E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Kritiky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov

MUDr. Albert Škarvan: Zápisky vojenského lekára

Vydalo Aventinum v Prahe. 1920. Str. 119.

[13]

Koncom osemdesiatych rokov prišiel do Prahy na českú medicínsku fakultu šumný, štíhly mladík dievčenskej tváre, ktorý si svojím veselým, milým spôsobom chytro získal sympatie slovenských kolegov. Bol to Albert Škarvan, narodený v Tvrdošíne. Detský vek prežil v Hybiach, kde jeho matka mala skliepok, výťažok ktorého jej umožnil vychovať svoje deti, hoc i skromne, ale dobre. Albert bol šuhaj vtipný, rád sa zasmial a chytro pobadal smiešne stránky ľudí, ktoré vedel i dosť ostro bodnúť, ale nevyznačoval sa ani zvláštnou usilovnosťou, ani väčšou sčítanosťou. Naopak. Mohlo sa povedať, že jeho duša bola ešte tabulou rasou, na ktorej sa len slabo mihali tône figúr niekoľkých maďarských, na gymnáziu prečítaných románov. Na literárnych a politických hádkach nemával účasť. Radšej si robil posmešky z prihorkokrvných alebo prestreľujúcich dišputantov. Rád mal hudbu, spev a často si i doma spieval príjemným hlasom slovenské a maďarské pesničky.

Vďačne býval na rozličných, i rozpustilejších zábavkách, a keď gáža nestačila na všetky výdavky, často sa prihodilo, že sa posledné dni mesiaca ťažko míňali človeku, zvyklému na hostinské a kaviarenské vyrazenia. V takýto čas, keď je duša bezgrošového študenta smutná, začal Albert hĺbať, ako je to len zle na svete zariadené, že jedni majú všetkého zbytkom, druhým chýba i najpotrebnejšie; jedni rozkazujú i s prestupovaním zákona a iných nechráni zákon ani v ich najsvätejších právach. Keďže sa podobnými myšlienkami dosiaľ nezaoberal, o nich knihy nečítal, pokladal tieto porovnania za zvláštne svoje vynálezy a dával na ne takú váhu, akú dávajú ľudia, pobadavší po prvý raz veci, ktoré skúsenejší pokladajú za dávno zovšednený a ich vôbec nevyrušujúci úkaz. Takíto ľudia sa stávajú podľa náruživosti alebo netrpezlivej nevraživosti svojej povahy anarchistami, komunistami, socialistami, alebo, keď sú trpiacejších a k mysticizmu náchylnejších duševných sklonov, hľadajú ich rozuzlenie a ich nápravu v bohu a vo vierach. Škarvanovej neagresívnej povahe zodpovedalo uspokojenie v bohu, a keď dostal do rúk diela práve v tie časy po celej Európe populárneho Tolstého, zakotvilo sa v ňom pevné presvedčenie, že nezrovnalosti, ničiace pokojný život človečenstva, možno premôcť jedine len oddaním sa bohu a najprísnejším sledovaním zákonov kresťanskej viery. Sám od seba na iné rozlúštenie neprišiel a z kníh sa iné nedočítal, lebo vtedy žil a mrel len za Tolstého. Pozdejšie čítal aj iné diela. Ale podľa ideí, obsiahnutých v jeho zápiskoch, pochybujem, že by to boli bývali knihy iného smeru, ako také, ktoré zodpovedali jeho vtedajšiemu cíteniu a už v ňom nahromadeným myšlienkam, a tie boli vtedy úplne v krážoch tolstojovského, nad každú možnosť ľudskej výkonnosti premršteného kresťanstva. Potrebným sa mu zdalo čím najhlbšie pokorenie, úplné zrieknutie sa svojho „ja“ v záujme všeľudstva. Myslel, že trpením a vyhladením každého egoizmu možno premôcť surovosť, zbabelosť a sebalásku. Videl a cítil sám na sebe bolestne, že ľudia vďačne pášu pre dosiahnutie pohodlnejšieho a bujnejšieho života i najväčšie ukrutnosti aj vtedy, keď sú presvedčení, že sa dopúšťajú neprávosti, a jednako si predstavoval, že je možné ľudí napraviť príkladom sebaobetovania. Spôsob žitia ohromnej väčšiny ľudstva podľa platných zákonov, pri štátnom zriadení, sa mu zdal nemravný a v mnohom ohľade ohavný, a bol by najradšej zrušil všetky zákony a miesto štátov zaviedol anarchiu s úplnou slobodou. Nepočítal s tým, že žitie v spoločenstve je úplne nemožnou vecou bez akýchsi smerníc a že keď musia byť predpisy, musia byť i poverenci, dozerajúci na ich dodržiavanie; nepočítal ani s tým, že ľudia sú slabí a že nikdy v nijakom spoločenstve nedodržiavali a nedodržiavajú zákony tak, aby sa kryli ideálom. Zaiste je našou povinnosťou snažiť sa, aby boli chybné zákony a ustanovizne nahradené dobrými, a on podľa svojho chápania chcel urobiť v tomto ohľade svoju povinnosť a vypovedal poslušnosť vrchnosti, ktorú pokladal za škodlivú, zabudnúc pritom, že jeden z najhlavnejších predpisov jeho učiteľa bol: neprotiviť sa zlému.

Ľudia bojujú za nápravy svojich pomerov; to je i našou povinnosťou. V tomto boji je zaiste najprimeranejší ten spôsob, ktorý s čím najmenším poškodením svojich blížnych vykoná najväčší obrat k dobrému. Myslím, že Škarvanovo pokračovanie nebolo naskrze cieľuprimerané. Nedosiahol ním nič iné, ako že trýznil seba a svojich najmilších a najbližších, zanedbajúc kvôli uspokojeniu svojej duše povinnosti, ktoré mal voči najlepšej matke, snúbenici a svojej rodine. Navyše ho opustila na dôsledné vykonanie svojej obete i sila, lebo pred novým vstupom do služby vojenskej ušiel do Ruska.

Bol to rozhodne čin, isté podivenie — viac ako obdiv — vzbudzujúci. Bezvládny človiečik, so skromnou duševnou výzbrojou, postaví sa do cesty Molochovi militarizmu, ktorý mal silu vohnať do najnevoľnejšieho otroctva, na roky konca nemajúce, milióny a milióny najvyberanejších chlapov celej Európy, donútiac ich obetovať zdravie a život proti presvedčeniu. A tomu sa vzoprel Škarvan. Je to taký ohromný donkichotizmus, že v tú chvíľu celá Európa hodila naň okom. Pravda, hodila len okom a išla ďalej. Či Škarvana nehnala k nemu i ctibažnosť, bolo by mojím zdaním ťažko odtajiť.

Ale keď sa z ideového ohľadu i nemôžem oduševniť za jeho skutok, tak o Škarvanovej povahe, posudzujúc ju na základe jeho zápiskov, nemožno hovoriť bez dojatia. Jednako obetoval svojej myšlienke svoju slobodu, svoju existenciu, skoro svoj život a žiaľ najbližšej rodiny, ktorý mu iste spôsobil hodne duševnej bolesti. Opis jeho vypovedania poslušnosti, jeho súdenia a žalárovania robí dojem uchvacujúcej úprimnosti. Škarvan preukazuje toľko koncentrovanej energie na znášanie útrap bez reptania proti bohu, že je to nemožné čítať bez obdivu. Opisy žalárov účinkujú bezprostrednosťou, akou môže rozprávať len človek, ktorý opisovanie zažil sám, a to bolestne.

Ale pri všetkom prízvukovanom kresťanskom asketizme a pri všetkom oddaní sa do vôle božej sú v knihe momenty, dokazujúce, že mu kresťanský duch milosrdenstva a lásky neprešiel do krvi. Často hromží na svojich žalárnikov a sudcov, nehľadiac pochopiť aj ich duševné rozpoloženie. Zabúda, že sú to len za služobné výkony nezodpovedné čiastky stroja. Kristus prihojil Malchusovi ucho, ktoré apoštol odťal. Pre ten kúsok každodenného chleba musíme všetci obetovať svoju slobodu a často i svoje presvedčenie. Je otázka, či by spoločenstvo vôbec mohlo obstáť, keby sme sa sprotivili donášať svojmu spolužitiu túto obeť. Súdiac len na základe zápiskov, myslím, že je ťažko oslobodiť ho celkom i od puritánom vyčítanej samospravodlivosti, totižto že hrešil trochu i on ako farizej, tešiaci sa, že nie je takým hriešnikom, ako bol colník. Lekársku vedu a povolanie veľmi nemilosrdne odsudzuje, označujúc lekárov za kaukliarov. (Nádejam sa, že by tento posudok okrem Bernarda Shawa a jeho prívržencov málokto podpísal.) Vôbec hľadí na všetky povolania (okrem trestancov) so značným opovrhnutím, zabúdajúc celkom na to, že tout comprendre, c’est tout pardonner,[14] čo by bolo možno žiadať od človeka pravým kresťanským duchom nadchnutého.

Taký moment je i to, že preto, aby dostal noviny, píšúce o jeho skutku vypovedania poslušnosti, naviedol dobrého kľúčiara, aby mu ich doniesol z pošty, nepočítajúc s tým, akému nebezpečenstvu vystavuje tým nielen seba, ale i toho neboráka, ktorého nemilosrdne zavreli preto, aby sa Škarvan prípadne mohol kochať na rozruchu, ktorý spôsobil. Môžeme hľadieť na toto pokračovanie z hocijakého stanoviska, ťažko bude odtajiť, že nebola jeho pohnútkou, aspoň čiastočne, i márnivosť.

Kniha je i s týmito pokleskami dokumentom charakteru, keď i nie dokonalého, ale i pri svojej slabosti jednako šľachetného a cenného. Škarvan chcel napomáhať spaseniu ľudstva a doniesol svojmu presvedčeniu veľkú obeť. Pravda, doniesli svojmu presvedčeniu obete i iní, a väčšie. Bolo takých mužov i na Slovensku viac, ktorí, bojujúc nie za chiméry, ale za statočné právo svojho národa, trávili dlhé, utrápené chvíle v žalároch. Ale títo neurobili taký rozruch, ktorý spôsobil skutok Škarvanov. Boli to mužovia, ktorí vedeli, čo robili, a čo mali urobiť, to i urobili bez akéhokoľvek sentimentálneho romantizmu, len v povedomí tvrdej povinnosti. A ich práca ani nepozostávala len z jedného chvíľkového výbuchu, ale bol to neprestajný boj cez celý život, strávený skutočne v apoštolskej chudobe.

Vôbec Škarvan vychádzal pri svojom heroickom skutku len zo seba: postavil sa na odpor, lebo nemohol zrovnať so svojím svedomím, aby slúžil ustanovizni, ktorej oprávnenosť neuznával, pritom však nevidel a necítil nekonečný rad krívd, páchaných na jeho národe, ktorého len jednou, a nie ani najväčšou, ranou bolo, že musel nevoľníčiť v cudzích vojenských službách. Jeho svedomie sa neozvalo, keď nesmel hovoriť materčinou a keď jeho samého a jeho slovenských bratov pripravovali o právo národného bytia. Keď bol v tom duševnom nastrojení doniesť obeť svojmu presvedčeniu, mal ju doniesť za svoj národ, ktorý mu mal byť bližší ako všesvetová pliaga militarizmu, a keď by bol trpel za mnohých mu najbližších, a nielen za svoje osobné presvedčenie, nebola by sláva jeho činu vyrazila ako raketa do výšavy, v ktorej prskla, praskla a zhasla bez stopy.

Pravda, pán Fr. X. Šalda by ho nebol oslavoval ako plnokrvného a jediného slovenského Európana, ktorého „jeho slovenské okolí nedovedlo oceniť“, lebo „přečníval je příliš“, ale vo vďačnom národe by sa boli našli veľmi mnohí, ktorí by boli vedeli uctiť jeho prácu a obeť.

Napokon poznamenávam, že čím najrozhodnejšie odmietam túto poznámku pána Fr. X. Šaldu v In memoriam Alberta Škarvana: „A nikdo snad nepocítil prostou pravdu, že v ňem zemřel první Slovák, který se dopial úrovně současné myšlenky evropské, který myslil a žil velikou ideou lidského bratrství v duchu nejčistšího křesťanství a nejčistšího evropského mezinárodníctví v době, kdy jeho vlastní krajané se dusili v různých lokálních obmezenostech“.

Boj o život slovenského národa nebol „lokálnou obmedzenosťou“ a mužovia, ktorí ho bili, neboli len preto prostí pochopu čistého „evropského mezinárodníctví“, lebo sa nechceli dať vyničiť maďarizmu.

Keby Vajanský, Mudroň, Hviezdoslav, Škultéty atď, atď., vôbec mužovia, zaoberajúci sa týmito „lokálnymi obmezenostěmi“, boli namiesto toho, ako Škarvan, blúznili o „nejčistším křesťanství“ a „nejčistším mezinárodníctví“, mohli by sme vláčiť i dnes maďarské jarmo, lebo by sa v príhodnú chvíľu sotva bol našiel Slovák, ktorý by sa bol postavil za zlúčenie Slovákov s Čechmi.

Slovenské pohľady 1926



[13] Slovenské pohľady 42, 1926, č. 6 — 8, s. 568 — 571; zb. Jégé v kritike a spomienkach. Bratislava 1959, s. 604 — 608.

[14] tout comprendre, c’est tout pardonner — (fr.) všetko pochopiť znamená všetko odpustiť.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.