E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Kritiky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

Štefan Žermoski: Predjarie

Román. Preložil z poľštiny Karol Horanský. Košice. V komisii Slov. bazára. 1925. Str. 430.

[8]

V rušných časoch reformácie chceli násilnícki, obmedzení ľudia ubiť myšlienku mečmi a vyše sto rokov trvalo, kým sa presvedčili, že myšlienku len myšlienkou možno premôcť. Človečenstvo v reformácii žilo veľmi trpkým, ale i bystrým životom, ktorý ho hodne posunul napred. Dnes pri mohutnejšom kypení myšlienok, čo ide s pokrokom techniky a vedy, žijeme ešte bystrejšie a ešte bolestnejšie. Nerozvážni vladári rozpútali skryté energie utláčaných más, ktoré, naučiac sa poznať svoju silu, hneď v prvom vzrušení zmietli utlačovateľov s ich vodcami a pomáhačmi, neuznávajúcimi práva národov. Preporodenie ľudstva, jeho zriadenie sa do nových, spravodlivejších útvarov nejde pre prílišnú zverskosť ľudskej povahy bez ťažkých bojov, a z týchto nám Žeromski vo svojom románe predstavuje, zlúčené so životom Cézara Baryku, niekoľko obrazov.

*

Keď Žeromského posudzujeme len podľa tohto jeho románu, tak nachádzame, že je to spisovateľ, poznajúci dobre život bohatých veľkostatkárov; nie sú mu cudzie ani rozličné socialistické náuky a motívy, hýbajúce robotníctvom. Videl čosi zďaleka i z biedy roľníctva a varšavských Židov. Je realistom náhľadu pesimistického s hodným prídavkom horkej satiry a irónie. Možno riecť, že voči svojim postavám zaujíma stanovisko chladného opovrhnutia; cítiť, že každú viac-menej odsudzuje. Je dobrým pozorovateľom zovňajškov života, najmä jeho posúdeniahodných čŕt. Ale do hĺbky nejde a psychoanalýzy sa stráni. Ironizuje i človeka statočne sa usilujúceho o pozdvihnutie svojej otčiny. Jeho kniha nás utláča beznádejným skepticizmom. Jeho hrdina Cézar, tak ako i skoro všetky ostatné jeho postavy, pohybuje sa na ceste života, poháňaný pomermi a z nich vyplývajúcimi pudmi a nejasnými pochopmi podvedomia. Sotva ak jedného z nich vedie rozumná rozvaha. /…/

Žeromski použije každú príležitosť, aby ukázal i pri dobrých ľuďoch slabosti, nad ktorými sa nemilosrdne uškŕňa. Ani jedna z jeho postáv nás nedojíma, ani tá najpatetickejšie dobrá: Cézarova matka nie, lebo jej nedá ani jednu črtu, ktorá by udrela dojemnejšie na strunu citu. Jadviga bola dobrou ženou a dobrou materou, trápila sa, obetovala sa, hoci chorá, vláčila na každé pohodlie zvyknutá dáma ťarchy pre syna — a dosť. Nespomenie jedinú podrobnosť, ktorá by nám ju priblížila a označila ako zvláštnu, nám lepšie známu osobu v tej ohromnej hromade trpiteliek, ktoré strádali len tak ako ona.

Veľkými črtami maľuje vraždy v Baku a ako jediný detail opisuje mŕtvolu krásnej Arménky, ktorú Cézar s inými mŕtvolami odváža na pohrebisko. Ale tá krásna, mladá mŕtvola, ktorej „jazyk sa zdá ešte pohybovať v zúfalom kriku“, nevzbudí v nás ten súcit, ktorý by vzbudil jediný posunok živej devy pri zhliadnutí vrahov rútiacich sa do izby. I najzohavenejšia mŕtvola už netrpí; vzbudzuje v nás pri istom zhrození i pocit uspokojenia, že je už vyslobodená zo všetkých bied. PAX stojí na katakombových hroboch mnohých martýrov. Za povstania Nana Sahiba v Luknowe, myslím do dvorany jedného paláca pred ich vyvraždením zatvorené anglické panie a dievčatá vo svojom šialenom strachu stužkami a šatôčkami pozväzovali kľučky dvier, aby zamedzili prístup katom. Kto by mohol pomyslieť na toto beznádejné počínanie bezbranných, nevinných žien bez hlbokého dojatia. /…/

Žeromského opis nás nevzruší väčšmi ako novinárska zvesť.

Pri opisovaní lásky, ktorej je v románe pomerne hodne, sa spisovateľ tiež obmedzuje na vonkajšie posunky, nepodávajúc črty pohnutia duše. Pravda, v jednej poznámke ľutuje, že pre prudériu čitateľstva nemôže tak opísať ľúbostný zápal Laury a Cézara, ako to urobil Ariosto v Orlandovi Furiosovi o láske Alciny a Rugiera.

Prekvapuje ma tento význačnejší zmysel pre erotiku pri takom pesimistickom skeptikovi, akým je Žeromski, ktorému je všetko ľudské počínanie opovrhnutia hodné; jedine Kupido by bol darcom rozkoší, ktoré nie sú prázdnym preludom?

Spisovateľovi, akým je Žeromski, vyčítam i spôsob otrávenia Karolíny. Dievča umrelo na otravu strychnínom, ktorý podľa udania autora, nevedno, či samochtiac užilo, či jej bol podaný sokyňou Wandou v pohári ovocnej šťavy. Strychnín je taký báječne horký jed, že i najmalichernejšie, na otrávenie naskrze nepostačujúce zrnko z neho urobí každú tekutinu takou horkou, že by ju ani jeden človek nevypil, ak sa len nechce schválne otráviť. Je neuveriteľné, že by Karolína vypila ovocnú šťavu horkú ako blen, keď si ju nenamiešala sama, čo však podľa ostatných okolností neurobila.

Hlavná osoba románu, Cézar (Čaruš), je prostý pobehaj, nemajúci svoju vôľu a rozvahu. Ak kde možno hovoriť o determinizme, tak je to možné pri tomto Cézarovi Barykovi, ktorého celý osud je určený len pomermi, akoby bol loďkou, hádzanou vlnami, bez kormidla a vesla. Niet v ňom ani potuchy slobodnej vôle, rozhodnutia podľa svojej hlavy. Sám nevie, čo chce, ženú ho okolnosťami vzbudené náruživosti a pudy vždy inou cestou, než akou sa zabral ísť. Z Baku ušiel ako komunista a v Poľsku bojuje proti boľševikom. Na veľkostatku Hypolita zasa i pri komunistických zásadách vďačne žije po veľkopansky a miluje radom /…/ krásne ženy bez výčitiek svedomia. Na komunistickej schôdzke sa so súdruhmi rozvadí a hneď potom pre rozopru s milenkou hodí sa na čelo komunistických robotníkov a napadne vojsko. Vidíme, čo robí, ale vnútorná práca jeho duše nám zostane zahalená, a preto nás i jeho osud nechá chladnými.

Autor nám ukazuje vtedajšie rozhárané spoločenstvo. Nakreslí s úsmevom skeptika i postavu vysokého úradníka, študujúceho spôsoby náprav. Ale všetky jeho figúry, hoci kreslené istými črtami a živo, nemajú v sebe ani zbla nejakej myšlienky, sľubujúcej podľa poňatia autora čo i len možnosť nápravy. A jednako musí byť v Poľsku veľká trieda ľudí, vážnych, hlboko rozmýšľajúcich, ktorým osud otčiny leží na srdci, o ktorých by bolo možno písať i s vážnejším ocenením ich práce. Týchto autor nevzal do svojho rámca, lebo by mu kazili jeho chmúrny, beznádejný obraz.

Nie je možné posúdiť z jedného diela celé oeuvre spisovateľovo. Ale zdá sa, že Žeromski vôbec radšej kreslí veľké rozlohy, ďaleké perspektívy, na ktorých sa detaily len hrubšie vykresľujú, alebo účinkujú len charakteristickými farebnými škvrnami. Účinkuje viac na um ako na cit. A uznám, jeho dielo budí v čitateľovi mnoho úzkostlivých myšlienok a pohne i jeho svedomím. Už tým, že ukazuje biedy, bojuje za ich odstránenie, a tak stojí, bez otázky, na pevnom mravnom stanovisku. Ale i z umeleckého ohľadu je veľkou chybou v tomto románe, že sú v ňom namaľované obrazy myšlienkove nie dostatočne viazané, sú to disjecta membra,[9] držané pohromade len ako-tak životným osudom Cézarovým. Ako kresba spoločenských pomerov vyznejú naprázdno. Akým nič neznamenajúcim človekom je Čaruš, tak v ničom nevyznie i myšlienkove celý opis poľských nezrovnalostí.

I pesimistické zakončenie, zodpovedajúce náhľadom Žeromského, by bolo z umeleckého stanoviska výhodnejšie, než nijaké. Lebo úpadok, možno i Cézarova smrť, pri tých veľkých obrazoch nepadá vôbec na váhu. Odkladáme knihu s prázdnou dušou, cítiac sa oklamanými. Končím s tým, že odsudzujem i pesimizmus i skepticizmus autorov. Nemá pravdu, keď drží stav spoločenstva za beznádejný. Naopak. Už boj o nápravu je pokrok. Omnoho horšia bola tupá bieda nedvižných más. Budúcnosť človečenstva nie je beznádejná. I myšlienkove sa zjavujú nové zore a pomaly sa sprosťujeme chmúrneho materializmu, začínajúc zasa uznávať, že svet je nielen mŕtva hmota, opanovaná nepovedomými silami.

Dnes niet rozvážnejšieho človeka, ktorý by nebol presvedčený, že štát a spoločenstvo nemôže a nesmie trpieť, aby i jeho najbiednejší člen nevedel, kde skloní hlavu na noc a čím uživí nasledujúci deň seba a svoju rodinu. Prestávajú časy, v ktorých nás učili, že musia byť i ľudia, určení celý život trpieť biedu a nedostatok. Nesmieme trpieť biedu! Už i preto nie, lebo máme možnosť ju zamedziť. Treba na to len výchovu. Ľudstvo musí už raz zobliecť vlčiu kožu zverskosti, aby poznalo, že má i dušu, ktorej najhlavnejšou zložkou je láska a milosrdenstvo. Tisíce rokov sme sa vraždili a trpeli pritom biedu a nedostatok. Lup vojny a revolúcie pomohol jednotlivcom, ale nikdy celku a nikdy nie práve najbiednejším. Musíme už raz vstúpiť na opačnú cestu, aby sme ušli tým prekliatym apokalyptickým jazdcom!

Verím, že už nastávajú proroci, ktorí presvedčia človečenstvo, že nie v zášti je jeho spasenie, ale v bratstve, a verím, že ľudia prídu k poznaniu, že nie ubíjanie ich dovedie na rajské polia, ale porozumenie a láska.

Slovenské pohľady 1926



[8] Slovenské pohľady 42, 1926, č. 4, s. 249 — 252; recenzia je uverejnená pod značkou J. G.

[9] disjekta membra — (z lat.) rozpojené údy.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.