ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom v učiteľskom úrade

„Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ V dvadsiatom roku svojho veku dostal som povolanie za kantora do mestečka Hýb v Liptovskej stolici, ktoré som pre svoju mladosť neprijal, a preto som upadol do smútku a trudnomyseľnosti. Dlhý čas ma to trápilo, až som napokon dal sľub Hospodinu, že takéto povolanie v budúcnosti neodmietnem. Onedlho potom dostal som list z Ilavy, mestečka pri Váhu povyše Trenčína, od miestneho farára pána Joachima Kalinku,^[48] neskôr superintendenta^[49] istých stolíc alebo okresov v Uhorsku, teraz už nebohého — v mene štyroch barónov Ostrošičovcov^[50] z Gilletiniec, a to otca Štefana a jeho synov Mikuláša, Pavla a Mateja Ostrošičovcov (ktorí domu rakúskemu verní za blaho a šťastie jeho cisárskeho majestátu nešetrili životmi), z ktorých jeden ešte žije, totiž Matej Ostrošič, a musel v terajšom prenasledovaní vystáť veľa zlého. Na nejaký čas sa tiež musel vysťahovať zo svojho zámku Ilavy, ktorý je teraz celkom zrúcaný. Ale Hospodin sa ho ako neoblomného veriaceho milostivo ujal a divne ho vyslobodil a pomohol mu z každej núdze a nebezpečenstva. Nuž, |5,[A3] ako som bol spomenul, bol som tam povolaný za kantora od farára a spovedelníka týchto pánov v mene ich barónskych urodzeností a celej cirkvi. Staral som sa tiež o svoj spevácky sbor s inštrumentálnou a chorálovou hudbou,^[51] ako som len mohol, a pretože sa to páčilo i starému i mladým pánom, zaobstarali organ i husle, píšťaly a violy.^[52] V tom čase som preložil motettá i kapelly pána Schütza, ba aj niekoľko prastarých listov barónov do latinčiny a slovenčiny, za čo som potom dostal značnú odmenu, takže som sa potom mohol roku 1637 v nedeľu fašiangovú^[53] v Štiavnici zasnúbiť so svojou, teraz už v Bohu blahoslavene spočívajúcou manželkou, vtedy šľachetnou pannou Eufrozínou Paarovou.^[54] A hneď toho istého roku v nedeľu piatu po Veľkej noci^[55] slávili sme svadbu u mojich milých rodičov v Očovej. Pretože však pán Krištof Pelargus,^[56] vtedajší farár v Slatine, môj pán krstný otec, neočakávane ochorel a moja najdrahšia nevedela ani slovko po slovensky, musel môj nebohý pán otec sám odbaviť požehnanie a sobáš. A hoci sa svadobná hostina podľa našich možností vykonala už tu, predsa páni baróni v Ilave a celá cirkev pripravili na našu poctu v nedeľu šiestu po Veľkej noci^[57] oveľa skvostnejšiu svadbu. Popri tomto kantorovaní často som zastupoval pána farára.

Keď však môjmu pánu otcovi pribúdali roky a odbúdali sily, takže potreboval pomocníka, dohovoril sa so svojou cirkvou, ktorá mi aj so zvolenským konzistóriom^[58] poslala povolanie práve vtedy, keď som mal prijať rektorát v Slovenskom Pravne.^[59] No, rozhodol som sa radšej rodnému kraju slúžiť a vybral som sa v mene božom na cestu v dvadsiatomprvom roku svojho veku.^[60] V tom istom čase však napadal veľký sneh, takže sme sa nemohli dostať dopredu na tri míle cesty ani na koňoch ani na saniach, ale museli sme ísť pešo cez vysoké vrchy a veľké doliny, až sme prišli do Nemeckého Pravna.^[61] Moja manželka však, už v siedmom mesiaci samodruhá, sťažovala si na pichanie v boku. |6 A hoci sme použili dobré lieky, vôbec jej to nepomohlo. Preto sme tam nemohli zostať, ale odišli sme do teplých kúpeľov Štubne pri Kremnici. Tam šla do kúpeľa, ale bolesti ju neustále napádali. A tak v noci o desiatej hodine porodila synčeka, ktorého som sám pokrstil menom Štefan, lebo si to vyžadovala nutnosť. Po troch hodinách môj prvorodený syn vypustil dušu. Na tretí deň som ho dal pochovať pri kostole sv. Michala v Turci. Pretože však v cudzine bolo drahé živobytie a moja pani matka, ktorá nás navštívila, vážne tam tiež ochorela a s nami túžila veľmi za domovom, nevedel som zo samého strachu, čo robiť.

Napokon sme v mene božom odcestovali. Pani matka síce po ceste vyzdravela, ale moja manželka ešte po celý štvrťrok sa musela liečiť u svojich milých rodičov v Štiavnici.

Takto sme premohli prvý domáci kríž, postavený na krížovom voze, vozenom cez pne a parezy, hory a doly, piesčiny a zem, kamenia a skaly a podrobili sme sa v kresťanskej trpezlivosti božej vôli.