ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom pri povolaní do Senice a v tatárskom zajatí

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva!“ Roku 1663^[196] po Trojici rozpomenul sa najdobrotivejši Boh a Otec na svoje milostivé sľuby, lebo hovorí: „Vzývaj ma v čas núdze, zachránim ťa a ty ma budeš chváliť“^[197] a vyslobodil ma z tohto nebezpečenstva, pretože gróf Ľudovít Nyáry z Branča atď. a celá rada mestečka Senice mi poslali riadne povolanie. Bez veľkého rozmýšľania prišli po mňa vozy so silným sprievodom. Hoci by ma boli Beckovčania radi zadržali u seba, vybral som sa predsa v mene božom, lebo ma On sám chcel vyviesť z nebezpečenstva, a šiel som do Senice. Ale moje srdce bolo ešte vždy plné strachu, ako by ma čakalo dačo horšieho. „Mens praesaga mali! Moje srdce mi to dobre predpovedalo.“^[198]

Práve toho istého roku, 3. septembra, urobil hrozný vpád do Uhorska úhlavný nepriateľ Turek a Tatár v počte okolo 60 000 mužov. Povraždili najpoprednejších zemanov v okolí Nitry, hnal ako dobytok do večného otroctva do svojej krajiny mnoho tisíc osôb a napokon sa rozložil táborom pri Nových Zámkoch a Hlohovci. Jeho |43,[F2] ukrutnosť pocítilo aj mestečko Senica. Keď som sa ponáhľal za svojou rodinou na zámok Branč, chytili ma samého tretieho na ceste Tatári, priviazali na koňa a bili obnaženými mečmi po šiji a chrbte, chtiac mi nahnať väčší strach. Keď sme cválali cez jednu priekopu, spadol so mnou do nej kôň tak, že som sa dostal pod koňa a nemohol som vôbec zdvihnúť hlavu z bahna. Vtom všetci Tatári precválali ponad mňa a ja som si nebol istý svojím životom. Keď už všetci prešli, vytiahol ma Tatár z bahna a zaviedol do tábora. Svoju dušu i telo som zveril milému Bohu. V tábore ma vyzliekli celkom donaha a miesto môjho kňazského kabáta mi obliekli starý sedliacky odev, pričom som sa potešoval, že sa podobne stalo i môjmu Spasiteľovi Kristovi Ježišovi, ktorý bol chytený, zviazaný, bitý, bičovaný a oblečený na posmech. A tu sa ešte len začalo hrdúsenie, vraždenie, podpaľovanie, pálenie, prznenie žien a dievčat. Tu si trhalo vlasy nejedno pobožné srdce, neprestajne nariekajúc: „Ach, načo ma počala moja matka! Ach, keby som sa nebola nikdy narodila!“ Preklínali deň svojho zrodenia pre veľké zneuctenie, lebo to veru nebolo na smiech. Bol to poľutovaniahodný čas. Ráchel^[199] oplakávala svoje deti a nedala sa potešiť. Veď Tatári odtrhávali sajúce deti od pŕs matiek a hádzali ich o zem, ba bez všetkého milosrdenstva ich roztrieskali o skaly, takže museli v okamihu vypustiť svoje nevinné dušičky. A ďalej koľko takýchto ukrutností popáchali, na to je hrozné i len pomyslieť a nemožno to ani opísať.

Na druhý deň pochodovali až do Hlohovca pri Váhu, kde ležal táborom vezír z Budína. Tam nás nútili jesť surové konské mäso a trápili nás neobvyklým spôsobom: V noci nás uložili vystretých na zem, pokládli na nás najprv svoje sedlá a plášte a potom si sami na nás krížom políhali. Tu nesmel žiadny z nás ani vzdychnúť, ani sa modliť, ani plakať a tým menej sa pohnúť. |44 Keď sme raz stáli pri ohni, začala slúžka, ktorá bola zajatá so mnou, plakať. Tu myslel slepý Tatár, že som to ja, bežal k stromu, odťal konár a ťal ma po pravom boku, ramene a hlave, takže som myslel, že mám všetko rozmliaždené. Boh ma však uzdravil a ja som ráno nevidel ani sinky a necítil som ani žiadne bolesti. Strašné je spomenúť to, že keď zabili kresťana, zachytili jeho krv a chlípali ju ako psi, ani čo by to bolo najlepšie víno.

Dňa 7. septembra ma zaviedol Tatár na jarmok do valašského tábora, aby ma tam predal. Tu som prosil milého Boha z hĺbky srdca, aby mi zoslal ako Jozefovi dobrotivého faraóna, u ktorého by som našiel milosť. Tam by ma bol hneď kúpil jeden valašský vojvodca. Bol však uňho istý jezuita, menom páter Lingo, ktorý ma poznal a kúpu prekazil. Áno, očiernil ma u vojvodcu, hovoriac, že som jedným z najhorších kacírov. No vojvodca sa nado mnou zľutoval a dal doniesť čašu vína a žemľu, aby som sa občerstvil. Ach, aké lahodné sústo to bolo!

Tatár so mnou odcválal ďalej a hľa, Hospodin pohnul srdcom jedného kapitána, menom Vulkuli, ktorý pristúpil a chcel ma kúpiť. Tatár žiadal 200 ríšskych toliarov, kapitán ponúkal 50. Ej, tu sa rozhneval Tatár, zdrapil ma za vlasy a vliekol do poľa, že ma zabije. Keď však vytiahol svoj meč a chcel do mňa zaťať, zmeravelo mu rameno a vykríkol: „Bog, Bog!“, t. j. „Boh, Boh!“ Bezpochyby chcel vyjadriť vo svojej reči, že mu Boh zadržal ruku, že bol toho príčinou. Áno, nemálo sa tomu podivil kapitán, jeho dôstojníci a vojaci, lebo videli, s akou zúrivosťou mi chcel odťať hlavu. Keď sa potom Tatár so mnou vrátil späť, prihováral sa mi priateľsky a ukazoval na svojich prstoch, že keby chcel dať kapitán aspoň 80 ríšskych toliarov, k čomu mám dopomôcť i ja, tak dostanem od neho slobodu. Ja som mu však naznačil, že by bolo lepšie vziať 5 alebo 6 ríšskych toliarov, ako mi odťať hlavu. Ale |45,[F3] kapitán zaplatil bez slova 80 ríšskych toliarov a dal ma potešiť svojím sluhom, aby som bol dobrej mysli. Oznámil mi, že aj oni sú kresťania. Ukázal mi na svojej víťaznej zástave kríž ako erb kresťanov a doniesol pečené kura, niekoľko žemieľ a k tomu dúšok čerstvého vína, povzbudzujúc ma, aby som jedol. Ja som sa spočiatku domnieval, že je to pre mňa trochu málo, pretože som za tých päť dní toho zjedol sotva za halier. Nemohol som však zjesť skoro ani jedno krídlo. Mal som tak scvrknuté črevá a žalúdok naplnený kalnou blatistou vodou. Bol som však rád, že som nebol predaný Turkovi, ale kresťanovi a ďakoval som Bohu z celého srdca, že mi viac dal, ako som prosil. Kapitán si ma zakrátko obľúbil. Rozkázal mi doniesť a obliecť si biele hodvábne rúcho a košeľu. Vždy mi tiež dával jesť pri svojom stole. Áno, tak veľmi ma miloval, že ma prijal za svojho otca, žiadajúc, aby som s ním spával v jeho stane.

Hneď na druhý deň, a to 8. septembra, budínsky vezír, výslovný napriateľ kresťanov, dal biedne usmrtiť niekoľko sto starých, chorľavých a chromých zajatých kresťanov. A hneď v ten istý večer po tomto podľa jeho mienky rytierskom skutku a po obete príjemnej modle Mohamedovi^[200] obliehal hlohovecký zámok, ostreľoval ho a chcel si na ňom schladiť svoju zlosť. Musel ho však nechať tak a odtiahnuť stadiaľ s celým tureckým vojskom späť na Nové Zámky. My sme tam však ostali ešte osem dní. Medzitým kresťania pochovali s veľkým plačom a bedákaním telá mŕtvych, o ktorých som hovoril. Potom podľa rozkazu vezíra sme sa dostavili aj my pred Nové Zámky. Tu sa začala streľba a útoky, až sa zem otriasala. A pretože generál Adam Forgách nedúfal v oslobodenie z obliehania, zachránil sa so svojimi. Kresťania vyšli so zarmúteným srdcom a odovzdali túto hlavnú pevnosť. Ja by som sa bol síce rád pripojil k odchádzajúcim kresťanom, no nedalo sa to nikde, lebo ešte nenadišiel čas môjho oslobodenia. A tak Turci a Tatári zaujali túto veľkú pevnosť s veľkou radosťou a vojenským pokrikom. |

46 V tom čase som upadol do nebezpečnej choroby. Môj pán mi dal zhotoviť zvláštny stan, aby som mal pohodlie a všemožne ma dal liečiť. Vtedy ma prišiel navštíviť páter jezuita Lingo s jedným mníchom, chtiac mi dať posledné pomazanie, keby som ležal veľmi zoslabnutý, aby mohol povedať, že som sa stal katolíkom. I tak sa totiž vystatoval, keď sa bol vyslobodil zo zajatia, že on mi pomohol zo zajatia, za čo som mu vraj sľúbil, že prijmem jeho učenie a vieru. Ale Boh vyslyšal moje vrúcne vzdychy a modlitby a pomáhal mi milostivo, takže som ráno išiel v ústrety týmto líškam a privítal som ich týmito slovami: „Bene veneritis, domini patres.^[201] Chceli ste si na mne schladiť svoju zlosť, ale môj Pán Ježiš sa nado mnou milostivo zľutoval.“ Potom som šiel navštíviť a potešiť dve panny zo Senice, ktoré boli veľmi zarmútené. Tu ma postretol sluha valašského osobného lekára, nesúc mi prvú časť Tungerlaria,^[202] ktorú mi jeho pán, lekár, bol sľúbil ako dar, keď ma liečil. Ja som však kázal chlapcovi, aby medzitým zaniesol knihu môjmu spoluzajatcovi. Ale páter Lingo vzal knihu z rúk chlapca a keď ju otvoril, naďabil práve na sviatok Počatia Márie. A keď uzrel v predhovore Augustínov výrok^[203] „1. de Virg. quod Beat. Maria felicius conceperit Deum mente per fidem, quam corpore per carnis assumptionem“, že sv. Matka božia bola blahoslavenejšia viac skrz duchovné a veriace počatie Pána Krista ako skrz telesné, to ho tak nazlostilo, že zlorečil a poprepichoval nožom skrz naskrz milú knižočku, rozdriapal ju na malé kúsky a skryl pod slamu. Keď som sa vrátil a pýtal sa po svojej knižočke, tu všetci mlčali, no jedna pobožná duša ukazovala a kývala, aby som len hľadal v slame. Tam som ju aj našiel, pozbieral rozdriapané listy a od žiaľu srdca som mu začal kliať, hovoriac: „Nech diabol telo toho tiež tak roztrhá, ako on roztrhal knihu!“ Tu vyliezol jezuita Lingo celkom červený od hanby a ostatní mi rozprávali, ako sa rozhorčil nad týmito slovami. Tie zošité listy i s mojím hodvábnym rúchom a košeľou mi ukradol jeden turecký zajatý, |47,[F4] ktorý sa pripojil ku mne a ktorému som tiež mnoho dobrého preukázal.

Skrátka: spomínaný jezuita nemohol nikde skryť svoju zlú zákernosť a vystúpil proti mne vždy ako posledný plod diabla, hoci sa mu nikdy nedarilo podľa jeho želania.

V zajatí som sa medzitým zoznámil s najpoprednejším mužom z Valašska. A keď som raz jedol pri stole istého vojvodcovho dvorného radcu, menom Konštantína, spýtal sa ma mladý pán, či by som sa rád navrátil k svojim. „Prečo nie,“ riekol som a využil som príležitosť k prosbe, aby ma vyslobodil, pretože ma kapitán chcel vziať so sebou do Valašska a učiniť nielen učiteľom svojich detí, ale aj veľkým pánom. No ja som mal doma svoju milú manželku a šesť vlastných dietok a k tomu i mnoho farských dietok, ktoré som nechcel opustiť. Na to mi povedal: „Buď len trpezlivý a modli sa usilovne. Ak ťa nebude možné ináč oslobodiť, tunc furabimur te,^[204] tak ťa ukradneme.“ Hovoril so mnou totiž po latinsky.

Keď vyjednával v tejto záležitosti s mojím pánom a podobrotky nemohol nič dosiahnuť, hoci ponúkal, že dá za mňa viac, ako bola kúpna suma, predsavzal si vykonať niečo iného, a ako bolo spomenuté, odviesť ma ľsťou. No ja som o jeho náhlom zámere ešte nevedel. Keď ho chcel totiž uskutočniť v prvý večer jeho sluha a odviesť ma v tichosti — preto tiež prišiel o polnoci k tomu stanu, kde som ležal a začal ma ťahať za nohy — tu som sa zľakol a veľmi hlasne kričal, takže som zobudil sluhov, ktorí pri mne ležali. No hneď ma napadlo, či to nebolo zamýšľané vyslobodenie. Utíšil som preto sluhov, čo ma strážili a povedal som, aby sa len uspokojili, že sa mi niečo snívalo. Ráno som sa šiel, ako obyčajne, modliť na jednu lúku a horko som plakal, prosiac vrúcne milého Boha o milostivé vyslobodenie. Hľa, tu ma zbadal Konštantínov sluha, kývol mi, aby som odstúpil nabok a vyčítal mi, že som v noci kričal. Ja som ho však prosil so slzami o odpustenie. On riekol: „Buď dobrej mysli až do ďalšieho času. Prídeme ťa odviesť v noci.“ Tak sa potom aj stalo.

Keď ma ubezpečil o tomto zámere, |48 skúšal som medzitým všelijaké spôsoby, ako by som vyšiel zo stanu bez hluku. V neprítomnosti sluhov som spravil dieru cez posplietané prútie, pretože stan bol upletený z prútia. Kapitán bol celý deň v Nových Zámkoch u tureckého bašu a prišiel do tábora len v noci o jedenástej hodine, volajúc na mňa ako obyčajne: „Pater, venis comedes!^[205] Otče, poď jesť!“ Nevedel totiž príliš dobre po latinsky. Keď som teda šiel k nemu, zbadal som Konštantínových sluhov, ktorí ma čakali pripravení. Dal som im znamenie, aby trochu počkali. A keď som prišiel k svojmu pánovi, robil som sa veľmi chorým. Sťažoval som si na horúčku a prosil o dovolenie, aby som si smel ľahnúť. Nepomohlo to však. Musel som si ísť k nemu sadnúť. Vzal som teda nôž a naberal jedlo. Ale ako som ho pozdvihol k ústam, nechal som ho spadnúť i s jedlom a triasol som sa a chvel, ako by na mňa prichodili mdloby. Tu sa zľakol kapitán a povedal: „Pater, abis dormis!^[206] Otče, choď spať!“ Tu som si pomyslel: „Ah, quam dulcis haec tua vox in auribus meis!^[207] Ó, aký milý je tento hlas!“ A odobral som sa od neho a šiel do svojho stanu, ktorý bol sotva tri kroky od jeho stanu, padol som trikrát na svoje kolená a vzdychal: „Mitte, Domine, quem missurus es, in eliberationem servi tui indigni!^[208] Pošli, Pane, koho chceš poslať, aby vyslobodil tvojho sluhu!“ Keď som prišiel pred stan, jedli tam sluhovia a boli takí veselí a vystrájali tej noci také žarty, ako nikdy predtým. Ja som šiel do svojho stanu, vzal som nepozorovane dve polená, ktoré som si bol prichystal vo dne a položil som ich zakrútené do plášťa miesto nôh, aby strážci, keď mi budú podľa svojho zvyku chytať nohy, nahmatali tie drevá a aby si mysleli, že sú to moje nohy. Vyliezol som potom potichu štvornožky tou vydlabanou dierou asi na dostrel pušky, až som prišiel ku Konštantínovým sluhom, ktorí ma prijali s radosťou a temer niesli do Konštantínovho tábora. Ten ma privítal s veľkou radosťou, požehnal a hneď rozkázal pre mňa desať jazdcov a pekného koňa. Prísne nakázal, aby na mňa dávali pozor ako na svoje vlastné oči, aby sa mi nestalo nič zlého ani od Turkov, ani od Tatárov, ani od nikoho iného. |49,[G1] Ja som sa čo najponíženejšie poďakoval, spytujúc sa, čím by som sa mu mohol odvďačiť za toto oslobodenie, láskavosť a dobrodenie. On odpovedal: „Nežiadam nič, iba preces, modlitby.“ A dal mi k tomu ešte veľký peniaz na cestu.