ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[36]

^[37]

Prvé romány píšeme obyčajne preto, lebo sa nám zdá veľmi múdre, čo chceme povedať. Ostatné už pre zisk a slávu, hoci to tajíme. Zisku a slávy sa nám ujde, ale nie ako si želáme, lež v obrátenom pomere ku kritickému „strhaniu“.

Prvé romány píšeme, keď sme ešte neskúsení a nič nevieme zo spisovateľského remesla. Všetko, čo nám zíde na um, pokladáme za vnuknutie Ducha svätého. Nemáme vopred vypracovaný plán, a preto lepíme príhodu na príhodu, až nakoniec celé dielo sa ponáša na snehovú guľu, ktorú vyvaľkal chlapec kdesi, kde bolo trochu snehu, ale i hodne blata, piesku a hliny.

Niektorý začiatočník i má nejaký ten plánik, ale pri vypracovaní má také „podarené nápady“, že ich musí strkať do rukopisu, či sa mu k plánu hodia, alebo nie.

Mnohý zostane pri takomto spôsobe písania po celý život. Čo múdrejší učí sa aspoň na vlastnej škode a na posmechu kritikov, a začne vážnejšie rozmýšľať.

Takto pracujú skoro všetci slovenskí románopisci.

Len skúsený majster si vyhľadá vhodný námet a urobí primeraný plán. Taký múdry majster je iste i Bruno Frank.^[38] Vybral si mnohosľubný námet. Lepší, ako je Cervantes, by ani s lampášom nenašiel. Každý spomína Dona Quijota a hovorí o Cervantesovi a nevie vlastne nič — alebo skoro nič — o obidvoch. Ako by sa vyplatila kniha, ktorá by hravo, ľahko a pritom pútavo poučila inteligentných snobov o takých význačných postavách svetovej literatúry.

Taký štylista a režisér, ako je Frank, ľahko zbúcha napínavé dielo. Vie veľmi dobre, po čom skočí veľké obecenstvo. A o to mu ide.

Každý skúsený remeselník rád prezerá kolegovu prácu. I ja rád prezriem knihu, a to tak po remeselnícky: z jedného i z druhého konca prečítam niekoľko strán, trochu poštúram vprostriedku a potom sa rozhodnem, či sa pustím do čítania alebo nie. Ale Eisner chválil Frankovu Politickú novelu,^[39] Cervantesa zasa iní vyzdvihli do nebies, preto som sa rozhodol prečítať ho.

Keď som bol s knihou hotový, videl som, že je Frank znamenitý spisovateľský rutinér. Vedel by napísať účinné dielo o hocičom. Chytro a hocijakého smeru. Stačí mu dvoj-trojhodinové štúdium v bibliotéke.

Životopisný román o spisovateľovi má urobiť zrozumiteľnejším jeho umelecké dielo. Životné príhody a problémy, ktoré spracoval vo svojich dielach, musia mať podklad i v jeho životnom hútaní a konaní, v jeho starostiach a radostiach.

Nuž Frankov Cervantes nám nedá odpoveď na otázku, kde sa vzala v Donovi Quijotovi tá nevypočítavá šľachetnosť, ktorá, hoci sa preukazuje na preludoch, robí z Dona Quijota jednu z najvznešenejších fiktívnych postáv svetovej literatúry. O humore a zmysle pre komikum niet v Cervantesovi ani stopy. Všetko, čo opisuje, je len samá bieda, trápenie, prenasledovanie, mučenie, ktorému bol vystavený Cervantes a jeho druhovia. Dielo nás poučí, ako sa Cervantes zaoberal napísaním Galathey^[40] a Numancie,^[41] ale Don Quijote len naraz vybúši z neho na samom konci románu, bez každej prípravy, v žalári, kde razom uchváti všetkých spoluväzňov k homérickému smiechu.

Don Miguel Cervantes bol iste ľahké futro. Nevedel do pozdného veku zapustiť korene, ženu nechal tak, v úrade defraudoval a sedel viac ráz i vo väznici. Bol to iste človek, hľadiaci si vybrať zo života čo najviac, pričom ani veľmi nedbal o zákonné predpisy. Musel to byť veselý kumpán, ktorý si robil špás zo života. Taký nešťastný smoliar, akým ho opisuje Frank, by nevedel napísať najskvelejší humoristický a komický román svetovej literatúry. Len povahou, akú mal Cervantes, možno vysvetliť i to, že ho alžírski dejovia^[42] neumučili, keďže mali z neho hodne zábavky a nebrali ho azda ani celkom vážne.

Keby bol Frank preštudoval Cervantesove diela, bol by vedel povedať jedno-druhé o ponímaní jeho života. Všetko, čo je vo Frankovom Cervantesovi, nájdeme i v jeho životopise v každej, nie celkom stručnej literárnej histórii. A iste omnoho pôsobivejšie ako v tejto knižke, kde je účinnosť opisu Cervantesa veľmi potlačená opisom Filipa II.,^[43] ktorý je najpôsobivejšou postavou v celej knihe. Prečo dal Frank Filipovi taký zástoj, ktorý Cervantesa zatisol celkom do pozadia vo fantázii a cítení čitateľa?

Cervantes nemal s Filipom nijaké spojenie, ktoré by bolo vplývalo na jeho osud. Preto kvôli nemu nebolo potrebné predvádzať Filipa. Chcel Frank tým umrlčím pachom, ktorý sprevádza v celom jeho diele kresbu Filipa, charakterizovať dobu?

V Španielsku iste nebol za Filipa raj. Ale kde bol? Nebol ani v Anglicku, kde za panovania kráľovnej Alžbety^[44] ani celkom nevinný človek nebol naskrze istý svojimi údmi, svojím životom a majetkom. Keď krvavá Mária, prvá manželka Filipa II., preriedila protestantov, odplácala to Alžbeta katolíkom pod všelijakými zámienkami. V tie časy nenarábali s ľuďmi veľmi v rukavičkách. Keď Alžbeta na nedostatočné obvinenie dala sťať svoju sesternicu Máriu Stuartovú^[45] (Frank ju dal v Cervantesovi obesiť) a dala sťať i svojho milenca Essexa^[46] pre v podstate hlúpy chlapčenský kúsok, nerobili s obyčajnými občanmi veľké parády. A tak to bolo všade. V Nemecku sa v tie časy jeden sudca chvastal, že počas svojho sudcovstva dal popraviť vyše dvadsaťtisíc ľudí! Páter Spee^[47] odprevadil za tri roky vo svojom obvode vyše dvesto nešťastných žien na popravu ohňom pre strigônstvo!

V Španielsku preháňali kacírov, najmä Židov a Maurov. Pomerne menej kruto zaobchádzali s nimi ako inde, lebo ktorý sa chcel vysťahovať, toho pustili a ktorý chcel prestúpiť na katolícku vieru, tomu dali pardon. Iste nebol v Španielsku občan vystavený väčšiemu nebezpečenstvu života, ako v iných krajinách.

Filip II. bol náboženský monoman,^[48] ovládaný pavierou, plaziaci sa pred kosťami mučeníkov a zamierajúci strachom pred večným zatratením. Jeho mánia sa časom natoľko vyvinula, že posledných štrnásť rokov svojho života strávil v drevenej izbici, postavenej v skvelom kostole Escorialu,^[49] v blízkosti kláštora s nesčíselnými mníchmi, neprestávajúcimi sa modliť za spasenie jeho duše.

Ako iných tyranov, i jeho zviedla na scestie neobmedzená moc a bláznivá idea. Pomätenie zaplatili v jeho časoch státisíce utrpeniami, na opísanie ktorých ľudská reč nemá primerané výrazy.

Ale čírym diablom Filip II. jednako nebol.

Filip II. bol, vyjmúc Dona Carlosa, citlivým otcom svojich detí a starostlivým a uznanlivým pánom svojich sluhov a poddaných. Mal zmysel pre umenie; preložil sídlo vlády zo zakliateho stredovekého Toleda do Madridu, ktorého značnú čiastku vystaval. Odpustil Medinovi Sidonovi porážku veľkej armády a odstránil od seba vojvodcu Albu,^[50] ktorý svojimi ukrutnosťami nevedel uskutočniť upokojenie Nizozemska.

Pravda je, že autodafé^[51] neboli zriedkavosťou pod jeho vládou a bolo dosť i biedy každého druhu. Ale pre koho písal celý rad spisovateľov romány a drámy, medzi nimi Lope de Vega so svojimi tisícšesťsto hrami, Quevedo so svojimi satirami a Cervantes so svojimi drámami a so svojím Donom Quijotom, na ktorom sa smialo celé Španielsko?

Prečo strčil Frank strašidelné opisy Filipa II. do svojho diela? Dobu nijako mimoriadne necharakterizujú. Mala to byť azda nejaká protiváha Donovi Quijotovi? Ale veď sa ten zjaví len na samom konci románu a v románe samom nebolo o ňom ani reči.

Frankovi išlo akiste len o napísanie románu, ktorý chytá obecenstvo dráždením zvedavosti najnižšieho druhu, kombinujúc ho s lovením lepších duší záujmom o osudy Cervantesa.

Akú váhu kladie na opisovanie mučení, dokazuje i celkom zbytočné rozprávanie o odretí kože Bragalina,^[52] benátskeho veliteľa Famagusty, ktorú Turci vypchali a nosili po meste niekoľko dní. Bragalino sa vraj díval za celý čas na svojho hrozného alterega, kým ho smrť neoslobodila od útrap.

Nemusí byť čitateľ lekárom, aby vedel, že celá tá história je holý nezmysel, ako je nezmysel i táranie o spôsobe naťahovania ľudí na kôl a účasť Cervantesa v boji pri Lepante^[53] v záchvate malárie. Cervantes sa bil pri Lepante, veď tam mu skaličili ľavú ruku, ale bez malarického záchvatu.

Hrôzy s vystúpením Filipa II. sú oveľa pikantnejšie ako osud Cervantesa. Preto uviedol autor audienciu Aquavivu,^[54] prevážanie mŕtvol predkov do nedokončenej krypty v Escoriale a umieranie Filipa II. v neznesiteľnom zápachu jeho za živa hnijúceho tela. Tým sa odplatil Filipovi za jeho prenasledovanie Židov, ktorých vyzdvihuje na úkor kňazov a mníchov. Židia v Alžíri sa jediní správali ľudsky voči kresťanským otrokom, hoci sa Cervantes — a u Franka je to nevysvetliteľné — ani na arabských dejov nemal čo žalovať. Podľa Frankovho opisu boli to beštiálni kati a zajatému Cervantesovi jednako hladko odpúšťajú jeho pokusy o útek a kadejaké sprisahania. Najväčšmi ležia Frankovi v žalúdku dominikáni, a preto najodpornejšieho zradcu urobí dominikánom, ktorému na dôvažok smrdí infámne z úst.

Uznám, že sú to všetko veci, ktoré môžu zvábiť čitateľstvo istého druhu, ale seriózny spisovateľ by také veci nemal písať a seriózny kritik by nemal také veci dvíhať k hviezdam.

Knižka dá aký-taký obraz o živote Cervantesa, ale naskrze neosvetľuje vznik jeho skvostného Dona Quijota, o ktorom vlastne mlčí.

Autor podáva skreslený obraz Filipa II., človeka iste nenormálneho, zo života ktorého povyberal odpor vzbudzujúcim spôsobom nechutné scény.

Hovoria, že vážny spisovateľ sa má pridržiavať pravdy a byť spravodlivým.

Elán 1935