Zlatý fond > Diela > Zo starých časov


E-mail (povinné):

Janko Jesenský:
Zo starých časov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alena Kopányiová, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Veronika Víghová, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 121 čitateľov

Aktík, aktík…

Vládny radca dr. Hrnčiarik rozprával:

To mohlo byť pred vojnou… Tak v roku dvanástom… Nie, počkajte, v trinástom… Ba predsa v dvanástom… Asi koncom roka, keď pracoval na tomto akte župný podnotár Kianička… Akt sa teraz dostal ku mne i s nožnicami… Prešla veľká vojna. Milióny ľudí zahynuli… Nová vojná sa chystá… Umrel i podnotár Kianička, a akt nezomrel. Rimania mali pravdu: Verba volant, scripta manent.[4]

Tak jasne sa pamätám na toho chlapa. Ako čoby ho bol pred hodinou videl.

Taký súdok s okrúhlymi, tenkými nohami. Líca, ako čo by vždy kašu fúkal. Gamby oduté. Pomalá chôdza. Neotočil sa odrazu, ako druhý človek. Otáčal sa v drobných krôčkoch… Nohavice vždy krátke. Vyše členkov. Vesta tiež krátka s vyplazeným jazykom z košele. Bez gombičiek na kabáte. Na veste jedna — prostredná. Že ich rozdával chlapcom, keď sa hrali na gombičky. Vše si dvíhal nohavice v páse, držiac ruky vo vreckách.

Rád si vypil. Periodický pijan. Keď prišla na neho táto choroba, spíjal sa pod čiernu zem a neprišiel do úradu štyri-päť dní. Vracal sa opuchnutý, ožltlý, neumytý, s karpinami v očiach a zavieral sa do kancelárie, aby spracoval rešty. Nevyšiel, kým nebol hotový. A práca jeho bola dobrá, dôkladná.

Flegma,[5] a ako vraveli, cynik.[6] Flegmu pripúšťam, ale že by bol cynikom býval, pochybujem. Však uvidíte. To on mal len také ľahkovážne, hrubé, rúhavé reči navonok, aby sa zrovnávali s jeho tuláckym vonkajškom… Zato cynikom nebol… Však uvidíte.

Výborný rečník. Orator komitatis.[7] Tak sme ho volali. Neokrôchaný, rozgajdaný, ale reči, keď bolo treba vážne hovoriť, boli pričesané ako panenky. Hodvábne, mäkké slová. Tiekli mu z úst ako med… Sám neohybný, ale jazyk sa mu vrtel ako vreteno, ohýbal ako oceľ. Šermoval s ním ako s rapírom[8] a ako dobrý kočiš vie udržať na uzde i tie najohnivejšie kone, tak on vedel držať jazykom tých najneposednejších ľudí, čo si myslia, že majú horiace práchno pod zadkom.

Ad illustrandum:[9]

V ministerstve orby sa robila štatistika včiel podľa úľov. Chceli vedieť, v akej miere sa pestujú včely v našom kraji, aby nás mohli poučiť o ich cieľuprimeranosti a užitočnosti chovu a priviesť nás k výdatnejšej produkcii medu, prípadne nás v tejto našej snahe i podporiť.

Akt dostal na vybavenie mestský podnotár Kurtoš. Opýtal sa vedúceho mestského notára Škvareninu:

„Koľko asi úľov môže byť u nás?“

Notár čítal novinky o akomsi štrajku, ktorého sa zúčastnilo štyritisíc robotníkov.

„Štyritisíc,“ hodil nedbalo.

Kurtoš napísal štyritisíc a hlásenie šlo.

Tak o mesiac alebo dva dostavil sa k mestskému notárskemu úradu ministerský úradník, odborník vo včelách dr. Kenedessy. Vysoký, chudý pán s okuliarmi, s čiernou briadkou do špica a s fúzikmi tiež do končita. Po predstavení vraví:

„To je krásne. Chcem si tých štyritisíc úľov pozrieť a potom zadržím pre včelárov prednášku. Zvoláte ich do mestskej dvorany na piatu popoludní.“

V meste ak bolo včelárov päť, aj to sotva.

Notár Škvarenina nestratil duchaprítomnosť.

„Ale azda nejaký fruštíček, pán ministerský radca… Svinského jazýčka s prvotriednou slivovičkou,“ navrhuje ministerskému včelárovi.

„Proti tomu nemôžem byť,“ usmieva sa radostne vysoký úradník. „Počul som už o vašich svinských jazykoch.“

„A ty choď pre župného podnotára Kianičku,“ drgol Škvarenina Kurtoša. „Nech príde. Povedz mu, že je u ,Bieleho vola‘ pijatika. Nech si pripraví reč. Čakáme ho. Vyhľadaj i Talapku, aby zohnal zo tridsať ľudí na tú prednášku. Talapka bude hlavným včelárom. Dostane päť korún, ostatní od kusa dve koruny… Utekaj a príď mi povedať. Bez Kianičku nepríď, lebo ťa suspendujem.“

Odišli k „Bielemu volovi“.

Tretí svinský jazýček začali krájať. Každý už mal po päť kalíškov slivovice v sebe a ministerský odborník ako čoby mlieko pil a chlebom si ho zajedal. Ani sa len nerozveselil. Sedel vážne s natiahnutou chudou tvárou. Vyťahoval si manžety spod rukáva, robil si na ne poznámky malou striebornou tužkou. Vidno bolo, že myslel ešte vždy na svoju prednášku. Nebol akoby prítomný. Hľadel do seba a myšlienky mu iste lietali ako včely okolo kvietkov kdesi po záhradách a poliach. Počal sa i hniezdiť. Pri šiestom kalíšku sa opýtal:

„Nepôjdeme si tie úle pozrieť?“

„Zháňame hlavného včelára Talapku, ktorého vám chcem predstaviť, pán ministerský radca.“

Talapka bol nosičom. Inteligentný chlapík. Ale o ňom vám osobitne poviem. To je hotový román.

„Talapka, vravíte?“ zaujímal sa vysoký včelár.

„Talapka.“

Poznačil si jeho meno na manžetu.

Škvarenina sa stal netrpezlivým.

— Čo je to za predpotopný mamut, — myslel si o ministerskom radcovi. — Taký chudý a toľko znesie.

„Dajte nám červeného vína,“ zavolal na krčmára.

Vypili i fľašku červeného vína. Výsledok bol iba ten, že ministerský radca počal po stole bubnovať, najprv jednou, potom obidvoma rukami, ale to mu nebolo dosť muzikálne, zabúchal i priehlavkami dlaní.

— Čo keby mu nejakú zaspieval. Cigána volať do obeda nemôžem. Bola by senzácia.

Len čo si to notár pomyslel, ministerský úradník sa už aj usmial a počal si húsť:

„Poniže Fričoviec
zelený jalovec…“

„Pán minister je zo Šariša?“ opýtal sa notár.

Ak prijme tento titul, hádal, je dobre.

„Rovno zo Sabinova, pán podžupan.“

Už je dobre.

„Dáme si ešte jednu fľašku bieleho, pán minister.“

„Dobre, pán hlavný župan.“

„Fľašku bieleho!“ rozkázal rozveselený notár.

Prišiel Kianička. Škvarenina mu ho predstavil ako najlepšieho, najskúsenejšieho včelára na široko a ďaleko. Zabudol, že Talapka mal byť ním.

„Iné meno ste povedali,“ ustálil minister, hľadiac na svoju manžetu. „Povedali ste Talapka.“

„Tento je druhý. Talapka je prvý,“ vysvetlil notár.

„Aké sú u vás silné štáty,“ obrátil sa minister na Kianičku.

„Stomiliónový,“ odpovedal flegmaticky tento.

„Ach, ja nemyslím ľudský štát. Na mysli sú mi štáty včiel.“

— Úžas, zhrozil sa Škvarenina. Tomu človekovi sa ešte ani jazyk nepletie.

„Stotisíc,“ odpočítal Kianička naslepo.

„To je moc. To je hrôza. V máji býva najviac šesťdesiattisíc pracovníc. Pred rojením maximum osemdesiattisíc… Ale vy myslíte aj s trúdmi.“

„Pravda.“

„I tak je to moc. V jednom štáte ak je dvetisíc, veľa poviem, keď tritisíc trúdov… Včely také množstvo pracujúceho ľudu neznesú a vyroja sa, aby utvorili nové štáty.“

„My máme zvlášte veľké úle,“ zaluhal Kianička, „do nich sa celkom ľahko zmestí i stotisíc… Veliké paše… Plno kvetov… Ohromná práca pre každú pracovnicu i pri zbieraní i pri výchove…“

„Musím si to ísť pozrieť,“ vstal ministerský úradník, „to som ešte neskúsil, aby apis-mellifica-mellificata, ligustica, fasciata, cypria, cecropia, remides, unicolor-adansoni alebo dorsata, indica, florea,[10] aby ktorákoľvek trpela takú veľkú rodinu. V štáte včiel je poriadok… Musím si to pozrieť… Poďme, páni! Aspoň tých hlavných včelárov… Pána Talapku, či ako ste povedali?“

Zas si pozrel na manžetu.

„Tak je. Talapka… Kde by sme ho našli?“

„Kapitána nočnej kavalérie?“ pýtal sa Kianička Škvareninu.

Notár si držal dlaňami hlavu a nevšimol si otázky. Nešlo mu do hlavy, že je minister celkom triezvy, logicky hovorí a celkom dobre vypovedal „mellifica-mellificata“… — Ja by nevedel vypovedať „paralellogramma“[11] alebo „rozpaprčený Euripides“.[12] „Pyropamidy“[13] skúmal na sebe.

„Ale pred odchodom,“ vstal zo stoličky Kianička, „dovoľte, pán ministerský radca…“

„Minister,“ zareval Škvarenina.

„Pán minister,“ opravil sa Kianička, „aby sme vás v našom skromnom krúžku pozdravili a si vás, ako zriedkavého hosťa u nás, uctili…“

Pustil sa do reči.

Bolo pol jedenástej. O pol jednej ešte hovoril. Medzi rečou pripíjalo sa na ministra orby, čiže na ministerského radcu, na hlavného župana, alias Škvareninu čiže mestského notára, na neprítomného podžupana, na vzdialeného hlavného slúžneho, na podnotára, na mešťanostu, na Talapku. Musel sa vypiť zakaždým plný pohár.

Notár Škvarenina sa díval na ministra, či počúva a ako počúva. Či mu neklipkajú oči? Či má hlavu hore? Či ešte nedrží žalúdok v hrstiach alebo brucho v nohaviciach ako Kianička? Či sa mu nechce ísť von. Rozmýšľal, či by vedel nachytro vypovedať bez chyby: „V našej peci myši pištia, v našej peci psík spí.“

„Nech žijú Šarišania!“ končil svoju reč župný podnotár.

Vypili zase po plnom pohári.

„A teraz si zaobedujeme,“ rozhodol Kianička. „Včely si môžeme i po obede pozrieť. Neodletia.“

Bol obed. Prišiel k tabuli i Cigán. Pri obede je Cigán už nie senzácia. Hral tak, že i kelner v tanci obsluhoval. Po obede za čiernou kávou podali zase polievku. Počal sa ešte jeden obed.

Poniže Fričoviec
zelený jalovec…

zahrali.

To už ministerský radca nevydržal. Zobul si topánky a s krátkou výhovorkou, že ho tlačia, počal tancovať. Boli štyri. O piatej sa ešte točil a tancujúc proti dverám krútil nad hlavou žlté topánky, ale pri prahu sa potočil a len-len že nevybil krídlové sklá. Zachytili ho.

„Nebude z prednášky nič,“ radoval sa Škvarenina.

„Veru, sotva,“ mienil Kianička.

„Ďakujem ti, že si ma vytrhol.“

Prednáška — bola. Oslabený ministerský včelár si síce išiel odpočinúť, i ostatní odišli do mestskej dvorany poriadok urobiť so včelármi. Na stoličkách v prvom rade sedel Talapka, kapitán nočnej artilérie, a zo sedem žobrákov, vandrovníkov. Prednášal im Kianička o ministrovi, ktorý spí. A tu sa stala chyba. Kianička zase rečnil hodinu. Potom boli poslucháči honorovaní. Keď sa brali von, vpálil zadychčaný ministerský včelár.

„Akosi málo včelárov,“ zdalo sa mu.

„Vydochli,“ ozval sa Talapka z prvej lavice.

„Včelári?“

„Nie, včely.“

Notár Škvarenina sa buchol po čele. Nemohlo to hneď jemu napadnúť?

Odborný včelár vyšiel na pódium za stolík, zosňal manžety, ako to v úrade robieval, sadol si a počal:

„Choroby včiel sú rozličné… Ako následok zunovania, prestydnutia, zlého pokrmu je napríklad diaré…“

* * *

Tento Kianička, keď sa nemohol prihovoriť k ľuďom, prihováral sa každému koňovi, ktorého videl: „Pracuješ, koníček, pracuješ? Veľa ti toho naváľali?“ „… Veď si ty, koníček môj, slepý a ani ťa neprikryjú…“ Prihováral sa ku kravám: „Komuže ty, strakuľa, prikyvuješ?…“ K utekajúcemu psovi: „Kam sa ponáhľaš, Nero?“ … Ku koze: „Čo trasieš chvostom, tetka?“

V jednej trafike si kúpil cigarky, v druhej novinky, v obchode cukríky proti kašľu, v inom vixu alebo masti na obuv. Všade sa prihováral, porozprával sa. Trvalo i hodinu, kým sa dostal svojím drobným krokom, pomalou chôdzou, s postávaním a prihováraním do úradu. Keď nebolo ani ľudí ani zverov, hovoril sám so sebou, prihováral sa k aktám, k veciam, ako čoby nahlas myslel: „Ja tebe dám pytliačiť! Čo, päťsto korún? To je málo. Zvýšime… Nemôžu si tie zajace ani oddýchnuť. Veď si takto duše vyskáču… Psa zastreliť, lebo sa túlal? Ty sa túlaš po horách od rána do večera. Nemôže sa ten Hektor tiež troška poprechádzať? Oslobodený? Pozmeňuje sa… Ja ti dám zvery týrať! Raz taká pokuta!“

Nerád mal písma na stole a bolo zvláštne, že niektoré aktá si brával domov, že ich doma pekne v pokoji vypracuje, ale z domu ich zase len niesol do úradu, že ich vybaví v úrade. I doma i v úrade akt vybaľoval, prihováral sa k nemu, prihováral, polistoval v ňom a zase ho len vložil do hrubej, remennej, ošúchanej tašky. Vtedy ešte nenosili také tašky ako teraz. Boli to skôr malé ručné kufríky, podlhovasté a bachraté, akoby stvorené na vínové alebo pivové fľašky.

Raz si tiež s istým aktom nevedel rady a nosieval ho už skoro pol roka z úradu domov a z domu do úradu.

V istý večer som ho navštívil, že ho zavolám na pohár piva. Dvere na jeho izbe boli odchýlené. Strčil som nezbadane hlavu. Vidím, ako stojí bokom do dvier pred svojím stolíkom nad aktom a pomaly kývajúc hlavou hovorí:

„Aktík, aktík!… Kedy, kedy vyrastie z tvojej úzkej žltej parcielky nejaký užitočný ovos… Nevyrastie, lebo neviem zasiať do teba semeno. Nemám ho… V tých bachratých knihách niet pre teba zrna… Zrna pravdy, ktoré dozrejúc, potešilo by môjho vtáčika… Srdce ma bolí, že slnko nesvieti na každého jednako… Dal by dvesto korún, keby ťa mohol vybaviť prajne, keby sa ťa mohol striasť, neúprosnosť zákona zvaliť na druhého a oslobodiť sa od výčitiek svedomia… Dal by dvesto korún… Ty môj strašný akt…“

To iste nebola jeho prvá reč k aktu.

Stál som nehybne. Podivné mi bolo, že človek, ktorý už aspoň desať rokov pracuje pri administrácii, nevie si dať rady s písmom a necháva vec nevybavenú toľké časy. Čo to môže byť? Čo mu prekáža?

Vedel som, že nielen k ľuďom, k zverom, k miestam, k uliciam je sympatia i antipatia. Je akýsi cit lásky a odporu i k aktám. Sú písma, ktoré má úradník rád a ktoré nenávidí. Čo sa lásky k aktám týka, je to celkom naopak ako s láskou k dievčaťu. S aktom, ktorý miluješ, by si sa mal tiež maznať, vybavovať ho po písmenke, domov nosiť, sedieť pri ňom, a ty obyčajne takýto akt spracúvaš hneď… Nenávidený akt držíš u seba, obraciaš ho, prekladáš na brucho i na chrbát, dívaš sa naň a do neho… A tak, čo nenávidíš, leží pri tebe, čo máš rád, odchádza… Mohol by to porovnať so ženou a milenkou, ale len žartom. Ženine žiadosti odďaľuješ, je vždy dosť času na ich splnenie, milenkine prosby sú ti rozkazom a aj krky by si si zlámal, len aby si ich mohol splniť hneď.

Takto som asi uvažoval, keď podnotár Kianička po druhý raz povedal: „Dám dvesto korún!“

Odchýlil som dvere a vstúpil.

„Za dvesto korún ti to urobím,“ ponúkol som hlasite. Kianičku ani trochu neprekvapilo, že tak znenazdajky počul hlas. Akiste vedel hneď, kto hovorí, lebo môj hlas, uznám, je taký, ako čoby mi v nose vždy niečo prekážalo. Bol som jediný v župe, ktorý som mával vždy plný nos. Tu pri krajine je už viac plných nosov. Nie som sám.

Neobrátil sa ku mne hneď. Povedal len tak z pleca:

„Dvesto korún by bolo moc.“

„Toľko sľubuješ.“

„Ale nie svojmu predstavenému, ktorý mi môže rozkázať.“

Ja som bol totižto župný hlavný notár a schvaľoval som jeho referáty.

„Tak teda ťa zbavím aktu — za dvesto korún. Sám ho vybavím.“

Pomaly sa počal otáčať ku mne svojimi drobnými krôčkami, a keď sa otočil okolo vlastnej osi, lenivo mi podal svoju malú, pehavú ruku, nestisnúc dlane na pevno, takže som mal pocit, akoby som mal v ruke chladnú, mäkkú žabu alebo kus vlažnej handry. Nerád také ruky. Stisk rúk má byť pevný.

„Daj sto,“ počal som sa jednať.

„Hm,“ zamyslel sa podnotár Kianička a vopchal si ruky do nohavíc, otrčiac v nich ruky tak, že sa rázporok natiahol. Dobre, že mal na ňom gombičky. „Vzal by si odo mňa sto korún?“ opýtal sa s úsmevom na mňa zdola nahor.

„Veď si sľuboval dvesto. Daj päťdesiat.“

Kianička pozrel kamsi hore a prevrátil oči. Bojoval sám so sebou. Či chodiť ešte s aktom sem i ta a či sa ho zbaviť. Dlhšie trvalo, kým sa rozhodol:

„Dám ti dvadsať.“

„Dobre.“

Odčítal mi desať korún ako závdavok.

Bol som zvedavý, čo môže byť v písmach.

Jediný list, v ktorom som čítal:

„… A tak spomenuté zvieratká nie menej vytrpia, keď im zahrdzavený drôt krky alebo nohu zatiahne, až sa chúďatká celkom poddajú… Toto nespravodlivé zachádzanie s prírodou deje sa v obciach… V Hornom Lieskovom richtár dáva do prenájmu chytanie cvíčal a prenájomné je obecným dôchodkom. Teda obce majú ešte aj z kynoženia vtáctva právo peniaze do pokladnice brať. Myslím, že je to ozaj priestupok priestupkov… Keď sa toto úplne zakáže, vtáctvo bude velebiť pôvodcu zákazu a spevom ďakovať. Fiat justitia!… S najsrdečnejším pozdravom, Andrej Krajný, tajomník vtáčkov.“

Išlo o cvíčaly. Keby sa to teraz stalo, pomyslel by som si na knižky Axela Muntheho,[14] ale vtedy týchto knižiek nebolo, a keby i bolo bývalo, Andrej Krajný, tajomník vtáčkov, by ich sotva čítal. Zaševelilo čosi i mne okolo srdca. Šiel som za Kianičkom.

„A prečo si to nevybavil,“ dohováral som mu, „veď je to náhlivé. Koľko cvíčal sa od tých čias zadrhlo.“

Podnotár ani nezdvihol hlavu, len mumlal do okna:

„Pán hlavný notár! Rigorozita zákonov je mnoho ráz nie na mieste, a kde by bolo treba, niet rigorozity. Na mnohé maličkosti sú zákony, ale na cvíčaly zákon nemyslí. Cvíčaly môžeš chytať i na slučky i na lep… Sťahovavé a vodné vtáky sú nie chránené.“

„Čo si to teda tomu tajomníkovi vtákov nenapísal?“

„Hanbil som sa za krajinu, že nemá zákona, aby bránila ľuďom… A ľúto mi bolo, že toho človeka zarmútim…“

„Neprišlo ti na um, koľko cvíčal zahynulo za ten čas?“

„Myslel, ale — som ja zákonodarca?“

Kianička vravel hlasite a urazene.

— Teda ani antipatia, ani láska k aktu, myslel som si, ale proste babská sentimentalita, precitlivelosť. Nechce zarmútiť stránku! A že vraj cynik.

Akt som vybavil sám tak, že som ho predostrel ministerstvu spravodlivosti, aby tam našli nejaký spôsob na zamedzenie podobných divokosti. Ukázal som podnotárovi v poštovej knihe, že je akt z našej strany vybavený.

„Ako môže vážiť tento jeden list dvesto gramov,“ bolo Kianičkovi nápadné.

„Pribalil som i úradné nožnice do obálky.“

„Načo?“

„Zvedavý som, či je ministerstvo spravodlivosti spravodlivé?“

„Veď to ta nepatrí. To patrí ministerstvu orby.“

„Viem. Práve preto.“

„Ako?“

„V ministerstve spravodlivosti si to tri roky poleží a potom nám vrátia písma, že vec ta nepatrí. Ak sú spravodliví, vrátia nám písma i s nožnicami, ak nie — bez nožníc. A za tri roky môžeme rozmýšľať, ako zamedziť lapanie cvíčal na lep alebo do svorky.“

Podnotár pomaly vstal, obrátil sa ku mne a prísne mi hľadiac do očí, povedal: „Nemáš útrpnosti.“

Vypapral z vesty desať korún v korunkách a halierikoch a dával mi ich.

Vrátil som mu i závdavok…

* * *

Takého úradníka som ešte zjavne nevidel a uverte, plno ich je… Dotklo sa čosi i môjho srdca.

Hrnčiarik zosmutnel a smrkol. Po malej chvíli dodal:

A teraz sa zase dostal ku mne akt. To jest ten jediný list… Prešla veľká svetová vojna. Milióny ľudí umrelo. I župný podnotár Kianička zahryzol do trávy. Možno i tajomník vtáčkov. Akt žije. Nezomrel. Tu je i s nožnicami… Zadrhlo, zachytilo sa státisíce cvíčal. Ale akt žije, ako čoby to bolo dielo Homérovo…



[4] Verba volant, scripta manent (lat.) — Slová odlietajú, písmo ostáva.

[5] Flegma (gr.) — ľahostajný (človek)

[6] Cynik (gr.) — človek, ktorý neskrýva zlú mienku o ľudskej i vlastnej mravnosti

[7] Orator komitatis (lat.) — rečník župy. Správne by malo byť comitatis.

[8] Rapír (fr.) — dlhý tenký meč, aký sa obyčajne používal v súbojoch

[9] Ad illustrandum (lat.) — napríklad

[10] Apis — mellifica — mellificata, ligustica… atď. — vedecké latinské názvy včelích odrôd

[11] Paralellogramma (gr.) — rovnobežník

[12] Euripides — znamenitý grécky tragik (480 — 406 pr. n. l.)

[13] Pyropamidy — nezmyselná zloženina z gréckych slov pyrop (český granát) a amid (dusíkatá organická zlúčenina). Azda popletené so slovom pyroamid, čo značí dusíkatú zlúčeninu, zaháňajúcu horúčky.

[14] Axel Munthe (*1857, †1940) — švédsky psychiater a spisovateľ známych pamätí. Jesenského rozprávka čiastočne čerpá motív z jeho diela Kniha o živote a smrti.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.