Kritiky

Historický román. Nákladom Slovenského Východu v Košiciach, 1927. Str. 282.

^[34]

Naša sympatická rozprávačka p. Terézia Vansová nám podáva kresbu obyčají a mravov našich zvolenských predkov na začiatku 19. storočia. Jej rozprávka, ktorú nie celkom oprávnene menuje románom, hodne obšírne maľuje, ako sa za oných časov vozili, ako hodovali, šatili sa, súdili a volili stoličné úradníctvo. V tomto trochu priobšírnom opisovaní tečie dosť tenkým prúdom mátožná história viacnásobného perverzného vraha žien Ludvika Feketeho, ktorého vtedajšia zemianska justícia odsúdila mierne, len na segedínske galeje, vtedy, keď nešťastnej, podľa našich pochopov, nevinnej Madlene dala sťať hlavu pre vraždu dieťaťa.

Pani Vansová vie živo rozprávať, má sklon k nenútenému humoru, tak sa zdá, študovala dobu, o ktorej píše; škoda, že všetky tieto prednosti upotrebila na kresbu tak krajne nesympatického predmetu. Ale keď ju už ten predmet zaujal, tak mala jeho hrôzu mierniť, a nie ju ešte stupňovať nesmiernou pasívnosťou obetí a nie menej mátožnými epizódami. Odpor, ktorý vzbudí v čitateľovi, je taký veľký, každé upokojenie podráždenosti také nedostatočné, všetci dejatelia románu taká zberba, že ani milý rámec domácnosti zvolenského hodného mešťana Jurka Bánika zlý dojem nezmierni. Históriu ani nie človeka, ale diabla, Feketeho, rozpráva vlastne Bánikova žena večer na priadkach. Tento rámec neprilieha obsahu; čitateľ sa počuduje, ako mu táto prostá osoba cituje po latinsky, ako reční, ako dopodrobna pozná dejepis svojej stolice, keď vypočíta nielen mená úradníkov i z minulých pokolení, ale cituje i obžalobné, obhajobné reči, pozná súdnictvo atď. Pani Vansová v zápale rozprávania zrejme zabudla, komu, v akej spoločnosti a aké reči dala do úst. Je to škoda, lebo keby sa bola držala predstavy, čo Bánička mohla ozaj rozprávať, bolo by jej dielo celkom iste mnoho vyhralo na umeleckej cene.

Slovenské pohľady 1927