ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom v mojom vyhnanstve po úteku

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva“. Pretože moji protivníci nevedeli, kam som sa podel, načas zmĺkli, kým ma napokon nevyňuchal prezident Kollonich. Poslal výhražný list obom grófom Kollonichovcom, ktorí boli jeho bratancami, a to Krištofovi Ferdinandovi a Heinrichovi, že ich udá u Jeho Cisárskej Jasnosti, ak ma budú držať u seba. Potom ma celkom tajne skrývali v jednej izbe, a preto nevedel o mne nikto — okrem jedného jediného dvorného panoša, ktorý mi donášal z grófskej kuchyne |66 a pivnice jedlo a nápoj. Medzitým ušla moja manželka celkom zázrakom zo Senice a prišla za mnou, navštíviac ma v mojom vyhnanstve. Potom sa odobral gróf Krištof Ferdinand Kollonich osobne ku prezidentovi do Prešporka, lebo ma mal rád ako svoju vlastnú dušu, poukázal mu na moju nevinu a obmäkčil prezidenta natoľko, že mu dovolil nechať si ma u seba. Nesmel som však vychádzať z kaštieľa ďalej ako do kostola. Medzitým som sa zdržiaval celkom sám v jednom sklepení celé štyri týždne, kým zlo nepominulo, o čom vedeli len niektoré osoby, ktoré mi boli zvlášť naklonené. Starala sa o mňa istá panna, ktorá mi prinášala ráno a večer jedlo a nápoj. Ak ešte žije, Boh nezabudne na takéto dobré skutky z pokolenia na pokolenie.

Keď som dostal voľnosť, chodieval som častejšie k druhému pánu bratovi, ku grófovi Heinrichovi a k jeho synovi Žigmundovi Kollonichovi, ba aj k istému barónovi menom Schiffer. A títo ma tiež mali zo srdca radi. Občas som u nich i kázaval, čo potom bolo mojim nepriateľom tŕňom v očiach, a preto mi aj robili všelijaké úklady. Nahuckali proti mne i prezidenta, ktorý mi písal okolo Michala, prikazujúc, aby som hneď prišiel s grófom Žigmundom do Senice a tam kázal a utíšil pospolitý ľud a chudobu, že mi zas dajú moju faru a ponechajú mi ju doživotne. Ale zbožní grófi vycítili úklady a nedovolili, aby som tam šiel. Gróf Žigmund sa tam však odobral sám. Seničania ho veľkolepo prijali a napokon utíšili aj pospolitý ľud. Vtedy nepriatelia proti mne osnovali nemalý úklad, urobiac to takto: Všade po dedinách rozostavili Chorvátov s rozkazom, aby dávali na mňa pozor, keď pôjdem do Senice a aby ma doniesli, ak to nebude možné živého, aspoň mŕtveho alebo rozsekaného na kúsky, ba aby ma vytiahli hoci z grófovho koča. Keď sa tento zámer nepodaril, podplatili nepriatelia niektorých opovážlivých Chorvátov, ktorí striehli dva dni pred kaštieľom,|67,[I2] keď nebol gróf doma, mysliac, že ma chytia, keď azda pôjdem z kaštieľa. Boh ma však zadržal, že som nevyšiel von. Keď sa nevydaril ani tento úmysel, odvážili sa až do kaštieľa, kliali a hrešili veľmi ľahkomyseľne, spytujúc sa, kde je kazateľ. Tu im dvorania povedali, že som odišiel už pred niekoľkými dňami, načo strieľali, útočne dorážali a napokon odcválali. Nuž, tak som bol zas celkom podivuhodne zachovaný a rukou Pána vedený, lebo „keby mi nebol Pán pomohol, moja duša by už ležala celkom v pokoji.“^[252] Preto pamätajte, vy jeho svätí, na jeho zázraky, ktoré učinil, na jeho divy a na jeho slovo.

V zime som mal blahý pokoj, pretože Hospodin dopustil na mňa bolesti stehien a ja som nemohol vychádzať von. Preto moji protivníci nevedeli nič o mne. Na jednu míľu odtiaľto býval pobožný barón, Matej Ostrošič z Ilavy, ktorého som už spomenul. Gróf i jeho manželka pani Katarína Sidónia, rodená Révay, si chceli vypočuť moju kázeň. Radili sa preto s hore spomínaným grófom Krištofom Ferdinandom Kollonichom a napokon sa odvážili dať u seba odbavovať bohoslužbu cez veľkonočné sviatky. V tej istej dedine, nazvanej Sv. Ján, boli obyvatelia zväčša katolíci a mali aj katolíckeho kňaza. My sme však odbavovali cez sviatky našu bohoslužbu slávnostne s prisluhovaním presvätej Večere Pána, pri ktorej bol barón so svojím dvoranstvom. V tretí sviatok ma po kázni odprevadili na koči s pekným darom niekoľkí jazdci do Veľkých Levár. Cestou síce na mňa striehli niekoľkí, ale neodvážili sa na nás. Pán a pani mali medzitým o mňa veľkú starosť, kým sa nedozvedeli, že som prišiel šťastne domov. Nepriatelia oznámili ihneď do Viedne a Prešporka, že pán Ostrošič mal u seba vo Sv. Jáne napriek zákazu Jeho Cisárskej Jasnosti cez celú Veľkú noc buričského senického kazateľa a že sa zúčastnil na jeho bohoslužbe.|

68Nepriatelia však skrývali svoju zákernosť až do Ducha,^[253] lebo si mysleli, že pán Ostrošič pošle zas pre mňa ako predtým. Preto osem dní pred Duchom ubytovali vo všetkých okolitých dedinách i vo Sv. Jáne niekoľko sto Chorvátov, aby sa všemožne usilovali ma polapiť. Ale ich zámery boli opäť bezvýsledné, lebo som ostal doma. Preto hneď v tretí svätodušný sviatok^[254] zas odtiahli.

Vo štvrtok som zas z dajakej príčiny chcel ísť pešo do dvora bratov, a keď som sa k nemu už priblížil, postretla ma jedna žena, ktorá povedala, že sa tam dopočula, že štyria z tých vojakov sú už štrnásť dní najatí a hľadajú všemožnú príležitosť, ako by ma chytili. Preto som sa vrátil zas späť. Zastavil som sa najprv u spomenutého pána farára Johannidesa a vyrozprával som mu tento príbeh. A po takomto priateľskom rozhovore som šiel do dvora, kde som zostal a viac nevyšiel von.

Je pravda všeobecne známe, že katolíci svätia sviatok Tela Pána čiže Corporis Christi^[255] procesiou a inými vábidlami, ale pretože na ten deň pripadá v Senici jarmok, odložili takéto zasvätenie sviatku až na prvú nedeľu po Trojici.^[256] Pri tom sa zišli, ako obyčajne, mnohí katolíci zo zemianstva a z kňazskej čeliadky a jeden plebán mal pod holým nebom kázeň plnú potupy proti evanjelickému náboženstvu a presvätej Večeri Pána. Naši museli pri tom mlčať, hoci to niektorých nemálo mrzelo. Keď sa tá kňazská zberba a zemania po procesii veľmi spili, hútali nad kdejakými prostriedkami, akoby sa zmocnili kostola. Rozohnili vínom a podhuckali aj vojakov a mušketierov, ktorých mali pri sebe, aby pospolitému ľudu v meste strhli z krku zbrane, čo sa zdalo ľudu, a najmä cezpoľnému, veľmi čudné. Každý súdil, že z toho dačo vzbĺkne, a predsa evanjelici všetko znášali, aby nemohli byť obvinení z nejakej vzbury.|

69,[I3] Cisársky tridsiatnik^[257] Štefan Horvath popudzoval kňazov, ktorí dvakrát skúšali na kostole svoje šťastie, chtiac sa ho zmocniť. Oba razy však boli odrazení s potupou a posmechom, lebo ľud bol rozhorčený nielen pre kázeň, ale aj pre odobraté zbrane, najmä cezpoľný, a oba razy oslobodil kostol.

Nuž, keď katolíci videli, že z kostola nič nebude, zamkli a zatarasili sa v dome svojho plebána a vystrelili na našich. Jedného zastrelili, druhého smrteľne poranili. Tu sa rozzúril najmä pospolitý ľud, a pretože nemohol vylámať dvere do domu, vtrhol, kadiaľ a ako len mohol, a zmocnil sa domu a všetkých, čo boli dnu. Tridsiatnika ako skutočného vodcu a niekoľkých mušketierov dobil celkom na smrť. Tomu dobrému plebánovi dal za jeho kázeň takú odmenu, že ostal ležať polomŕtvy a sľuboval svätosväte, že nikdy viac nebude tupiť evanjelikov. O niekoľko dní odišiel „ad generum Cereris“^[258] — s hrôzou sa pominul.^[259]

O tejto udalosti sme ihneď dostali zprávu do Veľkých Levár. Zrodili sa o nej u nás rozličné náhľady. Ja som ju však nemohol nijako schvaľovať, predovšetkým preto, lebo sa previnili na tridsiatnikoch a vojakoch Jeho Cisárskej Jasnosti a dobili ich na smrť, hoci mali na to príčinu.

Katolíci poslali rýchlo jeden list do Viedne a druhý do Prešporka k prezidentovi a arcibiskupovi s takouto nepravdivou zprávou: Luteráni vraj všetko postrhávali z oltára v senickej kaplnke, pošliapali posvätné hostie a kalich, zaobchodili so svätyňou horšie ako pohania a kňazov pohoršlivo a žalostne zneuctili. Nič viac sa však nestalo, iba že ktosi, menom Janíček, stiahol z oltára pokrývku, zakrútil do nej, čo stálo na oltári a dal odložiť istému mešťanovi. A Seničania neurobili nič zlého, ale pospolitá chudoba a roľnícky ľud, ktorý odzbrojili vojaci a drábi, ako som spomenul, a tým ho popudili k takému činu. |70 Preto, keby sa bolo po žalobe konalo nejaké vyšetrovanie, bezpochyby by nebol nasledoval proti Seničanom „iuxta delationem“^[260] taký krutý rozsudok a rozhodnutie, ba ani mňa by neboli považovali za vodcu, veď som tam predsa nevkročil už vyše tri štvrte roka. Po tomto čine však vydali Starhembergovmu^[261] pluku a Kollaldovým^[262] Chorvátom prísny rozkaz, aby vykonali na Seničanoch vyslovený rozsudok a rozhodnutie. O tom sa dozvedeli niektorí z pobožných grófov, a pretože pri tom išlo aj o môj život, oznámili mi to a poslali ma tajne na isté miesto, kde sa o mňa v núdzi starali. I celý dvor bol tým veľmi zarmútený. Istý popredný barón, pobožná to duša, rozžehnal sa so mnou a stískal mi ruky so slovami: „Rever. dom. pater, si fieri posset, intra huius loci angustias vellem servare vitam vestram.^[263] Ach, milý pane otče! Keby to bolo možné, ukryl by som vás aj v myšacej diere, aby som ochránil váš život.“ Nuž nedalo sa ináč, musel som odísť. Prezident sa totiž chcel vybrať sám so svojimi ľuďmi, aby ma našiel a dal ma všelijako mučiť a napokon obesiť na najbližšom strome alebo šibenici, ba vyhrážal sa i tým pobožným kresťanským dušiam, že ich pozbaví cti a majetku. A dávno predtým odčítal na svoj stôl sto dukátov, že ich dá tomu, kto prinesie do Prešporka živého alebo mŕtveho mňa, alebo aspoň moju hlavu.

Bol som schovaný, ako som spomenul, na istom tajnom mieste ako v nejakom vyhnanstve. Nevedelo o mne a až do dnešného dňa nevie viac ako sedem osôb. Nepriatelia však šípili, že som tam. I Chorváti prichádzali často na to miesto, robiac tam všelijakú nezdobu. V niektorých domoch žiadali mierne, aby im otvorili izby, predstierajúc, že sa chcú trošku poobzerať po obydlí. Potom sa tvárili, ako by sa boli bývali z nich dvaja ukryli, chtiac ujsť. Spustili veľký krik a hľadali po všetkých domoch, a predsa neprišli do toho domu, kde som bol ja. Robili také dopustenie, že človek myslel, že všetko zrovnajú so zemou. (Práve vtedy sa zdvihla v noci |71,[I4] veľká búrka s hrmením, blýskaním a ľadovcom. Každý myslel, že už nastáva súdny deň.) Po nich prišli, ubytujúc sa tam, iní vojaci z Horného Uhorska, ktorí robili v noci často taký hurhaj okolo domu, kde som bol, že sme neraz mysleli, že všetko obrátia hore nohami. V takomto strachu som musel dosť často vystúpiť na povalu domu, ba dokonca schovať sa do holubinca. Tu som na pamiatku zložil do pekných rýmov a piesní niekoľko vzdychov, a to podľa 130. žalmu^[264] De profundis clamavi ad te, Domine atď., Z hlbokej biedy volám k tebe, Pane Bože, vyslyš moje volanie^[265] atď., potom V kríži a protivenstve ležím, pomôž, ó Kriste Pane, slabému, ďalej Boh je naše útočište^[266] a napokon podľa 35. žalmu Pane, ako dlho sa budeš dívať? Zachráň moju dušu od ich záhuby a moju jedinú od mladých levov.^[267] Tieto časom, ak dá Boh, uvidia svetlo.

A keď sa blížil čas vykonania rozsudku nad Senicou, mnohé pobožné srdcia dôverne vystríhali obyvateľov, oznámiac čas, kedy prídu nakomandované vojská popraviť najpoprednejších mešťanov a vyplieniť a napokon celkom vypáliť mesto. Niektorí si nepovšimli túto výstrahu, no na svoju veľkú škodu. Nuž, keď tam pochodoval Starhembergov pluk, tiahol cez Veľké Leváre. Generál Starhemberg prišiel sám ku grófovi a vyzvedal sa na mňa prísne a pod prísahou, kde som, vraviac o veľkej nemilosti cisára, keby ma gróf u seba ukrýval, lebo vraj dostal prísny rozkaz, ktorého sa musí držať. Keď však gróf neochvejne tvrdil, že som preč už niekoľko týždňov a že nevie kde, upokojil sa napokon, pretože je ináč zbožný pán. Rozprával o rozkaze proti Seničanom a ubezpečoval, že by si želal, aby tam nenašiel ani jedného mešťana, lebo nesmie ušetriť ani jedného človeka.|72 Medzitým poslal gróf vojskám do poľa sud vína. Keď sa občerstvili, generál sa odobral a odpochodoval so svojím vojskom.

Na druhý deň ráno, keď sa brieždilo, prepadli Seničanov. Tu hneď bežali niektorí Seničania k veži, začali zvoniť a volať o pomoc. Medzi nimi bol kantor, organista a zvonár. Pricválali tam však jazdci, chytili týchto troch a iných päť osôb a strážili ich v okovách v škole až do druhého dňa, ktorý bol dňom pamiatky Rozposlania apoštolov. Ráno ich odviedli ku katolíckej zvonici, chtiac ich tam obesiť. Keď kantor videl, že mu ide o život, prosil i s druhými generála, aby mu daroval život. Bolo to však zbytočné, pretože boli prichytení pri zvonení. Keď teda nebola žiadna nádej na milosť, začal kantor spievať: „Ó svete, musím ťa opustiť…“^[268] Organista však začal trochu klesať na mysli, a preto ho kantor potešoval slovami: „Brat môj, pretože sme spolu slúžili milému Bohu a ostali mu verní až do tejto hodiny, nech je to od nás vzdialené, aby sme sa teraz odvrátili od milého Boha. Ej, buďme dobrej mysli. Potrvá to len máličko a skoro budeme spievať so všetkými anjelmi serafínmi^[269] ,Te Deum laudamus‘, ba so všetkými božími vyvolenými nôtiť ,Sanctus, sanctus, sanctus; Svätý, svätý, svätý je Hospodin Zebaoth.‘“^[270] A tak obaja celkom radostne kráčali na smrť ako neochvejní Kristovi vyznavači. Najprv obesili kantora, potom organistu a napokon aj ostatných. Keď prišiel na rad istý mládenec, ktorý bol ešte len osemnásťročný, a stál už na poslednom schodíku, prosil o toľko pozhovenia, kým sa rozlúči so svojimi rodičmi a priateľmi. Keď mu to dovolili, začal zvolávať slovami drásajúcimi srdce všetkých sudcov, ktorí nad nimi vyriekli nespravodlivo taký krutý rozsudok, pred najspravodlivejšieho sudcu Krista Ježiša, ktorému budú musieť z toho skladať o krátky čas a na onom svete ťažké účty. Tu sa spýtal plukovník Chorvátov Kollaldo,|73,[K1] ktorý nerozumel tejto reči, čo rozpráva tento mládenec. Okolostojaci mu povedali: „Zvoláva všetkých nespravodlivých sudcov pred Kristovu súdnu stolicu.“ Toho sa naľakal a trikrát zvolal: „Ave! Jezus Mária!^[271] Dajte ho dolu! Dajte ho dolu!“ Ale mládenec nechcel, hovoriac: „Bude pre mňa sladké podstúpiť smrť s ostatnými a pred tvárou božou sa mi to vysoko ocení. Z vás však žiaden neujde božiemu trestu!“ Ležali tam poviazaní niekoľkí mešťania, ktorí mali byť všetci obesení. Ale reč mládenca postrašila Kollalda natoľko, že upustil od takého zločinu. Rozkázal ich odviezť na hrad Branč, strážiť ich tam v žalári a tak dlho ich trápiť a zastrašovať, kým ich nedoviedol k pápežskému náboženstvu. Niektorým dal i násilím vopchať do úst hostie. Podobne sa dialo aj v Beckove, v Novom Meste a inde.

Zbožný pán Starhemberg síce nedopustil, aby mešťania utrpeli nejakú škodu a tiahol so svojím plukom ďalej do krajiny, no Kollaldovi Chorváti vyvádzali na tretí a štvrtý deň tým horšie, lebo pricválali do mesta s veľkou zúrivosťou a hnevom a zastrelili a prebodli na ulici niekoľkých mešťanov, nešetriac nikoho. Z jedného klobučníka rezali remene, a skrátka, horšie bašovali ako Turci a Tatári. Otvárali aj hroby a orabovali telá mŕtvych. A keď vyplienili i celé mesto a kostol, nakoniec ho podpálili a celkom obrátili v popol, takže ostalo stáť iba niekoľko múrov. Jeden z chorvátskych dôstojníkov, Uhor, ktorý bol mamelukom a odpadol od evanjelickej viery, sám sa priznal „quasi re heroice gesta“,^[272] že pri prvom útoku zastrelil oboma pištoľami dvoch mešťanov a potom svojím mečom mnohých poslal na smrť. Veď „Omnis apostata persecutor sui ordinis“.^[273] Každý mameluk je prenasledovateľom svojho predošlého náboženstva.

Podobné násilnosti vytrpeli aj iné dediny na braneckom území. V Turej Lúke niektorých nabodli na kôl, zaživa strhli z nich kožu, niektorých rozštvrtili, lámali v kolese, |74 niektorým zviazali a poviazali dozadu ruky a nohy, a tak ich zaživa obesili uprostred dediny na šibenicu. Niektorých mučili rozžeravenými železnými obručami, niektorým vbili pod rebrá železné háky a vyzdvihli ich na vysokých žrdiach dohora, iným pripravili neslýchané a nepomysliteľné muky. Také barbarstvá páchali aj na iných miestach, najmä na oravskom zámku.^[274] Musím tu povedať o jednom nemluvniatku v kolíske. Keď k nemu prišiel istý Chorvát na rozkaz svojho veliteľa, aby ho zabil, tu sa naň usmialo, a preto sa dieťaťa ani nedotkol a odišiel. Na to sa nahneval jeho veliteľ a vyhrážal sa mu samému smrťou, ak tú vraždu nespácha. Nuž, tak prebodol dieťa a potom sa priznal, že nijaký zlý skutok neľutuje tak ako tento zločin. Podobne je hrozné vylíčiť, s akým jajkaním a bedákaním zišla z tohto sveta bezbožná dcéra senického kurátora,^[275] ktorý bol v Senici obesený so spomenutými mešťanmi na jej udanie. Keď totiž niekoľkokrát zložila ťažkú prísahu proti svojmu vlastnému otcovi, že tajne skrýval vo svojom dome niekoľkých sedliakov, aby s nimi chránil senický kostol, bol i tento nevinný muž obesený. Jej, jej mužovi a deťom však dali jezuiti za odmenu faru v Senici. Ale keď šla po niekoľkých týždňoch do maštale podojiť svoje kravy, zlý nepriateľ ju odtrhol od kravy a mrštil o zem tak, že začala bolestne volať o pomoc. Steny boli dofŕkané od jej krvi, oči vytlačené z hlavy, ústa vykrivené. Bola tak strašne znetvorená, že ju bolo sotva možno poznať. Žila ešte tri dni, potom strašne skončila, ako príklad ostatným deťom a krivoprísažníkom.

Po tomto všetkom uvažovali tí pobožní, ktorí ma mali zo srdca radi, nad všetkými možnými prostriedkami, akoby ma ochránili pred nebezpečenstvom, vypravili z krajiny a doviezli do tohto saského kniežatstva. Preto šli osobne do Prešporka |75,[K2] vyzvedieť, ako sa skončí v budúcnosti toto prenasledovanie. A keď sa dopočuli, že má postihnúť celú krajinu a že prezident už aj prihotovil prísne predvolanie na duchovných, cirkevných učiteľov, notárov a študujúcu mládež, aby sa dostavili do Prešporka, dali potajomky usilovne pátrať, či by sa nenašiel nejaký povoz do Vratislavi. A keď sa dozvedeli, že tam pôjdu o štrnásť dní dvaja s vozmi s lojom, ihneď s nimi dojednali, aby ma tam dopravili, čo boli títo ochotní urobiť veľmi vďačne a sľúbili mi byť pritom všemožne nápomocní. Potom ma odviezli z môjho vyhnanstva, zaviedli na bezpečné miesto a pripravili všetko na môj odchod. Istá pobožná duša potešovala moju manželku, ktorú tam živili i s vnukom, aby bola dobrej mysli, že jej manžel bude onedlho pri nej, čomu ona nijako nechcela uveriť. Tu jej hovorila ďalej: „Čo mi dáte, keď vám privediem vlastnoručne vášho manžela ešte tejto noci?“ Ale moja manželka myslela, že to nie je možné. Správca zámku však urobil podľa rozkazu svojho grófa, prišiel na koči a vyviedol ma z môjho vyhnanstva. Keď sme prišli k dedinám blízko mesta, nemalý strach v nás vzbudili Chorváti, ktorí pochodovali zo Senice a tiahli tadiaľ s veľkou korisťou a s množstvom dobytka. Nevedeli sme, či sa máme odvážiť ďalej, alebo obrátiť späť. Ja som však vzdychol: „Pane, ktorý si sa kedysi ukazoval láskavým k svojej krajine a vyslobodil si z väzenia Jakuba, poteš nás, Bože nášho spasenia, a zanechaj svoju nemilosť voči nám. Pane, preukáž nám svoju milosť a pomôž nám!“^[276] Potom sme sa odvážili v božom mene ďalej. Správca však šiel kúsok vpredu, kým sme pod ochranou Najvyššieho neprišli k mestu. Práve z neho odtiahli Chorváti, ktorí tam toho istého večera robili veľkú nezdobu. Preto N. N.,^[277] ktorý sa medzitým |76 vrátil z Prešporka domov, sa veľmi naľakal, mysliac, že ma cestou polapili Chorváti. Keď však dostal zprávu od istej osoby, upokojil sa. My sme tam dorazili práve o pol noci. Správca šiel priamo ku dvoru a oznámil môj príchod. Tu vstal N. N. rýchlo hore a dal mu kľúč od záhrady (lebo som šiel záhradou), aby mi otvoril a zaviedol ma do domu, kde ma túžobne očakával on i s paňou a svojimi priateľmi. Prijali ma radostne potme a v tichosti len podaním ruky, a predtým spomínaná pani ma vzala za ruku, viedla hore k mojej manželke, odovzdala ma mlčky, ako bola sľúbila, a odišla. Ja som ju však nepoznal potme, kým mi moja manželka o nej neporozprávala. Tak som ostal v tom úkryte dvanásť dní, kým neprišli povozníci. Medzitým som častejšie vzdychal podľa 56. žalmu: „Bože, počítaj moje vyhnanstvá, zachyť moje slzy do svojho vreca; bezpochyby ich počítaš…“^[278]