ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tretie vydanie u S. Hirzla v Lipsku.

^[35]

My, ktorí nie sme veľmi rozvážni ľudia, namýšľame si, že poznáme povahu svojich blížnych. Pokladáme svoju sympatiu alebo antipatiu za znalosť povahy svojich známych a priateľov. Preto sa k sympatickým zákerníkom správame s dôverou a antipatického poctivca odpudíme od seba možno preto, lebo páchne potom. Nemáme ani pochop o svojej vlastnej povahe, lebo sme nikdy vážne nerozmýšľali o svojich vlastnostiach, o svojich chybách a cnostiach.

Adlerova znalosť ľudí nás prekvapí tým, že nami za chválitebné pokladané činy a pocity a nami za nepodvratnú pravdu pokladané zásady nášho správania odvodí od takých čŕt povahy, ktoré nie sú práve veľmi lichotivé pre toho, kto sa nimi honosí. V prevažnej väčšine majú naše pekné skutky koreň nie v ľudomilnosti a v pocite súbornosti všetkých ľudí, ale v ctibažnosti, recte: v našej márnivosti. Náš „šľachetný“ hnev, naše rozhorčenie „nad zlobami sveta“ je obyčajne vzbudené našou panovačnosťou, ktorá by sa chcela i nasilu uplatniť. Keď nemôžeme preraziť so svojou mienkou rozumovými dôvodmi, pomáhame si hnevným nadávaním, nie tak pre pravdu nášho tvrdenia, ako viac preto, lebo nechcú uznať našu múdrosť, a tým nás urážajú, označujúc nás za sprostejších, ako sú iní.

Takto nám prezradí tajomstvo mnohých našich cností, takže čítajúc tú knihu, máme pocit, akoby sme nachádzali na svojom tele celý rad boľačiek, o ktorých sme nemali ani tušenia. Je to príjemné čítanie najmä pre výtečníkov, lebo sa presvedčia, akí sú vlastne mravní lazari, a že by sa im veľmi zišlo, keby poriadne skrotli.

Lebo Adler necení vysoko nijakú vypínavosť. Jemu je každá ctibažnosť, skoro každé bojovanie za „všeobecné blaho“ a pokrok márnivým nadrapovaním sa ľudí skoro vždy menejcenných kvôli uplatneniu svojej osoby.

Základná myšlienka, tvoriaca podklad výchovy človeka, by podľa Adlera mala byť zásada kolektivizmu, súbornosti ľudí. Máme byť vychovaní pre žitie vo všeobecnosti ako živé, užitočné čiastky súbornosti. Svoj život treba nám tak spravovať, aby všeobecnosť mala z neho čím viac zisku a potešenia. Vo verejnom živote treba nám mať čím väčšiu účasť a všetko naše usilovanie a baženie nech smeruje na pozdvihnutie všeobecného blaha. Každý pesimista je škodlivý, každý samotár, človek strániaci sa verejnosti je odsúdeniahodný sebec, často namyslený hlupák. Neslobodno ľudí potláčať a nesmieme trpieť vypínavosť jedných nad druhými.

Človečenstvo od začiatku bolo vychovávané v zlom smere. Všetci vychovávatelia sa usilovali vzbudiť v nás revnivosť, ctibažnosť každým možným spôsobom, z jednej strany chválami, cenami, odmenami, z druhej strany strašením, hrozbami, trestmi. Všetko to bolo pestovaním márnivosti, lebo najzriedkavejší bol a je človek pracujúci v tichosti pre všeobecné dobro.

Takéto preporodenie ľudstva je možné už i preto, lebo je mýlna mienka, že vlastnosti rodičov dedí ich potomstvo. Adler vyvodí vlastnosti z výchovy, presvedčený je, že výchovou urobíme z dieťaťa takého človeka, akého chceme.

Prvým vychovávateľom je rodina a Adlerovi sa zdá, že ona v prevažnej väčšine prípadov vychováva svoj dorast zle.

Ani otec, ani mať nemá obyčajne ani tušenia o tom, na základe akých zásad by mali vychovávať svoje deti. Jeden tak robí ako druhý: keď sa mu niečo nevidí na nich, vyvadí sa s nimi, alebo ich vymláti, a keď sa tak zachovali, že ich i sused pochváli, tak ich potľapká, viac kvôli sebe, ako deťom. Myslí si pritom: Aký som chlapík, keď mám takých podarených, „dobre vychovaných“ synov! Taký rodič si nepomyslí, že nerozvážnym krikom-treskom môže vzbudiť v dieťati hoci na celý jeho život vplývajúce pocity menejcennosti, ako zas nerozumnou chválou márnivosť, ktorá dieťa časom tiež môže priviesť na scestie a v prípade nedosiahnutia túžob ku sklamaniu, pesimizmu a stroskotaniu.

Rodina vychováva svojich členov pre rodinnú súdržnosť, ale nie pre všeobecnosť. Ľudia sa majú cítiť rovnakými, jeden na druhého odkázanými, navzájom sa všemožne podporujúcimi bratmi a sestrami. Preto ich výchovou nesmieme ani utláčať, ani povzbudzovať k prevyšovaniu svojich druhov, a tak vzbudzovať v nich ctibažnosť — márnivosť, panovačnosť, surovosť.

Každý musí nahliadnuť, že pre takúto výchovu je rodina úplne nespôsobilá, a tak v kolektívnom spoločenstve nemá právo jestvovať.

Kto má teda vychovávať deti a ľudí vôbec? Škola?

Zaiste, ale rozumie sa, že nie dnešná. Preto nie, lebo zásady dnešnej školy sú tie isté, ktoré sme poznali v rodine, a i preto nie, lebo jeden učiteľ nemôže pozorovať a viesť toľkých žiakov, ako mu ich dnešná škola prideľuje. Jedným slovom: zrejmé je, že celý dnešný školský systém je zlý.

Ale akokoľvek sa autor tejto knihy mámi, taký systém, ktorý by viedol bezpečne k veľkým cieľom výchovy, nepozná ani on. /…/ Strohý materializmus? Kolčovanie viery, ktorá, vraj, napomáha egoistické pocity človeka, lebo každý prosí boha o niečo pre seba, skoro vždy na škodu blížneho?

Keby sa podarilo vymýtiť rodinu, a tak i rodinnú súdržnosť, jednotlivci by sa neviazali užšie priateľstvom a láskou, tvoriac i takto záujmové grupy? Má sa priateľstvo a láska tiež vyplieť z človečenstva? Pritom i v najdokonalejšej škole sú i zlí žiaci, tak čo s tými, ktorí i pri najdokonalejšej výchove zostanú márnivými, panovačnými alebo utláčanými neborákmi?

Ako to vidíme pri všetkých socialistických otázkach, je veľmi ľahko vyhútať nejaký východ z ťažkostí, ale veľmi ťažko je čo i len vmyslieť sa doňho reálne, nieto uskutočniť ho.

Ľudská povaha nie je taká miesiteľná.

Počítajme s takými ľuďmi, akí v skutočnosti sú. Nie sme anjeli, je v nás viac z nedokonale skroteného zvera ako z anjela: neočakávajme od seba anjelské skutky. Urobme si o sebe jasný obraz a nechcime sa dovádzať na pravú cestu spôsobom, akoby sme boli len zavše sa mýliaci anjeli, a nie len prikrotené zvery.

Učený dr. Adler môže nám otvárať oči nad našimi chybami, môže nás poúčať, že prípadne omylom pokladáme za chválitebné také skutky, ktoré vyplývajú zo zlých duševných pohnútok, ale z našej sebeckosti, márnivosti, panovačnosti, hrabivosti a závisti my ešte nepopustíme ani za nasledujúcich desaťtisíc rokov.

No jednako hodno, aby si inteligentný človek prečítal jeho knihu. Nájde v nej mnohé veci v celkom novom svetle. A nájde i jedno-druhé, ktoré mu i jeho vlastnú povahu tak predstaví, že sa mu bude zdať prirodzené, že ho vo všeobecnosti nepokladajú za takého výtečníka, za akého sa sám pokladá.

Prof. Adler nás aspoň prechodne a nezáväzne presvedčí, že by sa nám trochu ľudomilnosti zišlo, i že človek, postavivší si za životný cieľ zháňanie zbytočného majetku, bez programu, ako ho vynaložiť v prospech súbornosti, alebo aspoň v svoj vlastný, stojí duchovne veľmi nízko, o opaku čoho rozvážneho človeka nepresvedčia ani prepychové kožušiny, ani brilianty.

Slovenské pohľady 1930