ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[55]

Pred niekoľkými rokmi Axel Munthe vydal knihu, majúcu dve pomenovania, z ktorých jedno bolo, tuším, San Stefano. Dielo pozostáva z radu výjavov z jeho života. Je všeobecne známe, a preto obsah výjavov len stručne označím. Začne tým, že nadrapujúceho sa dôstojníka zastraší kolitídou, druhom črevného kataru. Potom pritisne na vedeckom poli k stene nie menšiu kapacitu, ako bol Charcot!^[56] Postaví v Taliansku, v San Stefano, najkrajšiu vilu moderných časov, ktorá privábi i nemeckého cisára Wilhelma.^[57] Tento chváli v nej jednu sochu, a Munthe mu odporuje. Keď už nemal napochytre nič väčšie čo premáhať, pustil sa do svojich kolegov, o ktorých píše ako o šarlatánoch a vydriduchoch a nimi chybne kurovaných chorých vylieči obratom ruky. Keď bol s ľuďmi hotový, zachraňuje lastovičky, kúpiac pre ne za drahé peniaze letisko, aby mali kde odpočívať na svojej ceste do Afriky.

Napokon premohol v akomsi mystickom výjave i samú smrť. Aspoň si myslím, že to musela byť ona, lebo som nemal viac trpezlivosti knihu dočítať.

Na naivného čitateľa kniha mocne pôsobí. Mne kazila dojem predstava komára, pyšného na svoje víťazstvo uštipnutím človeka. Na svete nebude mnoho ľudí, prevládajúcich s takou istotou pocity menejcennosti, ako tento pán.

Druhú knihu o lekároch napísal Holanďan Antoon Coolen a pomenoval ju (ako vyšla po česky) Ves u řeky. Na jej obálke je niekoľko výňatkov z recenzií. Johan van der Woude píše o nej medziiným: „Vážím si nesmírně Coolenova vyprávění, poněvadž autor zná krásu zpěvného slova, jakož i pokoru a prostotu poníženého člověka. Coolen zná také radost z přírody v jejích nesčetných podobách, radost prostého člověka; v jeho slovech se chvěje štěstí, že může vyjádřit to, co pokládá za krásne a dobré.“

Das Deutsche Wort píše: „Ves u řeky je dílo nádherné bezprostřednosti a svěžesti… Podivuhodná životní plnokrevnost Coolenova světa sa projevuje právě v tom, že tu máme před sebou zcela nepatetickou knihu, ačkoli v jejím středu je naprosto nevšední postava. Jako v životě jen se tu střídá tragika s komikou, tíživá vážnost s překypující veselostí, hlubokost s pošetilostí, rajský jas s hlubinně děsivou tmou.“

Coolen opisuje ľudomilného lekára a jeho jediného priateľa, dobrodužného pytliaka. Lekár, van Taeke, je taký, že posiela pacientom účty, splatné až o päť rokov, pomôže každému ako pôrodník a operatér. Za päťadvadsať rokov mu ani jedna pacientka nezomrela, hoci si dovolil i také fígle, že on sám, operovaný na ťažký hnisavý vred, sa dal na nosidlách k jednej rodičke zaniesť a vykonal na nej cisársky rez. Na to nehľadel, čo by iní lekári na to povedali, že sa na hnisavú chorobu nemocný lekár opovážil ísť k rodiacej žene! K inej rodičke prejde cez zamŕzajúcu rieku,^[58] skáčuc z kryhy na kryhu, lebo ho prievozník nechcel už previezť! Jeden sedliak klebetil na jeho znamenitú ženu. Pomstí sa mu tak, že ho s nabitou flintou pristaví a mieri mu na čelo. O chvíľu ho pustí bez výstrelu a ide ďalej. Toto robí deň po deň tak dlho, až ten chlap zošalie. Podivné pritom je, že sa mu ten nešťastník každý deň na tú komédiu predstavoval a že sa nikto do tej veci nezamiešal!

Žena mu umrie. Žil s ňou veľmi pekne i nevie sa od nej odlúčiť. Vyberie ju z rakvy a pochová ju v záhrade, aby ju mal nablízku. Rakvu naplní kamením a nechá ju pochovať v cintoríne. Keď ho po päťadvadsaťročnej službe zbavia obecného lekárstva, hoci bol taký obľúbený, spáli nad sviecou tisíc zlatých, ktoré mu dali ako odbytné, dá pováľať svoj dom a odsťahuje sa do mesta, nechajúc milovanú ženu na zborenisku. Atď. atď. Uznáme bez ťažkosti, že taký človek by bol mimoriadny, ale ešte ľahšie, že všetko to rozprávanie o ňom sú nemožné táraniny, čo nemožno so zdravým rozumom uveriť.

Pytliak, jeho jediný priateľ, je zároveň predmetom jedinej komickej scény. Tá je taká nechutná, že vzbudzuje skorej odpor ako smiech. Stačí poznamenať, že sa odohráva v záchode.

O týchto románoch môže kadekto kadejaké rozumy trúsiť. Mne nejde o presvedčovanie ľudí, lebo viem, že každú vec možno vykrúcať podľa chuti. Mne ide o to, poukázať na to, ako v každom umeleckom diele všetko ostatné premáhajúcou podmienkou je pravda.

O tom nás presvedčí tretie dielo o lekároch, ktoré napísal dr. Albert Schweitzer pod názvom (podľa českého prekladu) Lidé v pralesích. Schweitzer bol docentom na strasburskej univerzite, keď sa dozvedel, v akých zúfalých pomeroch žijú černosi v centrálnej Afrike a aké hrozné nemoce ich ničia. Preskočil na medicínu, zložil doktorát a šiel so svojou ženou do Afriky na brehy rieky Ogowe boriť sa so všetkými neresťami a hrôzami, akým je vystavený opustený, nevedomý, polozverský človek. Mal hodne priateľov a čosi groší, ktoré si nazbieral koncertovaním, súc virtuózom na organe. Jeho knižka nie je umelecké dielo, ale jednoduchý výňatok z listov a správ, ktoré posielal svojim verným, roztrateným po celej Európe a podporujúcim ho statočne.

Opisuje svoju borbu s chorobami, s prírodou a so všetkými zverskými pudmi polodivých ľudí. Vidíme, že sú to nemožní lenivci, pijani, zlodeji, surovci, luhári, robiaci svojmu dobrodincovi najväčšie ťažkosti, a jednako ich tak opisuje, že ich musíme ľutovať, lebo nájde v nich i iskru duše. Porozumieme, že kolonizujúci úradníci a vojaci robili s nimi krátke procesy. Schweitzer s pomocou misionárov a priateľov postaví pre nich nemocnicu s dvesto posteľami. Dielo vyžadovalo neskonalú námahu. Žena mu ochorela. Odviezol ju do Európy a po návrate pracoval ďalej so svojimi znamenitými pomocníkmi. V jeho diele robia totižto všetci jeho druhovia dojem znamenitých ľudí, či sú to ženské, či mužskí. Najmenším sa zdá robiť seba, lebo všetky chyby berie na seba. Nechvastá sa, že vylieči každého. Naopak, práve Európania, na ktorých si dáva najväčšmi záležať, mu najviac hynú.

Kniha je vlastne referátom o vykonaných prácach a nemociach, ktoré liečili, a ako. A z týchto skoro vždy suchých dát žiari tá najšľachetnejšia duša, akú by len veľký básnik vedel tak pôsobivo utvoriť. Najúčinnejšia je v nej pravdivosť, s akou je všetko rozprávané. Niet vety, na ktorú by i ten najväčší skeptik nemohol vziať jed, keďže sama povaha a životné náhľady pisateľa vylučujú každé odbočenie od najprísnejšej pravdy.

Na ukážku jeho slohu a zmýšľania citujem niekoľko viet z konca jeho knihy:

„Radost nad splněným úkolem mi nějak uniká. Jímá mě pokora. Čím jsem si zasloužil, že dílo milosrdenství prošlo mýma rukama a že jsem se směl těšit z jeho úspěchu? A stále prochvívá mou duši bolest, že musím na čas zanechat své práce a odjet z Afriky, jež se mi stala domovem.

Nezdá se mi ani pravdou, že své černochy na řadu měsíců ztrácím z očí. Jak mi přirostli k srdci, přes to, že často vyžadovali tolik námahy a práce! Kolik krásných rysů objevíte v jejich duších, nedáte-li se odradit různými pošetilostmi těchto dětí přírody a hledáte-li v nich vždy jen člověka? Jak dovedou i oni k nám přilnout, přijdeme-li k nim s láskou a trpělivostí!

Stále nejasnější je vzdálený zelený pruh, za kterým si představujeme Lambarene.^[59] Je ještě na obzoru? Zapadl už do moře?

Už není pochybnosti. Už vidíme jen moře. Beze slov si tiskneme všichni ruce, jedeme dolů do kabin, abychom urovnali svá zavazadla a přehlušili smutek loučení.“

I Muntheho i Coolenove postavy sú popri prostom Schweitzerovi jarmoční, lepenkoví, krikľavo vyfarbení pajáci. Všetky ich slohové rafinovanosti, vyumelkované opisy, vyhútané fantázie nevyvážia jednoduchú pravdu Schweitzerovej knihy!

Škoda práce klamať nevedúcich, aby slúžil vediacim na posmech.

Veritas vincit!^[60]

Elán 1937