ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom pri návšteve rodičov a v kňazskom účinkovaní v Beckove

„Vedzte tedy, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ Roku 1652 okolo Michala^[149] vyžiadal som si dovolenie od ich grófskych milostí navštíviť svojich milých rodičov v Očovej, aby som vyprosil starootcovské požehnanie svojim milým dietkam, ktorých bolo päť, a to: Anna, Štefan, Jeremiáš, Izaiáš a Gabriel, ktoré ešte všetky žijú. Boh nám tam šťastne pomohol. Zostali sme u nich tri týždne, pretože nás moja nebohá pani matka nechcela skôr pustiť, hovoriac: Kto vie, či nás už viac uvidí. To bolo skutočné proroctvo jej smrti, pretože o štrnásť dní po našom odchode zaspala ticho a blahoslavene v svojom Ježišovi a my hneď potom sme tam museli |25,[D1] ísť na jej pohreb. Je veľmi hodno pri tom spomenúť jedno, že jej blahoslavená smrť spôsobila veľký žiaľ a plač medzi chudobnými ľuďmi, lebo všetci chudobní ľudia z mnohých obcí, ktorí sa o tom dopočuli, zhromaždili sa pri jej pohrebe, aby ju oplakali. Bola skutočnou opatrovnicou — matkou chudoby.

Keď som sa vrátil z pohrebu, našiel som doma pozvanie od evanjelickej cirkvi v Beckove, aby som tam prišiel na próbnu kázeň, čo som nemohol slušne odmietnuť. Po skončenej bohoslužbe poslali zemania tej istej obce ku mne zástupcov a ponúkli mi u seba kňazskú službu. Ja som sa vyhováral na nevôľu svojho grófa. Aby tomu predišli, žiadali ma u jeho grófskej milosti. Ale gróf, hoci ich vždy sám pekne potešoval, predsa ma medzitým písomne prosil, aby som to nerobil, že mi zvýši odmenu. Pretože som bol už však celkom znechutený životom na dvore, učinil som to v božom mene a vybral som sa do Beckova. No u grófa som vyvolal takú veľkú nemilosť, že pobožná grófka nemohla za dlhý čas získať pre mňa odpustenie. A keby bola žila dlhšie, bol by som musel zas prísť na jej dvor. Musel som však držať pri jej pohrebe a potom i nad istou pannou pohrebné kázne, pretože to tak nariadila. I vo svojej nemoci po mne úprimne túžila, ako mi to často rozprával doktor lekárstva pán Ján Koch.

Hneď na začiatku môjho kňazského pôsobenia v Beckove zomrela istá zemianska vdova, vlastná sestra urodzeného pána Jonáša Mednyánszkeho,^[150] ktorý bol jedným z najpoprednejších patrónov tamojšej cirkvi. Pri pohrebe bolo veľa katolíkov a luteránov zo zemianstva a keď som v chráme kázal podľa výroku Jána (1,7)^[151] „Krv Krista Ježiša, Syna božieho, očisťuje nás od všetkých hriechov“ ako o evanjelickom očistci, pobúril som mysle niektorých katolíkov, najmä troch vysokourodzených paní, z ktorých jedna bola manželkou pána Ladislava Révaya (rodená Homonnay), druhá pána Daniela Pongrácza a tretia pána Orlaya. No prvá bola najhorlivejšia, lebo |26 od zlosti si zahryzla i do jazyka a povedala jednej meštianke: „Odkiaľ ste vzali tohto brešúceho psa? Veď by ho neprebrechali ani všetci mestskí psi!“ Tak totiž často pomenúvala vo svojich výrokoch luteránskych kazateľov. A na jej popud istý bezbožný sluha na dvore, ktorý vedel naše kázne ľahkovážne vybrechotať ako pes, musel tento nerozvážny čin konať častejšie, najmä v nedeľu pri obede. Za to nezostal nepotrestaný od Hospodina, ale stal sa pomäteným, brechal ako pes, skrýval sa pred ľuďmi a napokon biedne zomrel. Jeho syn bol obesený na šibenici. Vyplnilo sa na ňom známe príslovie: Kto tupí kazateľov a przní panny, zriedkavo končí dobre. Keď som vtedy prišiel z kostola domov, hľa, prichádzali jeden po druhom dvorní sluhovia týchto katolíckych horlivcov ako revúce levy a vytýkali mi, že som sa opovážil zaútočiť na ich očistec. Na to som spočiatku mierne odpovedal, že sa to vôbec netýkalo ich očistca, ale že som zdôrazňoval a vysvetľoval podľa Písma sv. len evanjelický očistec, ktorý nie je ničím iným, než červeným prúdom sfarbeným Kristovou krvou — slovom, že je to krv Ježiša Krista, Syna božieho. Ale keď mierne slová nič nepomáhali, a útoky trvali až do večera, musel som byť drsnejším a postaviť sa silnejšie na odpor, na čo sa mi vyhrážali, že ma jedna z tých paní dá chytiť a ubiť naprostred námestia, druhá že ma dá tak vyobracať, že po oboch stranách tela dôkladne stlčený sa budem musieť dať odniesť domov. Podplatili dokonca i jedného z dvorných sluhov pána Gašpara Szunyogha,^[152] aby ma zastrelil. Bol by to aj vykonal pri pohrebe istej panny, keby mu nebol grófov pohárnik^[153] božím riadením odrazil od líca hlaveň. Za zamýšľanú vraždu ho potrestal tak, že tento vražedný úmysel prezradil jeho pánovi, vysoko a blahorodenému pánu Gašparovi Szunyoghovi (Tit.), |27,[D2] načo ho hneď vyhnali od dvora.

Ale horlivosť týchto paní nebola ešte uspokojená. Keď menovaný pán chcel zasvätiť svoje meniny a niektorým popredným zemanom pripraviť hostinu, prišli mu blahoželať spomínané panie niekoľko dní vopred. A keď som prišiel do spomienky, začali ma tvrdo obžalúvať a silne naňho naliehať, aby ma — pretože je v tejto obci hlavným správcom — netrpel, ale vyhnal z fary. Ale nábožný pán im odpovedal: „Čože je to, čo on hovoril? Veď aj naši podobne činia, ba ešte horšie. No uspokojte sa, on to viac neurobí.“ Dostal veru o tejto záležitosti lepšiu zprávu, ako mu ony priniesli. Panie však jeho mienke neporozumeli.

Roku 1655 na sviatok sv. Troch kráľov slávil menovaný gróf deň svojich narodenín s veľkou nádherou. Deň predtým ma dal k oslave priateľsky pozvať svojím komorníkom. Vtedy sa tam dostavili i niektorí baróni a zemania. Pretože som sa trochu oneskoril pri službách božích, dal ma zavolať z chrámu svojím dvorným sluhom. Keď som prišiel na zámok, tu sám gróf mi vyšiel v ústrety a prijal ma s mojím blahoželaním. (Bol to učený, vtipný a v mnohých rečiach zbehlý pán). Uviedol ma do sály a posadil ma na čestné miesto pred svojho pátra Bonaventúru, ktorému prikázal: „Páter, ministrabis suae reverentiae.“ („Otče, poslúž jeho dvojctihodnosti.“) Keď to počuli katolícki páni a panie, stratili odvahu a ich zlé úmysly sa obrátili navnivoč, lebo si umienili, že ma pri takejto vhodnej príležitosti zhodia zo zámockej skaly. Táto zvesť veľmi zarmútila i moju manželku, ktorá ma vystríhala po istom chlapcovi. Napokon sa však stali všetci mojimi dobrými priateľmi — podľa tohto výroku: „Quando viae tuae placucrint Domino, etiam inimicos convertet ad pacem.“^[154] („Keď sa tvoje cesty páčia Pánu, učiní priateľmi aj tvojich nepriateľov.“) To potom vyvolalo medzi našimi tým väčšiu radosť. Neskôr pobožný gróf Szunyogh zveril do mojej opatery svojho brata Mikuláša Szunyogha, ktorý bol pomätený a svoju dcéru Jakušičku, vdovu, |28 prísne nakážuc, aby som ich nepúšťal nikam z farského dvora. Tu bolo vidieť, že kresťanská cirkev spieva správne: „Všetci nepriatelia sú v tvojich rukách.“ A ďalej: „Čo ľudská sila a dôvtip začnú, nech nás to vôbec nezastraší.“

Roku 1656, keď som vystrojil svadbu svojmu chovancovi Matejovi Uličnému, bol medzi ostatnými svadobnými hosťami popredný právnik zeman Andreas Daboli, s ktorým som sa spočiatku dôverne zhováral. Napokon spomenul aj náboženstvo a najmä dobré skutky. Na to som riekol: „Katolíci nečinia dobré skutky ani podľa zákona ani podľa evanjelia, ale ich údajné dobré skutky sú zväčša vymyslené ľuďmi, sú iba ľudskou pletkou a nehanebnosťou pred Bohom — podľa Kristovho výroku: Nadarmo mi slúžia, lebo hlásajú také učenie, ktoré nie je ničím iným, iba učením a príkazom ľudí.“^[155] Na to vyskočil od stola, sršal hnevom a vyhrážal sa, že onedlho pocítim, aký následok budú mať takéto slová. Keď sa vraj navráti z prešporského snemu domov (lebo v ten čas bola v Prešporku „oktáva“),^[156] vlastným mečom mi zrazí hlavu na kostolnom prahu. Čo sa mu však stalo? Abiit, sed nullus rediit^[157] (Odišiel, a viac sa nevrátil) — ako Julián Apostata,^[158] ktorý bol šípom zastrelený. Prišiel totiž na druhý deň do istej dediny, menovanej Jablonicou, neďaleko Senice, a tam sa ubytoval, chtiac na druhý deň ráno odísť preč. Keď sa chcel vyšvihnúť z prahu na koňa a bol už jednou nohou v strmeni, zvrátil sa nazad, spytujúc sa okolostojacich, kto ho stiahol dolu. A hneď s hrôzou vypustil svoju dušu. Ústa mal rozďavené až po uši, jazyk vyplazený po bradu, oči vytreštené. Veru vyzeral tak strašne, že sa ho zhrozili aj vlastní priatelia. I tak ho katolíci slávnostne a s nádherou pochovali v Novom Meste nad Váhom. Bezpochyby ho |29,[D3] Najvyšší zostrelil z koňa svojím šípom a tak mohol zvolať rovnako s Juliánom Apostatom: „Vicisti Galilaee! Ó ty, Galilejský, ty si predsa nakoniec zvíťazil!“^[159] Tak mocne musia byť mocní trestaní.

Ďalej sa prihodilo, že sme pochovávali synčeka istého katolíka, zemana Štefana Reymanna. No katolícki kňazi nesmeli ísť vo svojom rúchu ďalej ako po cintorín. Pri tomto pohrebe sa však kňaz odvážil viac, skryl sa vo svojom rúchu pod máry a prišiel tak až do kostola. Nikto ho nezbadal, kým nevyšiel spod umrlčej plachty rovno pred oltár a tam sa sem-tam krútil ako vrabec na streche. Keď som ho však uzrel a videl pri oltári, upozornený kývaním svojich poslucháčov, prikročil som k nemu, chytil ho za kutňu a odstrčil od oltára tak, že jednou nohou spadol do krypty. Nato povstala medzi ľuďmi veľká trma-vrma. Katolíci sami pristúpili k nemu, stiahli z neho omšové rúcho a vsotili ho do jednej stolice. Tam musel milý páter sedieť a počúvať moju pohrebnú reč. Večer si ostro sťažoval na mňa u grófa Szunyogha, ale dostal takúto odpoveď: „Otče, povedal som ti, aby si ich nechal na pokoji. Čo sa ti prihodilo, pamätaj si, dobre sa ti stalo.“

Medzitým cirkev vzrastala a vzmáhala sa zo dňa na deň. Preto som rozšíril kostol o nové chóry a zaopatril som organ za 120 ríšskych toliarov. Zostavil som peknú vokálnu a inštrumentálnu hudbu, dal som uliať dva zvony (jeden 16 a druhý 8 centov ťažký) a postaral som sa o zvonicu na vŕšku nad školou stranou od kostola, ktorá ešte i dnes stojí. Zaopatril som aj iné potrebné veci, na ktoré sa kde-kade zbierali a mne odovzdávali dobrovoľné zbierky, ba i niektorí zajatí Tatári sami udelili vďačne značnú podporu, pretože sa radi zúčastňovali našej bohoslužby. O pápežskej však povedali, že je to len mrmlanie. Podobne nepriaznivo sa vyjadril turecký vyslanec vo Viedni po skončenej procesii na deň Božieho Tela, |30 keď sa ho spýtal biskup, ako sa mu to páči. Povedal: „Ak to má byť komédia, je to veľmi pekné na pozeranie. Ak to má byť však bohoslužba, tak je to veľmi bláznovské a komediantské.“ Po tom všetkom boli naši protivníci zo dňa na deň zlostnejší a diabol ich povzbudzoval, aby vystavali vedľa kaplnku, čo upevňovalo a hnalo jezuitov a mníchov k rozličnému prenasledovaniu.

Roku 1658, keď bol v Prešporku snem, prišli k nám práve v Trojičnú nedeľu piati kapitulníci^[160] s cisárskym a arcibiskupským patentom^[161] a citovali mestskú radu, zemanov a mňa pred apoštolskú stolicu^[162] do Trnavy. Nepoznali sme príčinu, kým počas božích služieb nepredvolali mestskú radu a niektorých mešťanov pod vysokou pokutou a nespytovali sa pod prísahou, čo sa stalo s pohrebnou kryptou Imricha Džbanovského.^[163] Pri tom nás verejne obviňovali z kostolnej krádeže a z násilného vlámania sa do hrobky. Všetko, čo predvolané osoby vypovedali, zaznačili si práve naopak a sfalšované zaniesli „ad sedem apostolicam“, k svojej takzvanej svätej apoštolskej stolici do Trnavy. Nato ešte raz bola vyslovená prísna citácia, že sa tam mám a musím dostaviť. No, keď na mňa robili nátlak a boli by sa radi dozvedeli, či sa dostavím alebo nie, odpovedal som: „Si venero, videbitis me, si non venero, non videbitis me“.^[164] Preto odišli odo mňa, vyhrážajúc sa a protestujúc. Vtedy — ako bolo už povedané — bol v Prešporku snem alebo „oktáva“. Preto som hneď poslal evanjelickým stavom opis celej tejto príhody s prosbou, aby milostive i z našej strany vyslali „capitularem cum regia persona“^[165] našej viery a dali záležitosť lepšie preskúmať. To sa potom aj stalo. A pretože táto výpoveď sa zrovnávala s predošlou ako svetlo s tmou, mal som pokoj a nebol som viac predvolávaný.

Musím však krátko vyrozprávať príbeh o Džbanovského krypte. Imrich Džbanovský bol vyhnancom z Čiech. Žiadal celú cirkev o vhodné miesto v kostole, kde by svojím staručkým rodičom pripravil nejakú pohrebnú kryptu. |31,[D4] Bola mu konečne určená a prepustená veľmi stará krypta. Keď sme ju otvorili, našli sme v nej dve spráchnivelé mŕtvoly, ktorých kosti sme zhromaždili do novej truhly a položili na staré miesto, no z klenotov sme nenašli nič okrem jednej podobizne, opasku a strieborného prsteňa — všetko dokopy v cene troch uhorských zlatých. Toto využili protivníci, aby nás obžalovali, že takto nemilosrdne zaobchodíme s hrobmi, že ich lúpime, rozmetávame sem-tam po cintoríne prach a popol, a viac podobných nerozumných výrokov.

Je hodné pamäti povedať, ako v tú istú Trojičnú nedeľu prepošt (jeden z tých kapitulníkov) chcel slúžiť omšu v dome pána Daniela Pongrácza, a keď už chcel začať, udrela ho božia ruka, padol a hrozne kričal. Syn spomenutého pána Pongrácza chcel tiež kázať na dvore baróna Ladislava z Révy, ale utíchol uprostred kázne. Tak podivuhodne im ukázal milý Boh svoj trest, lebo boli nasýtení nerozvážnosťou a chceli konať zlé skutky. Tu naozaj uskutočnil Hospodin, čo spieva Dávid: „Ty si hrozný, Bože; kto môže pred tebou obstáť, keď sa hneváš? Keď dávaš počuť z nebies rozsudok, zem sa bojí a tíchne. Keď proti tebe zúria ľudia, dochádzaš slávy a keď ešte viac zúria, si ešte viac ozbrojený.“^[166] Ten istý prepošt o štrnásť dní odišiel k svojim predkom, my sme však spievali milému Bohu slová vďaky. Preto oddajte Bohu pomstu a všetku česť…