ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nakl. Bohuslav Bezděk, Bratislava 1926. Str. 226.

^[4]

Skôr, ako by som sa pustil do čítania, knihu poprezerám obyčajne od začiatku do konca. O Jánovi Bártovi som nič nevedel a nie je príjemné stráviť hodiny s úplne neznámym človekom. Možno mi kniha sama niečo vyzradí o ňom. A vyzradila dosť hodne.

Na poslednom liste jeho Rákócziho pochodu je zoznam Bártových doterajších kníh. Dosiaľ vyšli od neho len dve diela: Vítěz, román o panictví, poctený cenou V. Beneše-Třebízskeho, a Román hloupého Honzy, poctený cenou Českej Akadémie. Myslel som si, že to bude spisovateľ ešte mladý, ale už naslovovzatý. Obrátil som list. Tam som našiel Ozvenu, z ktorej som sa dozvedel, že po uplynutí jedného storočia od kuruckých nepokojov zložil česko-nemecký kapelník slávny pochod, ktorý rozniesol Rákócziho meno po svete; po uplynutí zasa troch štvrtí storočia namaľoval český maliar obraz toho istého mena, a napokon zasa skoro po polstoročí napísal spisovateľ český a priateľ Slovenska tento román…

Pri ďalšom prehliadaní knihy našiel som na začiatku Předehru a kapitoly, označené na spôsob motta hudobnými tempami, čo poukazuje na to, že toto dielo má napodobňovať skutočný hudobný „marš“.

S pocitom napätia začal som čítať Předehru, v ktorej autor opisuje rodinu a postavu púchovského majstra-puškára, podrichtára moravsko-bratskej obce, Václava Veselého, človeka v každom ohľade vzorného, manžela, remeselníka ako pánboh prikázal, muža bez bázne a hany.

Prvá kapitola vlastného románu má makavý nadpis Maestoso con moto,^[5] čo účinkuje pri ďalšom čítaní trochu komicky, lebo kapitola začína sa slovami: „Na šavle! Na šavle!“ a opisuje prepadnutie cisárskych kurucmi. Teda boj. No a boj môže byť vedený con moto, ale maestoso? To by vyžadovalo azda priveľkú chladnokrvnosť bojujúcich.

Ale trvalo by pridlho, keby som chcel celý román takto po odsekoch preberať. Teraz, keď pána autora trochu poznáme, môžeme rozpovedať v krátkosti, že najväčšia čiastka románu je naplnená výpismi z dejepisu, z ktorých sa dozvieme, aké pochody porobili a bitky zviedli kuruckí generáli, počnúc od zrážky pri Hodoníne až po trenčiansku porážku. Autor opisuje i hodovania kurucov, pri ktorých hrávala cigánska banda Barnu Cinku, primášom ktorej bola báječná, neslýchane krásna, všetkých mužov podmaňujúca Cinka Panna,^[6] produkujúca sa, pre zvýšenie dojmu, i v kostýme našej spoločnej pramatky Evy. Navyše voňala fialkami. Keď bola rozčúlená, voňala fialkami mocnejšie. Bola to zaiste vlastnosť, ktorú by naši dnešní fyziológovia a patológovia s obdivom študovali. Pravda, jej závistnice hovorili, že nevonia, ale, že „smrdí“ (výraz autorov). Poznajúc rešpekt dnešných Cigánov pred umývaním a tým viac ich preddvestoročných predkov, keď i veľké dámy na dvore Ľudovíta XIV. nosili košele tak dlho, kým z nich nespadli, by som bol náchylný uznať, že Panna voňala, a to fialkami, ale že to musel byť druh fialiek, ktoré — nevoňali. Poslucháči požívali produkcie Pannine a s oduševnením tlieskali jej všetci, až na Václava Veselého, ktorý pred takými výjavmi odišiel. Vôbec Václav obdivovanú Pannu ignoroval, čo ju podľa všeobecne známej románovej psychológie muselo podráždiť. Vieme všetci, že ignorovanie je v románoch jedným z najistejších spôsobov získať si lásku ženy vtedy, keď krásavica nechce reagovať na nijaké iné dôkazy i najoddanejšej lásky. Pohne ju, keď ju nemáme za nič. Ona nám dokáže, že ju musíme milovať, keď to ona chce. Keďže sa tento spôsob osvedčil v románoch vždy, tak sa dokázal i v tomto prípade a brat Václav Veselý padne hlúpo a mrzko — ako zver. Autor má príležitosť omočiť svoje pero do pornografickej špiny, ktorá nezvyšuje cenu jeho diela.

Nakoniec máme obšírny opis bitky pri Trenčíne, v ktorej zahynú skoro všetky osoby románu, vyjmúc Václava, ktorý bol ranený len na krku, a to práve na mieste, kde ho pohrýzla vášnivá Panna. Václav sa však vylieči, lebo ho autor potrebuje, aby odpykal svoje previnenie a splodil hodne a hodných detí.

Toto je celý románový element Rákócziho pochodu, roztrúsený v drobných dávkach v záplave dejepisných udalostí.

Pre tú trošku málo zaujímavého milkovania Panny a Václava bolo škoda vypisovať toľké strany z dejepisu a rušiť pokoj Rákócziho a jeho druhov.

Pritom by román jednako mohol vzbudiť záujem Slovákov, keby boli v ňom opísané slovenské postavy, slovenská kultúra, život, zmýšľanie. Ale ani vedúca figúra nie je slovenská. Slovák je tam jediný osemnásťročný šuhaj Jožko, ktorý okrem toho, že sa tiež šalie za Pannou, nehrá naskrze nijaký zástoj. Prvá postava je Václav Veselý, a on nás naskrze nemôže zaujať. Aké stanovisko zaujímali naši predkovia ku kurucom, o tom sa z celého rozprávania nedozvieme ani slovo.

Autorovi sú kuruci sympatickí. My Slováci nemáme na nich príjemné rozpomienky. Vieme, že maďarskí magnáti sa bili len za svoj zveľadok, na náš účet. Slováci z celého boja nemali celkom nič, ale slovenské dediny a mestečká trpeli i kurucmi i labancami. A čo sa napokon kuruckým odbojom dosiahlo, to, i viac, núkal cisár Jozef I.^[7] bez ďalšieho krviprelievania.

Kuruci bojovali proti Habsburgovcom, preto Česi sympatizovali s nimi. Slovákom sú Habsburgovci nie natoľko protivní ako Maďari, ktorých útlak bezprostrednejšie cítili a ktorí, hoci i nepriatelia Habsburgovcov, im jednako vďačne slúžili za nástroj utlačovania nemaďarských národov.

Z umeleckého ohľadu sa Rákócziho pochod neveľmi vydaril. Veľká jeho čiastka je výpis z dejepisu, miestami robiaci dojem muzeálneho katalógu (rozličné palice rakúskych dôstojníkov) a jeho vybájené postavy sú šablónovité, už mnoho ráz opísané, bez črty životnosti, ktorá by ich robila zaujímavými. Organického spojenia medzi nimi a opísanými historickými udalosťami niet. Cinka Panna, Veselý, Farkaš, Olšavský-Koch sú nám úplne ľahostajní, lebo ani v jednom z nich niet citu alebo myšlienky, ktoré by vzbudili v nás nejakú ozvenu. Veselý je drevený panák, jazdiaci na svojej moravsko-bratskej mravnej povýšenosti, ktorá však nevydrží ani prvé vážnejšie pokušenie. Panna je, nehľadiac na muzikálnosť, prázdna dievčina, bez najmenšej povznesenosti ducha alebo úprimného citu lásky k Václavovi: zviedla ho zo vzdoru, ale iste nie z lásky.

Naturalistické podrobnosti sú v diele, písanom romantickým smerom, nevkusné. Keď vojdeme do stajne pozrieť dobytok, nebudeme krčiť nosom nad predmetmi, ktoré tam nájdeme, ale keď ich vidíme v izbe, pomyslíme si, že je to svinstvo. V tomto románe je opisovanie, kde aká srsť je na Panne, nevkusné, a čo viac, i úplne zbytočné, lebo ju nerobí zaujímavejšou. Naopak. Viac ráz opakovaná poznámka, že sklopila oči, keď sa Václav díval na srstie, ktoré mala medzi obočím, účinkuje ako naivnosť, práve tak ako jej fialková vôňa, ktorú neprestajne prízvukuje.

Sú to však chybky, akým sa autor pri troche pozornosti môže vyhnúť. (Ak bude chcieť a ak si práve na nich nezakladá.) Verím, že pán Bárta si zaslúžil ceny, ktoré za svoje prvé romány dostal, a som presvedčený, že keď sa mu — podľa mojej mienky — i toto dielo nevydarilo, ako by sme si to boli my Slováci želali, že príčinou toho nie je nedostatok spisovateľských kvalít, ale skôr nevhodne volený námet, lebo pán autor azda sám uzná, že pomer moravsko-bratského Veselého a Cigánky Cinky Panny nie je veľmi príhodná udalosť na charakterizovanie slovenského života v čase kuruckých nepokojov.

Slovenské pohľady 1926