ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O podivuhodnom povoze božom v prvom vyhnanstve

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ V mojom smutnom vyhnanstve ma zaopatril Hospodin podivuhodne zvláštnym patrónom, vysokourodzeným barónom Štefanom Soósom^[80] z Garanseku, pánom na Poltári. Tento ma odporúčal Gašparovi a Jurajovi Madáchovcom^[81] z Hornej Strehovej ako popredným patrónom tej istej strehovskej cirkvi, ktorá hraničila s tureckým územím neďaleko Fiľakova a Sečian. Prvý posol stratil list. Poslal však druhého posla, na čo nasledovalo jeho ústne pozvanie a ja som mal próbnu kázeň^[82] a večernú kázeň v nedeľu Reminiscere.^[83] Medzi celým zhromaždením poslucháčov iba jeden sa pohoršoval na mojej mladosti, mysliac, že nebudem mať náležitú vážnosť u ľudu. Preto šľachetný pán Gašpar Madách, usmievajúc sa, odpovedal mu po slovensky: „Počkaj, ty šibal, tento mládenec ti dá ešte veľa práce!“ Nato mi hneď vystavili písomné povolanie a o štrnásť dní ma dali odviezť s mojou manželkou. Hospodin riadil duchom svojím srdcia všetkých, a preto som dosiahol priazne u všetkých svojich poslucháčov. Ten však, ktorý sa spočiatku na mojej mladosti pohoršoval, vždy ma úprimne prosil za odpustenie, koľkokrát ku mne len prišiel.

V prvý Zelený štvrtok^[84] po kázni ma odviedol nabok dobrý a pobožný pán Michal Libercsay,^[85] slúžny a povedal mi: „Vaša Dvojctihodnosť, kázali ste na pravo, ale ja mám jednu dušu, ktorá stojí ešte na ľavo.“ Myslel tým svoju manželku, ktorá bola kalvínka. (Moja kázeň o Velebnej sviatosti Pánovej, o sviatostnej prítomnosti a ústnom požívaní tela a krvi Pánovej bola zameraná proti kalvínom).|10 On jej, pravda, pri sobáši sľúbil, že jej nebude robiť prekážky v jej náboženstve. Na to som mu dal túto dobrú radu: „Pane môj, pri obede sa budeme zhovárať trochu o kázni a pripomenieme si Kristove slová o ustanovení jeho Svätej večere.“ A tak sme sa takýmto rozhovorom vhodne zblížili s paňou a ja som mal príležitosť poučiť ju o pravom požívaní velebného tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. A keď som vysvetľoval slová ustanovenia mnohými dokladmi z Písma sv., uviedol som napokon tento výrok sv. Pavla: „Kalich požehnania, ktorý žehnáme, či nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho?“^[86] Tu si dala doniesť maďarskú bibliu, či sú aj v nej tie isté slová a keď ich našla, dotkol sa Hospodin svojím sv. Duchom srdca tej panej. Preto nám podala ruku a sľúbila, že sa zriekne na Veľkú noc svojho bludu a príjme lutersko-evanjelické samospasiteľné náboženstvo prijatím Velebnej večere, načo u všetkých u dvora, najmä v srdci jej manžela povstala veľká radosť. Preto šli na Veľkú noc v celom húfe všetci s tou nábožnou paňou ku spovedi a k Velebnej večeri, okrem dvoch rytierov, pána Gašpara a Juraja Madácha, ktorí boli kalvíni. Títo sa posmievali panej a nazvali ju Pribikovou,^[87] t. j. odpadlíčkou. Odpovedala im: „Ja nie som odpadlíčka, ale ako po prvý raz pri mojom krste, tak i teraz po druhý raz úprimným doznaním svojho bludu a poznaním pravého evanjelického učenia a hodným požívaním skutočného tela a krvi môjho |11,[B2] pána Ježiša Krista stala som sa jeho milou nevestou.“ A tak sa zo dňa na deň vždy viac a viac upevňovala vo svojej viere a hoci jej vysokourodzení rodičia, páni bratia a iní príbuzní sa spočiatku na ňu preto veľmi hnevali a vytvorili ju zo svojej priazne, nič si z toho nerobila, ale svojou modlitbou, prívetivosťou a ľudomilnosťou si opäť všetkých naklonila a získala si ich bývalú lásku.

V tom istom roku bola nesmierna drahota, a tak korec^[88] žita stál šesť ríšskych toliarov. Ale Boh riadil srdcia zemanov, ktorí nás dostatočne zaopatrili obilím a my sme z neho udelili aj mnohým chudobným. Našiel sa i jeden z pospolitého ľudu a cirkevníkov, menom Lazár, stodvadsaťročný muž, ktorý nám dal bohaté plemä z rožného dobytka a svíň. To sa o niekoľko rokov veľmi rozmnožilo a vytrvalo nám až do posledného prenasledovania. Tu sa naplnilo na nás, čo kráľovský prorok Dávid hovorí o pobožných vo svojom 37. žalme, v. 19:^[89] „Nebudú zahanbení v čas zlý a v čase drahoty budú mať dostatok.“

Koľké nebezpečenstvá a nešťastia som tam ďalej cez tých sedem rokov vytrpel, najmä počas tureckého vpádu, bolo by pridlhé opisovať. Jedno tu však musím spomenúť. Keď budínsky baša raz s 8000 Turkami prišiel prepadnúť našu dedinu a bol už iba tri štvrte míle od nej, stalo sa zásahom Boha, že toho istého dňa ráno sa spustila taká hustá hmla, že nemohli nájsť cestu, a tiahli do druhej doliny; áno, ani čo by im Pán obruč do nosa bol založil a odviedol ich od našich hraníc. Tu narazili na niekoľko dedín, všetky vyrabovali, spustošili a vypálili. Ľudí sčasti pobili, sčasti odvliekli. Jedného kňaza, Martina Hudicia^[90] z Pôtra, ktorý sa skryl do krovia so svojím synčekom, žalostne doriadili. Onedlho potom v jednu nedeľu cez obed prišlo sedem Turkov do dvora Gašpara Madácha, schmatli kuchárku a vzali ju so sebou. Cestou stretli sedliaka, ktorý sa dal radšej |12 zastreliť, ako zajať. Ihneď však povstal krik. Prenasledovali Turkov, kým ich konečne nedostihli blízko Sečian. A nevyslobodili len kresťanov, ale doviedli aj Turkov. Vtedy dve zemianske panie, svokra so svojou nevestou, sedeli na prahu paláca, a keď počuli vravu Turkov, vyskočili a zapľasli za sebou železné dvere. A vtom strelili Turci na ne. Ja som však vtedy len vstal od obeda a pripravoval sa na večierňu.

Roku 1642 krátko pred rákócziovskou vojnou zdvihol sa veľký a hrozný vietor s neslýchanou búrkou práve v deň Margaréty^[91] a hnal sa od západu s takou silou, že vytŕhal stromy s koreňmi, v dedinách porúcal domy, z polí zmietol siatiny a obilie, vinohrady zrovnal so zemou, čo bolo skoro na neuverenie. Veru jeden hrom bil za druhým, že sa nedalo iné myslieť, lež že prichodí súdny deň. A búrka sa valila rovno proti nám. Ja som bol vtedy s mládežou v kostole na vyučovaní katechizmu. Tu vietor tak rýchlo prirazil kostolné dvere za nami, že my sme nemohli von a nikto nemohol k nám dnu. Preto sme sa začali modliť. A hľa, Hospodin zrazu odvrátil náhlu búrku od našich hraníc na štvrť míle cesty a tak naše domy, polia a lúky neutrpeli škodu. U susedov však vyvolala veľký žiaľ, plač a nárek a spôsobila nevysloviteľnú škodu. A takáto búrka pustošila do diaľky na sedemdesiat míľ, do šírky však nie veľmi. Preto som aj cirkevníkom z fílií^[92] celkom odpustil toho roku desiatky.

V tom čase milý Boh nás požehnal v našom počestnom manželskom lôžku, a to v prvý rok dcérou Annou,^[93] ktorá ešte žije, vydatá za dvojctihodného pána Jána Hadíka, kedysi rektora v Ilave, potom farára v Uhrovci a seniora velebného bratstva. V treťom roku nás opäť požehnal dcérou Katarínou, ktorá však onedlho po krste zomrela, a roku 1642 pred rákócziovskou vojnou |13,[B3] synáčkom Ezechielom, ktorý na druhý rok náhle ochorel a potom blahoslavene zomrel. V ten istý deň som kázal v zámockej záhrade Adama Forgácha v Haliči^[94] v prítomnosti mnohých grófov, barónov, zemanov a mnohých stovák pospolitého ľudu o výroku z Jána (3, 16) „Tak Boh miloval svet“ atď., a na konci kázne na smrť svojho synčeka pomysliac, upadol som ihneď do veľkého bezvedomia, stratiac reč a zmysly. Potom som celé štyri týždne ležal bez reči a vedomia, takže všetci pochybovali o mojom živote. V takomto stave zjavovali sa mi neobyčajné veci, ktoré tu nechcem spomínať. Keď som však prišiel zas trocha k sebe, upadol som do diabolského pokušenia, ktoré mi našepkávalo po celý mesiac, že z celého ľudského pokolenia neboli spasení iba títo traja: Abrahám, Izák a Jakub. Áno, odporný satan mi aj nebo učinil a predstavil takým maličkým, akoby v ňom boli iba tri stánky, ako keď chcel Peter pri Kristovom premenení vystavať tiež tri stánky.^[95] V takýchto ťažkých pokušeniach nemal som často útechu, ale „Pán sa ujal láskavo mojej duše, aby nebola zahubená.“^[96] A tak som z hĺbky srdca prosil Najvyššieho o ochranu, bojoval som proti diablovi slovom božím a napokon som ho premohol týmto jediným Kristovým výrokom (Ján 14, 2): „V dome môjho otca je veľa príbytkov.“ V takomto stave sa mi zjavovali divné veci, ktoré som videl v tatárskom zajatí a v poslednom ukrutnom prenasledovaní a perzekúcii.

Roku 1644 poslal spravodlivý Boh mor na moju vlasť, takže za štvrť roka zomrelo vyše 1600 ľudí.

Ktože by z toho zas nevycítil, že ma Hospodin v tak rozličnom nebezpečenstve tela i duše, ba v smrteľnej nemoci a v takých ťažkých skúškach a pokušeniach |14 podivuhodne viedol, zachoval, pomohol a milostive chránil? Preto je vždy podivný Boh, ktorý koná zvláštne a nepochopiteľne, že by to ani nikto neuveril. Preto v takomto podobnom boji a pokušení, keď diabol strieľa do nášho srdca svoje ohnivé šípy, je veľmi potrebné vzdychať a volať: „Pane, zachovaj nás! Pane, pomôž nám! Ach! Tak chváľ, duša moja, Pána a nezabúdaj, čo ti dobrého učinil!“^[97]

Roku 1644 sa nám narodil syn Štefan,^[98] ktorý celého štvrť roka od obeda až do večera po celý deň plakal a nariekal a nijako sa nedal upokojiť. Veru, on bol sťaby prorok svojho veľkého pokušenia, ktoré neskôr vytrpel vo svojom úrade v Uhorsku a po uhorskom prenasledovaní v Sliezsku na svojej novej fare v Jordansmühle, keď ho diabol privádzal do mnohých pokušení a dlho trápil, kým mu tiež milý Boh nepomohol podivuhodne z takejto núdze.

V tretej synode^[99] bol som zvolený za verejného rečníka^[100] a zotrval som v tomto úrade po tri roky. Potom som sa stal prísediacim. Svedectvá o tom mám ešte pri sebe.

Roku 1647^[101] hneď po rákócziovskej vojne vybral som sa v najtuhšej zime na cestu do Teplice^[102] na Spiši, vzdialenej tridsať míľ cesty, kde bol farárom môj najmladší brat Izaiáš, u ktorého sa zdržiavali vo svojom vyhnanstve moji milí rodičia. Nevedel som však, že môj brat bol už povolaný do inej cirkvi, a to do Matejoviec.^[103] Našiel som tam vtedy iba svojich rodičov, ktorým tamojšia cirkev poskytla s vďačnosťou útulok. Keď som tam teda prišiel, poslala ku mne druhého dňa slávna rada zástupcov nielen ma pozdraviť, ale aj poprosiť, aby som mal zajtrajšieho dňa kázeň. Hoci som sa spočiatku ospravedlňoval, napokon som predsa na ustavičné naliehanie pristal v mene božom. Práve bola nedeľa Reminiscere.^[104] Po kázni sa zišla celá cirkev, radili sa, vystavili a doručili mi písomné povolanie. |15,[B4] I moji milí rodičia mali veľkú radosť, že budú mať vo mne novú oporu vo svojej starobe a vyhnanstve. Veľmi sa však naľakali moji cirkevníci v Strehovej na tureckej hranici a vyslali ku mne posolstvo s tým, že ma na žiadny spôsob nenechajú od seba odísť, ba veru, že pri mojom sťahovaní budú klásť s pohraničnými husármi silný odpor. Nič to však nepomohlo. Tepličania sa nedali zastrašiť, ale vyslali svoje posolstvo ešte raz so zvláštnym povolaním od svojho dedičného pána,^[105] od pánov Levočanov, so sto zlatými na cestu a stravu. Keď som sa celkom rozhodol a mal som z textu Skutkov apoštolských (20, 32 — 38)^[106] rozlúčkovú kázeň, zmocnil sa veru všetkých veľký zármutok. Potom som sa vybral v mene božom štrnásť dní pred Veľkou nocou^[107] r. 1647 na cestu so svojimi milými a hoci v tom čase bolo nepriaznivé počasie, pomáhal nám milý Boh láskavo ďalej, až sme pod ochranou Najvyššieho prišli na šiesty deň na miesto. Tam som bol potom hneď uznaný za spôsobilého zastávať úrad konseniora^[108] s (Tit.) pánom M. Klemensom Kleinom, farárom v Stráži a seniorom velebného bratstva na Hornom Poprade. V tom čase som preložil s pomocou Ducha sv. Primi labores, ba i Continuationes Johann, Heermanni, Salomonea postilla Johannis Gerhardi, Postilla Tilesii in tabellas synopticas, ktoré však práve vtedy, keď mali prísť do tlače, obetoval násilný Nádasdy aj s ostatnými mojimi knihami plameňom, o čom budem obšírnejšie hovoriť ďalej pri nádasdyovskom prenasledovaní. V tejto teplickej cirkvi som kázal po tri roky v oboch jazykoch. V mene a miesto pánov Levočanov som slávnostne uvítal i pána K. Schlegelia,^[109] keď tam bola Jeho Excelencia uvedená s okázalosťou a nádherou za hlavného kňaza.

Milý Boh požehnal aj tam naše počestné manželské lôžko synčekom Jeremiášom,^[110] ktorý bol promovaný za učiteľa šiestej triedy vo Wittenbergu.

Roku 1648^[111] som sa vybral na cestu s manželkou a tromi deťmi |16 navštíviť svojich milých rodičov v Očovej a odtiaľ do Strehovej a Pravice porozprávať sa s našimi poprednými patrónmi, kmotrami a milými, bývalými cirkevníkmi. Keď sme tam prišli, a to ku spomínanému už pánu Libercsaymu, našli sme jeho milú manželku temer na smrť chorú. Keď sa však dozvedela o našom príchode, ponáhľala sa od radosti z postele, cítila sa lepšie a o krátky čas aj vyzdravela. Keď sme sa napokon s nimi rozlúčili s plačom a slzami, chtiac cestovať do Krupiny, a tam navštíviť mojich dvoch bratov — a to Jeremiáša slovenského a Izaiáša^[112] nemeckého kazateľa — a keď sme prešli jednu míľu, postretol nás tam akýsi muž, ktorý počujúc, že chceme do Krupiny, povedal: „Vaša Dvojctihodnosť, nechoďte tam na žiaden pád, pretože včera večer tak nevýslovné množstvo Turkov, že sa to nedá ani vypovedať, precválalo popri Krupine. Dostali by ste sa do nebezpečenstva života.“ Tu sme sa veľmi naľakali a vrátili sa k milým rodičom do Očovej. Keď sme prišli naspäť, panoval tam už veľký nárek, že Turci učinili veľký vpád a okolo Zvolena vypálili niektoré dediny, mnoho ľudí pozabíjali a mládež pobrali so sebou — medzi nimi aj jedného kňaza, Jána Frölischa, ktorý ešte len pred ôsmimi dňami slávil so svojou najmilšou svadbu, na ktorú sa, nevedno ako, dostali i Turci, ktorí tancovali s nevestou. Tá na rozkaz Turkov si musela obliecť svoje svadobné šaty a tak sa okrášliť a vycifrovať, ako bola v čestný deň svojej svadby. Ale Hospodin im pomohol o krátky čas z tureckého zajatia. Moji rodičia začali za nami veľmi nariekať, lebo sa domnievali, že my i moji dvaja bratia sme padli do rúk Turkom. Ale keď sme k nim prišli a onedlho došla aj z Krupiny radostná zvesť o zachovaní oboch bratov a celého mesta, sťa by ich duše zas boli ožili, ako Jakubova,^[113] keď počul, že jeho syn Jozef žije.

V Teplici v posledný rok mi vyšli tlačou vzdychy nedeľných a sviatočných evanjelií pôd názvom Favus distillans.|17,[C1]

Roku 1649^[114] ma odtiaľto povolali do Sv. Ondreja v Liptovskej stolici. K tejto cirkvi patrilo asi 32 zemanov, od ktorých som dostával po dva roky všetko milé a dobré.^[115] Stadiaľ som cestoval zas do Strehovej. Keď som sa ocitol pri západe slnka na míľu cesty od Strehovej, naďabili sme v šírom poli na dvanásť veľkých, hrozných vlkov, ktorí stáli od nás ani nie na desať krokov, naženúc nám veľký strach. Od preľaknutia sme nevedeli, čo si počať. No, modlili sme sa usilovne a ponáhľali rýchlo ďalej, ani sa neobzerajúc. Keď sme už boli odtiaľ hodný kus, počuli sme ich zavýjanie.

Roku 1650 požehnal Hospodin naše počestné manželské lôžko synčekom Izaiášom, o ktorom som sa zmienil vyššie. Mal som tam tiež povolania na rozličné a najlepšie farské stanice, ako je Sv. Mara, Sv. Mikuláš, Hybe^[116] a pod., kým ma napokon veľká závisť falošných bratov, na ktorú sa môžem právom sťažovať: „Filii matris meae impugnaverunt me“ („Dietky mojej matky sa na mňa hnevajú“ — zo Šalamúnovej Piesne piesní 1, 6), akoby prinútila odísť na dvor osvieteného grófa a pána, pána Gabriela Illésházyho. Keď som bol povolaný na ustavičné naliehanie popredných patrónov zo zemianstva v Sv. Mare od vyššie menovaného grófa na próbnu kázeň do Trenčína a v štvrtú nedeľu po Zjavení^[117] som mal držať primeranú kázeň, musel som ju odložiť na nasledujúci deň, na ktorý zároveň pripadol sviatok Očisťovania Panny Márie.^[118] Bola to skúška pre mňa, lebo som musel zmeniť nielen text kázne, ale aj celý námet. Odovzdal som sa však do ochrany milého Boha a kázal som s pomocou drahého sv. Ducha v prítomnosti oboch grófskych pánov bratov, Gabriela a Juraja Illésházyovcov a ich početných dvoranov a v prítomnosti jeho dôstojnosti pána Jonáša Hadíka,^[119] p. t. hlavného farára v Trenčíne a seniora toho istého bratstva. Tu mi ponúkli správcovstvo svätomarskej cirkvi. Pretože však dnes už v Pánu zosnulá grófka Eva Széchy, manželka hore menovaného grófa Gabriela, nebola na mojej kázni, a počula ju len chváliť, žiadala si so mnou |18 pohovoriť a pri rozhovore sa v nej zrodila túžba požiadať ma za svojho dvorného kňaza. I vymáhala to tak dlho, kým aj dosiahla svoj cieľ. Svojmu dvornému kazateľovi však dopomohla k druhej fare. Potom ma obdarovali darom, a to strieborným pohárom, a prepustili ma domov.

V desiatu nedeľu po Trojici^[120] potom ma žiadala spomenutá grófka písomne, aby som sa dostavil na jej dvor. A keď som už bol na ceste, prišiel mi v ústrety posol, prosiac, aby som sa veľmi ponáhľal, že je to veľmi potrebné, veru veľmi nutné. Totiž v sobotu pred druhou nedeľou po Trojici^[121] o 10. hodine predpoludním prišiel gróf z Trnavy na trenčiansky zámok po ťažkom odpadnutí od viery a viac mŕtvy ako živý, lebo červík svedomia zožieral ho tak nesmierne, že si temer zúfal. Ja som prišiel na miesto o tretej hodine popoludní. Privítal ma hofmajster^[122] a dvaja dvorania. Odprevadili ma na zámok, kde som veru videl, že každý je smutný a pri obede nechce nikto jesť, ale všetci s vlhkými očami vzdychajú. Boli tam dvaja statkári Listiusovci,^[123] ktorí ma prívetivo ponúkali do jedla, ale ani mne nechcelo chutiť. Medzitým mi v mene grófa a grófky zaželal dvorný maršal^[124] dobrú chuť a predložil mi striebornú fľašu s vínom. Po jedle mi vykázali lôžko v izbe pána správcu hradu, ktorého, som veľmi prosil, aby mi ráčil prezradiť príčinu smútku na dvore. Hoci sa vyhováral, predsa na moje ustavičné naliehanie vybúšili z neho tieto slová: „Náš gróf sa stal pápežským mamelukom^[125] a my všetci máme prísne zakázané o tom niečo prezradiť Vašej Dvojctihodnosti, lebo milostivá pani vás chce mať za svojho dvorného kazateľa. Preto dala tiež svojho dvorného kazateľa na faru.“ Tu som nevedel v pomykove, čo robiť. Na mysli mi tanuli najmä utrhačné jazyky jezuitov, ktoré ma budú mocne napádať. Chcel som preto odísť stadeto zavčas rána. Ale ráno poslala ku mne grófka svojho dvorného maršala pána Gašpara Borovského^[126] s prosbou, |19,[C2] aby som sa pre to tak veľmi nermútil, že sa to ešte všetko, ak Boh dá, na dobre obráti.

O ôsmej hodine som sa musel odobrať do zámockého chrámu a odbaviť služby božie. Tu popri iných pekných spevoch, usporiadaných od samého grófa, po Kyrie^[127] hrali osemhlasne „In te, Domine, speravi, non confundar in aeternum“^[128] atď. A keď spievali kresťanskú apoštolskú vieru, prišiel za mnou k oltáru grófov komorník a povedal mi v mene grófa, aby som svoj hlas pozdvihol ako hlas trúby, nešetril žiadneho človeka, ale kázal podľa textu a bez ohľadu na osoby. Na to som povedal: „Dicito, mi fili, dominus his opus habet!“ („Povedz, syn môj, pán práve toto potrebuje!“). Keď to gróf počul, začal horko plakať a považoval sa za oveľa šťastnejšieho, ako kedysi Theodosius, ktorému chrám zatvorili za čias Ambrózia.^[129] Ja som však z tohto načerpal odvahy a tešil som sa z drahej pomoci Boha Ducha sv., ako to bol sľúbil: „Keď budete stáť pred kráľmi a kniežatmi, nemyslite na to a nestarajte sa veľmi o to, ako zodpoviete moje učenie. Duch môj vám v tú hodinu vnukne rozum a otvorí ústa vaše, aby vás neodvrátila od môjho vyznania žiadna veľká lesť a moc…“^[130] A ako kresťanská cirkev veľmi pekne spieva: „Bohu buď sláva!“ Milý Boh mi vnukol takú horlivú a srdcia prenikajúcu kázeň, že nielen celá cirkev, ale i prítomní páni, panie, gróf a grófky začali tak horko plakať, že som nemohol udržať suché svoje oči, a dal som často i ja voľne prúdiť slzám. Keď som medzitým náhodou pozrel na grófku, zdala sa mi jej tvár ako tvár anjela, nad čím som sa zhrozil i veľmi potešil. Text kázne bol o farizejovi a publikánovi.^[131] Zdôraznil som v ňom najmä publikánovo vzdychnutie, ktoré bolo síce krátke, skladajúc sa z málo slov, ale predsa sa Hospodinu páčilo. Zdôraznil som aj, ako do svojho domu odišiel ospravedlnený tento, a nie pyšný |20 a nafúkaný farizej atď. A medziiným som mal aj príležitosť pohnúť svedomím grófa slovami: „Respira igitur, comes peccator! Cecidisti cum Petro, cum Petro resurge!“^[132] („Ó gróf, čiň pokánie! S Petrom si klesol, tak s Petrom aj povstaň! Nebudeš zahanbený ani potupený, lebo Syn boží prišiel, aby hriešnikov, vravím ešte raz: hriešnikov, spasil!“) Skrátka, Duch sv. pôsobil vo mne tak, že všetky moje slová stali sa centovými slovami v srdciach poslucháčov.

Po skončenej bohoslužbe ponúkol mi dvorný maršal v mene grófa nielen miesto dvorného kazateľa, ale musel som aj osobne sa dostaviť pred grófa, ktorý mi vyjadril svoj zámer. Veľmi som sa vyhováral a uvádzal všelijaké dôvody, že to nemôžem prijať, najmä preto, že sa necítim byť dostatočne spôsobilým a že mám aj ženu i deti. A preto by sa vôbec nehodilo, aby som zastával také vysoké postavenie. A tak grófka karhala moju neústupnosť, poukazovala na svoje a na pánovo lôžko a šatky zmáčané slzami a rozprávala, že moja kázeň vynútila tieto slzy, jasnými slovami dokladajúc: „Môj pán farár, hoci môj manžel klesol hlboko s Petrom, predsa možno ľahko poznať z jeho sĺz a slov, že v jeho srdci je ešte iskrička viery a že ešte nie je vzdialený od kráľovstva božieho. Keď nám však vy tak nedobre odopierate svoju bohoslužbu, treba sa obávať, že sa u nás rozmnožia jezuiti a pohltia mňa i celý dvor, čo vy môžete teraz veľmi ľahko prekaziť. Potom však sa veľmi ťažko budete môcť zodpovedať pred Hospodinom.“ Tu som zatíchol a nemohol nič viac povedať ako: „Fiat voluntas Domini“^[133] („Nech sa stane, ako chce Boh.“) Či to nebolo jeho dielo? Či táto pobožná grófka nebola ako tá žena z Thekoy,^[134] ktorá sa zastala tak verne Absolóna u kráľa Dávida? Áno, pobožná Abigail,^[135] ktorá odvrátila svojou rozumnou rečou nešťastie od svojho pána?

Trvalo to však celkom pol roka, kým som sa tam mohol so svojou rodinou presťahovať. |