ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom z valašského tábora až na Branč

Keď som sa odobral od tohto zbožného pána, cválali sme na koňoch celú noc až na koniec valašského tábora. A pretože bola veľká tma, ostali sme tam, kým sa nerozbrieždilo. Potom sme sa pustili cez veľké a hlboké močiare, cez ktoré museli kone sem-tam aj plávať. Boh nám však šťastne pomáhal až k Dunaju, kde jazdci, ktorí ma sprevádzali, ostali, a ja som volal na stráž, čo bola na druhom brehu. Oznámil som, že som jedným zo zajatých kresťanov. Tu poslal veliteľ, ktorý bol Talianom, ihneď jeden čln, aby ma previezol na druhý breh. Tam som našiel často spomínaného jezuitu pátra Linga, ktorý sa veľmi čudoval môjmu príchodu a ešte viac môjmu oslobodeniu. On až potiaľto odprevádzal niektorých kresťanov, sám sa však musel vrátiť späť. Mňa ale ako môj výslovný nepriateľ nechcel vziať so sebou, hoci to nariadil vojvodca.

Veliteľ, ktorému som vyrozprával všetky príhody a akým podivuhodným spôsobom som bol vyslobodený, sa nad tým veľmi zaradoval a pohostil ma skvostne pri svojom stole. Po dlhom rozhovore poslal po svoj koč, na ktorom ma dal odprevadiť a zaviezť až do Komárna ku generálovi Buchheimovi, kam som došiel s nemalou radosťou a kde ma tri dni dobre hostili. Generál by ma bol rád zdržal i dlhšie, veľmi som ho však prosil, aby ma dal doviezť ďalej. Preto sa dal opýtať, či nejde nejaká loď do Rábu. Pretože sa taká naskytla, nasadol som so štyridsiatimi osobami. Do Rábu sme sa plavili po Dunaji nie bez veľkého |50 nebezpečenstva, lebo lodička bola často pokrytá vlnami, takže sa zdalo, že sa potopí. A tak nastal čas modliť sa: „Ach, Pane, pomôž nám, hynieme!“^[209] Milý Boh nám aj pomohol a tak sme s Pavlom a Kristovými učeníkmi, súc vyslobodení z nebezpečenstva, chválili Boha.

Tu musím spomenúť svoj podivuhodný príchod do rábskej pevnosti, v ktorej bola pri bráne tak veľmi silná stráž, že jeden mušketier^[210] stál pri druhom. Ja som však prešiel cez stráž vo svojom valašskom rúchu a neviem, ako mali všetci zadržané oči, lebo sa ma žiaden nespýtal: „Odkiaľ prichodíš?“ Alebo: „Kam ideš?“ Veď deti na ulici začali na mňa hneď pokrikovať: „Ľaľa! Turek! Turek!“ Kázal som im mlčať a spýtal som sa, kde býva evanjelický kňaz. Tu pristúpilo ku mne malé dievčatko a zaviedlo ma k pánu Wagnerovi. Keď som k nemu prišiel, spýtal sa ma prísne, či nie som vyzvedač. A keď som mu vyrozprával všetky príhody a oznámil mu, kto som a ako som sa vyslobodil zo svojho zajatia, padol mi okolo krku a plakali sme obaja od radosti, ďakujúc milému Bohu. Potom prišiel k pánu farárovi správca hradu oznámiť krst novonarodeného dieťaťa, ktorému bol krstným otcom. Veľmi prísne si ma obzeral a pýtal sa, kto som, ako som sa dostal do pevnosti a či som sa hlásil u veliteľa. Na to odpovedal pán Wagner, aby sa mňa spýtal samého, že ja mu vysvetlím dôkladne celú záležitosť. Tu si ma vzal správca hradu nabok a na všetko sa usilovne vypytoval. A pretože som mu rozprával čistú pravdu, bol síce so mnou spokojný, ale na stráže sa veľmi nahneval, že neboli ostražité. Hrozil, že ich prísne potrestá, pretože — vravel — nesmú nikoho vpustiť dnu bez toho, že by pred tým neupovedomili veliteľa. Ja som ho však prosil, aby počkal s trestom tak dlho, kým zas neodídem. To aj urobil, hoci bol katolíkom.

V najbližšiu nedeľu som mal pred tamojším kostolom zbierku, na ktorú mi doniesli všetky svoje almužny i chudobní žobráci a nútili ma, aby som ich od nich prijal. Potom |51,[G1] svokor pána Wagnera, tamojší majetný mešťan a mäsiar, sa nado mnou zľutoval a odprevadil a odviezol ma na svojom koči až do Óváru, t. j. Starých Hradov. Pán farár Wagner mi však daroval svoje pekné kňazské rúcho a sobolí klobúk, na čo sme sa rozlúčili. V Starých Hradoch ma tiež s radosťou prijal a obdaroval duchovný, ktorý sa teraz zdržuje v Lipsku. Mäsiar z Rábu mi objednal kočiša až do Kittsee a nielenže zaplatil dojednanú odmenu za odvezenie, ale obdaroval ma k tomu ešte aj peniazmi na cestu. V Kittsee býval evanjelický pán, barón Listius, ktorého dvaja synovia — ako som vyššie spomenul — boli na dvore grófa Illésházyho. Duchovný ma k nemu zaviedol a keď som mu povedal o svojom položení, prijal ma s radosťou a skvostne ma pohostil pri svojom stole. Daroval mi šesť ríšskych toliarov a dal ma odviezť na svojom koči až ku generálovi Montecuccolimu, ku ktorému mi dal písomné odporúčanie. Toho som našiel za Dunajom povyše Prešporka, keď šiel práve na omšu. Slušne som ho pozdravil a predstavil sa mu. On ma vzal za ruku a viedol so sebou na omšu. Ja som sa však uchýlil za ľud a usilovne som pozoroval, ako sa bude správať generál. A nemôžem na základe pravdy povedať nič iného, akože som uňho nespozoroval a nevidel, že by sa prežehnal krížom, alebo že by bol mal ruženec, alebo že by bol urobil dajaký znak alebo posunok, ako to činia katolíci. Zbadal som však uňho pravú nábožnosť, pretože sa pomodlil kľačiac s pozdvihnutými rukami. Po modlitbe sa ma vypytoval usilovne na všetky príhody, najmä na stav Turkov. A keď som mu podal dôkladnú zprávu, obdaroval ma a dal odprevadiť a odviesť cez celý svoj tábor až do Prešporka.

V Prešporku boli moji dvaja synovia Štefan a Jeremiáš v gymnáziu. Chcel som ich navštíviť, a preto som sa tam hneď ponáhľal. A keď som vošiel dnu, sedeli práve pri jedle a môj syn Štefan, ktorý bol vtedy dispenzátorom^[211] čiže vydavateľom jedla, ma privítal a povedal: „Veniat vestra dominatio |52 generosa et comedat nobiscum.^[212] Pane môj, nech sa páči s nami jesť.“ Veru ma nepoznal v uhorskom odeve. Jeremiáš sa mi však lepšie prizrel a spoznal ma. Priskočil ku mne od steny, o ktorú bol opretý hneď pri dverách, padol mi okolo krku a nahlas zvolal: „Ach, najmilší pane otče!“ Keď to ostatní videli a počuli, všetci pristúpili, chytili ma za ruky a temer ma niesli k stolu, ďakujúc a chváliac Boha za moje milostivé a podivuhodné vyslobodenie, ba za podivuhodné božie vedenie, ktoré dokázal na mne.

Na druhý deň po odbavení raňajších modlitieb ma privítali páni duchovní v kostole pred oltárom a obdarili značným darom. Mestský pán notár Samuel Kačerius nemohol spočiatku od radosti prehovoriť ani len slovo, pretože ním otriaslo toto veľmi podivuhodné vyslobodenie. Zdržal ma u seba niekoľko dní, a preto som medzitým po poslovi upovedomil o svojej tunajšej prítomnosti svoju manželku, ktorú i s tromi deťmi živil za ten čas na zámku Branči gróf Ladislav Nyáry. Preto na tamojšom dvore povstala veľká radosť. Nikto však nevedel, odkiaľ sa vzalo takéto plesanie, kým to neprezradil sám gróf, ktorý poslal po mňa na koči a so štyrmi jazdcami dvoch zemanov, a to pána Jána Zongora, Pavla Szalaya a tiež pána Fraňa Johannidesa. Tak sme prišli do Senice v posledný októbrový deň a hneď dňa 1. novembra som odbavil v kostole raňajšie a ďakovné modlitby v prítomnosti maličkého húfika ľudí, pretože ľud bol sem-tam rozutekaný. Potom sme išli na zámok Branč, kde som bol očakávaný s veľkou túžbou. Keď som tam prišiel, povstala nesmierna radosť u všetkých ľudí. Hneď prišli v kŕdľoch ku mne skackajúce deti, radovali sa a tľapkali rukami. Privítali ma s veľkou radosťou. Za nimi prišli moji cirkevníci a ostatní prítomní ľudia (lebo sa tam zhromaždilo veľa ľudu pred tatárskym nebezpečenstvom) a od radosti plakali a vítali ma muži i ženy. |

53,[G3] Z môjho oslobodenia sa nemálo radovala aj moja teraz už nebohá manželka s mojimi deťmi, podobne gróf so svojím vysokocteným dvoranstvom a pánmi duchovnými, ktorí tam boli prítomní. Áno, nie je možné opísať toto radostné prijatie a aké slová vďaky a modlitby bolo počuť niesť sa k Bohu.

Moja manželka neraz rozprávala, ako mala v tú istú noc, keď mal prísť nasledujúceho dňa posol, radostný sen. Prišiel k nej vraj žobrák v roztrhaných šatách, nesúc v ruke veľmi ustatého a neopereného vtáka, ktorého mu vzala a opatrovala, takže sa o krátky čas zotavil. Bola vtedy po celý deň veselá. A pretože predtým jej oči po celý čas neusýchali od sĺz, každý sa tomu divil. Keď som o všeličom rozprával so svojou dnes už nebohou manželkou a ona mi so slzami vravela o mnohých všelijakých urážkach a spôsobenom žiali, prosil som ju, aby na všetko zabudla. A ak jej niekto zapríčinil nejaký žiaľ, aby mu odpustila a aby nikdy a na nikoho nespomínala po zlom — podľa napomenutia múdreho Siracha: „Pamätaj na prikázanie a zanechaj hrozby voči svojmu blížnemu. Pamätaj na úmluvu a odpusť nevedomosť blížnemu.“^[213] A to preto, lebo milý Boh na mne učinil tiež veľký skutok, a nielenže ma zachoval zázračne nažive medzi úhlavnými nepriateľmi (lebo môj život neraz, ako sa vraví, visel sotva na pavučine), ale bol aj mojím pomocníkom, ochrancom a vysloboditeľ oni z môjho zajatia.

Po niekoľkých dňoch ma prišla privítať moja jediná dcéra Anna, manželka dvojctihodného pána Jána Hadíka, ktorá si za mnou vyplakala temer oči. Teraz mi od radosti padla okolo krku s týmito slovami: „Moja česť, moja koruna, môj poklad, môj najlepší klenot sú mi zas navrátené od Boha. Dobre tomu, kto sa spolieha na Boha, lebo žiaden nebude |54 zahanbený, kto v neho pevne verí.“

Po štyroch alebo piatich mesiacoch ochorela nenadále naša dcérka Judita. Keď sme mali ísť s ňou spať a spievali sme, ako to bolo u nás zvykom, posledný verš z istej českej adventnej piesne „Na modlitbách trvejme, tak Pána dočekejme“,^[214] t. j. „V modlitbách zotrvávajúc, Pána očakávajúc“, začala hovoriť s úprimnou radosťou a zvláštnou nábožnosťou: „Veď sme už pána dočkali.“ Matka sa jej spýtala: „Akého pána?“ „Ach,“ povedala, „či nevidíte nášho milého pána otca?“ A myslela: „Ja už mám dosť, musím ísť k druhému pánovi.“ A tak bola prorokom svojej vlastnej smrti, lebo onedlho zomrela tíško a blažene v Kristu Ježišovi.

Ktože sa nájde medzi kresťanmi, ktorý by nepovažoval túto históriu a príbeh v tatárskom zajatí a po ňom a podivuhodné vyslobodenie z neho za zvláštne vedenie božie? A kto by nepriznal, že Hospodin na mne učinil veľké skutky a dokázal svoje podivuhodné vedenie?