ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom vo vyhnanstve z Uhorska do Nemecka

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva!“ Keď nadišiel deň môjho odchodu, rozlúčil som sa s plačom s milostivými pánmi a paniami, so svojou manželkou i s celým dvorom a vybral som sa v božom mene. Až do najbližšej dediny, kam mali dôjsť povozy, ma sprevádzal tajomník. Nemohli sme sa ich však dočkať. Medzitým prišli na vozoch dvaja židia. Spýtali sme sa ich, či snáď nevideli vozy s lojom. Vraveli, že tie už vyrazili dobrú hodinu pred nimi. Tu sa nás zmocnil veľký strach, no prosil som pána tajomníka, aby ráčil požiadať židov, |77,[K3] či by ma nevzali až do najbližšieho mestečka, ktorým museli vozy prejsť, čo aj učinili. Často spomínaný pán tajomník ma však odprevadil až tam. Cestou sa židia o mne zhovárali to i ono a všeličo šípili, spytujúc sa, či nie som senickým kazateľom. Usilovne si ma obzerali, no ja som zmenil svoj hlas, ako som len najlepšie mohol. Bol som tiež oblečený od päty až po hlavu v šedivých nemeckých šatách, a preto som bol trochu na nepoznanie. Keď sme vozy dohonili a priblížili sa k zámku pri spomenutom mestečku, hľa, stáli tam pred bránou všetci zámockí úradníci, ktorí ma všetci predtým poznali. Preto sa ma zmocnil opäť nový strach. Nevedel som, kam a ako sa mám skryť alebo tváriť. Furmani mi však dali mušketu a posadili ma na koč, na ktorom sedeli dve počestné panie, ktoré sa vybrali na voze navštíviť svojich priateľov v Sliezsku. No, Boh bol mojím ochrancom, a tak sme prešli toho dňa šťastlivo cez nejnebezpečnejšie miesta až do blízkosti Skalice. Ubytovali sme sa v istom mestečku, kde som naďabil na známeho hodinára zo Skalice, ktorý tam bol i s arcibiskupovým záhradníkom z Prešporka. A pretože som vedel, že vie trochu po nemecky, robil som sa pred ním celkom cudzím a nehovoril som pred ním iným jazykom ako nemeckým. Hodinár síce niečo tušil, no nebol si sám istý, či som to ja alebo nie.

Na druhý deň sme vyrazili celkom zavčasu. Na tretí deň sme prišli do skutočnej ľvej jamy, do Ulmitzu čiže Olomouca na Morave, kde je samá kňazská háveď. Mesto som síce nepoznal, no furmani tam mali veľa čo vybavovať. Vkročili doň so spomenutými paniami a aj ja som sa odvážil vojsť s nimi. Dali si prihotoviť jedlo a medzitým sa poobzerali po meste. Hostinský však vycítil z môjho výzoru a správania sa, že musím byť duchovným. Dal zavolať od mestskej brány poručíka a dohováral sa s ním vonku, či nie som jedným z uhorských kazateľov. „Pretože,“ vravel ďalej, „ho prezrádza jeho reč a výzor.“ Poručík mienil, |78 že veru i jemu sa tak pozdáva, no predsa si neboli istí. Medzitým sa vrátili moji spoločníci. Hostinský a poručík si ich zavolali nabok a prísne sa ich spytovali, kto som. Statočné panie nevedeli napochytre, čo majú odpovedať, a preto riekli, že som mydlár. Ja by som bol veru odtiaľ rád odišiel, nevedel som však, akým spôsobom. A hoci panie objednali a dali doniesť výdatné jedlo, zjedli z neho málo, zaplatili a ponáhľali sa so mnou preč, obávajúc sa, že by ma mohlo pri bráne postihnúť nejaké nešťastie. Ale Pán zadržal nepriateľom oči a ruky, takže ich na mňa žiaden nevložil. V takom nebezpečenstve som vzdychal podľa 79. žalmu: „Pomôž nám, Bože, náš ochranca, pre slávu tvojho mena.“^[279] A Pán ma vyslyšal a akoby prehovoril k mojim nepriateľom podľa 105. žalmu: „Nedotýkajte sa mojich pomazaných a nečiňte nič zlého mojim prorokom.“^[280] V tom čase tu bývala istá evanjelická grófka, ktorá u mňa v Senici a vo Veľkých Levároch dosť často prijímala Svätú večeru. Dal som sa u nej ohlásiť. Bola by veru rada prišla za mnou na nejakú dedinu, no nenaskytla sa na to príležitosť. I tak ma však obdarila niekoľkými dukátmi na cestu.

Šiesteho dňa sme došli do medvedej jamy, do Nisy^[281] v Sliezsku, kde na mňa číhalo podobné nebezpečenstvo. Pretože tam furmani zložili niečo loja, vzali ma na prázdny voz a doviezli ma tak šťastne do Vratislavi, kam som bol vpustený bez prekážok, pretože som sa preukázal odporúčajúcou listinou grófa Kollonicha. Napravili ma k istému rukavičkárovi, ktorý býval Prešporčanom a teraz bol vratislavským mešťanom. Tento ma prijal s radosťou a celkom po kresťansky a živil ma tridsaťdva dní. Medzitým sa moja pani gazdiná veľmi starala o to, ako by ma čo najlepšie odporučila svojim dobrým známym. Nielenže mi doniesla všelijakú bielizeň, |79,[K4] ale vymohla mi aj dvanásť dukátov. Tamojší vysokourodzený a mnohovážený magistrát mi preukázal svoje dobrodenie tiež značným darom. Iná pobožná pani ma dala často sem-tam vozievať na svojom vlastnom koči, aby som si poobzeral mesto. Zoznámil som sa tam aj s Jeho Velebnosťou, pánom doktorom Acoluthom,^[282] ktorý veľmi obdivoval môjho statočného ducha a veselú myseľ a mal radosť z mojej neochvejnosti, keď som mu častejšie rozprával celý príbeh môjho prenasledovania a strastí. Jeho Excelencia mi dala jasne pocítiť svoje srdce teológa tiež odporúčaním a veľkým darom. Rád by som sa tam bol zdržal dlhšie, no obával som sa niekoľkých zradcov. Túžil som po príležitosti, ako by som sa celkom vyslobodil z nebezpečenstva.

Ach, či sa nedialo so mnou dosiaľ to, čo hovorí 91. žalm?: „Kto prebýva pod ochranou Najvyššieho a odpočíva v tieni Všemohúceho, ten hovorí k Pánovi: ,Moje útočište, môj hrad a môj Boh, v ktorého dúfam, lebo ma vyslobodí z osídiel lovca a od škodlivého moru.‘^[283] Prikryje ťa svojimi peruťami a tvoje útočište bude pod jeho krídlami. Jeho pravda je ochranou a štítom. Preto ďakujte so mnou Pánovi a zvelebujte jeho meno, oznamujte medzi národmi jeho skutky. Spievajte o ňom a chváľte ho a rozprávajte o všetkých jeho zázrakoch. Pýšte sa jeho svätým menom. Veseľ sa srdce tých, ktorí hľadajú Pána. Hľadajte Pána a jeho moc, hľadajte vždy jeho tvár. Rozpamätajte sa na jeho podivuhodné skutky, ktoré učinil, na jeho zázraky a slovo.“^[284]|