Zlatý fond > Diela > Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz boží)


E-mail (povinné):

Štefan Pilárik:
Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz boží)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Viera Ecetiová, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

I. kapitola

O divnom povoze božom pri narodení, v detstve a mladosti

A. M. A. D. A. 1,[A1][29]

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ Prišiel som na svet roku 1615,[30] keď predtým moja nebohá pani matka, Anna Piláriková, rodená Mazurková,[31] z kňazského rodu, strávila tri dni a práve toľko nocí v ťažkých pôrodných bolestiach a temer každý pochyboval o jej živote, ba i ona sa pripravovala na istú smrť. Môj nebohý pán otec však (Štefan Pilárik, vtedy farár v Očovej medzi Zvolenom a B. Bystricou, pri zámku Vígľaš ležiacej) bol na večernej pobožnosti a prosil úpenlive Boha, aby podľa svojho milosrdenstva ráčil zachovať v takých ťažkých chvíľach matku i dieťa a pomohol rodičke pri pôrode. Túto modlitbu Boh aj vyslyšal a takto ma podivuhodne priviedol na svet, lebo ma predtým matka nosila v tele po celých desať mesiacov. Po telesnom zrodení ma hneď zaniesli k duchovnému znovuzrodeniu, |2 ktorým som bol očistený od hriechov a menom Stephanus,[32] to značí „koruna“, zapísaný do knihy života.

V štvrtom roku môjho života poslali ma moji milí rodičia do škôl. Onedlho, keď ma poslali i s ostatnými žiakmi zbierať raždie v školských húštinách, odbočil som trochu od ostatných chlapcov a zablúdil som v kroviskách. Napokon som prišiel k veľkému bútľavému dubu, z ktorého vyliezol ozrutný mrmlajúci medveď a šiel rovno vpred. Ja som však stál ticho za stromom a hľadel som za ním, kým nebol odo mňa asi na dostrel pušky.[33] Potom som sa vrátil späť a vyhľadal som ostatných chlapcov a vyrozprával im túto príhodu. Hospodin zadržal hladnému medveďovi ňufák, takže ma za stromom nezaňuchal. A to sa mi prihodilo bezpochyby ako predobraz, že v budúcnosti vystúpi z pekiel proti mne pekelný medveď so svojimi prívržencami, ale nebude môcť vykonať na mne svoje násilie a tyranstvo.

„Ach, Pane Ježišu, nebuď odo mňa vzdialený[34] ani v budúcnosti! Pomôž mi z pažeráka leva a zachráň ma pred jednorožcami! Tak ťa budem medzi ľuďmi chváliť a tvoje meno hlásať.“

Keď som mal už asi osem rokov, poslali ma moji rodičia k mojej starej pani matke, Ľudmile Mazurkovej,[35] do Nemeckej Ľupče.[36] Zanedlho bol by som rád išiel domov. Dohovoril som sa preto s jedným z mojich bratancov a vybrali sme sa spolu. Prešli sme asi štyri míle cesty,[37] ale zima bola nesmierna, takže sme si temer všetky šaty postŕhali z tela, aby sme si aspoň nohy ochránili od zamrznutia. Napokon sme si sadli pod strom, chtiac si odpočinúť, ale boli by sme tam dozaista zaspali a pomrzli, keby nás Hospodin nebol podivuhodne zachránil a keby nás tí, čo sa za nami vybrali, neboli zavčasu dostihli a doviedli späť.

V pätnástom roku svojho veku navštevoval som školu v Bardejove, kde som tiež skoro na tri štvrte roka stratil svoju reč, takže som nemohol odriekavať svoje úlohy. |3,[A2] Rozlúčil som sa teda so svojím štúdiom a vstúpil som do služby na dva roky k mestskému organistovi. Keď sa mi však moja reč prinavrátila, šiel som opäť do školy. Raz sa tam hralo divadlo o siedmich synoch Makabejských,[38] v ktorom som hral úlohu Antiochovho zbrojnoša. Ozbrojil som sa zvlášť zbraňou svojho pána (ktorý bol potomkom toho Leonharda Stöckela,[39] ktorého tam poslal na začiatku reformácie blahej pamäti doktor Martin Luther, aby tam všade zasadil pravé kresťanské evanjelické náboženstvo. Toto mesto totiž bolo v Uhorsku prvým, ktoré prijalo Lutherovo učenie), ktorého detí som bol súkromným učiteľom. Dal som si od druhého nabiť pištoľ, vystrelil som a ona sa roztrhla na drobné kúsky, mne však vôbec neublížiac. Z toho som poznal, že Hospodin ma ráčil povolať nie za svetského, lež za duchovného zbrojnoša.

V osemnástom roku svojho veku odišiel som do B. Bystrice, široko-ďaleko slávneho banského mesta, kde bolo vychýrené gymnázium a pokračoval som tam vo svojom štúdiu. Dostal som však pálčivú horúčku, ku ktorej sa pridružila dizentéria, ktorá ma trápila skoro vyše pol roka a natoľko zoslabila, že nezostala na mne iba kosť a koža. Preto ma musela moja pani matka vziať domov, aby som sa mohol lepšie liečiť, až ma Pán uzdravil práve v 21. nedeľu po Trojici,[40] keď sa vysvetľuje evanjelium o chorom synčekovi kráľovského služobníka.[41] Keď som celkom vyzdravel, na neustále naliehanie vysokourodzenej panej panej Kataríny Pogrányi[42] (Tit.),[43] vdovy na zámku Vígľaš atď., mal som svoju prvú kázeň v deň jej narodenín — v osemnástom roku svojho veku. Jej veľká priazeň ma v nemalej miere pohla k tomu, že som potom dostal chuť kázavať a potom som so zvláštnou záľubou zastupoval ctihodného pána Samuela Bartošoviča a pána Juraja Lepínyho.[44] V tom istom gymnáziu som sa tiež zúčastnil slávností, najmä slávnosti z príležitosti korunovania Ferdinanda III., a tiež rečníckeho prednesu, kde som mal chváloreč na básnika Vergília,[45] ktorú pán Ján Duchoň,[46] cisársky básnik ovenčený vavrínom, hodný večnej pamiatky, |4 osvetlil krásnymi citátmi, takže prevýšila všetky ostatné reči. Kázaval som tiež s dovolením spomenutého pána rektora po nedeliach vo väčšom kolégiu[47] v raňajších hodinách.

Ó sladký Ježišu Kriste, ktorý si ma od mladosti vyvolil a v pravý čas oddelil a povolal ti slúžiť, ach, dovoľ, aby som bol a zostal aj ďalej tvojím verným sluhom! Účinkuj skrz mňa mocne a daj bohatého požehnania! Amen!



[29] A. M. A. D. A. — skratka latinského výroku alebo hesla, ktoré obsahuje pravdepodobne invokáciu, dnes ťažko rozriešiteľná

[30] Prišiel som na svet r. 1615 — Deň a mesiac narodenia nie je zistiteľný. Očovské matriky, dnes uložené v archíve v Radvani, sú zachované len od r. 1777. Autori uvádzajú zväčša rok 1615, niektorí nesprávne dáta, ako napr. okolo r. 1616 (B. Tablic, Kratičké vypsání, c. d. 13). Pred titulnou stranou Pilárikovej autobiografie je Pilárikov portrét z r. 1678 s dátumom narodenia „Natus A. 1615“

[31] Anna Piláriková, rod. Mazurková — Pilárikova matka, zomrela r. 1652; Štefan Pilárik — otec, zomrel okolo r. 1660. Podrobnejšie J. A. Fábry, Currus Jehovae mirabilis, Lipt. Sv. Mikuláš 1900 (13 — 14).

[32] Stephanus — (lat.) Štefan, z gréckeho „stephanos“ (veniec, koruna, víťazstvo)

[33] dostrel pušky — staré meranie vzdialenosti (dostrel kolísal medzi 80 — 200 krokmi)

[34] Ach, Pane Ježišu, nebuď odo mňa vzdialený… — Kniha žalmov 22, 20, 22 — 23

[35] Ľudmila Mazurková — Pilárikova stará mať. Podrobnejšie J. A. Fábry, c. d. (155 — 156)

[36] Nemecká Ľupča — dnes Partizánska Ľupča, juhovýchodne od Ružomberka

[37] štyri míle cesty — asi 30 km (míľa približne 7,5 km)

[38] divadlo o siedmich bratoch Makabejských — sedem bratov Makabejských i s matkou podstúpilo statočnú smrť, odoprúc jesť zakázané bravčové mäso (II. kniha Makabejcov, 7). Knihy Makabejcov popisujú boj židovského národa za slobodu. Vznikli v II. stor. pred n. l. V tejto školskej hre Pilárik hral zbrojnoša kráľa Antiocha Epiphanesa (175 — 163 pred n. l.), pôvodcu smrti bratov a matky

[39] Leonhard Stöckel (1510 — 1560) — známy reformátor a vynikajúci rektor bardejovskej školy. Podrobnejšie J. A. Fábry, c. d. (156 — 160)

[40] 21. nedeľa po Trojici r. 1633 — 10. november

[41] evanjelium o chorom synčekovi kráľovského služobníka, t. j. Ján 4, 46 a nasl.

[42] Katarína Pogrányi — držiteľka vígľašského panstva. Podrobnejšie J. A. Fábry, c. d. (161 — 162)

[43] Tit. — skratka titulus (titul). Tituly, čestné šľachtické názvy, nevypisovali sa celé

[44] Samuel Bartošovič a Juraj Lepíny — Bartošovič bol farárom pri „špitálskom“ chráme v B. Bystrici v rokoch 1626 — 1644, Lepíny na tom istom mieste od r. 1624 do smrti (okolo r. 1650)

[45] chváloreč na básnika Vergília — chváloreč, ktorú napísal rektor J. Duchoň. Hra je zapísaná v Duchoňovom nestránkovanom rukopisnom sborníku z prvej polovice XVII. stor. Gymnasmata oratoria (Ev. farský úrad v Kremnici, bez sign.), na ktorý ma upozornil J. Mišianik. Bola to typická školská hra, v ktorej okrem zosobnených vedných disciplín (rečníctvo, logika a pod.) sa prednášali chváloreči o Cicerónovi, Plautovi a i. „Vita P. Virgilii Maronis, regis poetarum: Interp. Steph. Piliarikio“ (sic!) je v sborníku zapísaná na osemnástich stranách. Je to obvyklý Vergíliov životopis s chválou jeho diela, vyšperkovaný mnohými citátmi z jeho básní. Školské predstavenie sa konalo 1. a 2. marca 1635, ako vysvitá z tlačenej pozvánky v sborníku, na ktorej okrem titulu hry s 29 výstupmi sú vyznačené aj úlohy a mená hercov-recitátorov („XXIV. Vitam Virgilii enarrat Stephanus Pilarikius Ocz.“)

[46] Ján Duchoň (1596 — 1637) — básnik-laureát, rektor banskobystrickej školy

[47] kolégium — poslucháči vyšších ročníkov




Štefan Pilárik

— básnik, autor autobiografických próz a prekladateľ (zomrel pred 8. 2. 1693) Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.