E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Kritiky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Wl. St. Reymont: Sedliaci

Spoločenská povesť. Poslovenčil I. Gr.-Orlov. V Ružomberku 1926. Tlačou a nákl. Leva. Štyri zväzky. Strán 296 + 322 + 394 + 335 (spolu 1347 strán).

[24]

Hrdinom Reymontovho románu je vlastne dedina; jeho cieľ je kresliť jej život, čo je v umeleckom diele možné len pomocou postáv, reprezentujúcich obyvateľstvo. Motívy, ovládajúce jeho ľudí, sú: viera, láska (zmyselná) a hlad (za zemou). Tieto pohnútky tak nepovedome ženú figúry do diela, tak nebadať na nich nijakú rozvahu, premáhanie, alebo aspoň snaženie potlačiť chúťky, že robia dojem skorej zverských pudov, alebo navyknutých, temer reflexných výkonov než myšlienok. Viera je u nich čisto formálna. Idú do kostola, tam vzdychajú, plačú, bijú čelom do zeme, dávajú na omše, bozkávajú kňazovi ruky, oblápajú mu kolená, a hrešia bez pocitu ľútosti ďalej. Ich náboženské pozdvihnutie nemá ani chvíľkový zmierňujúci účinok na ich hriešne chúťky: z kostola vyjdúc, idú do krčmy, poperú sa a spijú do bezvedomia, alebo idú rovno na schôdzky s frajerkami, alebo — kradnúť.

Ich láska je horúci pud zvera, ženúci ho páriť sa i bez ohľadu na rodinný zväzok. Venus Astarte[25] — žena-hubiteľka mužov — je v dedine Jaguša, ktorá je pri celej svojej zverskej pohlavnosti jednako najsympatickejšia z kreslených žien; aspoň ako-tak bojuje so sebou; je dobrosrdečná, má určitú šľachetnú hrdosť a schopná je i čistejšej lásky, ako by to dokazovalo jej horovanie za klerikom Jašom, pre ktoré ju zdivení sedliaci vyženú z dediny a zbijú skoro na smrť: naštvaná, hriešna háveď súdi, sama schopná každého hriechu a sama hodná najväčšieho odsúdenia!

Pre hlad za zemou sa znepriatelia rodiny a zabíjajú sa ich členovia; pre hlad za zemou sa dedina bije so statkárovými ľuďmi; preň zahynie hlavný vodca sedliakov Matej Boryna a príde do žalára jeho syn Antek, ktorého len náhodný úder hájnika, jeho otca usmrcujúci, ochránil od hrozného zločinu vraždy rodiča, na ktorého už mal namierenú pušku.

Tieto vedúce motívy poľského sedliaka ilustruje Reymont rozličnými, väčšinou ani nie súvisiacimi epizódami, pričom niet okrem potulujúceho sa žobráka Rocha a čiastočne dedinského farára ani jednej svetlejšej postavy v celom dlhom (pridlhom) diele.

Rocho predstavuje skutočného kresťana, hľadiaceho i obeťami pomáhať v ťažkostiach alebo nešťastiach svojim spoluobčanom; farár tiež nájde dobré slovo — obodrujúce alebo napomínajúce — pre svoje neposlušné stádo, ako neskývraží i ktorýmsi rubľom, keď treba zmierniť nekonečnú biedu. Ale niet v obci človeka, ktorý by mal čo i len tušenie, že treba sústavne pracovať a pozdvihnúť opustený ľud. Jediného sedliaka spomína, ktorý vezme niekedy knihu do ruky, ale toho neposlúcha nikto, lebo je jeho vzdelanie i tak nedostatočné na vedenie.

Aby vymaľoval život dedinčanov čím dokonalejšie, autor kreslí i príhody, ktoré nemajú na vlastný dej románu nijaký účinok (súd, obecnú radu, rozličné obrady a zvyky, ako sobáš, tance, pohreby atď. atď.) S virtuozitou maľuje rozličné pohody, najmä zimu a búrenie víchrov; rozpráva o srdcolomnej biede dedinskej chudoby.

Román je naplnený nekonečnými dialógmi — väčšinou zvadami — a opismi cirkevných obradov, korheľovania, modlitbami, spomínaním Ježiša a Panny Czenstochowskej, ako i kreslením vilného milkovania. Neprestajné vzývanie božstva účinkuje až trápne, keďže nemá nijaký omravňujúci účinok.

Sám dej by bol vlastne namotaný na udalosti v rodine najbohatšieho sedliaka v obci, Mateja Borynu, ktorý, šesťdesiatročný a majúci dorastené deti a roj vnúčat, ožení sa znova, vezmúc si za ženu Jagušu, s ktorou už mal pomer jeho ženatý syn Antek. Boryna sa zdráha dať deťom aký-taký podiel z majetku aj vtedy, keď Jaguši prepíše šesť jutár poľa. Os zápletiek je: ďalší pomer Antka s macochou a jeho odvislosť od otca, udržiavajúceho syna, otca rodiny — v pomere svojho paholka — a jeho frajerky. Podobná tragédia pre pôdu, končiaca sa skoro zabitím matere, odohrá sa i v rodine Jaguše, kde mater tvrdou rukou drží deti v poddanstve, nechcejúc sa zriecť v ich prospech ani záhona. Možno jediná milá epizóda v celom diele je, keď Jagušin brat Šimko, vyštvaný matkou, odíde z domu a založí si vlastnú domácnosť na mizernej zemi, ktorú lacno dostal na úver od statkára; hrdluje do zániku, ale nevie si vyzískať uznanie svojej Nastky, preto i v tejto rodine nastanú nesváry, ako to na konci diela ešte stihol spisovateľ podotknúť.

Reymont majstrovsky reprodukuje reč sedliakov, pozná ich zmýšľanie, spôsob života a zvyky. Lenže túto znalosť zneužíva: z umeleckého stanoviska by menej bolo bývalo viac. Trinásťsto strán nemožno vyplniť pri chudobnom deji — kde v jednom zväzku sa máločo prihodí — bez opakovania. Možno, že Reymonta zviedlo napísať štyri zväzky aj ich pomenovanie podľa ročných období, ktoré však na vlastný dej nijako nevplývajú, keďže sa odohráva bez ohľadu na hocijakú sezónu a nie je ňou určený. Dôkazom zbytočného preťahovania diela je, že starý Boryna, figurálny hrdina diela i myšlienkový i skutkový, umrie na konci tretieho zväzku, a jednako autor naplní ešte jeden zväzok rozprávkami o Jaguši, takže by nebolo neoprávnené tvrdiť, že hrdinkou, aspoň z technického ohľadu, je vlastne tá nešťastná žena. Z myšlienkového ohľadu je však zrejmé, že Reymont chce kresliť sedliacky život vôbec a nielen osud dedinskej kurtizány, a tak sa Jaguša, hoci účinkuje v celom románe, zvrhne na vedľajšiu figúru, charakterizujúcu len jednu stránku sedliackych mravov.

Hodno sa zamyslieť nad skladbou tohto románu. Dnes sa umenie spárilo s prírodou: ono chce byť zdokonalené výstižnejšie, výstižnejšie ako ona sama. V živote niet čisto vyseknutého, s inými udalosťami nepomiešaného deja. Veď Macbeth[26] pri dramaticky skoncentrovaných príhodách musel robiť v živote i sto iných vecí, nemajúcich s vraždou kráľa nijaké spojenie, o ktorých Shakespeare ani netúrne. A tak i Boryna v Sedliakoch mal okrem naťahovania sa s Antkom a milkovania s Jagušou mnoho iných starostí. Musí ísť do zhromaždenia, do krčmy, do kostola, musí sa prať s panštiarmi atď. atď. Tak je to pravdivejšie a my máme príležitosť poznať jeho samého a jeho druhov z rozličných strán. Pravdaže, toto má i svoje zlé stránky. Mnohí starší spisovatelia radi písali dlhé romány, nekonečnekrát precharakterizúvajúce svoje postavy; najmä nebolo konca-kraja dlhým rečiam, ktorými sa alebo vôbec nič nové nepovedalo, alebo v pomere k obšírnosti reči veľmi málo.

Či by stratili na cene nekonečné romány Dickensove, Dostojevského, ba i sám najnesmrteľnejší Cervantesov Don Quijote, keby sa z nich vystrihla tretina alebo polovica? Som presvedčený, že folianty Dona Quijota neprečítalo ani päť ľudí v republike. Ako je potrebná i veľká trpezlivosť prečítať všedné, ani fantáziu, ani cit nijako nerozberajúce udalosti najmodernejších zväzkov Galsworthyho Forsyth Sagy, hoci znamenite kreslia vypínajúcich sa bezduchých zbohatlíkov.

Keď držíme v rukách tieto knihy so stále sa zmenšujúcim záujmom, prichodí nám na um Feuerbachovo „Styl ist Weglassen des Umwesentlichen“.[27] Človek, prečítavší v živote už jedno-druhé, prejde prvým zväzkom s pôžitkom a potešením, v druhom badá, že sa začína krútiť ako Sealsfieldov jazdec v začarovanom kruhu,[28] nenachádzajúc viac nič nové: osoby pozná, spôsob spisovateľov ho už nebaví a vlastný dej je taký nepatrný, že čitateľa nič nedráždi zvedieť ho, najmä keď sú kreslené figúry nesympatické a nezaujímavé, ktorých spoločnosť nie je príjemná ani v duchu. I ľahko sa prihodí, že poslúchneme múdreho Montaigna a odložíme knihu, ktorá nás nepúta.

Reymont — zdá sa — pokladá svojho starého Borynu za vzor pevného muža, dobrého kresťana a sedliaka, ako má byť. Tak aspoň hovorí o ňom po jeho smrti, urobiac mu pri nej i akúsi apoteózu, keď chorý Boryna vyjde na pole a medzi oraním umierajúc klesne na zem, pričom sa mu ukáže žehnajúci Stvoriteľ. Okrem stálosti alebo skorej zaťatosti nenachádzam v jeho povahe nič chvályhodné. Bez ohľadu na deti sa starý človek ožení, vezmúc si mladé, ľahkomyseľné dievča, synovu milenku, za ženu jedine preto, aby ukojil svoj pud; vyhodí do krajnej biedy usilovnú, tichú nevestu s jej deťmi a sperie sa so synom ako besný vlk; vedie — on, dobrý kresťan(?) — svojich spoluobčanov, aby proti božským a ľudským zákonom, ozbrojenou rukou, bez zbla oprávnenosti na cudzej pôde prepadli chudobných ľudí a niekoľkých z nich pobije, privodiac svoju vlastnú smrť a nešťastie synovo a iných spoluobčanov. Nepoznám zmýšľanie Poliakov, ale keby som podobné počínanie mohol obdivovať prípadne pri Sienkiewiczových rytieroch, tak sa mi pri sedliakovi, a to dnešnom, zdá byť aspoň len nezvyčajným. Možno Poliaci obdivujú jeho mužskosť, ako sú Nemci hrdí na Nibelungentreue[29] a na Grimmer Hagena.[30]

Ináč Reymontove postavy vyrastajú ozaj ani zo zeme; sú i rečami i skutkami také živé a prirodzené, že sa nám zdá, že vidíme ich neholené tváre a voniame pach pálenky, valiaci sa z ich nikdy nemytých úst. Lenže pri všetkých rozličnostiach v podrobnostiach sú tie postavy všetky výhonkami z jedného koreňa: všetci bažia — per fas a nefas[31] — za ziskom, všetci behajú za Jagušou alebo za inými sukňami, všetci pijú, koľko vládzu a bijú v kostole zem čelom bez najmenšieho mravného povzbudenia. Sú medzi nimi originály, vyhodené na povrch biednymi pomermi a strašnou nevzdelanosťou, ako napríklad Agneša, žobráčka, biediaca celý život, aby bola pochovaná ako gazdiná, čo je ináč dosť častý typ i u Slovákov, a paholok, ktorý si odtne pri pytliačení postrieľanú nohu sekerou a umrie na vykrvácanie.

Sú to virtuózne kresby ľudí, a zdá sa, že ich tvorenie je najsilnejšou stránkou Reymontovho talentu. Ale sú to všetko ľudia žijúci bezmyšlienkovite, len životom pudovým… Omnoho ťažšie je opisovať ľudí, ktorí majú i svet myšlienkový a bohatý život duševný. Omnoho ťažšie je vykresliť Pierra Bezuchova ako Dolochova.[32] A zvláštne je, že nás autor neoboznámi ani s duševným životom Rochovým, nechajúc ho záhadným až do konca. Chodí medzi sedliakmi akýsi treuer[33] Eckhart, o ktorom nikto nevie, čím vlastne je, či pravým kresťanom, či zakukleným sprisahancom, schopným na akýkoľvek zástoj. Tak sa zdá, že Reymontovi „neleží“ kresba komplikovanejšieho duševného úsilia.

Z dlhého pobytu medzi nimi poznám našich sedliakov. Netvrdím, že nebažia za ziskom, často i nespravodlivým; netvrdím ani to, že by ich ruky neboli ťažké a tvrdé a že by ich nezdvihli častejšie oproti sebe, ako by bolo oprávnené. I abstinenti sú medzi nimi zriedkaví. Ale medzi najväčšiu zriedkavosť patrí zmyselnosťou rozrušené manželstvo alebo rodinný zväzok, a tiež sú výnimoční takí pijaci, ktorí by použili každú príležitosť spiť sa na zvera. Ale hlavná vec: Reymont v celej dedine medzi sedliakmi nenachádza človeka, ktorému by sme vďačne podali ruku. U nás sú častí gazdovia, ktorí majú cit nielen pre najbližšiu rodinu, ale i otvorenú ruku pre biednych. Tá neslýchaná zdivočenosť a strašná sebeckosť, ktorú Reymont privlastňuje poľským sedliakom, je nášmu slovenskému ľudu cudzia. Prekvapuje i veľká bieda na dobrých, pšenicu rodiacich zemiach. Pre nedostatok peňazí obec nemôže kúpiť zeme od statkára. Naši, biedne kopce obrábajúci gazdovia nastrádajú ťažkou robotou a najmiernejším životom toľko groší, že platia neslýchané ceny za každý zdrap zeme.

Bol by som náchylný veriť, že Reymont kreslil svojich spoluobčanov pripesimisticky a že jednako nebude taký rozdiel medzi bratskými kmeňmi.

V preklade Grebáča-Orlova je mnoho zvratov a výrazov prevzatých z hornooravčiny, ktoré sú literárnej reči nie známe, ale veľmi často vystihuje nimi pravý zmysel, ako by sa to literárnym slovom možno nepodarilo.

Slovenské pohľady 1927



[24] Slovenské pohľady 43, 1927, č. 4, s. 273 — 276; zb. Jégé v kritike a spomienkach. Bratislava 1959, s. 609 — 614.

[25] Venus Astarte — Astarot, Ištar, Aštara, bohyňa pohlavného života, uctievaná Feničanmi, Asýrčanmi a Babylončanmi; grécki spisovatelia ju spájali s bohyňou lásky Afroditou, čiže Venušou.

[26] Macbeth — Shakespearova dráma z roku 1606.

[27] Feuerbachovo „Styl ist Weglassen des Ummesentlichen“ — (nem.) Štýl je vypustenie nepodstatného.

[28] ako Sealsfieldov jazdec v začarovanom kruhu — Ch. Sealsfield (1793 — 1864), nemecký spisovateľ a novinár, autor historických románov.

[29] Nibelungentreue — (nem.) vernosť Nibelungov

[30] Grimmer Hagena — (nem.) zúrivosť Hagenova

[31] per fas a nefas — (z lat.) či sa to smie, či nesmie

[32] Bezuchov, Dolochov — románové postavy z Tolstého Vojny a mieru

[33] treuer — (nem.) verný




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.