srdce Ruska bolo studené. Kuriči prestali kúriť.

„Chladnokrvní Angličania“, hovorili o nich páni. „Nech si vykurujú svoje panské domy sami páni“, hovorili kuriči. Obrat kolesa bol taký krutý, že všetci, čo sedeli na voze, povypadúvali. Doterajší páni stali sa sluhmi, doterajší sluhovia pánmi. Kuchárky so slúžkami sadaly za biele stolíky v stolových a ich „vysokoprevoschoditeľstvá“ našli sa v kuchyni. Starí bradatí generáli a vysokí úradníci stáli na rohoch ulíc s balíkmi novín pod pazuchami a predávali noviny ticho, bez vynukovania, najviac ak otrčili proti chodcovi čerstvý exemplár. Videl si tváre inteligentné, s okuliarmi, s lícami ako kláty zvráskavelými, odhadzovať sneh a zametať ulice, až srdce stislo, a bol by si ich vdačne odmenil. Tým zakúrili! A ešte, vraj, nech si kúria sami!

Všade bola zima. U nás v izbe vyšiel teplomer najviac na 8 stupňov tepla. Sedávali sme v kapcoch a kepeňoch, s baranicami na hlave. V redakcii, krásnom „osobniaku“ Čecha Šimúnka, zostaly len vysoké, tapetované, skvostné izby s elegantným náradím, salónmi, hladkými parketmi, ohromnou knižnicou s knihami v zlatoreze a koženej väzbe, všade koberce a vysoké porcelánové kachle, čistučké, biele, ale bez ohňa, ako stojace mŕtvoly, z ktorých vystydla krv, také studené pomníky tepla, od ktorých sme šli zamrznúť. V stolových, kam sme chodievali, sa i polievka i čaj parily cestou na stolík, ale ochladly, kým si stačil chlipnúť.

Obchody boly plné šunkami, slaninkou, klobásami, olejovými a údenými rybami, konzervami a všelijakými lakotami, buteľky drahého vína, šampanského lákaly v elektrickom osvetlení ako pekné dievčatá; boly i peniaze, mohol si si nakúpiť, ale čože, keď chleba nebolo, kúštik radostného chleba si nedostal, nemohol si si zajesť chlebíkom ani klobásku, ani slaninku, ani údenú rybu, a keď si si nemohol zajesť, nemohol si si ani zapiť. Z chleba, čo nám dávali, trčaly fúzy a bol čierny a tvrdý ako hruda. Len potajme, kdesi na stanici, bolo vraj dostať chleba za 100 — 200 rubľov, ale musel si sa vyznať, aby ťa nechytili a s priekupníkom nezavreli.

Ja som sa ani z domu neopovážil vyjsť. V spleti „pereulkov“ som sa raz tak zaplietol, že som nemohol trafiť domov. Od tých čias som vychádzal len v spoločnosti takých, ktorí sa v uliciach Moskvy vyznali.

Ký div, že sme v tejto „boľšoj derevne“, ako Rusi sami nazývajú Moskvu, nezostali dlho. Hľadali sme útulnejší kraj, kde by bolo viacej tepla, chleba a menej sopečnej pôdy, ktorá sa nám triasla pod nohami.

Prešli sme do Kijeva, vtedy hlavného mesta ukrajinskej republiky. Tu bolo chleba dosť a tepla až priveľa. Ledva sme si sadli k večeri, už sa zakudlilo na vŕškoch a zahučaly delá. To sovietske vojská Muravieva začaly obliehať mesto.

Pritúlil ma Živocký, ten, čo mi tú líščiu bundu požičal. Obloky veľkej, jasnej a teplej izby na poschodí dreveného domu rinčaly ako reťazi a nad samou hlavou pískaly a švišťaly mi šrapnely. Zpočiatku som stŕpal, že sa drgnú o štít domu a celá stavba bude na hŕbe i so mnou, ale navykol som. Natiahol som si prikrývku na hlavu, aby som nepočul a, pomysliac si: „Nech sa robí, čo chce“ — zaspával som hneď.

Pri tomto obliehaní, rachote diel, obláčkoch výstrelov, výbuchoch, tresku váľajúcich sa múrov, trasení oblokov, prachu, dyme a ohni v miestnostiach hotelu De France sľuboval nám slávnostne náš vodca, profesor Masaryk, že „ako od samého počiatku postupoval podľa nášho všenárodného a slovanského programu, tak bude postupovať i naďalej a v tejto službe pre náš národ chce vytrvať do konca“.

— Sľubujem to vám, nášmu vojsku, našej emigrácii, nášmu národu… Žiadam tiež taký sľub od vás, ktorý znamená len to, že pre blížiace sa svetové rozhodnutie musíme všetci zvýšiť svoje sily a že sily tie chceme účelne spojiť… Domáhame sa samostatnosti československého štátu. Nezávislý československý národ bude v čele národov demokratických a pokrokových, československý národ po príklade husitských a táboritských predkov vykoná prenikavé zmeny svojho sociálneho ústroja. Čo Čech — to brat, čo Čech — to Slovan, čo Čech — to človek. (Keby to boli počuli moskovskí Slováci!)

A my, stojac okolo neho, sľúbili sme mu:

— Verne chceme slúžiť svojmu národu v jeho veľkom historickom zápase, pokiaľ to bude jeho vôľou, tak nám prikazuje česť a vernosť k nášmu ľudu v domovine.

Každý z nás mu podal ruku.

„Všetky sily účelne spojiť“, vírilo mi mysľou, keď som vychádzal z hotela s ostatnými do búrky delovej a ohňostroja na nebesách. „Tu máš hneď Slovana proti Slovanovi…“

Začiatkom februára boľševici dobyli Kijev. Ukrajinská vláda ušla, aby si na pomoc pozvala Nemcov a s nimi sa vrátila.

Medzi časom sa začal i náš národ drobiť.

Kijevský soviet vydal dekrét, že sa organizuje československá rudá garda. Český časopis Svoboda odtlačil dekrét s vyzvaním, že kto chce vstúpiť do socialistickej armády, aby prišiel do ich štábu so zbraňou.

Socialistická armáda! Servus, prví boľševici českí. Prví zradcovia.

Prišiel i inženier Král s Němečkom, že organizujú československé oddiely pri dobrovoľníckej armáde generála Alexejeva na Done.

Začali i naši vojaci niektorých členov Odbočky Národnej rady nazývať „typickými buržujmi“. Treba bolo reorganizovať Odbočku a pribrať za členov „nie typických buržujov“. Pribrali nespokojencov.

Ale naše zrno bolo ťažké ako zlato. Odfúklo len pleveľ. Čo i zlato pohýbalo, to boli Nemci. Približovali sa ku Kijevu a my sme sa rozpŕchli, každý svojou stranou, kade ľahšie. I boľševici, i československá revolučná rada robotníkov a vojakov, ktorá sa už stačila utvoriť s fingovaným T. G. Masarykom v čele, aby väčšmi vábila, i pán profesor, i Odbočka. Pľuhaví Nemci! Vyhnali nás z Petrohradu, vyhnali nás z Kijeva, vyženú nás z Moskvy a z celého Ruska.

Ja som sa vrátil do Moskvy. Tú cestu nezabudnem. Najprv som sa ulepil na nákladný vlak a šiel na „ploščadke“, kým som nezapadol snehom, ktorý padal v hustých chumáčoch. Keď mi od mokra a prievanu začala byť zima, soskočil som na ktorejsi stanici, že dočkám najbližší osobný vlak smerom k Moskve. Čakal som celú noc, kým neprišiel, ulepil som sa naň, vtisol som sa do koridora a tam som stál, stál, stál, kým som sa nesvalil na dlážku do nečistoty, prachu, medzi lupene vypľutých semiačok a nezaspal opretý o priehradku vozňa. Keď som prišiel do Moskvy, mal som nohy zapuchnuté od dlhého státia, ledva som nimi preberal.

Bolo studené moskovské februárové ráno. Chvíľu som rozmýšľal, kam sa vrhnúť, koho poctiť svojou milou návštevou. „Janko Korman, to je dobrák“, prišlo mi na um. Šiel som k nemu…