ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O divnom povoze božom za nádasdyovskej perzekúcie a prenasledovania

„Vedzte tedy, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ Roku 1660 rímske kňažstvo nahuckalo proti nám grófa Nádasdyho,^[167] ktorý zo svojho panstva vyhnal kňazov, pripraviac niektorých nielen o imanie a majetok, ale aj o zdravie a život. Ako „supremus director bonorum“^[169] |32 v mne zverenej cirkvi zakázal i mne niekoľkokrát vykonávať kňazskú službu. Keď som však neposlúchol, zohnal najprv vyše 500 sedliakov s rozličnými zbraňami a niekoľkých jazdcov, ktorí sa preplavili v noci cez Váh. Keď sa dostali na breh, zjavili sa im dvaja čierni mužovia, ktorí viedli ľud až k nášmu cintorínu, kde zmizli. V noci o dvanástej hodine útočníci obkľúčili farský dvor, kostol a zvonicu. Potom upadli do hlbokého spánku, pretože boli veľmi unavení. Keď zaspali, nastalo pod nimi veľké zemetrasenie, čo ich veľmi naľakalo. Zdalo sa im totiž, akoby mŕtvi vstávali z hrobov a jazdci v pancieri z múrov kostola a kostnice a akoby bojovali proti nim. Týmto nastrašení by boli radi zutekali, ale nemohli. Tí, čo boli na koňoch, bili do sedliakov a donútili ich napadnúť dvere kostola. Pretože však tieto boli dobre opatrené pevnými ukrytými zámkami, nemohli ich otvoriť. Keď naši počuli takýto lomoz, nevediac, čo to má byť a značiť, zbehli sa a chceli obrániť kostol. Množstvo jazdcov ich však všetkých odrazilo a posekalo im mestský bubon na malé kúsky. Keď som sa to dozvedel, čoskoro som vybadal, že to neznamená nič dobrého. Predsa som však seba a svojich potešoval slovami: „Nebojte sa a vzdajte Bohu česť, pretože títo neprišli v mene božom. Preto proti nám ani nič nezmôžu, len sa usilovne modlite.“ Keď som bol vtedy vo svojej študovni, zjavilo sa v nej bieloskvúce svetlo, ktoré uzrela i moja manželka a nemálo ju to potešilo. V tomto hurhaji pribehli dvaja naši vycvičení strelci a keď videli útočiť násilníkov na kostolné dvere a zvonicu, strelil jeden do zvonice a trafil priam veľký zvon. Druhý však strelil do kostolných dvier a trafil nielen dvoch nepriateľov, ktorým odstrelil uši, ale aj veľkú zámku na kostolných dverách. A tak sa na oboch miestach ozýval veľký lomoz. Prišli tam aj dvaja mäsiari, ktorí trieskali na zem svojimi veľkými palicami. Robili takto buchot, |33,[E1] hrozne kričiac: „Ach, beda nám! Ach, utekajte, milí Myjavčania!“ — ako by aj oni patrili k nepriateľským sedliakom a ako by dostávali veľkú bitku. Takto hnali nepriateľov na útek. Napokon prišli dvaja tkáči v nemeckých šatách, skočili cez kostolný múr medzi nepriateľov a taký strach im nahnali, že títo nevedeli, kam sa majú podieť. Potom naši otvorili na cintoríne dvere, pretože ich nepriatelia zvnútra veľmi mocne zapreli na závoru. A tu bolo len nočným zlodejom úzko! Prosili pre Boha, aby sme im darovali život. Sám som orodoval za nich, majúc na zreteli podivuhodnú božiu pomoc a víťazstvo našich. Napokon ľudia zdrapli veliaceho kapitána, strhli ho z koňa a tak s ním zaobchádzali, že ma odpoly mŕtvy prosil, aby som sa ho trochu zastal. I zľutoval som sa nad ním a vyprosil som ho z rúk ľudu, napriek tomu, že mu Nádasdy daroval všetko moje imanie a majetok, rozkážuc mu, aby ma rozsekal na kusy. Tento kapitán bol predtým mojím dobrým ochrancom, lebo jeho manželka bola luteránka a ja krstným otcom jeho troch detí, ktoré som aj sám krstil. A naozaj, keby som sa nebol nad ním zmiloval, nebol by ostal nažive. Ráno sa našlo a pozbieralo veľké množstvo rozličných zbraní, pušiek, kôs, mečov a pod., ktoré nepriatelia poodhadzovali od veľkého strachu. Tie zbrane sú uschované až podnes na tajnom mieste v istom kaštieli. Ženy sa vtedy vyznamenali nemalou udatnosťou, správajúc sa temer ako muži. Keď nám milý Boh tak podivuhodne pomohol, dal som zvonením zvolať do kostola ľud a jednomyseľne sme spievali „Te Deum laudamus“.^[170] Padli sme na svoje kolená, ďakovali a chválili Boha, ktorý nám dožičil víťazstvo, pretože asi 20 osôb premohlo vyše 500 nepriateľov. Boh ukázal na nás svoje zázraky, ako tam v Dothaime na Elizeovi,^[171] ktorý bol tiež zachránený uprostred svojich nepriateľov Sýrčanov. „Veď Pán pomáha spravodlivým. On je ich posilou v núdzi |34 a stojí pri nich a ochraňuje ich a pomáha im, pretože veria v neho.“^[172]

Zúrivec Nádasdy potom popustil uzdu svojmu tyranstvu na peknom, novovystavanom kostole v Novom Meste, ktorý úplne zrúcal. Kostol stál síce na jeho pozemku, bol však postavený zväčša z cudzozemských zbierok. Z týchto kameňov si dal vystaviť dom prepošt. Pýšil sa v ňom ako Nabuchodonozor,^[173] dlho však nie, pretože upadol do hroznej nemoci. Nemal nikde pokoja, dal sa raz nosiť na nosidlách, raz zas voziť na koči, jednou ulicou hore, druhou dolu, hneď do poľa, hneď do záhrady. Nič to však nepomohlo, pretože kostolné kamene sa mu stali ťažkým bremenom. To isté malo postihnúť i náš kostol, ale hneď pri pokuse sa zmocnila útočníkov hrôza z takého násilia, že to nemohli ani vykonať. V tom istom čase zomrel aj jeden z vodcov útoku, zeman a správca hradu Branig. Jeho truhla s mŕtvolou jasne horela a nik nevedel, ako sa to stalo. I po smrti sa dal častejšie vídavať. Vyplnil sa na ňom výrok: „Impiis non est pax. Bezbožní nemajú ani za živa ani po smrti pokoj.“^[174] Napokon i prepošt zišiel zo sveta hroznou smrťou. Celkom zošalel a zomrel s jajkaním a bedákaním. Počas života sa žaloval, ako ho tie kamene tlačia.

Potom zúrivec Nádasdy trochu utíchol. Onedlho však poslal zas ku mne svojho dvorného sluhu s prísnym rozkazom, aby som sa do troch dní vypratal z fary, a ak nie, že ma postihne to najhroznejšie nešťastie. Ja som sa bránil, odvolávajúc sa na svoj vokátor,^[175] a zodpovedal som sa čo najlepšie. Potom roku 1661 práve v sobotu pred druhou nedeľou po Zjavení^[176] Pána zúrivec Nádasdy tiahol so 400 jazdcami na svadbu mladého grófa Batthyánya a panny Kataríny Illésházyovej, dcéry často menovaného grófa Gabriela Illésházyho.^[177] Keď sa blížil k Beckovu, poslal kapitána Bálintfyho^[178] a 50 jazdcov do |35,[E2] Beckova s prísnym rozkazom, aby so mnou zle naložil a aby ma rozsekal na najdrobnejšie kúsky. Za vykonanie tohto násilia mu sľúbil veľké majetky a večitú slobodu. Kapitán i jazdci spočiatku postupovali s obnaženými mečmi, ale po ceste kázal kapitán meče schovať. Pomyslel si, že nejde na Turka alebo dedičného nepriateľa. Veď sa ho aj zmocnilo zdesenie, ako sám neskôr rozprával. I tak prišiel rozzúrený ako Saul^[179] do Damašku, pribehol k mojej fare a žiadal, aby som vyšiel von. Miesto mňa išiel ma ospravedlniť k nemu najprv istý správca hradu. Toho však nechcel vypočuť. Musel som k nemu ísť ja osobne. Učinil som to bez strachu, spýtajúc sa, čo si žiada. Tu sa postavil podľa rozkazu svojho pána proti mne ako zúrivý lev a začal na mňa chŕliť hrozné slová raz po maďarsky, raz po latinsky: „Ty krvavý pes! Canis fili! Marton lotr!“^[180] atď. Prísne mi dohováral, že som neposlúchol rozkazy jeho pána a nevypratal sa z fary a že ho teraz poslali, aby ma zahubil a dovolil vojakom vyrabovať moje imanie a majetok, ba aby dal vyplieniť a obrátiť v popol celé mesto. Hneď siahal po svojom paloši, hneď po pištoliach. Nedotkol sa ma však, hoci by vojaci boli bývali radi videli, keby bol začal. Nato som sa začal pokorne ospravedlňovať, on však nechcel nič počuť, vraviac: „Drž svoju papuľu, ty krvavý pes, lebo ti ju zapchám!“ Keď moji videli, do akého nebezpečenstva som sa dostal, pristúpili ku mne a nedovolili, aby som vkročil späť do domu. Potom prišli dvaja dvorní sluhovia grófa Mikuláša Thökölyho,^[181] jedného z mojich najpoprednejších evanjelických ochrancov, ktorý sa zdržiaval vtedy na zámku. Odvážiac sa do nebezpečenstva, vzali ma doprostriedku medzi seba. Chceli ma odviesť na zámok, ale nemohli, pretože druhá skupina, rátajúca 350 jazdcov, vchádzala práve dnu s grófom Nádasdym, zaplniac všetky ulice mesta. Nechali ma preto stáť medzi ľuďmi. Od strachu som nevedel, kde som. A ani neviem, ako som zbadal jedny maštaľné dvere, |36 do ktorých som vošiel. Oči jazdcov však boli podivuhodne zadržané, lebo nevideli, kam som sa podel. Hneď sa pritom našli dve statočné ženy, ktoré ma zakryli pod válovom slamou a hnojom, vyšli von, zavreli maštaľné dvere a opreli sa o ne. A tak ma nikto nezbadal, hoci všetko bolo preplnené nepriateľmi, ktorí ma hľadali aj po všetkých kútoch mesta. Všetci, i sám gróf Thököly, nemysleli si iné, než že som sa stal obeťou tej trmy-vrmy. Predsa ma však dal hľadať svojimi sluhami až do polnoci. Keď ma zočili, doviedli ma k nemu na zámok. Nepriatelia ma hľadali na farskom dvore po všetkých miestach, i tajných. Keď ma nenašli, orabovali ma o všetko, čo som mal, o knihy, nábytok, šatstvo, klenoty, malý i veľký dobytok — v cene asi poldruha tisíc zlatých. Potom tiahli aj na kostol, vlámali sa doň, postavili v ňom svojich bôžikov, slúžili omšu a zavýjali podľa svojho zvyku, ako najlepšie vedeli.

Na druhý deň okolo obeda ma vyzradili zúrivcovi. Tento poslal ihneď nahor ku grófovi Thökölymu s odkazom, aby ma dobrovoľne vydal, ináč že zaútočí na zámok a zahubí grófa i so mnou. Gróf však odpovedal ako muž a postavil sa mu na odpor. Medzitým nadišiel čas, že museli ísť na svadbu, a preto odpochodovali. Nádasdy však nakázal svojmu spovedelníkovi, aby mi napísal a ponúkol v jeho mene milosť, oznámiac, že ak sa zjavím na budúci štvrtok v jeho kaštieli v Čachticiach a podriadim sa mu, že nielen dostanem všetko späť, ale aj kostol bude vrátený. No, bola to pustá lož, lebo bol už vydaný rozkaz, aby pre mňa a moju peknú knižnicu nakládli hromadu dreva a keby som tam prišiel, aby ma na ňu položili a upálili. To mi oznámili jeho vlastní dvorania, vystríhajúc ma. Zúrivec Nádasdy si však myslel, že ma okabáti tým chlácholivým lístkom, a preto pozval k tomuto peknému divadlu mnohých barónov a zemanov, pánov a panie a iných. Ja som však nešiel. A považujúc stratu časných vecí za blato, utešoval som sa večným majetkom.|

37,[E3]Keď videl, že sa sklamal vo svojom zámere, vykonal svoj barbarský skutok na mojich knihách a kňazskom rúchu. Veľmi sa mi pritom posmieval, ako keby som bol v tom rúchu oblečený. Hodil ho i s knihami na hromadu dreva a dal udržiavať oheň, pretože Hospodin náhle dopustil búrku s dažďom. Preto sa tiež hranica chytila iba veľmi ťažko. Keď vzbĺkol oheň, zhoreli síce knihy a moje kňazské rúcho, ale jedna latinská biblia, ktorú si môj nebohý pán otec priniesol roku 1605 zo svojho vysvätenia z Brehu^[182] v Sliezsku, zostala v ohni celkom neporušená. Katovi paholci ju vytiahli a ukázali násilníkovi, ktorý sedel so svojimi radcami vo dvorane, súc prítomný tomuto divadlu. Hoci rozkázal bibliu napichnúť na ražeň a piecť, predsa ostala nepoškodená a z druhej biblie vyletel do vzduchu jeden list, chvíľu sem-tam poletoval — bezpochyby chtiac volať Hospodina o pomstu — a napokon spadol násilníkovi do lona. Barón Ladislav Révay sedel vtedy pri ňom a zdvihol ten list. Zúrivec mu ho však vytrhol z ruky a keď sa doň pozrel, našiel na ňom pekný výrok Izaiášov: „Verbum Domini manet in aeternum“^[183] („Slovo božie trvá naveky.“). Keď ho prečítal, začal sa triasť a dal sa hneď odviesť a ostatní ho nasledovali. Práve tak zaleteli niektoré listy z iných kníh, čo ležali v ohni, na dve až tri míle ďaleko. Mnohí pobožní kresťania ich zdvihli a odložili na večnú pamiatku medzi svoje najcennejšie klenoty. No bezbožní nepriatelia rozhlásili, že biblia zhorela, ale „plus valet unus oculatus testis, quam mille auriti.“^[184] („Jeden svedok, ktorý videl niečo na vlastné oči, je dôveryhodnejší ako mnoho iných, čo o tom len počuli.“) Daniel Nodulari, vtedy čachtický obyvateľ, neskôr senický mešťan, ktorý bol pri tejto tragédii od začiatku do konca a videl to na vlastné oči, dosvedčí — a jeho svedectvo je pravdivé, že biblia zostala nepoškodená. Vtedy pristúpili mnohé zbožné srdcia |38 k ohňu a obdivovali boží zázrak, ktorý sa stal s bibliou. Tento boží zázrak spomína i pán Stieffler,^[185] bývalý farár v Sabinove v Hornom Uhorsku, vo svojich Loci communes theologici. A tak táto tragédia skončila hrôzou a strachom zúrivca. Aby však Bohu oddaný čitateľ o tom vôbec nepochyboval, ale skutočne veril, že sa všetko tak stalo, ako je tu zaznačené, a nie ináč, nech vie, že ohľadom toho podali evanjelické stavy Jeho Cisárskej Jasnosti na vtedajšom sneme v Prešporku roku 1662 verejnú žalobu. Tam Nádasdyho nesmierne vyhrešili za takýto nekresťanský skutok.

Či to nebolo podivuhodné vedenie božie? Nepochybujem, že kto len bude správne uvažovať a vezme si k srdcu, čo Hospodin vtedy spravil pre mňa a mojich, ako na takom nebezpečnom mieste ochraňoval mňa i mojich milých pred hnevom a zúrivosťou nepriateľov (ako onoho nábožného kňaza Felixa z Noly^[186] v Kampánii za pavučinou), ten sa nad tým zhrozí a ešte viac sa zdesí nad Nádasdyho násilím a v údive bude hovoriť podľa 92. žalmu:^[187] „Pane, aké veľké sú tvoje skutky! Tvoje myšlienky sú tak veľmi hlboké! Hlupák tomu neverí a blázon si to nevšíma…“ A so žalmom 74.^[188] vzdychať: „Rozpomeň sa predsa na to, že nepriateľ Pána hanil a bláznivý ľud sa rúhal tvojmu menu. Nevydávaj zveri dušu svojej hrdličky a na svoje biedne živočíchy nikdy nezabudni.“

Pri tom ešte treba spomenúť, že dvorný blázon grófa Nádasdyho poskakoval okolo ohňa a zavolal na zúrivca: „Domine comes, quando te ita assabunt diaboli in inferno, quid tunc senties?“^[189] („Keď ťa raz budú tiež v pekle piecť diabli, pán gróf, či budeš vtedy tiež myslieť na túto bibliu?“). Za to ho kázal gróf udrieť po ústach. Hoci tieto slová povedal blázon, |39,[E4] predsa neboli bez zmyslu, pretože Nádasdy skončil strašnou smrťou.^[190] Za jeho nevernosť, ktorej sa dopustil i proti Jeho Cisárskej a Kráľovskej Jasnosti, mu zoťal kat hlavu, ako o tom vie celý svet. Veď ako môže byť verný svetskej vrchnosti ten, kto sa stane krivoprísažníkom svojho Boha, prenasleduje svoju kresťanskú cirkev a pácha rôzne barbarské neľudskosti? Tu by sa mala spomenúť oná vzbura a škodlivé povstanie, ktoré nebolo zacielené len proti Bohu, jeho svätému slovu a proti vysokej vrchnosti, ale podnietené samým diablom malo spôsobiť sv. evanjeliu jednu pohanu za druhou, veľmi škodiť na duši i tele, pohoršiť zbožných kresťanov a zviesť všetky verné srdcia. Táto vzbura sa však nemôže pripísať evanjelikom v Uhorsku, lebo títo ostali vždy verní Jeho Jasnosti. Áno, ich nevinnosť musí vyjsť o krátky čas na jasné svetlo a neostane nepomstená. Pretože však mojou úlohou je poukázať len na podivuhodné vedenie božie v mojom živote, prejdem teda teraz okolo toho mlčky. Tomuto veľkému prenasledovateľovi Nádasdymu sa vodilo podľa výroku jeho pána otca, ktorý mu predpovedal, že nezomrie prirodzenou smrťou, ale že s ním bude mať robotu kat. Keď jeho pán otec, blahej pamäti gróf Pavel Nádasdy, pred svojou smrťou prosil svojho spovedného otca, dvojctihodného pána Zvonaricsa,^[191] aby dal deťom požehnanie, ukázal tento pobožný a vysokoučený muž pravicou na všetky, ktorých bolo deväť alebo desať a povedal: „Títo nepotrebujú moje požehnanie, sunt enim benedicti a Domino.“^[192] A ďalej: „Starší bude síce dedičom, ale pritom veľkým prenasledovateľom evanjelických kresťanov“, čo sa aj vyplnilo a čo možno vidieť i z vyššie vylíčeného násilia.

Spočiatku tento zúrivec Nádasdy sa zdal byť verným evanjelickým kresťanom. Po návrate z vysokých škôl domov a po ceste do Ríma povedal svojim priateľom: „Keby som nebol býval sám v Ríme videl pápežské nehanebnosti, |40 boli by ma azda priviedli k odpadlíctvu. Teraz ma však nikto neodvedie od môjho náboženstva.“ Ale, ach, ako skoro zmenil svoje zmýšľanie! Ženba ho spravila pápežským mamelukom a najhorším prenasledovateľom kresťanov, pretože si vzal za manželku dcéru palatína Mikuláša Eszterházyho. A pretože raz pri stolovaní udrel päsťou do tváre jedného jezuitu, robili naňho tým väčší nátlak. Raz prišiel k nemu jeden mních a doniesol mu pár lipových listov s výhonkami v podobe končistej mníšskej kapucne, aké vyrastajú na niektorých listoch, hovoriac, že na tej lipe odvislo a stalo sa mučeníkmi niekoľko mníchov. Preto na nich rastie toľko mníšskych kapucní. Na to evanjelický zeman Ondrej Jošt odpovedal slovami: „V mojej otčine rastie na lipách veľa takých listov.“ Nádasdy sa nahneval na zemanovu reč a pohrozil mu prísnym trestom, ak to nedokáže. Preto sa musel milý zeman vybrať na cestu a doniesť z Turca plné vrece takých listov a tak táranie mnícha obrátil na posmech. Ale odvtedy tento zeman stratil Nádasdyho priazeň, a odišiel aj z jeho dvora, riadiac sa príslovím: „Procul a Jove, procul a fulmine.^[193] Dobre je byť vzdialeným od strely.“ Keď však zúrivec Nádasdy videl svoj koniec, povedal svojim priateľom: „Keby dal Boh, že by som mohol mať pri sebe aspoň jedného luteránskeho evanjelického kňaza, alebo keby som ho len mohol vidieť aspoň zďaleka!“ Domnieval sa, že by vtedy blažene zomrel.

Tak som tento raz unikol i s mojimi tomuto krvilačnému a zlému nepriateľovi, ktorý na mne takto nemohol spáchať svoje násilie. Predsa som však nebol na žiadnom mieste bezpečný. Za osem dní potom vybral sa gróf Thököly na Spiš za svojím pánom otcom Žigmundom a zveril ma na ten čas do ochrany svojmu vernému dvornému radcovi, spomenutému Imrichovi Džbanovskému, u ktorého som však nemohol ostať v bezpečí. No Hospodin riadil srdce vysokourodzeného pána, pána Jonáša Mednyánszkeho, |41,[F1] bývalého význačného tajného radcu tohto zúrivca a predtým tajného radcu i jeho pána otca. Tento sa ma ujal, tíšil a krotil srdce tyrana, ako najlepšie vedel. Vzal ma na svoj dvor, kde som pomaly započal konať služby božie, čo ľud ihneď pobadal a prichodil v zástupoch, hoci často musel znášať od katolíkov mnohé nepríjemnosti.

Ale diabol, ako úhlavný nepriateľ Krista a jeho vyznávačov, nemal pokoja, a preto podnietil nového prenasledovateľa, baróna Ladislava Eszterházyho, ktorý dostal listy a splnomocnenia od ostatných katolíckych pánov (ako Saul od Jeruzalemčanov na Damascénov), aby prenasledoval na ich panských majetkoch luteránov podľa svojej vôle a aby ich donútil k pápežskej modloslužbe. Barón tak tyransky zaobchádzal s ľuďmi, že sa to nedá ani opísať. Preto i jeho vlastná matka mu padla okolo šije, prosiac, aby zanechal svoje tyranstvo. Tá potom aj od veľkého žiaľu zomrela. Barón veru zapríčinil v Beckove väčší nárek a žiaľ, a to v posvätný veľkonočný deň, ako keby tam bol vpadol Turek alebo Tatár. Za takých hrozných okolností som nebol ani chvíľku bezpečný, lebo sa vyslovil, že ak ma nedostane ľsťou, dá násilne zaútočiť na dom, vyvliecť ma von, moje telo rozťať, jednu polovicu upiecť, druhú pripraviť na čierno a luteránskych pánov pozvať ako hostí. Chcel to vykonať na Vianoce v neprítomnosti pána Mednyánszkeho, lebo jeho lotri vyvrátili v noci bránu do dvora a pokúsili sa vlámať pod chodbou, ktorá bola pri mojej izbe. Zbadal som to však, a pretože dom bol postavený pri mestskom múre, chcel som sa spustiť cez mestský múr po povraze, ako podobne urobil i sv. Pavel. Boh však zastrašil lotrov, ktorí upustili od svojho úmyslu a zutekali odtiaľ. Takto ma zas milý Boh ochránil od všetkých nepriateľských úkladov, ako pobožného Lota^[194] v Sodome. Dokázalo sa na mne, čo hovorí príslovie: „Koho chce Boh chrániť, toho nemôže zahrdúsiť ani bieda ani nepriateľ.“ |42 Z tohto všetkého ľahko môže vycítiť a poznať každý nábožný kresťan podivuhodné vedenie a milostivú ochranu božiu. „Ďakujte teda Pánu^[195] a chváľte jeho meno, zvestujte medzi národmi jeho skutky. Spievajte o ňom a chváľte ho…“

Tam v Beckove ma obdaril milý Boh tromi manželskými rastlinkami: Máriou, Krištofom a Juditou, ktoré všetky predišli milú matku do blahoslavenstva duší a očakávajú všeobecné vzkriesenie z mŕtvych.