ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom z Vratislavi až do Žitavy a odtiaľ až do Neusalze

80 Roku 1673 som odišiel z Vratislavi a deň pred Michalom^[285] som prišiel do mesta Žitavy v Hornej Lužici. A keď som chcel vojsť cez bránu do mesta, tu prišlo znenazdania páža teraz už v Pánu zosnulej vysokourodzenej grófky a panej, panej Márie z Hohenlohe, rodenej Kaunitzovej, ktorá sa vtedy zdržiavala v meste Žitave. Zbadalo ma a zvestovalo moju prítomnosť jej milosti, čo ju veľmi udivilo. Poslala spomenuté páža k vládnúcemu pánu starostovi a obdržala pre mňa bezpečný ochranný sprievod. Ihneď mi ponúkla bezplatné stravovanie u seba a zaobstarala mi dobré ubytovanie v Novom Meste u pána Mikuláša Kahlena. Pretože som bol spomínanej zosnulej grófke, kým bola ešte v Uhorsku, spovedným otcom, preukázala v Žitave mnoho dobrého nielen mne, ale vzala k sebe i môjho vnuka. A keď sa chcela vybrať do Švédska, pretože myslela, že si tam vyzdvihne veľa peňazí, sľúbila, že ma vezme so sebou a neopustí po celý život. Ale, ach, žiaľ! Zmiluj sa Bože! Ako sa len musela neočakávane i s jednou pannou rozžehnať náhlou a nečakanou smrťou s týmto svetom u svojho pána strýka na Novom Zámku v Čechách! Plura non licet.^[286] Môj vnuk bol vtedy tiež s jej milosťou, ale — Bohu buď chvála — obišiel bez akejkoľvek choroby.

Keď ma vpustili do mesta Žitavy, druhého dňa ma privítala darom tamojšia vysokodôstojná mestská rada, ktorá mi láskavo dovolila, že sa tam môžem zdržiavať, ako sa mi bude páčiť. A tak som zostal spočiatku štvrť roka u pána Mikuláša Kahlena, požívajúc od pána domáceho a jeho manželky mnohé dobrodenia. Potom som si prenajal izbu u pani Kochovej, tamojšej barbierky, vdovy. Hospodin ma obdaril čím ďalej tým viac dobrými priateľmi a dobrodincami. Pán papiernik |81,[L1] ma zásoboval každý mesiac trochou dreva a jedlom a až podnes papierom. Pán magister Michal Lanckisch,^[287] toho času kazateľ na poludnie v kostole sv. Jána a teraz už v Bohu spočívajúci, mi daroval zo svojich meditácií tri pekné kusy. Tamojšie dôstojné duchovenstvo mi preukázalo tiež všetku priazeň a dobrú vôľu. Všetkých týchto nech Boh bohato odmení a nech im to tisícnásobne odplatí! Medzitým prišla z Uhorska do mesta Žitavy i moja manželka, čo vyvolalo medzi nami veľkú radosť, že sme sa tak šťastne opäť spolu zišli.

V advente som si našiel čas na návštevu mesta Budišína.^[288] Ach, Bože môj, ako som tam bol radostne prijatý, že sa tým budem chváliť po celý svoj život! Milý Boh ma tam obdaril istým obzvlášť dobrým patrónom, a to (Tit.) pánom Jánom Jurajom Seidelnom,^[289] popredným z mestskej rady. Zásluhou jeho dobrodenia, ktoré mi preukazoval a jeho prímluvy som bol priateľsky prijatý nielen od tamojšej vysokodôstojnej rady na radnici, ale aj na druhý deň pohostený u pána Göbelna,^[290] v tom čase vládnúceho starostu. Môjho spoločníka Pavla Svadbu i s paholkom a koňom opatrili celkom zadarmo v hostinci a mňa dokonca poctili pozoruhodným darom. Neviem nadostač vynachváliť a vyriecť, akú dobrotu a dobrodenie som požíval a požívam až podnes i s mojimi milými od spomenutej tamojšej vysokodôstojnej rady a slávneho meštianstva. Bože, dopraj im všetkým za to ako bohatú odmenu svoj posvätný pokoj, šťastie, požehnanie a všetok úspech!

Roku 1674 v tretí deň veľkonočný — bolo to 27. marca^[291] (podľa nového spôsobu) — poslala ku mne svojho posla vysokourodzená pani Anna Katarína, rodená zo Saltze, z Ober- a Nieder-Sprembergu a Neusalze. Žiadala ma písomne, aby som sa k nej prišiel pozhovárať i s niekoľkými vyhnancami a oznamovala, že založila nové mestečko — a to Neusalzu, kde by chcela, keby nám to bolo vhod, prepustiť vyhnancom i mne za lacný peniaz domy, |82 a dovoliť uviesť do mestečka meštiansku živnosť rôzneho druhu. To som aj učinil, hoci spočiatku (Tit.) Jeho Vysokourodzená Excelencia, pán hlavný krajinský náčelník v Hornej Lužici a pán kancelár^[292] ma zdržiaval sľubmi, že ma poctia lepším miestom, lebo Jeho Excelencia si ma veľmi obľúbila. Učinil som to preto, lebo som bol sľúbil milému Bohu vo svojich ťažkých pokušeniach a vo veľkých nebezpečenstvách, ktoré som až dosiaľ vystál, že ak ma Hospodin vyslobodí z nebezpečenstva a dovedie na bezpečné miesto, najmä v krajine Jeho Jasnosti saského kurfirsta, že bude mojím Bohom a po celý svoj život mu budem slúžiť, a i keby som nemal viac ako sedem duší ako Noc v čas potopy, že ich budem pásť slovom božím a radšej s nimi podstúpim a pretrpím dobrovoľne a radostne hlad, zimu, horúčavy a všelijakú biedu, ako by som sa mal sem-tam potĺkať bez nevyhnutnej príčiny, čo ma do dnešného dňa aj postihlo. Spomenutá pani zo Saltze poslala po mňa 14. apríla^[293] (podľa starého spôsobu) koč a voz a dala ma odviezť do Neusalze. Pridelila mne aj mojim dom. So mnou tam odišli aj niekoľkí exulanti, a tak spočiatku bolo pri započatých pobožnostiach iba dvadsaťtri osôb. Teraz je tu však sto duší okrem tunajšej národnosti. Dosiaľ mi však plynú veľmi chatrné dôchodky, pretože tí, čo mali vôľu sem prísť, sčasti zostali doma pre nedostatočné živobytie a pre neúrodnú chladnú pôdu, sčasti sa obrátili na iné miesto. A preto si tu žijem veľmi biedne. Medzitým sa utešujem, že sa o mňa postará Boh, a príkladom môjho Pána Ježiša, o ktorom kresťanská cirkev spieva:

A tak dúfam, že ma neopustí On, môj Pán Ježiš, lebo „on je mojím verným pastierom, on ma nenechá v nedostatku.“^[296] Preto vravím k svojej duši: „Buď potešená a nezúfaj, lebo Pán ti dobre učiní.“

Dňa 18. mája prišli ku mne moji synovia, a to Štefan, bývalý farár v Trnave a Modre v Uhorsku, ďalej Izaiáš a Gabriel i s istým dobrým priateľom z Vratislavi. S nimi som cestoval do kniežacieho saského hlavného a sídelného mesta Drážďan. A keď sme sa tam preukázali našimi odporúčajúcimi listami, dovolili nám vchádzať i vychádzať, ako sa nám páčilo. Mohli sme si prezrieť aj peknú izbu so zbraňami a umeleckými pamiatkami. Priaznivo nás prijal aj veľadôstojný pán M. Geyerus.^[297] Láskavé dobrodenie sme dosiahli i od vysokoslávneho konzistória a od vysokourodzenej slávnej rady. To ma posmelilo, a preto som potešoval svojich milých krajanov a vyhnancov v Neusalzi, aby boli dobrej mysle. A skoro som sa staral o dosiahnutie slobodného vykonávania náboženských obradov u Jeho Jasnosti saského kurfirsta. K tomu mi zo strany vrchnosti pomáhala často spomínaná pani zo Saltze atď. (Tit.). Pán kancelár v Budišíne vymohol zakročenie u (Tit.) kurfirstovho saského radcu atď. pána Weckena,^[298] aby náš zámer úspešnejšie pokračoval. Potom s jeho pomocou a sprostredkovaním sme poslali svoju najponíženejšiu, najpokornejšiu prosbu na Jeho Jasnosť kurfirsta, a Bohu chvála, všetko išlo šťastne. Jeho Jasnosť kurfirst nám úbohým zarmúteným ľuďom najmilostivejšie dokázal svoju hlboko vrodenú kresťanskú láskavosť a kniežaciu milosť, pretože dovolil láskavo nielen slobodné vykonávanie náboženských obradov, ale aj stavbu kostola. Ba i v niektorých superintendentúrach vo svojich dedičných zemiach |84 nariadil zbierať príspevky. Udelil nám tiež povoľovaciu listinu na cudzozemské miesta, pomocou ktorej sme dosiahli u susedných panovníkov zvláštnu milosť a láskavú podporu. Podobne sme dostali odporúčanie a sprostredkovanie aj od veľadôstojného doktora Andreja Kühna,^[299] v tom čase superintendenta bischofswerdskej diecézy.

S takýmito vznešenými kniežacími listinami a s prosbopisom, ktorý som dostal od panstva tunajšej obce, som sa vybral roku 1675 do Budišína, kde som získal do sto ríšskych toliarov podpory od vysokoslávnych pánov zo zemských stavov a zo všetkých kostolných zbierok v celej Hornej Lužici. Preto sme v nich pokračovali a vyslali určené osoby, aby zbierali aj u susedov podobné podpory a zbierky. A keby nám neboli prekážali rôzne vojnové nepokoje, boli by sme tu i tam získali bohatú podporu.

Hneď po Veľkej noci roku 1675, keď mi boli doručené niektoré zbierky, začal som ihneď zaobstarávať potrebné veci k stavbe kostola. Po nedeli Quasimodogeniti^[300] sme začali dovážať kamene. Vtedy som v prítomnosti niekoľkých osôb zložil z prvého povoza tri kamene v mene vysokoslávnej a svätej Trojice a požehnal som ich so vzdychmi a slzami, na kolenách a so zdvihnutými rukami, prosiac vrúcne o božskú podporu a pomoc s patriarchom Jakubom (I. Mojž. 28, 22): „Pretože si, Pane, bol so mnou a ochraňoval si ma, ako som ťa prosil, tak nech sú tieto kamene, ktoré som teraz postavil, tvojím domom na vzývanie mena silného Boha v Izraeli.“^[301] A odvtedy sme vozili kamene, až sme konečne započali dňa 12. júla toto dielo so zvláštnymi obradmi a slávnosťou, ako nás o tom poučil bischofswerdský superintendent (Tit.) doktor Andrej Kühn: Išli sme v sprievode |85,[L3] z môjho príbytku so spevom a za zvukov zvonov až na miesto cintorína a kostola, ktoré na to určilo a obetovalo slávne zemské panstvo. Pred školskou mládežou kráčal jeden, ktorý niesol veľký kríž vo veľkosti muža. Za ním šli spievajúci žiaci, potom dvaja duchovní, a to pán Andrej Meyer,^[302] farár zo Sprembergu, a ja. Potom nasledovalo lénne a zemské panstvo^[303] a mnoho iných zemanov obojeho pohlavia, za nimi starosta a radní páni tejto obce a napokon slávne meštianstvo a veľké množstvo ľudu, prejavujúc veľkú zbožnosť. V takomto zoskupení sme najprv uzavreli kruh okolo cintorína a odspievali niekoľko pesničiek v nemeckej a českej reči. Potom som držal biblickú reč v miešanom jazyku, nie bez sĺz. Za tým boli prepočítané zbierky a zas spev. A potom sme vkročili na miesto, kde stojí teraz kostol, uzavreli sme zas kruh a tam, kde je oltár, sme postavili spomenutý kríž. Potom zas držal biblickú reč spomenutý pán Andrej Meyer, ktorý posvätil základy. Základný kameň položil nábožne a s predpísanými obradmi vysokourodzený šľachtic Hiob Fridrich zo Saltze, ako vtedajší dedičný pán, teraz už nebohý, spočívajúci v Bohu a pochovaný slávnostne v novopostavenom kostole. A tak sme kostol venovali a jeho meno zasvätili k pocte a menu presvätej Trojice, Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha sv. Odvtedy sme na ňom vždy postupne stavali, podľa toho, ako prichádzali zbierky a peniaze. Dňa 26/16. októbra^[304] majster Ján Sára z Budišína a jeho tovariši dostavali kostolný múr, dohotoviac ho, Bohu chvála, šťastne a bez akejkoľvek úhony alebo úrazu niektorého človeka. Potom o štrnásť dní zomrela jedna osemnásťročná panna, vrele milovaná dcéra Jána Janečka, kedysi mešťana v Skalici v Uhorsku a teraz v Neusalzi. Bola pochovaná v novom kostole s pohrebnou kázňou v oboch rečiach. |86 Ale beda! Pán mi hneď potom nalial trpký a horký kalich, lebo moja manželka upadla 12. novembra o polnoci do nebezpečnej choroby, a bolo jej čím ďalej tým horšie.^[305] Keď cítila koniec svojho života, dala sa dňa 15. zaopatriť a nakŕmiť na cestu do večnej vlasti vzácnym a drahým pokrmom pravého tela a krvi Ježiša Krista, aby jej boli láskavo odpustené hriechy, a takto prihotovená k životu a smrti hneď potom 17. ráno o siedmej hodine práve pri východe slnka ticho a blahoslavene zaspala bez toho, že by sebou nejako trhala a mykala, keď bola so mnou odspievala tieto tri pekné piesne: „Zmiluj sa nado mnou, ó Pane Bože“,^[306] „Sám k tebe, pane Ježišu Kriste“^[307] a „Ježiš, moja radosť“.^[308] A jej duša prišla k slnku spravodlivosti, ako k svojmu povždy najmilšiemu duchovnému ženíchovi Ježišovi Kristovi. Bezduché telo bolo však pochované v tomto chráme 28. novembra 1675 v nedeľu prvú adventnú a očakáva radostné zmŕtvychvstanie k večnému životu.

Roku 1676 hneď po Troch kráľoch som bol prinútený požiadať o príspevky pre nedostatok peňažnej hotovosti niektoré cirkve, najmä však pirnskú,^[309] freiberskú a kamenickú^[310] superintendentúru, v ktorých aj Jeho Jasnosť kurfirst milostivo nariadil zbierky na stavbu nášho kostola, ktoré za tým i láskavo nasledovali. Nadviazal som tam zvláštnu dôvernú známosť s mnohými vysokopostavenými a poprednými osobami duchovného a svetského stavu, ktoré mne nehodnému preukázali všetku úctu a potešiteľné dobrodenia. Boh ich bohato odmeň! Na spiatočnej ceste som si dodal odvahy, že poprosím ponížene Jeho Jasnosť kurfirsta, aby mi dal odporúčanie na svojich kniežacích pánov bratov, čo sme potom — Bohu chvála — i učinili, ba i dosiahli, ako sme žiadali, pomocou už menovaného (Tit.) pána Weckena. So spomenutou |87,[L4] povoľovacou listinou sme hneď aj vyslali nášho učiteľa Matúša Knöchela,^[311] ktorý všetko dobre vybavil. Ja som však medzitým zavolal z Budišína tesárov, aby vystavali strechu i s malou vežičkou. A pretože nebolo iných prostriedkov ako vyplatiť tesárov, musel som založiť u statočných ľudí všetok svoj majetok, napokon i tú trošku šatstva, ba česť i statočnosť, a vypožičať si peniaze, kým došli zbierky, ktoré v nás vzbudili radostnú myseľ, aby sme len pokračovali v tomto kresťanskom diele. A tak tohto leta bola zhotovená na kostole strecha a veža bez akéhokoľvek úrazu, vyložená hore gľajcha a nad ňou upevnený kniežací veniec z ruty. Sláva buď Bohu!

Roku 1677 sme obhádzali vápenou kožovkou a obielili zvnútra i zvonku múry. Zvonku sme ich dali tiež nafarbiť celkom na spôsob štvorhranných kameňov a dali sme aj vsadiť obloky. Oltár je pomaľovaný rozličnými peknými drahými farbami zo zlata a striebra i rozličnými maľbami: Najprv naspodku je Velebná sviatosť Pána, na prostrednej tabuli premenenie Krista na hore Tábor,^[312] na hornej tabuli sv. Trojica, nad ňou na zelenom vŕšku Baránok boží s víťaznou zástavou. Potom je tam ako ozdoba kurfirstov saský erb, pri ktorom je tento verš:

Po stranách oltára sú štyri krídla, na ktorých sú namaľovaní štyria evanjelisti. Medzi krídlami vpravo je erb pánov z rodu Saltza a naľavo erb mestečka i so štyrmi peknými stĺpmi a inými ozdobami, čo maľoval Eliáš Hentscheln z Budišína a čo je tiež veľmi pekné. Podobne pred oltárom je krstiteľnica, na južnej strane kazateľňa a na západnej stolica vysokourodzenej panej Anny Kataríny zo Saltze ako zvrchovane vládnúcej vrchnosti tejto obce. Po stranách |88 oltára je druhá stolica slávnej rady a potom tretia. A napokon štvrtá stolica je na západnej strane. Hore je pekný organ. A tak spomenutý boží dom, Bohu chvála a vďaka, bol postavený bez úrazu čo i len jedného človeka. A ešte toto je pamätihodné: Keď bola na vežičku vyložená gľajcha a keď si podľa starého zvyku tesár pripil, zazdravkajúc, z pohára a potom ho prázdny vyhodil vysoko ponad seba, pohár veru spadol celý na zem bez toho, že by sa nejako poškodil alebo pukol. A preto ho pán starosta zodvihol ako niečo neobyčajného. Nuž tak stojí kostol vo svojej dokonalosti ako vycifrovaná mladucha a nič na ňom nechýba okrem kostolného múra a zvonov so zvonicou. Na toto sú však ešte ochotné zbierať merseburské superintendencie.^[314] Podobne očakávame aj iné cudzozemské zbierky. Istou pomocou prispela i premúdra rada Budišína. A tak máme dobrú nádej odstrániť v budúcnosti tento nedostatok. A posviacka kostola by mohla byť vykonaná v bársktorý deň, keby neboli povstali pre kostolné léno isté ťažkosti a keby nám čiastočne nekládli prekážky i naši závistníci a neprajníci, ktorí nás falošne a ľahkomyseľne udali z čírej nenávisti a závisti u kniežacej vlády a iných vysokopostavených osôb. A preto proti všetkej našej nádeji sa táto posviacka odkladá zo dňa na deň. Ale dôverujem milému Bohu, s ktorým som to dielo započal, že ho pomôže doviesť ku žiadúcemu cieľu ako svoje vlastné dielo.

Pokiaľ však ide o moju osobu, mohol by som tu veľa pospomínať, čo som musel vytrpieť predtým a potom od mnohých nerozvážnych a neumytých úst, keď jeden súdil to a druhý zas ono o tomto započatom božom príbytku, ktorý vraj nebude hotový ani o dvadsať rokov, a podobne. Vyhrážali sa mi veru aj smrťou a všetko, i to najlepšie, čo som tu len spravil, považovali za najhoršie. Tu som naozaj skúsil, aké je to nemilé diablovi, keď sa niekde ustanovuje Bohu ku cti nová cirkev. |89,[M1] „Nam ubi Deus templum aedificat, ibi diabolus sacellum exstruit“^[315] — podľa známeho príslovia. „Kde Pán stavia svoj kostol, tam sa snaží i diabol vybudovať svoju svätyňu.“

Hospodin vzhliadol milostivo v tejto cudzej krajine aj na moje deti a tak môj najstarší syn Štefan Pilárik po svojom druhom smutnom vyhnanstve sa stal farárom v Jordansmühle v Sliezsku. Druhý, Jeremiáš, je učiteľom šiestej triedy v mestskej škole vo Wittenbergu. O tretieho, Izaiáša, alumnistu najjasnejšieho saského kurfirsta sa Boh tiež ešte postará. Štvrtý, Gabriel, je altistom kaplnky najjasnejších kniežat v Gothe.^[316][317] A jediná dcéra Anna je ešte so svojím manželom, ctihodným Jánom Hadíkom, v smutnom vyhnanstve.

Nuž, buď milému Bohu vďaka, kostol je už postavený, ako som už spomenul. Jemu buď tiež vyslovená chvála a vďaka za všetko, čo nám požehnal skrz pobožné kresťanské srdcia a čoho nie sme ani hodní, ba nikdy za to nebudeme môcť dostatočne ani poďakovať. On nech odpustí aj našim nežičlivcom a udavačom a nech ich obráti, aby nabudúce s nami lepšie zmýšľali, aby sme s nimi v pokoji a svorne rozširovali jeho slávu a aby sme vo všetkých jazykoch a rečiach dosiahli a vyprosili od Hospodina to, čo by mohlo byť najprospešnejšie, najradostnejšie, najlepšie a najužitočnejšie pre blaho Jeho Kniežacej Jasnosti, nášho najmilostivejšieho kurfirsta a zemského kniežaťa, Jeho Kniežacej Jasnosti manželky, |90 našej najmilostivejšej panej, Jeho Princovskej a Princezninej Jasnosti, nášho milostivého pána a panej i s ich oboma mladými princmi, Jeho Kniežacej Jasnosti pánov bratov a paní sestár, ich všetkých manželov a manželiek a kniežacích mladých pánov a paní i s celým kniežacím saským domom a so všetkými príbuznými a spriatelenými. Náš milostivý Boh na nebi a Otec všetkej útechy nech ráči najmä Jeho Kniežaciu Jasnosť, nášho najmilostivejšieho pána a otca krajiny láskavo obdariť dlhým životom, pevným zdravím, šťastným panovaním a zdarom, obsypať bohatým požehnaním, vyplniť všetky jeho prosby a želania, potešiť ho milosťou svojho pohľadu a dopriať milostivo, aby jeho panovanie i naďalej slúžilo k rozširovaniu božej slávy, k pestovaniu čistého evanjelického učenia, k udržiavaniu kostolov a škôl, k poteche, ochrane a záštite, k pomoci a spomoženiu všetkým chudobným, biednym, utláčaným, prenasledovaným a núdznym vyhnancom a všetkým kresťanským srdciam vospolok!|

Huc usque fortunae licuit meae! ^[318]

91,[M2] Ty, Pane Otče, života môjho vodca a udržiavateľ! Až sem si ma sprevádzal podľa svojich nevyspytateľných ciest a myšlienok, až sem som sa ti aj ochotne podvolil a som tiež pripravený nasledovať tvoju božskú vôľu, kým tu len budem. Ty sám vieš o mojom konci a bez tvojej vôle nespadne ani vlas z mojej hlavy. Ach, akú pravdu povedal pohanský filozof Platón:^[319] „Dii nos homines sicut pilas habent, jaciunt, quo volunt.“^[320] Hospodin veru prevádza so svojimi dietkami podivuhodnú hru. Šťastný je ten, ktorý sa vie zveriť jeho láskavej otcovskej vôli a ktorý môže povedať v každej svojej núdzi s neochvejným vyznavačom Ježiša a hrdinom evanjelickej viery, blahoslaveným doktorom Martinom Lutherom: „Tu stojím, ináč nemôžem. Boh mi pomáhaj!“^[321] A keď ho dali do kliatby: „Ako sa páčilo Pánu, |92 tak sa stalo. Meno Pánovo buď pochválené!“ Ja som sa už nasýtil svojho života a som ustatý, a preto môžem veru povedať s Eliášom: „Už je dosť, Pane! Nuž, vezmi moju dušu, lebo nie som lepším od svojich otcov.“^[322]