ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Z rozpomienok advokáta.)

Bránil som akéhosi nešťastníka pred porotou. Prípad bol zaujímavý. Muž prišiel v noci domov. Žena pyskaňa, rozumie sa, vyčitovala a stupila mu aj do svedomia aj do cti. Nezniesol to a pohladil ju troška po hlave. Nie dlaňou, ako robievajú zamilovaní, ale päsťou. Žena vykríkla, že ju zabije. Svokor, ktorý spal na posteli, sa náhle zobudil. Skočil, chytil sekeru a zabil zaťa bez akejkoľvek predmluvy. Všetko to stalo sa ani za minútu.

Prečítal som si niekoľko úvah o nepríčetnosti ľudí, najmä o takzvanej somnolencii, to jest o tom stave človeka, v ktorom sa nachádza hneď po rýchlom prebudení, kým príde k sebe.

Reč som si napísal, naučil ju naspamäť, vypísal mená kapacít, jednotlivé odseky úvah, porobil značky, kde budú nasledovať citáty, poznačil ich červenou ceruzkou a všetko to strčil s písmami a trestným zákonníkom do advokátskej kapsy.

Bolo treba okolo štvrtej ráno sa hýbať, aby som sa dostal na deviatu hodinu rannú do sedriálneho mesta na pokonávanie.

Ako som sa dostal do vozňa, hneď som zadriemal. Zobudil ma priateľ Zurkovský, notár z Orešoviec. Vysoký, tenký chlap, s tenkými vymastenými fúzmi ako šidlo, tenkou tvárou, driekom a nožičkami ako pipasáriky. Šiel na poľovačku a bol v krátkom poľovníckom kožuchu, klobúčiku skoro bez striešky, hrubých žltých topánkach a pančuchách do kolien, flintou duplovkou a kapsičkou, ktorú som mu bol voľakedy požičal a ktorú mi nevrátil. Upotrebúval ju na patróny, kapsle, broky a gule. Mával v nej merťuk na pušný prach, prístroj na robenie patrónov atď.

Mne bola táto kapsička voľakedy veľmi milá, lebo som ju bol dostal od ženy do daru na naše prvé spoločné Vianoce.

Preto som si kúpil podobnú, keď som prišiel na to, aby človek nepožičiaval svojmu priateľovi peniaze, fajku a knihu, ale ani advokátsku tašku.

Vyrozumel som, že ide s celou spoločnosťou na diviaky.

Kapsičku si otvoril, vyňal z nej aparát na robenie patrónov, pripevnil ho na stolíček pod oknom a počal robiť patróny. Ja som si obzeral jeho flintu.

„Krásna flinta,“ poznamenal som.

„A ako výtečne nesie. Ani sa nedá s ňou pochybiť.“

Vzal mi ju z ruky a počal vysvetľovať systém duplovky. Kapsu zavrel aj s aparátom a položil k môjmu klobúku. Keď mi všetko dopodrobna vysvetlil, opýtal sa ma:

„Ty nepoľúvaš?“

„Nie. To je barbarská zábava.“

Zasmial sa pohrdlivo.

„Nerozumiem tých ľudí, čo nepoľujú,“ počal. „Veď je to najkrajšia zábava… Si von pod holým nebom, v prírode. A príroda je ako krásne dievča. Či sa zobúdza, či kvitne, či umiera, či je mŕtva, vždy je krásna. Ja ju najradšej mám, keď je mŕtva, bielou snehovou plachtou prikrytá, lebo vtedy najskôr zradí nám poľovníkom, kde čo skrýva…“

„To je príroda a nie poľovačka,“ protestoval som.

„A je to aj najzdravšia zábava,“ pokračoval, nedajúc sa mýliť mojou poznámkou. „Si na čerstvom povetrí. Jediný najúčinnejší nektár, čo nemusíme kupovať. Najlepšia medicína bez apatéky a bez apatekára. Si v poli alebo v hore, saješ bezprostredne ten nektár, tú medicínu. Chodíš, beháš. Žalúdok ti troví ozlomkrky, krv koluje aj v najzanedbanejšej čiastke tela. Hlava ti je jasná, srdce smelé…“

„Odhoď flintu, tak áno.“

„Čo by odhadzoval. Vyhladnem, hneď si aj zastrelím na pečienku… Aj z ohľaďu vedy odporúčam ti poľovačku, ako najmúdrejšiu zábavu. Poľovník sa najviac dozvie. Ty toho zvera, na ktorého poľuješ, musíš poznať, ináče ti na dostrelenie nepríde. Jeho zvyky, jeho náturu treba mať v malom prste. Ty ani to nevieš, ako sa máš postaviť, keď fúka vietor, povedzme, zdola. Ako sa skryť, aby ťa zver nepocítil? Kedy a ako streliť na hlucháňa? Sprostý zajac ťa prekabáti…“

Začalo ma hnevať, že sa tak rozhadzuje.

„Aký hrdý. Nikdy nič nazastrelíš. Ani dnes,“ začal som ho prekárať.

„Ja? Nikdy nepochybím. Počkaj, vykolem ti oči diviakom, čo dnes spálim. Mám predtuchu.“

„Stavme sa, že nespáliš.“

„No,“ a podal ruku.

„Desať fliaš vína.“

„Dobre.“

Stisli sme si ruky.

„A kam idete?“ spýtal som sa.

„Do Firkanoviec. Odtiaľ vozmo.“

„To sa v Rebeli rozlúčime.“

„Veru. Ty hore, ja dolu.“

„Dlho čakáme?“

„Skoro odrazu príde aj horný, aj dolný vlak. Asi pol hodiny.“ Po chvíli sme aj zosadli, ale na krížne vlaky sme dlhšie čakali. Bolo opozdenie. Ja som ustavične pozeral na hodinky, či dôjdem na deviatu na patričné miesto. Čertovská vec by bola, keby sa tak opozdil. Bol som nervózny. Chodil som čakárňou. Vychádzal na perón. Vyzeral vlaky. So Zurkovským som sa skoro pohádal a dosť ľahko by bolo prišlo aj ku zvade, ale zavolali do čakárne:

„Firkanovce, Bolemany, Rušť, sadať.“

A hneď potom:

„Curany, Plošť, Berezany, sadať.“

Schytili sme naše veci a každý vysadol do iného vlaku.

Vicinálka^[91] ťahala sa ako húsenica. Rúčka na hodinkách blížila sa k deviatej a ešte dve stanice. Nemohol som obsedieť. Otváral som okná raz na chodbe, raz v oddiele, vystrkoval hlavu, krk sem-tam vykrúcal a hľadal vežu sedriálneho mesta. Nebolo ju vidno. Či sa prepadla, či čo? — Šomral som a hrešil na všetky vicinálky, ktoré sa môžu na orechovej škrupine prekotiť a pre jedného slimáka na koľajniciach vrátiť. Ponosoval som sa nahlas sám sebe, že ma pán boh tak tresce a tak sa mi vidí, že som aj nohami zadupkal v hneve a reptaní na svoj mizerný osud. Aký je prézes, dá mi po nose, ak neskoro prídem. Rád by bol pohnať celú mašinku, ale tá len fučala, pomaly, komótne vypúšťala dym, hrkala a škrípala podľa svojej vôle. Keby bol býval nablízku konduktor, alebo vodič železnice, alebo ten, čo rýchlosť týchto predpotopných detských hračiek rediguje, bol by sa zamotal do aféry, taký som bol napálený. Možno, že by bol aj celý cigárnik ponúkol, len aby pohnali. Nuž ale bol som sám a poučil som sa.

Bolo deväť, keď som zazrel vežu. Desať minúť po deviatej, keď sme napokon zastali a mohol som vystúpiť. Pustil som sa behom ku sedriálnej budove. Vyletel hore schodmi a vrazil do siene. Práve vstupoval predseda so sudcami. Porotci už boli dnu. Vydýchol som si. Zhodil kepeň a dal ho sluhovi aj s palicou a klobúkom. Kapsu strčil som pod pazuchu a sadol si na svoje miesto.

Pot sa mi rinul z čela a krku. Nestačil som utierať. Srdce mi tuho bilo a ruky sa triasli.

Vec som mal znamenite preštudovanú. Svedkovia svedčili dobre. Lekári, znalci duševných rozpoložení, boli môjho náhľadu.

Pri obrannej reči pustil som sa do rozoberania somnolencie. Širokým gestom prehovoril som ku porotcom:

„Ctení páni porotcovia! Distingvujme a nikdy sa neprenáhlime. Nepríčetný človek môže byť človek zdravý alebo chorý. Nepríčetný chorý menuje sa bláznom… Nepríčetný zdravý je alebo celkom opitý, alebo tak rozhnevaný, že mu hnev rozum zatienil… Ten, koho ja bránim, nebol ani opitý, ani rozhnevaný. On vtedy, keď zabil svojho zaťa, spal. Áno, ctení porotcovia, on spal… Ako hovorí nemecká kapacita… Ako hovorí tento…“

Meno kapacity mi nemohlo chytro prísť na um. Mal som ju poznačenú aj s citátom medzi písmami v taške. Rýchlo som ju otvoril, hovoriac:

„Krásne sa vyslovuje… Nech mi je dovolené jeho vlastnými krásnymi slovami…“

Vopchal som ruku do tašky a vyňal písma a značky.

„Utešené slová…“

V tom ma čosi pichlo do prsta. Ruku som z kapsy vytrhol. Tá sa prevalila a ja hádžuc rukou v povetrí od bolesti s vytreštenými očami som hľadel, čo sa robí.

Vysypali sa na zelený stolík patróny, pušný prach, broky, gule, hilzne na patróny a aparát. Gule skotúľali sa zo stolíka na podlahu až ku porotcom. Poľovnícky nožík trčal z kapsy. Merťuk na pušný prach zaletel ku fiškusovi. On ho rukou zachytil a udrel naň tak, že všetky rúčky a ceruzky počali sa hýbať a kotúľať. Ktorýsi červenovlasý porotca vyskočil. Za ním druhý, tretí. Utekali zbierať popadané veci. Prézes sa na stoličke nepokojne pošuchol a prehnúc sa cez stôl, pozeral, čo to porotcovia zbierajú.

Nemohol som hovoriť od prekvapenia a musel som mať veľmi sprostú tvár, lebo sa mi jeden prísediaci sudca zasmial. A ako som sa obzeral, tak som videl, že sa aj fiškus smeje, i niektorí porotcovia i sám prézes. Trvalo aspoň desať minút, kým som sa zotavil a vec si vysvetlil.

S horkým úsmevom som poznamenal:

„Cestoval som s poľovníkom a kapsy sme si prečarovali…“

„Aby človek vždy distingvoval a nikdy sa neprenáhlil,“ šibol ma predseda, citujúc z mojej obranej reči.

Uklonil som sa mu na znak súhlasu a zachytiac tento citát, pokračoval som v reči.

Idúc z pokonávania, skoro som sa sám sebe zasmial. Predstavil som si, ako Zurkovský strieľal s citátom nemeckej kapacity. Diviaka iste nespálil a mne stránku aj bez citátu oslobodili. Na tú radosť dobre padne vypiť si vybratých desať fliaš vína.

Naspäť idúc, na vicinálke ma ešte jedna radosť očakávala: Prišlo mi na um meno kapacity: Freud!^[92] Aby ťa čert vzal. A doma ešte jedna:

Zurkovský mi vrátil kapsu aj s písmami.

Iste v hneve.