ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom pri narodení, v detstve a mladosti

A. M. A. D. A. 1,[A1]^[29]

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ Prišiel som na svet roku 1615,^[30] keď predtým moja nebohá pani matka, Anna Piláriková, rodená Mazurková,^[31] z kňazského rodu, strávila tri dni a práve toľko nocí v ťažkých pôrodných bolestiach a temer každý pochyboval o jej živote, ba i ona sa pripravovala na istú smrť. Môj nebohý pán otec však (Štefan Pilárik, vtedy farár v Očovej medzi Zvolenom a B. Bystricou, pri zámku Vígľaš ležiacej) bol na večernej pobožnosti a prosil úpenlive Boha, aby podľa svojho milosrdenstva ráčil zachovať v takých ťažkých chvíľach matku i dieťa a pomohol rodičke pri pôrode. Túto modlitbu Boh aj vyslyšal a takto ma podivuhodne priviedol na svet, lebo ma predtým matka nosila v tele po celých desať mesiacov. Po telesnom zrodení ma hneď zaniesli k duchovnému znovuzrodeniu, |2 ktorým som bol očistený od hriechov a menom Stephanus,^[32] to značí „koruna“, zapísaný do knihy života.

V štvrtom roku môjho života poslali ma moji milí rodičia do škôl. Onedlho, keď ma poslali i s ostatnými žiakmi zbierať raždie v školských húštinách, odbočil som trochu od ostatných chlapcov a zablúdil som v kroviskách. Napokon som prišiel k veľkému bútľavému dubu, z ktorého vyliezol ozrutný mrmlajúci medveď a šiel rovno vpred. Ja som však stál ticho za stromom a hľadel som za ním, kým nebol odo mňa asi na dostrel pušky.^[33] Potom som sa vrátil späť a vyhľadal som ostatných chlapcov a vyrozprával im túto príhodu. Hospodin zadržal hladnému medveďovi ňufák, takže ma za stromom nezaňuchal. A to sa mi prihodilo bezpochyby ako predobraz, že v budúcnosti vystúpi z pekiel proti mne pekelný medveď so svojimi prívržencami, ale nebude môcť vykonať na mne svoje násilie a tyranstvo.

„Ach, Pane Ježišu, nebuď odo mňa vzdialený^[34] ani v budúcnosti! Pomôž mi z pažeráka leva a zachráň ma pred jednorožcami! Tak ťa budem medzi ľuďmi chváliť a tvoje meno hlásať.“

Keď som mal už asi osem rokov, poslali ma moji rodičia k mojej starej pani matke, Ľudmile Mazurkovej,^[35] do Nemeckej Ľupče.^[36] Zanedlho bol by som rád išiel domov. Dohovoril som sa preto s jedným z mojich bratancov a vybrali sme sa spolu. Prešli sme asi štyri míle cesty,^[37] ale zima bola nesmierna, takže sme si temer všetky šaty postŕhali z tela, aby sme si aspoň nohy ochránili od zamrznutia. Napokon sme si sadli pod strom, chtiac si odpočinúť, ale boli by sme tam dozaista zaspali a pomrzli, keby nás Hospodin nebol podivuhodne zachránil a keby nás tí, čo sa za nami vybrali, neboli zavčasu dostihli a doviedli späť.

V pätnástom roku svojho veku navštevoval som školu v Bardejove, kde som tiež skoro na tri štvrte roka stratil svoju reč, takže som nemohol odriekavať svoje úlohy. |3,[A2] Rozlúčil som sa teda so svojím štúdiom a vstúpil som do služby na dva roky k mestskému organistovi. Keď sa mi však moja reč prinavrátila, šiel som opäť do školy. Raz sa tam hralo divadlo o siedmich synoch Makabejských,^[38] v ktorom som hral úlohu Antiochovho zbrojnoša. Ozbrojil som sa zvlášť zbraňou svojho pána (ktorý bol potomkom toho Leonharda Stöckela,^[39] ktorého tam poslal na začiatku reformácie blahej pamäti doktor Martin Luther, aby tam všade zasadil pravé kresťanské evanjelické náboženstvo. Toto mesto totiž bolo v Uhorsku prvým, ktoré prijalo Lutherovo učenie), ktorého detí som bol súkromným učiteľom. Dal som si od druhého nabiť pištoľ, vystrelil som a ona sa roztrhla na drobné kúsky, mne však vôbec neublížiac. Z toho som poznal, že Hospodin ma ráčil povolať nie za svetského, lež za duchovného zbrojnoša.

V osemnástom roku svojho veku odišiel som do B. Bystrice, široko-ďaleko slávneho banského mesta, kde bolo vychýrené gymnázium a pokračoval som tam vo svojom štúdiu. Dostal som však pálčivú horúčku, ku ktorej sa pridružila dizentéria, ktorá ma trápila skoro vyše pol roka a natoľko zoslabila, že nezostala na mne iba kosť a koža. Preto ma musela moja pani matka vziať domov, aby som sa mohol lepšie liečiť, až ma Pán uzdravil práve v 21. nedeľu po Trojici,^[40] keď sa vysvetľuje evanjelium o chorom synčekovi kráľovského služobníka.^[41] Keď som celkom vyzdravel, na neustále naliehanie vysokourodzenej panej panej Kataríny Pogrányi^[42] (Tit.),^[43] vdovy na zámku Vígľaš atď., mal som svoju prvú kázeň v deň jej narodenín — v osemnástom roku svojho veku. Jej veľká priazeň ma v nemalej miere pohla k tomu, že som potom dostal chuť kázavať a potom som so zvláštnou záľubou zastupoval ctihodného pána Samuela Bartošoviča a pána Juraja Lepínyho.^[44] V tom istom gymnáziu som sa tiež zúčastnil slávností, najmä slávnosti z príležitosti korunovania Ferdinanda III., a tiež rečníckeho prednesu, kde som mal chváloreč na básnika Vergília,^[45] ktorú pán Ján Duchoň,^[46] cisársky básnik ovenčený vavrínom, hodný večnej pamiatky, |4 osvetlil krásnymi citátmi, takže prevýšila všetky ostatné reči. Kázaval som tiež s dovolením spomenutého pána rektora po nedeliach vo väčšom kolégiu^[47] v raňajších hodinách.

Ó sladký Ježišu Kriste, ktorý si ma od mladosti vyvolil a v pravý čas oddelil a povolal ti slúžiť, ach, dovoľ, aby som bol a zostal aj ďalej tvojím verným sluhom! Účinkuj skrz mňa mocne a daj bohatého požehnania! Amen!