Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Štefan Pilárik:
Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz boží)
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Viera Ecetiová, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 79 | čitateľov |
O divnom povoze božom pri sťahovaní sa na úrad dvorného kazateľa
21,[C3] „Vedzte leda, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ Roku 1651 v nedeľu Septuagesimae[136] mal som vo Sv. Ondreji[137] rozlúčkovú kázeň, nie bez žiaľu poslucháčov. Druhého dňa cestoval som až k Ružomberku, dedičnému to majetku ich grófskej milosti, kde i oni boli prítomní. Tam som zostal po nedeľu Judica[138] a začal som odbavovať i služby božie v božom mene. Odtiaľ som sa plavil so svojou rodinou a s dvorným maršalom pánom Jánom Borovským na troch pltiach po Váhu k Trenčínu. Keď sme však na tretí deň prišli do blízkosti zámku Strečna, ktorý je pri Váhu na vysokej skale a teraz je zrúcaný, narazili sme na končistú skalu vo vode a ocitli sme sa v nebezpečenstve života. A tak sa napokon veslár spustil nahý do vody po povraze, aby preskúmal prúd. Sotva sa však vrátil živý. No napokon milý Boh nám dal pocítiť svoju zázračnú pomoc a vyslobodil nás z nebezpečenstva. A tu bol začiatok zla a začiatok väčších nebezpečenstiev, ktoré sme zažili nasledujúceho dňa. Keď sme prišli do mesta Bytče a tam nás odviedli na zámok, mysleli sme, že sme už mimo nebezpečenstva. A hľa, na druhý deň ráno sme dostali smutnú zprávu, že tej noci vystúpila na Váhu veľká voda, ktorá pobrala všetku našu batožinu naloženú na pltiach. Tu nás opäť zachvátil zármutok, no utešovali sme sa, že nám gróf túto stratu čiastočne vynahradí a ďakovali sme pritom milému Bohu, že aspoň pltníci neprišli o svoje životy. Susední rybári pochytali niekoľko mojich kníh a niečo z majetku, ale obilie a domáce náradie ostalo všetko vo vode. Odtiaľ sme sa plavili v mene božom ďalej a prišli sme na šiesty deň do Trenčína. Panstvo došlo za nami o krátky čas. Muselo prestáť tiež veľké |22 nebezpečenstvá.
Onedlho mi bol pridelený v Turnej[139] dom a dvor s poliami a lúkami a ustanovený ročný plat sto ríšskych toliarov.[140] Keď som už verne vykonával úrad dvorného kazateľa a bohoslužby, účinkoval Duch sv. v srdci grófa, ktorý bol zo dňa na deň osvietenejším. Nedal sa síce vidieť na verejnosti pri službách božích, ale zariadil si to tak, že si dal pripraviť miestnosť hneď oproti dvorane, kde som odbavoval služby božie, a to blízko kazateľnice, aby som ho mohol vidieť a aby sám mohol zreteľne počuť kázeň. Až napokon v deň sv. Tomáša[141] ráno si ma dal k sebe zavolať, prosiac so slzami o rozhrešenie a o prislúženie Velebnej sviatosti. Toho som sa spočiatku zľakol, nevediac, čo robiť. Keď som však videl jeho horlivosť a úprimné vážne predsavzatie, nemohol som proti tomu nič namietať a začal som konať v božom mene. Pripomenul som mu spočiatku, aké veľké dobro stratil u milého Boha a u pravej matky kresťanskej cirkvi, ktorá mu v každý čas dávala svoje láskavé prsia sladkej potechy zo sv. evanjelia, od čoho rástol na tele i na duši, na vlastníctve i majetku, na hodnosti a cti. Keď sa však obrátil k pápežskej cirkvi sťa k macoche, stratil nielen pokoj svedomia, rozhneval Boha na nebesiach, zarmútil milých svätých anjelov, uškodil si na tele a duši, zoslabol a schradol, ba upadol aj do najhlbšej záhuby časného i večného života. Nato úprimne oplakal svoj pád, vyspovedal a vyznal sa zo svojich hriechov, obanoval ich a oľutoval. Ja som mu však zvestoval milostivé odpustenie jeho hriechov a prislúžil Velebnú večeru Pána, ku ktorej pristúpil celkom nábožne a s vážnou modlitbou, čo spôsobilo veľkú radosť u nebohej grófky, ktorá naozaj si vymodlila svojimi horúcimi slzami od Boha svojho manžela ako Monika[142] Augustína. A od radosti riekla svojej chyžnej: „Radujte sa so mnou, lebo som našla groš, ktorý som bola stratila.“[143] Ja som zas |23,[C4] povzbudzoval tieto nábožné srdcia k vďačnosti slovami zo Siracha: „Nuž, ďakujte všetci Bohu, ktorý veľké veci činí vo všetkých končinách.“[144]
Onedlho potom, keď gróf ležal chorý v Bánovciach, prišli k nemu z Trenčína dvaja jezuiti, ktorí doniesli so sebou posvätené hostie aj s monštranciou, chtiac uňho skúšať šťastie. Boli však zle odbavení, pretože im povedal: „Berte sa preč, vy zvodcovia ľudských duší! Boh mi zas pomohol z úzkostí pekla, v ktorom som trčal až po uši.“ Zdesili sa nad tým a manželka grófa Juraja Illésházyho, ktorá bola arcipápežnica,[145] povedala: „Diabol ho posadol, všetko úsilie a námaha sú daromné.“ Jeden z jezuitov riekol: „Veľmi mi je ľúto, že som musel tak ďaleko a zbytočne niesť monštranciu.“ Mňa preto jezuiti, najmä páter Lingo, o ktorom bude neskôr reč, nesmierne napádali, ale nemohli proti mne nič dosiahnuť.
O iných príhodách nechcem teraz veľa rozprávať. Nasledujúcu však nemôžem vynechať. Bola jedna grófka, menom Czoborová, ktorá často dochádzala na dvor môjho grófa. Bola veľkou pápežnicou a voči mne sa tak veľmi nepriateľsky správala, že ma i nerada videla a vôbec postretla, ale pľula na mňa ako na nejakého psa. To všetko som znášal trpezlivo a prosil za ňu milého Boha. Táto napokon, bezpochyby vnuknutím sv. Ducha, stala sa voči mne pokornou a milou ako baránok. Vyznala, že mi krivdila a prosila ma úprimne o odpustenie. Brávala ma častejšie na svoj koč a zhovárala sa so mnou prívetive. Ba tak horlivo — ako tkvela v pápežskej povere — sa aj obrátila vo svojej chorobe a zomrela blahoslavene zásluhou krvavej obety Ježiša Krista.
Podobne iná grófka, Eva Forgáchová, keď sme vykonávali svoje modlitby v trenčianskych teplých kúpeľoch,[146] naviedla svojich sluhov na rozličné ohavné a nepremyslené činy. Obkrútili napr. srdcia na zvonoch šatkami, aby nevydávali zvuk, a dokonca povrazy zvonov zababrali (s odpustením) ľudskými výkalmi, aby sa zvonári zamazali. |24 Inokedy zas sa zjavili pri kostolných dverách ako mátohy, vykrivovali ústa na mňa a tak sa tvárili, že som si veru myslel, že sú to skutočné strašidlá. Táto grófka skončila potom hroznou smrťou.
Dalo by sa o tom veľa hovoriť a rozprávať, napr. aj o jezuitoch a o ľstivých zámeroch ich prívržencov, ktorí ukladali o moje zdravie a život. Ale Boh mi vždy pomohol a ja som sa nestal ich korisťou. A teraz môžem spievať s kresťanskou cirkvou: „Povraz je roztrhnutý a my sme slobodní!“
Tam nás milý Boh v našom manželstve požehnal opäť synčekom, ktorého samotná grófka držala pri krste a dala pomenovať menom Gabriel.[147] Tento so svojimi dvoma bratmi študuje vo Wittenbergu a teraz je prijatý do Gothy za altistu kniežacej kaplnky. Tu som aj vydal v slovenskej reči svoje týždenné meditácie pod titulom Harpha Davidica.[148]
[136] nedeľa Septuagesimae r. 1651 — 6. február. Dňa 2. februára r. 1650 mal Pilárik próbnu kázeň pred Illésházyovcami, ale ponúkanú faru vo Sv. Mare neprijal, pretože ho grófka už vtedy volala za dvorného kazateľa. V auguste toho istého roku bol ešte len kázať na pozvanie grófky v trenčianskom zámku. Až 6. februára r. 1651 odišiel zo Sv. Ondreja. Porovnaj zápis zo zasadania liptovského bratstva v Ružomberku (8. február 1651), kde sa v siedmom bode konštatuje, že Pilárik dostal na svoju žiadosť od bratstva potvrdenie o činnosti: „Praesentatae sunt literae supplicatoriae Dni Rdi Stephani Piliarik (sic!), et. derelictae quondam Rdi et clarissimi viri d. Melchiori Smrtnikii… Susannae Kenistae dictae, in quibus utraque pars petiit sibi dari vitae et conversationis testimonium. Ille sibi; haec vero marito suo iam in Christo quiescenti. Quod dum honorificis et commendabile expetiverint, petitis eos venerabile contubernium se accomodavit, et tales literas eis extra dedit.“ (Zápisnica liptovského kontubernia, 220). Takéto svedectvá „zachovalosti“ sa vydávali pred odchodom na iné pôsobisko
[137] Sv. Ondrej — severovýchodne od Lipt. Mikuláša
[138] nedeľa Judica r. 1651 — 26. marec.
[139] Turná — Trenčianska Turná, južne od Trenčína
[140] Onedlho mi bol pridelený… — Darovaciu listinu poddanskej usadlosti podpísal Illésházy v kaštieli v Tepliciach už 12. novembra 1650. Jeden a pol usadlosti i s poddanými, z ktorých prvá sa volala Trnovská a druhá Berkovská, bolo veľkým majetkom (asi 60 meríc). Výnos, dôchodky a zisky z neho plynuli novému majiteľovi — Pilárikovi. Podľa listiny na usadlosť i s poddanými si nesmel nikto robiť nároky, iba ak by ju odkúpil od Pilárika za uvedených tristo uhorských zlatých: … „Quod nos attentis et consideratis eximiarum virtutum ac sapientiae thesauris in Rndo Domino Stephano Pylirikio (sic!) inclusis, ac eundem ad munus ac officium aulae nostrae concionaturatus eligentes ac confirmantes ex munificentia et liberalitate nostra, qua erga quosvis de nobis bene meritis affecimus, in moderna functione, totalem et integram sesqui alteram sessionem colonicalem nostram infrascriptam, in possesione Thurna, ad arcem nostram Trenchin, ratam videlicet portionem nostram, in comitatu isto Trenchiniensi existentem, adiacentem, habitam, quarum prima Trnovský, altera Berkovský una cum cunctis suis utilitatibus pertinentiis, et obventionibus ac emolumentis, quibuslibet quovis nominis vocabulo vocitatis, ad easdem sessiones colonicales generaliter et de iure antiquo spectantes ac pertinere debentes, praenominato Dno Reverendo Stephano Pilirikio, nec non consorti, liberis ac heredibus et posteritatibus eorundem universis, titulo inscriptionis in pro summa trecentorum florenorum Hungaricalium, probae usualisque monetae dandam, donandam, conferendam et inscribendam, at insuper ab omnibus taxis, impositionibus, datiis et censibus ordinariis et extraordinariis, aliisque laboribus omnibus praesentibus ac futuris, penes contenta urbarii nobis ad arcem nostram Trinchiniensem, de more hactenus praestare solitis eximente supportatione et libertatione benigne duximus. Prout quidem damus, conferimus et irrevocabiliter permanusque utendam, tenendam, possidendam, pariter et habendam resignamus; his interictis et per expressum declaratis conditionibus: nimirum, quod si quo casu (quod Deus avertat!) Rndum Dnum Stephanum Pylirikium contingeret morte temporali abripi, vel per aliquos alibi ad munus ac officium ecclesiasticum (non tamen sine consensu et indultu nostro) evocari, quod neque nos, nec Dna consors, aut heredes ac posteritates nostri, praclibatos colonos a praescripto Rndo Dno Stephano Pilirikio, consorte, heredibusque et posteritatibus eiusdem universis aliter auferre aut occupare possimus et valeamus, possintque ac valeant, antequam nimirum de antelata suma inscriptionali trecentorum ut pote florenorum Hungaricalium bonae (uti praemissum est) usualisque monetae simul et semel, per nos, Dnam consortem, heredesque et posteritates nostros deponendorum, idem Rndus Dnus Stephanus Pilirikius, consors, heredesque et posteritates eiusdem universi, quo ad plenum contentati non fuerint…“ (Anno 1650. Inscriptio Illustrissimi Dni comitis Gabrielis Illésházy, unius et mediae colonicalis sessionis Trnovska et Berkovska olim nominatae, Stephano Pilirikio, aulae suae concionatori evangelico data, in flor. Rhenen. 300; Archív rodiny Illésházy v Pôdohospodárskom archíve v Trenčíne. Lad. 5. Fasc. 14. No 64). Pilárik neskôr ako beckovský farár prepustil poddanskú usadlosť za uvedenú sumu Jurajovi Horvathovi. Illésházyho povolenie na odpredaj je datované v dubnickom kaštieli 25. marca 1654: „… engettönk neki kivaltani, Pilarickius Istvan nevő ellőbi udvari, s mostan pedigh Beczkoy prädicator urtol, harom száz Magyar forintott Trnovsky és Berkovsky névő masföl egész jobbágy fundust raita éppőlt ui házzal eggyőtt minden hozzá tartozó, erdéivél, mezzéivél, réteivél, szantoföldeivel, és egyeb akarmffőle nével névendő (?) hasznavételővel (?), mellyek eleitől foghva azon jobbágy hellyekhez igasságoson az ő határokban tartozandok…“ (Odpis originálu — Lad. 5. Fasc. 14. No 64; originál s menšími jazykovými odlišnosťami — Lad. 5. Fasc. 14. No 65). Pilárik prebral sumu už 24. marca, čo vlastnoručne potvrdil na darovacej listine z 12. nov. 1650: „Anno 1654 die 24. martii levavi summam plenariam, cum indultu Illustriss. ac Celsiss. (?) comitis Dni Domini Gabrielis Illeshazy (I), mecoenatis clementiss. a generosissimo Dno Georgio Horwat, cui omnigenam Dei benedictionem (?) ex asse precor et faveo. Slephanus Pilarik, p. t. pastor e. B. Mp. Coram me Casparo Viragh. Coram Andreas Kr…y.“
[141] v deň sv. Tomáša — 21. alebo 29. decembra
[142] Monika — kresťanka, matka cirkevného učiteľa a spisovateľa sv. Augustína (354 — 430), pokrsteného až r. 387
[143] Radujte sa so mnou… — Luk. 15, 9
[144] Nuž, ďakujte všetci Bohu… — Sirach 50, 24
[145] pápežnica — katolíčka
[146] trenčianske teplé kúpele — dnes Trenčianske Teplice
[147] Gabriel — Pilárikov syn, narodil sa r. 1651. Gabrielom bol nazvaný na počesť grófa Illésházyho, ktorého manželka bola na krste kmotrou. Po vyštudovaní (Wittenberg od r. 1676) pôsobil ako hudobník-altista, pravdepodobne violista, v kniežacej kaplnke v Gothe (Seren. Principum Gothanorum Capellae Altista). Zomrel pred r. 1693.
[148] meditácie Harpha Davidica — (lat.) nábožné rozjímania Harfa Dávidova
Štefan Pilárik
— básnik, autor autobiografických próz a prekladateľ (zomrel pred 8. 2. 1693) Viac o autorovi.
- 104 Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť)
- 87 Sors Pilarikiana — Los Pilárika Štěpána
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
