ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom po tatárskom zajatí

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva!“ Potom turecké a tatárske násilie trochu poľavilo. A medzitým bol na oboch stranách dohodnutý a uzavretý mier.^[215] A tak od roku 1664 do roku 1670 sme žili v užitočnom mieri a pokoji.

Rušiteľ pokoja však neodpočíval v srdciach a mysliach svojich prívržencov, ale popudil Jeho Rímsku a Cisársku Jasnosť k tomu, aby poslala do Uhorska mnoho vojsk na potrestanie údajných povstalcov.

Nuž, keď došiel generál Sporck^[216] do Senice, z jeho vojska prišlo ku mne na spoveď viac ako dvesto osôb a na službách božích sa zúčastnil aj sám generál. Potom ma dal k sebe zavolať. Ja som ho aj služobne pozdravil, |55,[G4] na čo odpovedal pomocou tlmočníka, poďakujúc sa. Dal ma tiež v tú istú nedeľu (bola Jubilate)^[217] pozvať k svojmu stolu. Pretože však medzitým prišiel aj generál Montecuccoli, poďakoval som sa a ospravedlnil veľmi zdvorile, čo aj prijal v dobrom a dal Seničanom odporúčanie za ich dobroprajnosť a skvostné pohostenie, aby im tadiaľ prechádzajúce vojská v ničom neublížili. Onedlho potom prišiel ku mne často spomínaný jezuita páter Lingo a pokúšal sa ma prehovoriť k odpadnutiu sprvu lichôtkami (blandimentis), potom však hrozbami (terriculamentis)^[218] a priamo povedal: „Tieto vojská boli sem poslané na to, aby potrestali evanjelické stavy ako povstalcov na majetku a cti, ba niektorých aj na tele a živote, a z týchto vraj som aj ja jedným.“ Rozprával ďalej, ako Zrínyi, Nádasdy, Frangepán rozdelili už medzi seba krajinu a aký trest bude za tým nasledovať. Ja som si však jeho hrozieb vôbec nevšímal, pretože som sa cítil byť nevinným. Preto som sa mohol aj bez bázne zodpovedať. No on hľadel na mňa, ako by ho bol posadol sám zúrivý satan a chcel s ním ihneď vyletieť do vzduchu.

Potom okolo Martina, keď každý myslel, že máme blahodarný pokoj, prišiel do Senice barón Valentín Balassa s niekoľkými jazdcami a predvolal k sebe mestskú radu, žiadajúc kľúče od kostola mocou rozkazu Cisárskej Jasnosti, ktorý má vraj pri sebe. Bola to však iba lož. Poslal ho tam len prezident Kollonich,^[219] pán Ján Majthényi a arcibiskup, aby miernosťou alebo hrozbou vylákal kostolné kľúče. Mestská rada však odpovedala krátko, vraviac, že to neurobí. Preto sa obtieral okolo mňa, mysliac, že dostane odo mňa kľúče pomocou svojich dvoranov. Keď však mal ukázať údajný cisársky mandát,^[220] nemal žiadny. Preto vôbec nič nikde nedosiahol a hoci sa štyri dni veľmi namáhal, musel napokon odísť s neúspechom. Potom poslala rada |56 posolstvo k Jeho Cisárskej a Kráľovskej Jasnosti, uchádzajúc sa nielen o slobodné vyznávanie náboženstva, ale pripomenula aj svojvoľnosť, ktorej sa dopustil spomínaný Balassa. Keď teda bolo všetko priaznivo vybavené a my sme dostali od Jeho Jasnosti slobodu, začas sme mali aj pokoj.

Takúto cisársku milosť nám nemohol dožičiť rušiteľ pokoja diabol, pretože roku 1671 v marci spojil sa dedičný pán, barón z tardiovského rodu, menom Ján Majthényi, s prezidentom Kollonichom a poslal svojho sluhu ku mne s prísnym rozkazom: Ak mám rád svoj život, imanie, majetok a česť, aby som sa celkom vysťahoval a odišiel do troch dní z fary a ihneď odovzdal kostolné kľúče. Avšak Najvyšší ma obdaril radostnou odvahou, a tak som si vôbec nevšímal takýchto hrozieb a rozkazov. Preto sa veľmi nahnevali a pokúšali sa na mne rozličným spôsobom schladiť svoju zlosť. Okolo Turíc najali sto kyrysníkov,^[221] aby ma chytili. Títo však, keď prišli do blízkosti Senice, náhle sa vrátili a nevykonali rozkaz násilníkov — neviem, z akého strachu. Potom kázali protonotárovi Jánovi Bársonyovi^[222] zo Skalice, aby predvolal k sebe mňa i sobotištského farára^[223] a vyšetril, či vieme niečo o povstaní a o nepokojoch, ktoré z neho vznikli, kto je vodcom a či sme tiež k nemu podnecovali evanjelické stavy. Dostavili sme sa tam bez strachu. Skalický pán farár Ján Michaelides^[224] s niekoľkými prisahal na svoju nevinu. Ja však a zapisovateľ bratstva pán Ján Szentkereszty, farár v Sobotišti, odpovedali sme iba záporne a samým „nie“, pretože sme si neboli vedomí ani v najmenšom žiadnej viny. A hoci sa spočiatku spomenutý protonotár tváril, akoby nás chcel zožrať, musel byť k nám napokon prívetivý (ako Ezau voči Jakubovi),^[225] vydať sám svedectvo o našej nevine a prepustiť nás. Toho istého dňa sme tam pomohli odprevadiť do zeme mŕtve telo duchovného vyhnanca, pána Martina Kalledu.|

57,[H1] Roku 1672 sa veľmi rozmnožili Kristovi nepriatelia a zmocnili sa násilne kostola v Prešporku. Preto tamojší obyvatelia boli vo veľkom nebezpečenstve. Okolo Turíc tiahol spomenutý protonotár Bársony do Trnavy na konvent.^[226] Tváril sa celkom súcitne voči mne, pretože vedel o všetkých úkladoch proti mne. Preto poslal ku mne najprv svojho verného sluhu, potom jedného mešťana a dal ma vystríhať: Ak mi je život milý, aby som dobrovoľne vydal kostolné kľúče a odišiel z fary. Poďakoval som sa za to, hovoriac s Dávidom a Lutherom: „Môj čas je v rukách božích. Bude ma chrániť pred všetkým zlým, bude chrániť moju dušu.“^[227] Tento raz však nemohol nič dosiahnuť, pretože na nepriateľov prišla hrôza z Horného Uhorska.^[228] Musel sa tedy vrátiť bez úspechu.

Onedlho potom Bársonya povolali zas do Trnavy. Tu ma dal opäť tak ako predtým vystríhať. Potom prišiel na spiatočnej ceste s husármi, mušketiermi a vojakmi do Senice a usalašil sa v najbližšom dome pri fare. I voz bol už prichystaný a objednaný, na ktorom ma mali odviezť do Trnavy a tam dať k dvojctihodnému pánu Titiusovi,^[229] hlavnému prešporskému farárovi, ktorý už vtedy trčal v smradľavom a ťažkom žalári. Žalárnik ho totiž takto potešoval: „Bono animo esto, his diebus adiungetur tibi alter senior, praedicans Senicensis.^[230] Buď dobrej mysli, o niekoľko dní k tebe príde ešte druhý, senický kazateľ.“ To mi sám rozprával po svojom podivuhodnom vyslobodení, keď som mu blahoželal vo svojom vyhnanstve v Horných Levároch.

A keď som tam bol citovaný, prišiel som a postavil som sa trikrát pred neho, zodpovedal sa čo najlepšie, namietajúc: „My sa s takou horlivosťou modlíme na všetkých kazateľniciach za šťastné panovanie Jeho Cisárskej a Kráľovskej Jasnosti, čo sa medzi katolíkmi veru zriedka stáva. A nič zlého sme nepodnikli proti Jeho Cisárskej Jasnosti.“ Oni na to však nič nedali. Povolali si aj tamojšieho plebána, aby dával pozor na moje slová. Žiadali potom |58 násilne kostolné kľúče a chceli, aby som poslal pre kostolníka a dal ich doniesť. Ja som sa tam odobral sám a ušiel som napokon na svoju faru. No niektorí ma nasledovali so zbraňou, aby ma polapili. Obyvatelia dávali pozor, čo z toho bude. Niektoré nábožné ženy sa zhlukli na farskom dvore a keď nepriatelia chceli použiť násilie a chytiť ma, postavili sa na odpor a odrazili ich, ba jedna hodila jednému z nepriateľov tehlu do pŕs, takže sa zapotácal. Tu povstal veľký krik, ľudia sa zbehli a postavili na obranu pred kostol. Niektorí bili na poplach na zvonoch. Keď vodcovia videli takúto trmu-vrmu, dali sa na útek. Vojaci ich nasledovali a utekali, hoci ich nikto nenaháňal. Tu sa naplnilo na mne, čo hovorí v 76. žalme prorok Dávid: „Keď zúria proti mne ľudia, tak dochádzaš, Pane, slávy a keď ešte viac zúria, tak si tiež ešte viac ozbrojený.“^[231] A v 41. žalme: „Moji nepriatelia hovoria zle o mne: ,Kedy zomrie a jeho meno zahynie?‘ Odhodlali sa na nepekný kúsok voči mne: ,Keď leží, už viac nevstane.‘ Ale Hospodin ma zachoval vo svojom veľkom milosrdenstve a postavil ma pred svoju tvár.“^[232]

Potom o štrnásť dní vydržiavali zhromaždenie zemanov v Novom Meste nad Váhom v Nitrianskej stolici. Išiel tam i často spomínaný protonotár s veľkým sprievodom a so svojím bratom Jurajom Bársonyom,^[233] biskupom na Spiši, fučiacim a zúriacim ako Saul, a vyhrážajúcim sa, že ak cestou naďabí na nejaké evanjelické kostoly a kňazov, že ich bude prenasledovať a vyháňať. Pokúšal sa o to na niektorých na spiatočnej ceste a chcel to napokon učiniť na Myjave. Ale sedliaci sa mu statočne postavili na odpor, zhromaždili sa a oslobodili kostol. A keď videli, že dvaja sedliaci boli zastrelení, použili aj oni svoje zbrane a zastrelili protonotára. Tak zahynul tento prenasledovateľ. Biskupom však mykali sem-tam a častovali ho kyjakmi, takže keby ho tamojší farár |59,[H2] pán Daniel Krman^[234] nebol zachránil, nebol by sa z toho dostal živý.

Tento čin sedliakov zapríčinil, že striehli na nás čím ďalej tým viac a vyhrážali sa, že nám pripravia všelijaké muky a trápenie, ba i najpotupnejšiu smrť. Keď to chceli vykonať, nahovorili generála Rabbathu, ktorý vtedy táboril so svojím vojskom pri Skalici, aby im pri tom pomáhal. Sľúbili mu, že mu dajú veľa peňazí a že ho budú chrániť pred každým nebezpečným následkom. Nuž stalo sa, že ustanovili určitý deň a v mene Jeho Cisárskej Jasnosti citovali 18. augusta roku 1672 pod pokutou 70 zlatých našu radu, ctihodný úrad a mňa, aby sme prišli do Sobotišťa a tam pod ťažkou prísahou vypovedali a odpovedali na isté body. My sme aj všetci poslušne prišli. Boli tam zhromaždení slúžny, protonotár a mnohí zemania a žiadali od nás prísahu. My duchovní sme sa odvolávali na našu výsadu, podľa ktorej nemôžeme byť prinútení ku žiadnej prísahe. Nič to však nepomáhalo, museli sme to učiniť. A keď sme mali v prísahe každý zvlášť spomenúť a odriekať meno Márie, mlčali sme. Tu sa sudca rozzúril a spytoval sa, prečo nevzývame sväté meno Márie. Odpovedali sme: „Nepatrí jej česť vzývať ju, stačí, keď to činíme všemohúcemu Bohu.“ Napokon sa s tým museli zmieriť a začali nás prísne vyšetrovať. Držali nás od 8. hodiny ráno až do 4. hodiny popoludní. Medzitým odbehúval jeden sem, druhý tam, raz k tomu, raz k onomu obloku, hneď posielali svojich drábov tam, hneď inam — a boli veľmi zarazení a rozhnevaní. My sme však nevedeli, akú to má príčinu, že si tak nerozumne počínajú, až sme sa potom dozvedeli, že tam mal doraziť o jedenástej hodine Rabbatha so svojimi tristo vojakmi, obkolesiť kaštieľ, nás rýchlo polapať, niektorých dať lámať v kolese, iných nabodnúť na kôl, upáliť a povešať a ostatných poslať na galeje.^[235] Hospodin nám však preukázal svoju podivuhodnú milosť a odviedol nastrašeného Rabbathu späť. Keď totiž Rabbatha prišiel so svojím vojskom až medzi skalické |60 vinohrady a kázal dať koňom krmivo a vojsku raňajkovať, povstal v ňom náhle strach, a preto ihneď kričal: „Naspäť! Naspäť!“ A jazdci vysadli a dali sa zrazu na spiatočný pochod. A tak sa nikto nedozvedel príčinu. Bezpochyby mu Pán vložil do úst uzdu a do nosa krúžok, ako sa stalo Sennacheribovi,^[236] keď chcel obliehať Jeruzalem a chytiť a zavraždiť kráľa Ezechiáša a božích kňazov. Nuž, keď slúžny a ostatní videli, že sa sklamali vo svojich zámeroch, prepustili nás večer od seba. Keď som potom išiel veľmi neskoro domov, postretli ma niektorí z mojich najhorších nepriateľov, ktorí by ma boli mohli ľahko zmárniť. Ale Pán im zadržal oči a ruky a tak ma nemohli poznať, ani sa ma dotknúť.

Potom na šiesty deň sa dohovorili podobne ako predtým s Rabbathom a citovali nás pod stratou života do Sobotišťa. Ak sa vraj nedostavíme, naše ženy a deti budú mať čo po celý život oplakávať. Keď sa teda blížil termín, vzdychal som k milému Bohu vo dne v noci, aby ma milostive vyslobodil a pomohol mi. V ten istý deň zavčas rána zaklopala na dvere môjho domu zemianska vdova, menom Štubniczayka,^[237] a moja manželka vyšla k nej von. Táto rozprávala so slzami, že bola večer u istej grófky katolíčky, ktorá s mnohými vzdychmi medzi iným vyslovila aj tieto čudné slová: „Ľúto mi je toho dobrého pána farára, lebo som veľa počula od našich ľudí o jeho vľúdnosti.“ Príčinu toho vzdychania však nechcela prezradiť. Potom Štubniczayka prišla do izby, kde odpočíval s ostatnými služobníkmi správca zámku, a pretože svetlo bolo už zhasnuté, nezbadali ju. Tu rozprával správca o mne svojim spoločníkom, ako často mi strojili úklady, ale s malým úspechom. Teraz vraj majú želaný prostriedok a dobrú príležitosť polapiť ma i s ostatnými kazateľmi. Tento raz im vraj nebudem môcť ujsť, pretože — hovoril — všetci kazatelia sa majú zajtra dostaviť pod stratou života |61,[H3] do Sobotišťa, kam má prísť Rabbatha s tristo kyrysníkmi, všetkých kacírov pochytať, niektorých pozbaviť života a ostatných poslať na galeje. Preto táto vdova Štubniczayka prosila, aby som tam preboha nešiel, ale aby som sa tomu vyhol. Keď mi to moja manželka rozprávala, lebo som ešte ležal v posteli ponorený v hlboké myšlienky, odpovedal som: „Pán vie, ako to má všetko najlepšie zariadiť.“ Rýchlo som vstal, napísal varovný list na ostatných pánov duchovných, vložil som ho do palice a poslal k nim svojho sluhu na koni s prosbou, aby sa nedostavili na citáciu. Niektorí však neprijali výstrahu, kým sa nepresvedčili o jej vierohodnosti.

V Senici u grófky bolo zhromaždených okolo šesťdesiat jazdcov zo zemianstva, ktorí chceli byť prítomní tomuto krvavému útoku. Ku mne však prišli s dieťaťom na krst, pričom dvaja kmotrovia boli mojimi najhoršími nepriateľmi. Tu som sa začal v ich prítomnosti osvedčovať pred Bohom, že pre tento svätý úkon nemôžem zadosťučiniť citácii, lebo tento raz sa nemôžem dostaviť. Tu odpovedal jeden z nich: „Satis adhuc temporis, domine pater; alias si non comparuerit, actum erit non solum de fortunis, verum etiam de vita illius.^[238] Ešte je dosť času, lebo ak sa nedostavíte, prídete o všetok svoj majetok a imanie, ba i o život.“ Bol to k tomu ešte môj krstný syn. Ale ja, ako bolo spomenuté, som už voňal pečeňu. K tomu mi to isté prezradil barón Nyáry, prosiac pre milosrdenstvo a krvavé slzy Ježiša Krista, aby som nešiel do Sobotišťa, ale niekam sa schoval. Nuž, odpovedal som, že všetci radní páni, podobne aj ostatní páni a zemani so svojimi advokátmi, ktorým by sa patrilo tam byť, sú ešte doma. Títo dediční páni, ktorí boli v Senici zhromaždení, chystali sa už od rána a azda šesťkrát odišli z mesta na vzdialenosť jedného, dvoch a viac výstrelov z pušky. Vždy sa však vrátili; veru tak boli vo svojich vlastných mysliach zmätení a poľakaní, že nevedeli, čo robia.

Medzitým prišiel do Sobotišťa generál Rabbatha so svojimi kyrysníkmi, obkľúčil kaštieľ a dožadoval sa kazateľov, ale |62 tí neboli tam, lež na fare. Prišiel k nemu len úradník Baksai, odprosujúc a ospravedlňujúc sa, ako najlepšie vedel. Rabbatha ho zdrapil za vlasy a počastoval nielen dôkladnou bitkou, ale vliekol ho tak povedľa koňa až k farskému dvoru. Keď tu zhromaždení duchovní videli, čo sa robí, ušli. Preto nechytil viac ako jedného, najmladšieho, menom Michal Láni,^[239] ktorý bol farárom vo Vrbovciach a ktorý sa teraz zdržiava v Gebhardsdorfe, a toho odviedol preč. Keď sa grófi a páni zhromaždení v Senici dozvedeli o tomto príbehu a o tom, že sa Rabbatha vracia s veľkým hnevom, poslali k nemu rýchle početné posolstvo, aby ho uzmierili veľkým podarúnkom, chtiac ho ďalej pohnúť veľkými sľubmi poriadnych darov k tomu, aby ešte raz skúsil na mne svoje šťastie. Tak im napokon prepustil sto kyrysníkov, ale pod podmienkou, aby za cenu vysokej nemilosti nebol zabitý ani jeden vojak.

Ja som síce nevedel o týchto zámeroch, ale pre lepšiu bezpečnosť som sa vybral k najbližšiemu susedovi, ktorý mal vo svojom dome tajnú skrýšu, chtiac sa tam ukryť, keby povstali nejaké nepokoje. Večer si prišla ku mne pre útechu moja manželka s niekoľkými zemianskymi paniami. A po dlhom rozhovore som sa uložil o deviatej hodine k spánku. Nad ránom o druhej hodine sa mi zdalo, ako by vietor šeptal popri mojich ušiach tieto zreteľné slová: „Fuge!^[240] Fuge! Uteč! Uteč!“ Tu som sa zobudil a spýtal svojej manželky, či sa mi prihovorila, alebo či ma budila. Ona však povedala: „Nie, môj milý manžel, čože je?“ „Ach, moje dieťa,“ vravel som, „nemôžem tu ďalej zostať. Vstaňme, musím preč. Pôjdem do Veľkých Levár ku grófovi Krištofovi Ferdinandovi Kollonichovi.^[241] Vy však choďte rýchlo domov, nakážte paholkovi zapriahnuť kone do koča a príďte za mnou do húštin, kde ho budem čakať (húštiny tie boli štyri míle dlhé a jednu mílu široké) a hľaďte, aby ste sa vyhli nebezpečenstvu.“ Sotva som odišiel, prišli cvalom do mesta Senice kyrysníci s obnaženými mečmi, obkľúčili farský dvor, vyrazili dvere a hľadali ma na všetkých, ba aj |63,[H4] na tajných miestach. Moja manželka stačila sotva ujsť so služobníctvom. Tu vzali všetko, čo len videli. Zhromaždilo sa síce veľa ľudu, ktorý bežal ku kostolu a pribehli aj susedia, kyrysníci ich však upokojovali, vraviac: „Neboj! Neboj!“, t. j. „Nebojte sa, nechceme spáchať na kostole žiadne násilie.“ Vsadli na kone a odpochodovali. Potom prišli z druhej strany najatí uhorskí a chorvátski jazdci, keď však videli, že tamtí odišli preč, vrátili sa tiež. Tu sa pospolitý ľud vrhol na majetky katolíkov a bral, čo mu prišlo pod ruku. To sa stalo práve v piatok pred desiatou nedeľou po Trojici^[242] r. 1672.^[243] S duchovným, ktorého chytili, ako som spomínal, zavďačili sa spišskému biskupovi Jurajovi Bársonyovi veľmi málo, lebo nedoviedli mňa. Tento biskup bol totiž pôvodcom a príčinou všetkého zla, veľmi žízniac po mojej krvi. No i tak tento úbohý kňaz musel i s dvoma zemanmi, pánom Danielom Lukačiom a Jánom Doubraviom zo Skalice, pretrpieť štrnásť týždňov v ťažkom väzení v Hradišti na Morave, kým im podivuhodne milý Boh nepomohol na slobodu.

Ja som však šťastne ušiel a bol som celkom priateľsky prijatý spomínaným grófom Kollonichom. Spočiatku ma ubytoval u pána farára Jána Johannidesa,^[244] ktorému teraz Jeho Kurfirstovská Jasnosť v Sasku dala faru v Zschochau v Meissensku. Potom ma živil a držal po celý rok vo svojom kaštieli so ženou, dieťaťom, služobníctvom a niekoľkými kusmi dobytka, pretože sme nemohli nič iného odniesť. O niekoľko dní prenasledovatelia zhabali a napokon dali v plen všetky moje veci, majetok a statok, víno a obilie, čo som odpratal pred nebezpečenstvom na hrad Branč. Práve tak spálili v Sobotišti pri Havranej skale moju novonadobudnutú knižnicu. Pri tom sa stala táto hodnoverná udalosť: Jedna kniha vyskočila trikrát z ohňa. Potom ju zodvihla jedna katolícka pani, čo tam stála a odvážne o tom rozprávala. V podvečer sa zjavili na tom mieste, kde zhoreli knihy, dve malé dietky v bielych šatách a horko plakali. Keď sa k nim však približovali strážcovia, išli pomaly |64 preč až na cintorín a zmizli.

Aké osobné nástrahy a úklady mi ináč strojili, nemožno ani opísať, lebo sú nespočetné. Áno, bol by som tisíckrát zahynul, keby nebol stále držal nado mnou svoju anjelskú stráž milosrdný Boh. Môj „dobrý“ sused, istý barón, často skúsil i so svojou ženou Jezábel,^[245] ako im poviazal Boh ruky a znemožnil ich vražedné úmysly. Raz prišiel ako nejaký assassinus^[246] a úkladný vrah na faru, kam Boh poslal práve vtedy jednu zemianku a riekol jej: „Či vás ten a ten sem doniesol?“ Tak ho veru rozhnevala smelá odpoveď mojej manželky, že si zahryzol do jazyka. Musel však odísť bez úspechu, lebo pani zemianka zbadala jeho zlý úmysel a vyhodila mu ho smelo na oči. Potom však nebolo po celý deň konca nadávkam, kliatbam a vyhrážkam. Niekoľkokrát vyšiel pred svoj dom s hrozným bohorúhavým zakliatím: „Lélek beste, lélek kurvafia pap!^[247] Ty kurevnícky syn, ty kňazisko! Musíš zomrieť mojimi rukami! A čo by ma mal hneď diabol uchytiť, tvoje črevá musia povláčiť psi po námestí a tvoje ctihodné telo roztrhať svine!“ Nasledovali aj iné nadávky. Raz ho navštívil dekan zo Skalice a s najväčšou námahou tam doviedli aj mňa. Hoci sa búrka bola trochu utíšila, zle ma tam hostili a nútili ma piť bez miery na zdravie Jeho Cisárskej Jasnosti, palatína a niektorých grófov a napokon arcibiskupov. Ja som sa zdráhal, hovoriac, že ich blaho a spasenie nezávisí od nášho nemierneho slopania, ale od modlitby. Nič to však nepomohlo, a predsa ma prinútili na jeden pohár, v ktorom bol polynok a rozličné zeliny, aby tým lepšie zakryli lesť, keď som v ňom mal už pripravenú „španielsku polievočku“.^[248] Preto tak veľmi dobiedzali. Čo sa stalo? Na tretí deň ma premohol jed — hneď v nedeľu po kázni, po ktorej som sa trochu zahrial a tým som jed pobúril. Moja manželka hneď zbadala otravu, lebo v tom okamihu prerazil jed cez kožu, ktorá bola podobná kôre stromu. Tu sme rýchlo poslali |65,[I1] do Sobotišťa po barbiera,^[249] ktorý bol predtým novokrstencom.^[250] Vyľakalo ho to, ale tešil nás, že s pomocou božou mi bude hneď lepšie, lebo prírodné sily vypudili jed. Ináč by som bol musel zomrieť. Potom ma usilovne liečil. Ale tá Jezábel sa pustila do mojej ženy, hovoriac: „Počkaj, počkaj, ty kňazská kurva, o krátky čas musí tvoj chlípny muž zomrieť ako pes!“ Boh mi však podivuhodne pomohol, hoci som ležal temer celý rok.

Nuž, kto by sa našiel, kto by v tom všetkom nevidel podivuhodné riadenie božie? Veď takto je to: „Ostria svoj jazyk ako meč, cielia svojimi jedovatými slovami ako šípmi. Sú odvážni so svojimi zlými úmyslami a dohovárajú sa, ako by mohli nalíčiť osídla a vravia: ,Kto ich zbadá?‘ Kujú pikle, držiac ich skryté, sú prefíkaní a majú naporúdzi úklady. Ale Boh na nich zrazu vystrelí, že ich to zabolí. Porazí ich vlastný jazyk, aby sa im každý vysmial, kto ich uvidí. A všetci ľudia, čo to uvidia, povedia: ,To učinil Boh.‘ A zbadajú, že je to jeho dielo.“^[251]