ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Ketzerovských poliach bránili. Bol jesenný, hmlistý, nepríjemný deň. Drobný, stály dážď pršal od rána. Ľudia i kone mokli. Záprahy ťažko ťahali brány, ľudia lenivo, zdĺhavo kráčali popri nich. Sopľavá, lipkavá zem sa im lepila k podošvám. Od mokroty ťahala vlažná, prenikavá zima. Po horách gúľali sa nefarebné, šedivé oblaky, spúšťali sa zo sivého neba na lesy, cesty a krovia.

Karol Ketzer, pán majetku, sa díval na robotníkov. Opretý odzadku o hrubú palicu so psou hlavičkou, v kožušinovom kabáte s kunovým golierom, s okrúhlou zelenkavou čiapkou na hlave, vo vysokých čižmách a nohaviciach štukovej farby krútil svojou hlavou sem i ta, niekedy si natiahol zmoknutý fúz, keď mu od dažďa zvisol, bral do hrsti tenkú, šedivastú, končitú briadku, prešľapoval na mieste a pohmkával.

Ľudia čakali, že povie: „Prší. Choďte domov. V takomto čase sa v poli nedá nič robiť. Lepšie by bolo v humne mlátiť. To by bola robota suchá, čistá.“ Nepovedal. Stál a díval sa. Golier vyhrnul, aby voda netiekla zaň. Hlavou mu tiahli iné obrazy a nie, čo mu ukazovali polia, hory, cesty, kone, ľudia. Sedela mu v myšlienkach kartárska kompánia, ktorú nechal len nedávno v Prešove i s desaťtisícimi zlatými. Tam v izbe číslo sedem v hostinci „U čierneho orla“ hral s nimi farao a obrali ho do posledného grajciarika. Keď už nemal čo vsadiť do kasy, vyhnal bandu a dal sa zaviesť na svoj majetok do Ploského, že sa chopí zase gazdovania, aby vytĺkol nových desaťtisíc alebo aspoň päť a vrátil sa hrať do Prešova. Žiadať revanš. Veľmi ho mrzelo, že ho tak vyrabovali… Hej, keby bol dostal deviatku, mohol ešte sedieť v meste. Ešte dobre, že nepostavil na tú kartu svoj prešovský dom.

Zimomriavky mu prebehli po chrbte. Počalo mu byť chladno. Pôjde domov, pomyslel si, ale prišiel k nemu gazda Rylko, ozruta chlap v ošuchaných panských šatách. Sňal pred ním široký, mäkký, nemecký klobúk, ktorý kedysi i so šatami dostal od pána, a s poníženou úctivosťou sa ho opýtal:

„Nenecháme túto robotu na zajtra? Prší. Ťažko je, pán urodzený s koňmi. Lepšie by bolo azda mlátiť.“

Pán ako čoby ho nebol počul a či nechcel počuť, zvrtol hlavou na opačnú stranu. V hlave mu ešte stále skákala deviatka. Boli by sa škrabali hráči… Neodpovedal. Len na opakovanie otázky ťažkým, tvrdým, hrubým hlasom rozkázal:

„Ďalej brániť!“

Po chvíli prešiel z medze na cestu, kde ho čakal krytý koč. Palicou si očistil čižmy od šúplat a nemotorne vliezol dnu. Kočiš mu zakutal nohy do medvedej kože.

„Domov!“ zahúkol.

Mohlo byť okolo jedenástej. Dážď zosilňoval. Cez rozbité okno kočiara počúval, ako šuští v krovinách a stromoch, plieska do mláčok na žltej, vyrytej ceste. Díval sa, ako sa koľajnice plnia vodou, ako tečie z kolies a hromadí sa blato na stupadlách. Kone neveselo šli z nohy na nohu, mokré zadky sa im parili, šuba kočišova smrdela barančinou.

Pán ešte vždy myslel na nešťastnú deviatku a na revanš… Ako sa uškľabil lakomý Berthóty, keď videl jeho osmičku… Ako zhrabol kostnatými rukami kopu bankoviek… Fuj!

„Zatni do tých koní,“ zakričal na kočiša.

Pobehli. Len na chvíľu. Koňom sa nechcelo utekať a kočiš ich šanoval.

„Zatni, vravím. Cvalom!“

Azda si myslel, že kone sú Berthótym, a takto sa mu chcel pomstiť. Bol ním skorej kočiš, ktorý sa ledva vedel udržať na baku, keď sa kone pustili do cvalu. Samého Ketzera vyhodilo, potom šmarilo zo strany na stranu, skoro vybil hlavou i druhé okno kočiara, chytil si zelenú čiapočku, ktorá sa mu nakrivila a len-len že nezošuchla a nevyletela von oknom. Dážď počal šibať a fŕkali kusy blata na šaty, na tvár. Zo stúpadiel sa liala riedka, hustá, žltá chamuľa. Kočišovi sa zalepili oči od bahna z konských kopýt. Musel potiahnuť opraty, aby sa pán s kočišom a kočom nedolámali.

„Žeň!“ kričal pán.

Kočiš si vytrel rukávom oči a plesol bičom do koní. „Čo počneš s bláznom?“ myslel si. „Ešte ma tu ovalí tou psou palicou.“

Pri skrute cesty predsa stíšili. Ukázali sa medzi stromami staré, čierne múry kaštieľa. Nad nimi trčali začmudené, obrýpané komíny, tmavý šindeľ strechy so zelenkavým machom, z ktorého vyrástli tenké, chudorľavé, ojedinelé, krátke stebla. Kde-tu tmaveli prehnité diery a otvorené kukly bez zátvorov ako vybité oči. Bol to kaštieľ, do ktorého pršalo. Pod dierami na povale boli podložené nepotrebné, otlčené lavóry, putne, misy, hrnce. Pod jedným veľkým otvorom tiekla dažďová voda do rozsušenej zvárky a zo zvárky na povalu, z povaly do akejsi rytierskej, neobývanej izby dolu stenou na kamennú podlahu. Múry sa pukali. Na jednej strane kaštieľa bola stena podopretá brvnami. Túto stenu strážila osobitná stráž. Ketzer povedal, aby sa, vraj, nezvalila. „Ako by sa nezvalila,“ hovorili ľudia, „zvalí sa, ešte i stráž zasype,“ ale pán, keď ho chceli osvietiť, odbavil ich nakrátko:

„Strážiť!“

Myslel nie tak na stenu, ako skôr na poklady, čo boli v dome. Stráž je potrebná, aby nevykradli poklady z domu. Keby bol Ketzer pred svojimi ľuďmi vyslovil argument o pokladoch, boli by sa mu možno i do očí zasmiali:

„Aké poklady? Vari tie sovy a kuviky na povale, či tie železné truhly s nepotrebnými papiermi a nevyplatenými účtami?“

Pravda, pokladov v dome nebolo. Čo bolo lepšie, odviezla pani do Bogdanoviec, kde sama gazdovala na muža a na syna. Zostalo niečo perín, vypchatých kancov, medveďov, vtákov, jeleních rohov, loveckých flínt a starých kapsí, medvedie kožušiny, hrôza hlineného náčinia, hrnčekov a hrncov, mištičiek a mís, jedna strieborná lyžica, nožík a vidlička, i to pre paniu, keď príde na majetok pána navštíviť, no a tie železné truhly, ktoré sa ani pohnúť nedali, a v nich papiere a papiere. Aké poklady? Kto by to vynášal? Keby poklady, dávno by ich bol pán prekartoval. Tak vravia ľudia. Poznajú svojho pána. Náš pán je kartár, zlý hospodár, prefúka všetko…

Lenže ľudia sa mýlia. Práve tie papiere sú najväčším bohatstvom v dome. Medzi nimi leží Dimitrij Kecher de genere Aba,^[47] čo obsluhoval uhorského kráľa Kolomana,^[48] keď bol ešte kniežaťom, a keď bol už kráľom, on ho sprevádzal v Haliči, kde ho chytili a uväznili. Tento slávny predok podával kedysi jedlá Ondrejovi II.,^[49] kráľovi uhorskému, šiel s ním do Svätej zeme, kde sa ho Saracéni^[50] tak naľakali, že ušli. On to bol, čo preklal mladšieho brata babylonského sultána, a priniesol svojmu kráľovi. Potom, keď prišli Tatári, skoro by boli zlapali chudáka Ondreja II., nech nepriskočí Dimitrij. V Dalmácii šípom zastrelil vodcu Vulta…^[51] Tam spočíva v zošúľanom papieri aj iný predok: Alexander „s mohutnými ramenami“, ktorý sa bil pri Rozhanovciach za Karola Róberta^[52] do tých čias, kým ho neranili… Alexander II.… Dimitrij III., judex Cumanorum,^[53] ktorý zachránil krajinu pred úpadkom… Peter II.… Peter III.… Ondrej II., panský sluha Tökölyho…^[54] Nešťastný Ondrej III., ktorého dal sťať Caraffa…^[55] Tam v tých papieroch bol iste i list Ferdinanda II.,^[56] kráľa a cisára, v ktorom je vychválený Ambrosius Kecher, ako padol pri Lipovci, keď ho bránil proti kráľovi Jánovi. Hej, hej, v tom liste je spomenutý i otec Ambrosiusa, neznámo ktorý Ondrej, ako sa bil proti Turkom pätnásť rokov, ako dobyl Fiľakovo, ako slávne vicišpánčil deväť rokov, potom bol vojenským sudcom, dobýjal Pešť, obliehal Budín, bojoval proti Bočkajovi,^[57] vyslali ho ako delegáta do Prahy a zas sa bil proti Bethlenovi…^[58] A Štefan, zavraždený v Peklíne… A František… A iní mnohí Kecherovci, Keccerovci, Kezzerovci, Keczerovci, Ketzerovci de Miške, de Kutaš, de Lypolch, de Radván, de Sékudvar, de Zurduk…

Tie truhly sú hrobky starej slávy, zatvorené na zámky. Ktorých sa tá sláva týka, tí vedia celú minulosť naspamäť. Vedia, že zapadla, ale si myslia, že chránia poklady, ku ktorým viedli kedysi krvavé šľapaje. Tí, ktorých sa to netýka, tým je stará sláva cudzia, možno, smiešna. Kto by teda chodil do týchto krýpt a vhlboval sa so skrúšeným citom do ožltlých listín, vybledlých krasopisných riadkov s krásnymi iniciálkami, ako do modlitby? Jedným sláva, druhým naničhodný papier. Obidvoje v truhle. Kto by to strážil?

Ale Ketzer, keď mu „direktor“ kaštieľa a dvora, Ďuro Furdík, mladý sedliak bez fúzov, s okrúhlymi lícami, vo vyšívanej košeli a veste, vo vybíjaných čižmách vravel, že by bolo lepšie novú stenu vymurovať a stráž použiť na múdrejšiu prácu, lebo takto, ak sa stena zrúti, kľakne pol kaštieľa, z pol pleca mu odvrkol:

„Ďalej strážiť.“

To bolo také ako „ďalej brániť“. Strážili ďalej.

Z koča, na ktorom sa viezol, vidno bolo už nápis nad hlavným vchodom. „Keczer Andreas de Lypócz, com. et capit. Philisteor. et Cumanorum maior et minor in Hung. An. 1627.“^[59] Za chvíľu vbehli do brány a do dvora. Pán zoskočil a prešiel rovno do svojej spálne.

Bola to veľká bielená izba bez náradia. Dve železné truhly, jeden malý stolíček a ťažká drevená stolička. Postele nebolo. Miesto nej ležali na podlahe rozprestreté medvedie kože. Na jednej spával, druhou sa prikrýval. Neďaleko nich stál nízky biely stolček, aký obyčajne kladú pod nohy. Zelené kachle. Na stene železné tyčky s otvormi, do ktorých sa kedysi kládli fakle. Dolu okolo múru zo steny vyčnievajúce murované výklenky miesto lavíc a sedadiel. Dlážka drevená s vychodenými doskami, z ktorých trčali hľuzy, dobré na to, aby sa o ne neznámy potkýnal.

Zvliekol kožušinový kabát, hodil k medvedím kožiam a sadol si na „šamerlík“. Široké, veľké kolená mu trčali k brade. Chrbtom sa oprel o zabielenú stenu a čakal. Na tomto stolčeku prijímal hlásenia, ponosy, deputácie, hostí. Najmenej bolo hostí. Prišiel len ten, kto nepoznal zvyky Ketzerove. Ketzer hosťa prijal, uvítal, ani nepovstanúc zo stolčeka. Ponúkol ho, aby si sadol, ale hosť nemajúc si kam sadnúť, tázavo sa díval na ťažkú stoličku a výklenky zo stien, nevedel, čo robiť a sadol si obyčajne na zaprášený výklenok. Niekedy pozýval hosťa i na obed, ale kto zostal, nikdy viac neprišiel ku Ketzerovi na obed. V tejto izbe obedoval i spával. Bývalo to prechodné, na krátky čas. Akonáhle zozbieral nejaký groš, dal zapriahnuť do koča a šiel do Prešova. Na stálo sa nezariaďoval. Keď Furdík núkal, že mu izbu ako sa patrí zariadí, dá sem posteľ i periny, Ketzer ho odbil:

„Netreba. Takto bude i naďalej.“

„Aspoň ešte zo dve stoličky. Hostia si nemajú kde sadnúť.“

„Nech stoja.“

V izbe bolo nepríjemne, pošmúrne, vlhko i chladno. Na oblokoch rozbité tabule, kde-tu olejovým papierom zalepené. Dážď bil do nich. Šušťanie neprestávalo. Von sa schytil vietor a nedalo sa rozlíšiť, či to stromy šelestia, či dážď sipí v listoch, či potok v záhrade šumí. Zvuky tieto sú rovnaké a teraz rovnako hovorili: „Nie je hodno byť von, keď je i dnuká zima.“ Od dverí až po stolček na holej podlahe boli špinavé šľapaje. Cestička, ktorou pán prešiel a dva razy „direktor“, keď hlásil, že sa na streche ukázala nová diera a bolo by dobre už raz strechu pokryť.

„Podstaviť kaďu!“ odrezal Ketzer.

Potom, ešte pred obedom, tou istou cestičkou prešiel gazda Rylko a oznámil, že roľu Mikušovú už dva razy pobránili, počali ju tretí raz brániť, čo je celkom zbytočná práca. Na poobedie bude treba inú, suchšiu prácu prikázať.

„Ďalej brániť!“

Rylko sa nahneval. Pokrútil hlavou a za dvermi zahundral:

„To by bolo!… Viac ráz brániť nebudem… Toho sa nedožiješ… Pobrániť raz, dva, no, ale desať ráz… Veď by sa nám ľudia smiali… Keď si ty sprostý, my nebudeme… Pošlem ľudí do štálu, nech sa usušia… Takto vyjdeme navnivoč… No, nemohlo by sa mlátiť?… Mohlo by už prestať s tým ustavičným soplením… Postavím človeka, aby dal pozor, ak by mu zase prišlo na um pozrieť nás, ako dopoludnia. A my si troška podriememe… Však nás on splaší, ak bude treba…“

Medzitým Ketzer ďalej sedel na stolčeku a čakal. Čo čakal? Ako čoby bol zvedavý, čo si ľudia počnú na jeho podivné konanie. Bol to tiež istý druh hry. Keď nie na karty, zahrá sa takto. Vydal rozkaz, to bola karta. Akou kartou odpovie spoluhráč? Poslúchne, či čo bude robiť na jeho nezmysel? Hostia sa nahnevali a viac neprišli. Pomenovali ho čudákom. Gazda Rylko mrdol plecom, „direktor“ Furdík sa poškrabal na temene hlavy, stenová stráž pokrútila hlavami a všetci si šuškali: „My máme bláznivého pána.“ Ketzer ďalej hral. Vždy tým istým adutom: Čo bude, keď desať ráz pobránia roľu? Čo bude, keď sa stena zrúti? Či kaštieľ naozaj pokľakne? Čo bude, keď bude pršať i do jeho spálne? Čo, keď nebude v dome viacej hrncov, mís, rajníc, zvárok, vahanov — na podkladanie? Čo, keď vyrastie na celej streche tráva?… Ľudia povedia, že som stratil rozum. Viem, že majetok tým trpí, ale keď je to také zábavné… Chcem sa zabávať. Za zábavu treba platiť, nuž platím… Nech sa čudujú… Prehrávam pri tejto hre, viem, že si tak myslia, ale ja vyhrávam, lebo sa zabávam, nuž hrám… Myslia si, že som ja smiešny, a oni sú smiešni, oni…

Ketzer čakal na každú skutočnosť, na každý čin, ktorý by ho rozveselil, i keď ten čin váľal a rušil, mrhal a protivil sa zdravému rozumu. Nech!

Zabával sa, že sedí na stolčeku a mohol by sedieť i vo foteli, že spáva na medvedej koži a mohol by spávať i pod perinou, že je v izbe len jedna stolička a mohlo by ich byť i desať. Robím tak, ako nerobia iní. Mňa toto teší.

Na stolčeku i obedoval. Sluha Jano, „hlavný stolovník“, s dlhými fúzmi a klinčekovou bradou, čo si osvojil od pána, vo vyšívanej sedliackej veste s olovenými gombičkami a s vyhrnutou nad lakte košeľou, aby označil, ako nejaký eskamotér, že je jeho práca čistá, ho obsluhoval. Chodil v ľahkých, tenkých čižmách na prstoch okolo neho.

Keď bol obed hotový, kuchtík Fero na pokyn hlavného francúzskeho kuchára Jeana vzal pokrievku a kutáč a šiel tmavými chodbami, búchajúc do pokrievky z hlavného hrnca. To bol „gong“, to jest znak, že bude obed. Na tento znak prestrel pred pána veľký hárok novinového papiera. To mal byť obrus. Položil ta fľašu vína, pohárik a soľničku. Keď znel na dvore gong, ktorým sa zvolávala čeľaď, kuchtík Fero už niesol hrnček polievky pre pána a oddával ho Janovi. Ten čakal pri dverách spálne. Hrnček prevzal a zastal pred pánom.

„Čo je?“ opytoval sa Ketzer.

„Polievka s pečienkovými haluškami.“

„Daj!“

Sluha položil hlinený hrnček pred pána na novinový obrus a odišiel k dverám. Pán vychlípal polievku, otvoril drevené dvercia, ktoré boli v stene po jeho ľavom boku a vyhodil hrnček do tmavej komôrky.

„Ďalej!“ zavolal.

Jano, prevezmúc hovädzie mäso od kuchtíka s kosťou i špikom na drevenej mištičke, odniesol ho svojím húpavým krokom na prstoch a zastal s ním pred pánom.

„Čo je?“

„Hovädzina.“

„Polož!“

Sluha odišiel a postavil sa pred dvere. Pán jedol a vyhodil doštičku i s ostatkami do komôrky.

„Ďalej!“

Nasledovali tvarohové halušky.

„Čo je?“

„Halušky s tvarohom.“

„Daj!“

Potom prišla napchatá fajka.

„Čo je?“

„Fajka.“

Sluha ju pripálil a odišiel. Tým sa jeho povinnosť hlavného stolovníka na čas skončila. Odchádzal i on obedovať do čeľadnej. Pán bafkajúc upíjal si víno a keď ho mal dosť, vyhodil fľašku i pohár i soľničku s novinami čiže s obrusom do komôrky. Zvalil sa na medvediu kožu a zaspal.

Z druhej strany komôrky vyberali odhodené náčinie a brali do kuchyne na umytie. Ak sa niečo rozbilo, soľ s paprikou vysypala, pokrm vykydol, nechávali to tam, alebo vpúšťali psa, ktorý pozostatky vylízal. Dva-tri razy do roka komôrku čistili, vždy vtedy, keď bol pán preč.

Ketzer v túto jeseň akosi dlho zostával doma. Nevedel zozbierať ani dve tisícky. Dal sa zaviezť i do Bogdanoviec, druhého svojho majetku, na ktorom gazdovala jeho žena, či by mu nevypomohla.

Bogdanovce boli máločo menšia dedinka ako Ploské. Okolo osemdesiat domov so štyristo obyvateľmi, ale vtedy bol veľký rozdiel medzi týmito dedinkami. V Bogdanovciach vyzerali domky ako do čistých, bielych šiat oblečené deti s malými, veselými očkami. Sťaby šli na majáles s kytkami. Pred každým domcom bola záhradka so sirôtkami, pivóniami, slnečnicami. Tento rad detí pozeral na druhý rad takých istých detvákov na druhej strane. Medzi nimi hrboľatá cesta so stromami, hrádza a mostíky. Ľudia tiež ako kvety — v kroji s čiernymi klobúčkami, širokými košeľovými rukávmi, zaviazanými v zápästí tkanicou. Vyšívané goliere i koniec rukávov, kvetnaté hunky a vygombičkované vesty, úzke nohavice, klincami vybíjané čižmy. Ženy, dievčatá v červených a bielych šatkách, tmavých a jasných lajblíkoch s čipkovými a zamatovými okrasami, tisnúcimi prsia, farebnými zásterkami, tučnými harmonikovitými čižmami, sklenými perlami na hrdle, tenkými, spod šatiek vykukujúcimi vrkôčkami. Akýsi malý blahobyt a skromný prepych zračil sa z tých domcov a ľudí.

Aký pán, taký krám, povie sa. Môže sa povedať i naopak: aký krám, taký pán.

I prízemný panský dom, na žlto natretý, s bielymi vypuklými mrežami, obkolesený úzkou záhradkou ako partou, vyzeral tiež tak čisto, s malým blahobytom a skromným prepychom. Čierna, vysoká šindľová strecha, kde-tu popestrená novým šindľom. Nad drevenou, ťažkou bránou v kameni panský erb: otvorený šišak, pod ním štít s poliami a v nich dvojchvostý zlatý lev s čiernym orlom s rozpätými krídly, držiaci na jednom krídle korunu a v zobáku prsteň. Erb nebol zamazaný žltou farbou domu, ako to obyčajne býva, ale plasticky vyčnieval zo steny. Ešte i lev a koruna blýskali pozlátkou a orol bol lesklou čiernou farbou natretý. Bolo badať, že tu stačili myslieť i na starú slávu, z čoho by nasledovalo, že je v dome všetko v poriadku, hoci v skutočnosti býva inak: kde je všetko v neporiadku, tam ľudia najviac myslia na starú slávu.

V dome bývala pani Otília Ketzerová a spravovala celý bogdanovský majetok, ktorý patril mužovi. Vysoká, tenká, plná, pekná tridsaťdvaročná žena s pevnou vôľou a bdelými, pohyblivými šedými očami. V tučných malých rukách držala svojich ľudí ako na nitke a viedla ich k robote. Veľkými svojimi očami videla každého, čo robí, ako robí. Celý majetok i s pracovníkmi mala na dlani. U Ketzera mali sedliaci viacej rozumu ako pán. U Ketzera sedliaci zachraňovali pána, tu pani sedliakov, ak boli v biede.

Keď videla mužovu podivínskosť a divé žarty, k tomu i neskrotiteľnú vášeň ku kartám, najprv sa prekrižovala, potom hodila rukou. Mala brata kartára, vedela, čo je to kartár. Všetko odpláva. Tu treba postaviť takú hrádzu, ktorá by odolala najnáruživejšiemu prúdu a zachrániť, čo sa ešte dá. Rozdrobil sa medzi početnou rodinou a zčiastky i prehajdákal Lipovec, Peklín, Seňa, Tepličany, Rozhanovce, Lemešany… Kartami sa prebije i Ploské… Taká jedna sprostá karta je niekedy viac ako päťsto i tisíc jutár… Nuž, nech sa Ploské zatratí, ale Bogdanovce musí udržať, aby aspoň tento kúštiček zostal.

Po jednej strašnej kartárskej hre Ketzer pred ženou celkom vážne zdvihol ruku a zaprisahal sa:

„Nikdy nevezmem karty do rúk…“

To by bolo bývalo pre pani Ketzerovú uspokojivé, keby nebol doložil zase len celkom vážne:

„Krome, keď dostaneme hosťov, alebo ja budem niekde hosťom, ako aj pri inej vážnej príležitosti.“

Vyšiel žart. Žena nežartovala. Povedala:

„Nedbám, hraj, prekartuj všetko, len to mi sľúb, že Bogdanovce nikdy nepoložíš na kartu.“

„To ti sľubujem… Kedyže som ja majetok kládol na kartu. Nekartujem na dlh. Staviam hotové proti hotovým. Prekartujem hotové. Vyhrám hotové. Majetku sa nedotknem.“

„Prisahaj!“

„Prisahám!“

„Na svoju zemiansku česť.“

„Na svoju česť!“

„Na šľachetnú pamiatku tvojich predkov.“

„Na pamiatku mojich predkov.“

„Ešte jedno. V Bogdanovciach ja budem gazdovať.“

„Gazduj.“

„Nebudeš sa starať do ničoho.“

„Nie.“

„Prisahaj!“

„Prisahám.“

Tak odišla pani do Bogdanoviec. Mužovej prísahe dôverovala, a počala hospodáriť podľa svojho rozumu. S manželom sa zriedka schádzala. Skôr Ketzer prišiel do Bogdanoviec ako ona do Ploského. Aj vtedy žiadal peniaze.

„Dve, tri tisícky by si mi mohla dať.“

„Nemám — nedám.“

„Tak požičať.“

„Nie.“

„Na vysoký úrok… Vrátim ti o sto percent viac.“

„Nič.“

„Horšia si ako Žid.“

Pani Ketzerová nedala. Skrývala peniaze do drevenej škatuľky. Otvárala ju len vtedy, keď bolo treba vykupovať česť manžela a vyplácať jeho zmenky na úžernícky úrok v Prešove. Ketzer vravel pravdu, keď hovoril, že hrá len hotovými peniazmi, ale sa stávalo, že sa počas hry peňažne vyčerpal. Vtedy mu vypomáhal hostinský Grasgrün alebo bohatý mešťan, cukrár Stamm a niekedy i Engländer, súkenník — stáli kibici pri jeho hrách, ktorých síce nemohol vystáť, ale na pôžičku boli dobrí. Vymenené zmenky vlepila na majetok. Nebolo to zo ziskuchtivosti, ale zo sebaobrany, aby Ploské chránila, najmä Bogdanovce.

Ketzer ani teraz nepochodil.

„Nedám ti ani dva grajciare do karát.“

„Môžem ti dať zmenku. Radšej tebe platiť úroky, ako tým zbojníkom.“

„Tie vždy ja platím, a nie ty. Nedám, lebo nemám.“

„Tak si ich drž!“

Odišiel cvalom a doma sa zas vhĺbil do myšlienok, kde by mohol vziať peniaze na karty. Čo by sa dalo speňažiť? Do Prešova ho ťahalo neodolateľnou silou, ktorej sa nevládal vzoprieť. Zanechal i stolček a chodil po spálni ako ranený medveď, ručal. Zdalo sa mu, že stúpa po žeravom uhlí, dvíhal nohy a chcelo sa mu utekať smerom k mestu, k svojej kartárskej kompánii. V listoch stromov videl zelene, v hviezdach žalude, v súhvezdí osmičky a deviatky. Raz mu svietilo 32 uhorských, raz 52 francúzskych karát. Pomyslel, čo sa mu predtým nestalo, i na malý rozheganý stolíček, ktorý mal tajnú zásuvku a v nej bolo niečo zlatých peňazí. Aby ich vyňal, bol by musel rozbiť celý stolík a tento už obecal po svojej smrti sluhovi Janovi, nech sa zlostí, že dostal starú haraburdu, nech ju len rozštiepi na oheň. Vykotúľajú sa peniažky… Že to nebude môcť vidieť, ako sa Janova tvár rozšíri… I na starú Bibliu pomyslel. Tam pri prvej knihe Samuelovej je stovka, pri piesni Šalamúnovej druhá a pri epištole svätého Pavla k Rimanom tretia. Kto bude pobožný, vezme knihu do rúk, prečíta, nájde pri božích stránkach i tento profánny, ale príjemný papierik. Spomenie na mňa a so mnou i na pána boha, keď už budem pri ňom… V slepom patróne v čiernej loveckej kapse je tiež pár zošúľaných stoviek. Kapsu daruje francúzskemu kuchárovi Jeanovi. Patróny, hoci slepé, nevystrelia naslepo. Nech sa i ten rozpamätá na mňa po mojej smrti… Ľahko by bolo povynímať skryté peniaze a bolo by hneď i päťtisíc. Ale to neurobí. Pokazil by dobré žarty. Nevie sa, či by vyňaté peniaze vrátil. To by bola zase len akási dlžoba, a dlžoby, keď nemusí, neplatí. Raz ich ta vopchal, nech sú tam i naďalej. Nedotkne sa ich. To by tak vyzeralo, ako keby on od Berthótyho naspäť pýtal prehrané groše. Nedovolí charakter… Až zavriem oči, nikto nepomyslí ani na Jeana, ani na Jana, ani na Rylku, ani na Furdíka a ostatných… I žena ma opustila a títo sa aspoň krútia okolo mňa. Každý jeho sluha musí dostať po jeho smrti niečo. Tí najmenší najviac. Tie najnaničhodnejšie drobnosti nech sa stanú cennými, lebo najviac slúžili. Preto sa ošúchali. Majetok rozchytajú veritelia. V prvom rade žena. Do malých vecí kopnú. Keď nie pre inšie, tak len preto musí hrať, aby mal z čoho nejakou tou bankovkou alebo dukátom povýšiť v cene taký starý konský chomút, zodratý bekeš, staré nohavice. Žobrákov na pánov. A aby mal na hru, musí speňažiť, čo má cenu.

V istý deň ho u srdca počalo pichať od túžby za Prešovom a hrou. Potom ho čosi chytalo zdnuká. Hlava sa mu zakrútila. Vzchopil sa. Zakričal mimo programu na Jana, aby šiel pre „direktora“. Pochodil s ním sýpku, maštale, chlievy. Našiel ovos.

„Predať ovos!“

„A naše kone?“ vzoprel sa Furdík.

„Nech žerú seno so slamou.“

„Nebude ani mäsa na nich, ani oheň v nich.“

„Pozri na mňa. Ja málo jem a som ako sviňa.“

„Urodzený pán neťahá.“

„Ťahám za vás všetkých. Predať!“

Našiel jačmeň, raž, zemiaky.

„Predať!“

„Čo nám zostane?“

„Boh milostivý.“

Našiel mak, vlnu, drevo v hore, pekne popílené, poštiepané, poukladané. Všetko kázal predať. Čo sa to ozaj bude robiť na majetku bez ovsa, jačmeňa, raži, zemiakov? žartovala mu myseľ… Počkajte, až vyhrám, budete všetci v hojnosti, od koní počnúc…

Furdík predával, predával a nemohol nič predať. Nebolo kupcov. Peniažky neprichádzali. Nakoniec sa Furdík dorozumel s pánom, že predajú veľký kus stojacej hory. Ketzer dostal na ruku odčítaných štyritisíc zlatých. Keď nie s desiatimi, tak so štyrmi tisíckami probuje šťastie. Dal zapriahnuť do štvorky pre seba a do troch vozíkov pre svojho osobného sluhu Jana a desať sluhov kvôli suite a paráde a rozradostnený cválal do Prešova. Aby mu v koči smutno nebolo, Jano vložil fľašku terkelice. Nech má kamarátku, čo ho rozveselí.

Ten raz ho stretla v Prešove nepríjemnosť. Prišli ta v noci. „Čierny orol“ bol už zavretý. Ketzerovi vrela v krvi radosť roznietená fľaškou terkelice. Vyhol sa z koča a zakričal na svoju suitu:

„Búchať!“

Sluhov nebolo treba veľmi nabádať. Keď je pán veselý, musí byť i sluha veselý. Musí byť. Regula káže. Zoskočilo z vozíkov jedenásť šuhajov. Jeden päsťou, druhý palicou, ktorý na bránu, ktorý na obločné rámy alebo dažďovú rúru počal búchať a revať, čo hrdlo stačilo:

„Otvoriť, otvoriť!“

S veľkým pôžitkom pridali k hlasu, aby bol krik čím väčší a aby sa to pánovi čím väčšmi páčilo. Pán rozkazuje, sluha počúva. To nie oni, ale pán kričí ich ústami. Ak bude galiba — bude pánova galiba. Prázdna ulica sa ozývala pekelným škrekom. Všetci psi sa zobudili a pomáhali štekať. V susedných oknách sa ukázali svetielka. Ľudia v košeliach otvárali obloky. Nastrašení vyhýbali sa z nich, čo sa to na ulici robí. Veď nebola generálna kongregácia^[60] a neprišli z dedín do mesta voličia. Bola Bachovská doba…^[61] Kieho beťaha! Niektorí i pribehli a aby bol ešte väčší krik, pripojili sa k revu sluhov.

Na nešťastie išla okolo i cigánska banda s basou i cymbalom. Ťahala iste domov z niektorej krčmy. Zastala tiež zvedavá. Videla štvorku s krytým kočom a obstúpila ju:

„Pán,“ šepol primáš.

Cigáni si počali šeptať a na uvítanie pána spustili tuš. Hneď za tým pesničku:

Karolovi Ketzerovi sa to zapáčilo. Už to, že mu uhádli meno. Sám pán boh vie, akými cestičkami prišiel mu na um nešťastný predok, hoci zboku, Ondrej III. i s jeho synom Gáborom, ktorých kedysi dal sťať Caraffa.^[62] Môže byť, že mu vnukli myšlienku „zakervavené ručky“… To veru bola krížová cesta… Čo tí chlapi vytrpeli! Možno viac ako sám Pán Ježiš Kristus… Ale my Ketzerovci sme tu… Nesmútime… Poďme potešiť plačúce ženy jeruzalemské, aby neplakali nad bolesťami Ježišovými, lež nech trnú nad nami, veselými naničhodníkmi… Iste takto rozmýšľal, keď muzikantom rozkázal:

„Poďme na Kalváriu!“

Veľkú bránu na hostinci otvorili. Ketzer nevošiel. Objal basistu, udrel dlaňou po pleci primáša, buchol zelenou čiapkou na cymbal a už aj šli k známemu vŕšku.

Keď šli hore, zahrali sv. Šimonovi Cyrenskému na piatej štácii:

Sv. Veronike na šiestej štácii spustili:

Plačúcim ženám na ôsmej štácii:

„Rezkejšie!“ kričal Ketzer… „Sv. Šimonovi do ucha… Veronike pod nohy… Tým plačúcim do tanca!“

Tak rozveseľoval. Svätí sa nerozveselili. Na druhý deň nebol veselý ani administrátor stolice Šarišskej Ján Hlaváč,^[63] keď sa o tomto bohorúhačstve dozvedel. Zosmutnel i Ketzer, keď ho administrátor dal volať. Posúdil ho hneď a zaraz na osem dní… Budete svätých rozveseľovať! Ej, keby tak Caraffa sedel za tým stolom, to by bol najprv dereš, vystierali by mu hnáty, obliali telo horúcou smolou, ohňom by ho obškvrkovali, vyťahovali za ruky skrížené na chrbte. Obstalo by ho tridsať katov a ich pomocníkov v zelených šatách, aby mu odťali najprv pravú ruku, potom hlavu a nakoniec telo rozštvrtili… Osem dní. Čože je to? A Ketzer sa predsa trhol. Nie to ho prehradilo, že bude osem dní sedieť, ale že bude sám sedieť, bez ľudí, bez kompánie. Teraz, keď má tisícky vo vrecku a mohol by sa zahrať. Keď už sedieť, tak s kompánom.

„To ma profesor König naviedol. Taký luterán.“

„Tak profesor König bol pri tom?“ vyvalil oči administrátor.

„Bol, illustrissime.“^[64]

Zavolali i pána profesora. Ten tajil. Tvrdil, že spal ako zarezaný. Odvolával sa na ženu, deti, slúžky, na pána boha. Bránil sa: nepomohlo. Ketzerovo slovo bolo viac hodné ako celá tá hromada dôkazov. Čosi z Caraffových časov ešte zostalo. Odsúdili ho.

„Budete sedieť spolu,“ rozhodol administrátor, „a keď ste obidvaja páni, zavrieme vás do jednej triedy v Collegiume.^[65] Vy, doctissime,^[66] budete, ako doma. Môžete prednášať o kresťanskej morálke domino spectabilissimo^[67].“

„Som čistý, ako baránok boží,“ zalomil rukami profesor.

„Keď sme tak traja,“ doporučoval Ketzer po rozsudku, „zahrajme sa.“ Chcel len podráždiť administrátora. Už sa nebál, že bude sám. Vytiahol z vrecka karty, podržal v ruke vejárom a ponúkol najprv administrátora:

„Ráčte si vybrať jednu.“

Administrátor sa zasmial:

„Ako?“

„Položíte na kartu vašu sentenciu,^[68] illustrissime… Ak prehraté, nebudeme sedieť. Ak vyhráte, budeme sedieť.“

„Sedieť i tak i tak musíte. Keď vyhrám — nič nevyhrám,“ odmietol administrátor. „Takto vy nič neriskujete.“

„Pred chvíľou sme my prehrali. Dáte jednoducho revanš.“

„Dobre, ale čo vy dáte do kasy?“

„Osem dní slobody… No, illustrissime, len tak na žart… Vy dáte osem dní trestu.“

Vytiahol kartu i čistý baránok, to jest pán profesor.

„A vy, doctissime, dáte do kasy svojho čistého barana,“ vravel k nemu Ketzer, „ak prehráte, baran je zasmolený, ak nie — čistý.“

Zahrali. Administrátor vyhral a domini spectabilissimus a doctissimus dostali sa do Collegiuma, kde ich do jednej triedy zavrel pedel. Celkom hlúpo: na kľúč.

„Prečo ste mi to len urobili, domine,“ plakal vo väzení profesor.

„S kým by sa zahral?“

Vytiahol zase karty s otázkou:

„Naši — vaši?“^[69]

„Nedbám,“ prikývol nešťastník, „ale solídne.“

„Desať zlatých.“

„Tíí! To je moc.“

„Päť.“

„Zlatka.“

Lúskajúc s pôžitkom kartami, dal ich pomiešať profesorovi a prevzal ich.

„Attention!“^[70]

Upozornil, že sa hra počína a zložil jednu kartu naľavo. To bolo „naši“ — výhra Ketzerova. Druhú napravo. To bolo „vaši“ — výhra profesorova. Nebola to pravá hra naši — vaši, ale v dvojke sa inak nedalo. Tak ich kládol naľavo, napravo, naľavo, napravo, kým profesor nezavolal:

„Attention!“

Ketzer zložil kartu naľavo pomalšie a pozornejšie:

„Naši.“

Potom druhú napravo:

„Vaši.“

Obrátil kartu na ľavej kôpke:

„Zelená osmička.“

Obrátil sa k pravej kôpke.

„Červená desiatka.“

Profesor vyhral.

„Dve zlatky!“ zdvojnásobnil Ketzer, keď profesor potiahol dve zlatky k sebe.

„Dve zlatky!“ a šuchol ich naspäť.

Zas vyhral profesor.

„Štyri zlatky!“

„Tu sú!“

Profesorovi prialo šťastie i tento raz.

„Osem!“

„Osem!“

Za tým bolo šestnásť, tridsaťdva, sedemdesiatštyri, sto štyridsaťosem atď. Profesor vyhrával. Hrali od rána do večera, celú noc, až do rána, kým sa ustatý profesor nevyvalil na pódium s katedrou a nezaspal. Ketzer sa hneval:

„Mal som si vybrať silnejšieho človeka. Takýto červík mi tu bude chrápať. Hore sa! Vyspíte sa, keď nás vypustia.“

Strhol ho z pódia, posadil. Profesorovi tiekli sliny po brade a odkvacla mu hlava. Darmo triasol ním Ketzer. Nebol vstave oči otvoriť. Šuchol mu i pohár vody do tvári. Nepomohlo. Ťahal za nos. Nič. Keď ho pustil, už i ležal.

Bolo to trápenie vydržať za osem dní s toutou profesorskou hlístou. I keď sa vyspal, ledva držal zmysly pohromade. Žmurkal očami a triasol sa pri každom Attention! Mal strach, že prehrá, čo vyhral. Bolo toho okolo štyristo zlatých. Ohromný peniaz. Koľko by sa za to dalo nakúpiť kníh! Ketzer ho s opovržením pozoroval. Radosť mu robilo, keď mu mohol nahnať strachu. Tých štyristo zlatých by bol tak ľahko vyhral naspäť. Len by ich bolo treba položiť na jednu kartu! Profesor by iste omdlel. Lažíroval, aby sa profesor nezaťal a neprestal hrať. Hoci, keby tak naozaj nechcel, prinútil by ho i palicou. Spomínal svoju kompániu v „Čiernom orle“. To boli chlapci smelí, chladnokrvní, vytrvalí, hrali s ním dni i noci a neustali, nie tak, ako tento prekliaty sedmispáč. S nežnosťou v srdci mu prišlo na um, že keď ležal v týfuse na svojom čiernom diváni v tridsaťdeväťstupňovej horúčke, prichádzali do jeho izby a na jeho potešenie hrali s ním… Ach, a tu by bolo tak krásne a ticho. Bez kibicov.

Keď profesor neúprosne zaspal, bývalo mu veľmi smutno. Myslieval na pedela, či by ho nemohol získať na pár partií. Chodil po triede s palicou a vábilo ho pretiahnuť ňou po suchom, kostnatom zadku učeného, ale slabého pána profesora. Zabával sa, ako vedel. Šteklil ho pod nosom dlhou slamkou. Ukradol mu z vrecka všetky peniaze. Vytiahol zo steny klinček a pribil spiaceho o pódium. Zväzoval mu dlhé fúzy. Všetko z neúcty, z nudy, zo smútku, zo zábavy. Teraz by mu bol milým azda i kibic, ktorých sa vždy chcel striasť a nemohol. Hrával sa i sám so sebou, ale to sa mu chytro zunovalo, keď ten istý človek i vyhrával i prehrával.

— Po ôsmich dňoch ich pedel z Collegiuma vypustil.

Ketzerovi v sekunde narástli krídla. Túžba za slobodou sa chytila plameňom. Skoro utekal, aby sa čím skôr dostal do svojej izbičky u „Čierneho orla“ a zišiel sa tam s ľuďmi seberovnými. Sotva sa vyfúkal od rýchlej chôdze, už ho navštívil člen starej zemianskej rodiny Štefan de Uz, statkár v Uzovciach. Dlhý tenký pán v atile a v úzkych nohaviciach so šnúrami za sárami nízkych lakových čižiem s kvastľami. Husté šedivasté vlasy. Okolo uší bočná brada, ktorá sa ťahala podbradkom. Podľa šiat bolo vidno, že je prívržencom neodvislosti Uhorskej krajiny. Volali ho domine Deus.^[71] Ktorýsi jeho predok sa nechcel na ceste vyhnúť štvorke jágerského biskupa a keď mu tento nahnevaný zakričal: „Vystúp! Ego sum episcopus agriensis, servus Dei,“^[72] Uz odpovedal: „Sed ego sum dominus de Uz^[73] (Deus).“

Ledva sa uvítal s Karolom Ketzerom, už prišiel Žigmund Kapy z Kapušian, tiež vysoký, silný pán s vyholenou tvárou v nemeckých, úzkych nohaviciach a topánkach. Rakušiak.^[74] O tomto sa hovorilo, že dal tri dediny za jedného koňa a za polhodinu prehral v kartách z osemdesiatich dedín päť. Iste sa to stalo v menšej miere s jeho dedom alebo pradedom, ale prischlo na ňom, hoci tých dedín už dávno nebolo.

Prišiel i Magurský, plecitý, široký, územčistý, v chlpatých zelených šatách. Široké nohavice mu padali na široké sáry čižiem. Podľa šiat bol zreteľný poľský vliv. Chýrna rodina. O Šimonovi Magurskom je v kronikách napísané, že sa podpisoval ako kráľ. Prikladal k svojmu menu R. C. — Rex Crusloensis, to jest Kráľ Kružlova. Kružlov je dedinka v bardejovskom okrese.

Ketzerove ramená sa nezatvárali. Objímal kompanistov. Zavrel ich len pred kibicmi, ktorí tiež hneď prišli. Prešovský „purger“^[75] Stamm, podliezavý, sladký, so stlačenou holou tvárou, hostinský „Čierneho orla“, Grasgrün, guľatý a bruchatý so špicatými luciferskými črtami, a súkenník Engländer, vycivený boháč s dlhou, chudou tvárou. Postavili sa za chrbty hráčov, potom si prisadli a strkali nosy do karát. Spočiatku sa ešte ako-tak držali hráčskeho pravidla: „Kibic, drž hubu!“ ale keď Ketzer tri razy vyložil jedno za druhým figúry, ktoré v hre makao nič neznamenajú, „purger“ Stamm sa nezdržal, aby nevyčítal kartám:

„Potvory — samé dámy.“

Grasgrün doložil:

„Početná rodina.“

A Engländer:

„Kotí sa to ako mačky.“

Nezbadali, že za Engländerom stojí štvrtý kibic, Honig, koňokupec, ktorý sa medzičasom vtiahol nezbadane do izby. Musel tiež niečo povedať:

„Treba lepšie miešať.“

Ketzer prestal vykladať karty.

„Jano!“ zavolal.

Vošiel osobný sluha.

„Zarežete dvoch baranov,“ natriasal sa Ketzer na diváne, „päť prasiec, aby bolo i pre toho, komu baranina smrdí. Spravíme majáles pre pánov kibicov. Musíme si ich raz uctiť pre ich účasť pri našej hre. Zaslúžia si to. A hodne vína! Toho najlepšieho. Tam v Ploskom, v zadnej pivnici mám súdok tokajského. Vykotúľajte ho k medokýšu, kde je moja jágerská chalupa. Nech sa vám páči,“ obrátil sa, klaňajúc sa ku kibicom. „Týmto vás slávnostne pozývam… Prosím pána Stamma, i pána hostinského, i pána Engländera, i pána Honiga,“ ukázal na nich rad radom. „A prosím, aby sa dostavili i ostatní, čo nás tu oblažujú, pána Volontaja, Krežinského. Možno, že sa mi podarí získať i stoličného administrátora i pána profesora Königa.“

Tlesol dovedna dlaňami a pošuchal si jednu o druhú, ako to človek robieva, keď sa niečo podarí.

„Zahráme si raz v prírode veľkú partiu. Od rána do noci. Budú nám kibicovať smreky a duby so slniečkom a potokom. Tí sa nepletú do hry… Prídeš i ty, Deus, Kapy, i ty, kráľ z Kružlova.“

Všetci sa tešili a ďakovali za pozvanie.

„Tak, Jano môj,“ rozkázal ďalej Ketzer, neobyčajne mnohomluvný, akým nebýval. „Nech je tam i Cigán. Spoločnosť bez muziky, ako pečienka bez masti.“

Označili deň majálesu.

Kibici boli neobyčajne poctení. Budú sa zabávať s pánmi, s takým Ketzerom, Kapym, Magurským, stoličným administrátorom. Kartovať budú s nimi. Veď je to viac hodno, ako keby dali po tisícke… Troška je ten medokýš ďaleko a jágerský domček vysoko, budú musieť ísť na vozíkoch a potom hore vŕškom aspoň hodinu peši, ale panská láska je veľa hodna, keď sa i od nej zapotíš a ustaneš.

V deň majálesu sa vyparádili do nedeľných belasých šiat, do bielych škrobených košieľ s voľnými tmavými viazankami, vyholení, natretí pomádou, s pristrihnutými fúzmi a bradou, s tisíckami vo vrecku, nasadli do vozíkov už o piatej ráno, aby boli dosť zavčasu pri medokýši.

Ketzer hral v tú noc od večera do svitu. Ráno, okolo desiatej sa zobudil a spomenul si na majáles. Zamrzelo ho, že tak dlho spal. Páni už aj klopali na dvere. Keď im Ketzer otvoril a rozhodil karty po stole, rozsadili sa okolo okrúhleho stola a probovali jednu, dve partie. Bolo tichučko bez kibicov. Od tohoto ticha sa Ketzer nadchol a konzekventne zdvojnásobnil položky. I ostatní sa ponáhľali využiť príjemného pokoja. Za chvíľu sa pustili do riadnej hry.

Stamm a ostatná spoločnosť našli dvere loveckého domku zavreté. Z komína sa nedymilo. Čakali dlho. Nik neprichádzal. Po Janovi ani slychu. Po baranoch ani stopy. Prasatá nekvičali. Stamm sa pustil hľadať šľapaje, ale nič nenašiel. Zvonili na obed, keď sa hostinský udrel po čele, že ich Ketzer oklamal. Engländer mal ešte ideálny pojem o pánoch, tvrdil, že to nemôže byť.

„Pán plní slovo,“ presviedčal.

„Tak ako zroky zmeniek,“ podvracal Grasgrün.

„Zmenka a majáles sú dve veci.“

„Slovo ako slovo.“

„Zahrajme sa sami,“ navrhol koňokupec Honig.

„S hladným žalúdkom,“ zmŕštil sa Grasgrün.

Poslali do dediny pre chlieb a zahrali sa po pansky. Tak sa rozohnili, že im hra trvala až do večera. Len okolo polnoci sa vrátili. V oknách Ketzerovej izby sa ešte svietilo. Kompánia hrala. Vrútili sa k nemu do chyže plnej dymu a osopili sa na neho, že ich vodil za nos. Ketzer vyhrával a bol dobrej vôle. Zachechtal sa, až diván skákal a ponúkol im:

„Choďte dolu. Cechu zaplatím.“

Ale kibicova nátura je hráčska. Radšej nebude jesť a piť, zrečie sa odpočinku, len aby mohol s hráčom „drukovať.“^[76]

* * *

Časom sa Ketzerova kartárska spoločnosť zmenila. Ustavične hrať nevydržali panské nervy a u niektorých ani vrecká. Len Ketzer neochaboval. Bol ako zo železa a vždy našiel peniaze, tu u Grasgrüna, tu u Engländera. Pani Ketzerová vymeňovala zmenky a jej „škatuľka“ sa vyprázdňovala, len papiere sa množili a ťarchy na majetku rástli, i keď v jej prospech vtelené, no bez tej krásnej vlastnosti, že by ich bola mohla na ruke poťažkať ako peniaze. Ťarchy nemohla a ani nechcela speňažiť, lebo nechcela exekvovať vlastného muža. Tu bol ten mŕtvy bod, kde musela zastať, ako poriadna žena, ktorá mala muža i majetok chrániť. Uskromňovala sa, ako mohla. Kedy-tedy nazízala do jej okien i bieda, predbežne len o groš.

I Ketzer počal akosi strácať na svojej hrdosti a nenávidení kibici rásť vo svojej bezočivosti. Boli už aj nepanskí hráči, nielen nepanskí kibici. O kom sa vedelo, že má peniaze, mohol si prisadnúť k stolu. Tak sa dostal do hry „purger“ Stamm, hrával so svojím hosťom i hostinský Grasgrün, votrel sa i súkenník Engländer. Pristávali i nie celkom čistí a kládli ponad hlavy hráčov svoje piatky, desiatky, stovky. Keď je čo len jeden hráč nečistý, zdá sa celá hra nečistou, ako keď niečo počne plesnieť. Od jedného nahnitého jabĺčka sa i zdravé pokazia. Engländer veľa šuškal a keď tento, šuškali i hostinský, i Stamm, i hráči spoza chrbta. Ketzer desať ráz prehral a raz vyhral. Groše sa kotúľali, bankovky šušťali.

Bol smelý do bezočivosti. Mal vo zvyku, ako sme už videli v hre s profesorom-spoluväzňom, „duplovať“. Mienil, že kto má dosť peňazí, musí vyhrať. „Prehrám raz,“ presvedčoval sa, „zduplujem.“ Tak zlatka vyvolávala dve, desiatka dvadsať zlatých, stovka dve stovky, tisícka dve tisícky. Raz príde dobrá karta po desiatich zlých, raz musí vyhrať po desiatich prehrách a v tej jednej výhre budú všetky prehry. Čože také zajačie mestské dušičky! Naľakajú sa každého väčšieho zvera, každej okrúhlejšej sumy. Len nech sú peniaze, cennosti, hodnoty po ruke.

A zas sa mu darilo. Hráči odskakovali, keď ich ohromil niekedy i viac tisíckami, na ktoré sa nemohli v minúte poskladať a prekvapení poveriť jedného hráča, ktorý by bol hral za všetkých na spoločné vrecko proti hazardujúcemu statkárovi. Už v tom je konšpiratívna^[77] nečistota spoluhráčov, keď sa spolčujú v hre proti jednému. To sú priatelia proti nepriateľovi v kartách.

Raz vošiel k hráčom i bohatý, ale skúpy prešovský mešťan-rukavičkár Melcer. Najprv len pozrel na hrajúcich sa ako kurča na sopeľ. Niekoľko ráz siahol za peňaženkou, v ktorej boli napchaté samé veľké banknóty, že vytiahne jednu a zahrá, ale vždy odtrhol strmým pohybom ruku, sťaby sa bol dotkol niečoho horúceho, čo mu popálilo prsty. Chcel si aj prisadnúť, aby bol bližšie ku kartám a peniazom v kase. Odhrnul krídla dlhého nemeckého kabáta, chytil stoličku, spúšťal sa pomaly na ňu a zas sa chytro vyrovnal: nebude sadať na tú horúcu platňu. Je pravda, že by mohol vyhrať a mal by ešte viac peňazí, ako má, ale mohol by i prehrať a mal by ich menej. Na stole bola kopa peňazí. Čert mu našepkával: Ľa, toto všetko by mohlo byť tvoje, len mať dobré kartičky.

Engländer sa vyvalil. Šiel peniaze zháňať, očistom sa vyhovoriac, že ide troška von, len aby pokračovali. Ketzer — bankár pozrel na Melcera, miešajúc karty.

„I tebe?“

„Tak dajú, pán Karolko,“ nezdržal sa a prisadol na Engländerovo miesto. Pohladil sa po boku a vytiahol starú, veľkú a tučnú peňaženku. Vybral z nej niekoľko stovák a položil si ich do nohavíc.

„Peňazí ako pliev,“ popýšil sa, ťapkajúc po starej tobolke, aby presvedčil hráčov, že nemajú do činenia so zlatovkárom. Vydrží on i tie najväčšie vložky. Ukazoval sa smelým a mal sto chutí obohrať všetkých.

Neprešlo ani polhodinky a v nohaviciach nebolo ani papierika. Vyňal zase tobolku a z nej tri, štyri banknóty, prenesúc ich takto z kabáta do pravého vrecka nohavíc. Možno, že keď budú stovky v pravom vrecku, obráti sa hra a usmeje sa mu šťastie. Z vrecka povandrovali papieriky najprv pred neho, potom do kasy, z kasy pred Ketzera. Kôpka rástla pred bankárom a odtiaľ nedajbože, aby šli spiatočnou okružnou cestou k hráčom, najmä nie k Melcerovi, ako čoby tým stovkám smrdel ich vlastný domov — zamazaná tobolka rukavičkárova. Aj si pomyslel: „I mne smrdelo doma zostať a teraz tu máš, ako sa vrátim?“

S ľútosťou poznával svoje banknóty v papierikoch pred Ketzerom. „Tá atramentom pofŕkaná bola moja. I tá s tým mastným fliačkom… I hentá s tým nalomeným rožkom… I tá zalepená cez prostriedok.“ Znervóznel. Stal sa nerozvažitým, raz hazardným, raz plachým, vždy v nepravom čase. Raz sa rútil do hry ako blázon, raz odskakoval bez príčiny. Šiel na neho strach. Počal sa potiť. Tobolka chudla, ako čoby robila odtučňovaciu kúru v Mariánskych kúpeľoch. Nakoniec vydala posledný svoj obsah a stala sa tľapkavou ako biaľoš.

Keď odplávala posledná stovka, Melcer odrazu zaplakal ako decko a vrhol sa na kolená pred Ketzerom:

„Odpustia mi, pán veľkomožný, a vrátia mi peniaze.“

To bol veľký úpadok v charaktere hráča a panskosti kompánie, že sa dostal medzi nich človek, ktorý plače nad prehranými peniazmi. Ketzer sa nahneval. Kam sa podeli páni, ktorí bez mihnutia očí zostávali nahými, ale pánmi. Čo sa pletie takáto žobrácka handra medzi nás? Bolo mu hnusne. Zašteklilo ho v hrdle, ako keď si šiel prstom do neho.

„Koľko si prehral?“

„Sedemtisíc.“

„Máš kredit u mňa na sedemtisíc. Hraj!“

Hrali ďalej. Melcer prehral i úver. Zas si počal oči utierať.

„Cez zajtra som ti dlžníkom,“ povedal mu s odporom Ketzer. „Dnes ti ich nedám. Môžeš si ich vyhrať zajtra.“

Prerušil hru, čo mu skoro zle bolo od pohľadu na úbohého rukavičkára.

„Dnes už neviem hrať. Poďme dolu.“

Zišli do hostinca okrem plačúceho Melcera. V reštaurácii bolo plno ľudí. Cigán hral. Bola to tá istá banda, čo vyhrávala plačúcim ženám a sv. Šimonovi na Kalvárii. Primáš sa mu hlboko poklonil a ostatným členom hudby rozšírili sa ústa od radosti, keď videli žartovného pána. I ostatným obecenstvom prešla akási vlna nadchnutia. Ketzer bol v čiapke so zeleným tienidlom. Sám Grasgrün ho obsluhoval a odporúčal, čo má jesť a akého vína si má vypiť. Primáš sa obrátil tvárou k nemu a celá muzika ako čoby len jemu hrala. Niet väčšej kokety ako cigánsky primáš. Ketzer hneď po večeri zanôtil, len tak pre seba:

— Ketzer sa chce zabaviť, — blyslo primášovi hlavou a zachytil starú smutnú baladu o chladnej žene. Počal sa proti nemu skláňať a vystierať, dvíhať i spúšťať husle, preberajúc po strunách čiernymi prstami s prsteňmi. Cimbalista až nad svoju hlavu vznášal paličky, aby prudšie padali a hučal cimbal, zahládzal melódiu dlaňou, keď prechádzal k vyšším tónom, kde žalostila pieseň a smútok muža. Kontráši nesekali, len ťahali pomaly sláčikmi. Basista s chuťou tu odďaľoval basu od seba, tu ju priťahoval. Ketzer spieval:

— Bude tu stovák, — myslel si primáš. Čelo sa mu spotilo a jagalo. — Aspoň sa tisícka lepšie prilepí. — Srsť na sláčiku sa trhala, v chvíľočke ju odstraňoval, hľadiac do očí Ketzerových a usilujúc sa mu ulahodiť. Ostatní hostia počúvali. Ani nepomysleli na to, aby si rozkázali „svoju nôtu“. Nebudú sa za prsty ťahať s Ketzerom. Prenechali mu pole zábavy s Cigánom. Kde-kto húdol s ním:

Pieseň sa skončila so svojimi troma veršami. Očakávala sa druhá, veselšia pesnička, ale Ketzer znova počal:

Po treťom ráze z obecenstva kričali: „Inú, inú!“ ale Ketzer zotrval pri balade. Cigán smel hrať len túto pesničku, potom len štyri strofy z nej, potom len tri, potom dve a jednu. Zostal len riadok:

Vždy len „Oženil som še“, „Oženil som še“. Bolo to nudné. Hostia reptali. Ktosi zanôtil vysokým tenkým hlasom:

V druhom kúte sa ozval hrubý hlas:

Nato hrubý pán stojaci v dverách z výčapu:

Ale ani Ketzer, ani cigánska hudba sa nedali mýliť. Hrali prvý riadok z piesne „Oženil som še“, hoci to bolo i primášovi zunované. Pravda, v nádeji na dobrú odmenu hral, ako kázal pán. Dal sa do árendy Ketzerovi a tým sa zriekol, že mu zaplatia i ostatní hostia. Veď kto by aj platil za to ustavičné „Oženil som še“. To sa už počúvať nedá. Grasgrün sa priplichtil a úctive chcel presvedčiť zabávajúceho sa, že je pekná pesnička i o tých hrdličkách:

Ketzer mu zahúkol do ucha:

Nedalo sa nič robiť do samého rána. Zasvietilo slnce na rámoch oblokov, keď sa Ketzer zdvihol a pošiel lenivým krokom k východu. Cigán spustil pochod:

Všetci z bandy sa hlboko klaňali a primáš najhlbšie. Na ich tvárach bolo napísané:„A stovka nič? Kde je pudilár? Kedy ho už otvoria, pán veľkomožný?“ Pán veľkomožný postál, spravil tak, ako čoby chcel vyňať peniaze, ale rozhodil rukami na znak toho, že nemá. Prestali hrať. Natiahli sa im tváre a sklonili rozcuchané hlavy. Zárobku nebude, ani delenia. Celú noc sme zadarmo hrali, a ešte tak sproste. — Zbijú ma! — myslel primáš na basistu a cymbalistu. — Chvalabohu, že sú už ostatní hostia preč, tí by ma domlátili, že som im ani jedinkú nezahral. — V svojich myšlienkach zabudol na kontrášov, ktorí najväčšmi blýskali očami. Už i pocítil úder do tvári. — Už ma bijú! — A bol to práve honorár Ketzerov. Hodil mu svoju zelenú čiapku s rehotaním:

„Tu máš na pamiatku, ucti si moju hlavu.“

Odišiel a sklamaní Cigáni za ním…

Na tretí deň sa opytovali páni Ketzera:

„Nehral si včera popoludní?“

„Hral, s rukavičkárom Melcerom. Tretí raz prehral sedemtisíc. A prečo?“

„Nie je možné. Videli ťa sedieť v cukrární u Stamma.“

„Nebol som.“

„Pozdravovali sa ti ľudia a ty nič. Čítal si novinky hore nohami.“

„Nemôže byť. Popoludní som slzy utieral Melcerovi a tešil ho, že si prehru doženie, keď nie na piaty, nuž na desiaty raz. Ak mu nepoviem, že som mu tých sedemtisíc dlžen, zajtra by sme mu mohli ísť na pohreb.“

„Sedel tam v takej istej zelenej čiapke, akú ty nosíš.“

„Tíí! Veď je to Štefo Sivák, primáš.“

Ketzera zamrzelo. Nikto takú čiapku nenosí, len on a táto nová ho tlačí. To budeme dvaja Ketzerovci. Ešte väčšmi ho mrzelo, keď mu zvestovali, že dolu v hostinci hrá Karol Ketzer v zelenej čapici. To si ju ten bandita položil na hlavu a tak hrá.

„Jano! Zavolaj mi ho!“

Primáš prišiel v Ketzerovej čapici.

„Tu máš päťdesiat zlatých za tú čiapku.“

„To je málo, pán veľkomožný.“

„Teda sto.“

„Nemôžem sa rozlúčiť. Čiapka z takej vzácnej hlavy.“

„Tak dvesto.“

„Ľúto mi je za ňou, ale ako im,“ nechcel si pokaziť primáš budúce obchody a mysliac na to, koľko už stovák vylovil sláčikom z vrecka tohoto gavaliera.

„Potom mi ešte zahráš na radáš tú…“

„Oženil som še‘“ vpadol mu do reči rozveselený primáš. Bol by sa roztancoval od radosti pred pánmi, nie preto, že dostal dvesto zlatých, ale skôr preto, že ich bude môcť pred kamarátmi zatajiť. „A keď nie všetkých dvesto,“ ozvalo sa v ňom svedomie, „polovičku iste.“

Tancovať sa nesvedčilo hneď: bol by znevážil čiapku. Zatancoval si na chodbe, kde ho nik nevidel.

* * *

Dni kráčali bystrým krokom. Ľahké dni — ľahký krok času. Ťažké dni — a čas sa vlečie ako na barlách. I v tom je nespravodlivosť. Dni zábav utekajú, a mali by stáť, dni starostí akoby stáli, a mali by utekať. I koniec behu i koniec pomalého krivkania je len v tom spravodlivý, že je istý a že človek na konci životnú partiu prehrá.

Ketzer i tu bol výnimkou. Skončil partiu a…

Bol jesenný podvečer. Tône hneď popoludní rástli v kútoch izby a rozrastali sa do vysoka a široka. Tváre hráčov sčernali. Zapálili sviece. Spustili záclony. Odtisnutý stolík pritiahli k čiernemu remennému divánu, na ktorom sedával Ketzer. Aby vyhnali hustý cigarový dym, otvorili dvere do chodby. Bola malá pauza. Rozkázali si nové karty a kým ich priniesli, hráči oddychovali. Hrali neprestajne od obeda. Do obeda od rána. Do rána od večera. Okolo piatej na svite sa rozišli. I tých pár hodín odpočinku im bolo ľúto. Hra šla náruživo. Ketzer prehrával. Mrzelo ho, že necháva prehru čo len na dve, tri hodiny vo vrecku cukrára Stamma, Grasgrüna a Engländera. Týmto zase bolo protivné, že nevytiahli všetko od Ketzera. Od desiatej dopoludnia sa šťastie obrátilo ku Ketzerovi. Vyhrával až posiaľ. Pri sviečkach sa možno zvrtne hra, mysleli si prehrávajúci… Tiene padali na steny. Lomené, komické torzá postáv, pliec, rúk v grotesknej veľkosti sa pohybovali. Hlava a plecia Ketzerove knísali sa sem i ta za divánom a zdali sa na stene ako ohromný glóbus položený na širokej rovnej skrini.

Dobre padla táto krátka pauza. Pri hre od stálej neistoty vybičované nervy sa tíšili, stlačené prsia sa mohli rozšíriť, dych podľa ľúbosti vypustiť, zmeravenými nohami podupať, ruky rozšíriť, drieky natiahnuť, aby o chvíľu znova mohli započať troška osviežení, znova napäť nervy a pozornosť, upútať oči na kartu, zviazať myseľ a vnoriť sa do neistoty. Čím väčšia napnutosť, tým krajšia hra.

Ketzer bol chladnokrvný. Mohol byť. Mal vo vrecku okolo dvadsaťtisíc výhry. Len hlava ho troška bolela a krútila sa chvíľkami, ako kedysi v Ploskom. Vtedy si to vysvetľoval hnevom, že nemôže zohnať peniaze a túžbou za hrou a kartárskou spoločnosťou v Prešove. Teraz sa mu videlo, že je to preto, lebo od rána pil a fajčil. To síce robil vždycky, ale možno, že toho bolo predsa viac ako inokedy. Ináč, bôľ to nijaký nebol, len akási ťažkosť v sluchách a akoby mu obruč sťahovala čelo. V hre si toho ani nevšimol, len teraz v pauze.

Pauza netrvala dlho. Doniesli nové, zapečatené karty. Ketzer rozlomil obal a prešiel palcom po ich lesklom, tvrdom vŕšku akoby po klaviatúre, že to lusklo. Začal ich miešať sediac už na svojom diváne. Bol na rade, aby delil.

„Ďalej hrať!“ povedal veselo.

Bolo to tak povedané, ako keď doma rozkazoval: „Ďalej brániť!“ alebo: „Ďalej strážiť!“ alebo: „Kaďu postaviť!“ „Všetko predať!“

Posadali tak, ako boli predtým. Napravo od Ketzera sedel hostinský, od tohoto napravo Stamm, od tohoto napravo Engländer. Pri okrúhlom stole Ketzerovým proťajškom bol Stamm, hostinského proťajškom Engländer. Hrala sa „ferbľa“.

Prvé tri hry boli slabé, karty nízke, nik sa nepúšťal do výšky. Pri štvrtej hre si nadelil Ketzer krásne karty: holbového túza a holbovú desiatku. Skoro najlepšie karty, aké môžu byť v tejto hre. K nim môže prísť pri druhom dávaní ešte jedna holbová figúra. To je tridsaťjeden. Ak by prišli náhodou dve holbové figúry, to je „banda“, nad ktorú sú lepšie len štyri túzy. Takéto karty dobrý hráč využije a každú kartu speňaží.

„Predávam,“ povedal nedbalo Ketzer. „Desať zlatých prvá karta.“

Posledný bol Engländer. Odhodil karty:

„Fuj.“

Stamm, ktorý bol predposledný, zaplatil desať zlatých. Mal teda tiež dobrú kartu. Hostinský, prvý od Ketzera, si pozrel podané dve karty. Mal v rukách štyri rozličné farby. Zahodil ich do kôpky.

„Desať zlatých prvá karta,“ predával ďalej Ketzer Stammovi.

Stamm vtlačil podanú kartu za prvú, obrátil lícom karty k sebe a tisol rožok prvej pomaly naľavo, čo sa ukáže. To sa povie „gustírovať.“ Hráč z jedinkej čiarky vie posúdiť, akú kartu dostal. Spokojne kývol hlavou. Hráč neprezrádza seba. Spokojné kývnutie hlavy mohla byť faloš.

„Tu je dvadsať,“ mľasol Stamm gambami.

„Štyridsať druhá,“ licitoval Ketzer.

„Dám naslepo. Osemdesiat,“ zacenil predávanú kartu Stamm Ketzerovi.

„Tu sú.“

„Druhá zdarma.“

Ketzer dostal holbového kráľa a žaluďovú sedmičku. Mal tridsaťjeden.

„Volám dve kompánie!“ povedal uverene Stamm.

Kompánia znamenala stovku. Stamm teda volal dvesto zlatých.

„Štyri naspäť,“ nedal sa Ketzer.

„Osem!“ ripostoval Stamm.

„Regiment na ne!“

Regiment bolo tisíc zlatých.

„Dva regimenty! Neutekáme,“ zažartoval Stamm.

— Chce ma alebo odstrašiť, alebo má dobré karty, — myslel si Ketzer. — O tom sa hneď presvedčíme.

„Ukáž dve karty.“

Stamm ukázal zelenú osmičku a červeného dolníka. Ketzer uvažoval: Môžu byť tri sedmičky alebo traja dolníci. V tomto páde prehrávam… Môžu byť tri zelené, túz, kráľ, sedmička. To je dvadsaťosem. V tomto páde mám viac… Môžu byť tri červené, dolník, desiatka, túz. V tomto páde má toľko ako ja, ale je prvý, má prednosť a tak by prehral… Môže mať i štyri farby… Môže mať dva červene a dva zelene a len sa pechorí…

„Na tie dva regimenty brigádu!“

Brigáda bola štyri tisícky.

„Divízia ich rozpráši!“

Nepopustil ani jeden, ani druhý. Boli v boji armády. V kase okolo dvadsaťštyritisíc zlatých. Veľký peniaz. Za takú sumu možno bolo kúpiť pekný majetok. I Stamm zaváhal na chvíľu. Akiste v zmätku už teraz pýtal od Ketzera, aby ukázal dve karty. Ketzer ukázal dvadsaťjeden: holbového túza a holbovú desiatku. To bolo mnoho. Zahamoval. Na ketzerovské armády neduploval hneď. Chcel hru zavrieť, ale hostinský zamihal očami a ledva badateľne potriasol hlavou, ako čoby Stamma posmeľoval: „Ak nemáš toľko, vypomôžeme ti.“

„Ešte desať!“ rozhodol sa Stamm.

Ketzer cítil pri sebe už len asi pätnásťtisíc zlatých. Keby bol Stamm duploval a bol by volal, ako nasledovalo, dvadsať tisíc zlatých, nebol by mohol „vyguberovať“ dvadsaťtisíc a duplom naspäť volať. Tých desať ešte môže dať… Kde sa len vzala u týchto všivákov taká vysoká hra… Tu kdesi musí byť čosi… Veď to boli zlatovkári a teraz hrajú na tisícky… Ja by sa im mal dať?… Nie.

„Tu je desať,“ zakričal, „a staviam Bogdanovce za dvadsať!“

V tom okamžení mu mihlo myšlienkami, že nezadržal slovo, ktoré dal žene. Stavia Bogdanovce na kartu. Pocítil, že tratí rovnováhu a padá. Zvalil sa na diván, udrúc si hlavu o operadlo. Z divána sa skotúľal na zem. Zomknuté štyri karty držal pevne v hrsti. Spoluhráči strnuli. Zdesili sa a hneď sa i spamätali. Poskákali. Odtisli stolík od divána. Ketzer ležal hore bradou na zemi s červenou tvárou a doširoka otvorenými očami so zlomeným, nedívajúcim sa zrakom. Engländer si kľakol k nemu a počal mu rozopínať vestu a nohavice. Hostinskému zišlo na um, aby ho položili na diván. Keď ho dvíhali, nevládna hlava mu odvisla a ruky sa mu hompáľali. Stamm mu vytiahol karty zo zovretej päste a ukázal ostatným.

„Vyhral som,“ zašomral a položil karty na stolík. Mŕtvemu stlačil na jednom oku mihalnicu. Nevyskočila na svoje miesto, zostala stiahnutá. Stlačil i druhú. I tá zostala sklopená. Mŕtvy nezažmurkal.

„Porazilo ho,“ zašeptal Stamm.

Hostinský vybehol pre doktora. Engländer zháňal ľad. Cukrár zostal sám s mŕtvym. Pozrel na stolík. Tam bolo na kôpke mnoho peňazí. Mohlo ich byť dvadsaťpäť — dvadsaťšesť tisíc.

„Vyhral som,“ pomyslel si znova, obrátiac svoje karty, ktoré nechal ležať na mieste, kde sedel. Mal troch dolníkov. Nechal ich obrátené. Oči mu zase preskočili na Ketzera. Chcelo sa mu odrazu zaplakať, tak mu čosi stislo srdce. Díval sa do jeho červenej tvári a pohladil tvrdú, hustú šticu mŕtveho.

„Chudák!“ zletelo mu z rtov.

Ketzer bol mŕtvy. Ustálil to i doktor, ktorý prišiel, a keď nepomohli ani ľadové obklady ani pijavice, šatkou mu utrel spenené ústa a prekrižoval ho.

„Mŕtvy.“

„Šlus!“ zamrmlal hostinský.

„Hop!“ priložil Stamm.

„Koniec hry,“ poznamenal doktor, skriviac útrpne ústa.

Peniaze v kase počítali. Bolo v nej dvadsaťosemtisíc a majetok Bogdanovce. Banknóty a striebro dali do vrecúška. Zviazali. Zapečatili.

Zahovorili potichu:

„Živý prehral, mŕtvy vyhral.“

„Smrť ako štvrtá holba.“

„O jedného menej.“

„Prehral som,“ dokončil Stamm.

Na druhý deň odniesli vrecúško s peniazmi vdove Ketzerovej.