ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedeli sme pri pive. V spoločnosti zavládla minútka ticha. „Anjel letel,“ ako sa hovorí. V tejto minútke čosi zakukalo: Kukuk, kukuk, kukuk, kukuk! Tak zo desať ráz. Všetci sme počúvali, odkiaľ ide tento jemný, čistý, nežný a jasný hlas.

Šiel od hlavného radcu dra Hrnčiarika.

Ten sa usmial:

„To sú moje hodinky,“ vysvetlil. „Len nedávno som prišiel k nim titulom dedičstva po otcovi. K chudákovi otcovi sa čírou náhodou vrátili. Neboli by sa, keby neboli zakukali tak, ako teraz.“

A počal rozprávať:

— Teraz mám šesťdesiat. Vtedy som mal osem, na deviaty. Rodičia boli ešte mladí. Dnes už práchnivejú obaja a mňa tiež skláňa k ich prachu.

Pred otcom som mal väčší strach ako pred materou a mať ma neraz vybuchnátovala, vyfliaskala, udrela cez ústa, keď som odvrával, odvrkol a poslúchol ju na desiaty raz. Otec sa ma nikdy nedotkol. Stačilo mi, keď stiahol obrvy a pozrel na mňa spopod nich. Srdiečko sa mi zatriaslo a bol som ešte menším ako som bol v skutočnosti. Aféry som mával skoro každý deň. Matka súdila. Otec býval počas domácich sporov v kancelárii, len na obed a večeru sme ho vídali. O mojich dobrodružstvách sa nikdy nedozvedel. Divná vec, že som predsa matku považoval za dobrú osobu a otca za veľmi prísneho. To preto, že keď ma i oflinkovala, ma i láskala i bozkávala a maznala sa so mnou. Za pár minút po zauchách mi natierala lekváru alebo medu na chlieb, vždy na hrubo. Tu vidíte hneď celú ľudskú povahu. Najnevďačnejší ste k tomu, kto vás má najradšej. Hazardujete s tým najcennejším. Nevážite si to, čo i vy máte najradšej, ale čo pocítite iba vtedy, keď ho už niet. Nejdem moralizovať. Medzi mnou a matkou hrala najväčší zástoj práve tá blízkosť stykov: zauchá i láskanie, oflinok a bozk. Preto som si myslel, že ju nemusím na slovo počúvať.

Tak to bývalo pravidelne. Lenže, ako viete, niet pravidla bez výnimky. Raz ma i otec naháňal a vtedy po prvý raz stratil v mojich očiach na svojej vážnosti.

Dostali sme nový koč. Ľahký, otvorený, s kanapkami. Svietil na slnci. Ešte i v kôlni som sa videl v jeho laku: biely široký golier a žltú neforemnú škvrnu mojej tvári. Prvý rok som chodil do školy. Vedel som sa podpísať plným menom. To sa samosebou rozumie, že som každú knižku, každé dvercia, každú dosku a stenu, kde len bolo kúštik miesta, znesväcoval svojím poctivým menom, okrem kancelárie, kam som sa neopovážil, či tam sedel otec, či nie. Matka mi nadlho vštepila do hlavy, že je to tá trinásta izba, do ktorej je vstúpenie zakázané, a ak čo len pozriem do nej, budem zakliaty. Tam bol každý zdrap papieru nedotknuteľným.

Obzeral som si koč odpredku, odzadku, z bokov. Krásny. Blatníky ma vábili. Dýchol som na ne a zotrel paru rukávom. Stal som si na stupadlo a ťažkal sa na ňom. Sadol do koča a predstavil si, ako sa veziem s rodičmi. Prestúpil som na bak a pomyslel si, že mi kočiš Ďuro odovzdal opraty, aby som poháňal. Bez biča šľahal som neviditeľné kone a kričal na ne: „Dijé!“ Unášala ma fantázia. Koč letel so mnou. Ešte ma i drgalo. Potiahol som opraty k sebe a šli sme krokom. Už ma nedrgalo. Potom som zastavil kone: „Pŕŕ!“ Bič zapichol, opraty prekročil a ich na sedle zauzlil, ako to Ďuro robieval, keď sme zastali niekde pri krčme, a zoskočil som z koča.

Vrátil som sa k blatníkom. Nahmatal som vo veste kúštik tužky a počal vpisovať svoje vzácne meno do lesklého laku. Podarilo sa mi to. Lak trieskal pod mojím tisnutím a písmená boli zreteľné. Chcel som práve položiť za svoje meno puntík, keď ma prekvapila hýbajúca sa tôňa pred kôlňou a hneď nato vysoká postava otca. Vkročil dnu. Azda sa chcel tiež pokochať v novom koči. Chodieval vždy s palicou a nosieval ju vždy na chrbte. Búchaval si jej koncom lopatky alebo sa ňou poškrabkával na takých miestach, kam mu ruky nedosahovali. Vôbec si rád škrabal chrbát. Keď tak prišiel na obed alebo k večeri, kým ich podali, stával pri skrini a šúchal si chrbát o uhol. Niekedy to robil pri kachliach, inokedy na verajach dvier. Húpal sa zhora nadol, šúchal sprava naľavo, a keď mu to nestačilo, volával matku:

„Žena, nože ma poškrab… Tu pod lopatkou… Nie pod pravou… Pod ľavou… Horevyššie… Troška napravo… Ták, ták.“

Teraz mal palicu spustenú. Držal ju riadne za rukoväť. To mi bolo podozrivé. Potom jeho rýchly krok. To ma prekvapilo a vydesilo. Šípil som dobre. Neďaleko mňa palicu zdvihol. Odskočil som. Bolo mi celkom zreteľné, že je palica namierená na mňa.

„Čo tu robíš, chlapče?“ okríkol ma.

„Nič… Meno som si vpísal,“ odpovedal som zo slušnej diaľky.

„Ach, ty fagan! Ja ti dám! Na nový koč!“

Už som vedel, že je zle.

Otca neuspokojilo moje priznanie, ani moja lakonická odpoveď. Chcel ma palicou zasiahnuť. Nedosiahol ma. Bol som na druhej strane koča a kým ho obišiel, predošlú slušnú diaľku som zdvojnásobil, chytil sa nakrátko stĺpa pri vchode kôlne, pozrel na sekundu nazad a potom napred. Predo mnou bol voľný priestor dvora. Ešte raz som pozrel naspäť na otca, či sa nespamätal a od svojho zlého úmyslu neupustil. Ale nie! Hnal sa za mnou. Čo bolo robiť? Prebehol som dvor, a keď otec váľal kroky dvorom, už som bol pri vrátkach záhrady, odkvačil drevený kolík v želiezku na dverciach a pustil sa pomedzi egreše k plotu. Začul som za chrbtom z príjemného ďaleka:

„Počkaj, ty lagan!“

Čakať sa mi nechcelo. Otec musel byť veľmi nahnevaný, keď tak kričal. Z dlhých krokov prešiel do behu a máchal palicou. Nesvedčilo mu to. Mihol som zo dva razy očami naspäť a uspel som zbadať, aký je vysoký a silný a aké má dlhé nohy. Jeden jeho krok mojich desať, keby skočil, i dvadsať. Prášil som teda, čo mi moje krátke pedáliky stačili, rovno do kríkov, do bazy, do žihľavy, k plotu a po známych medzerách medzi doskami na plot. Vedel som, že netreba otáľať. Len keď som už sedel na plote ako na koni, cítil som sa na minútku istejším a bezpečnejšie som pozrel, čo sa dolu v záhrade robí a ako otec uteká… Čo ma skutočne chce chytiť?… To už nie… Zošuchol som sa z plota na druhú stranu a hybaj cez polia ku rieke medzi vrbiny. Tu ma nenájde. Odtiaľ som pokukával, či sa preškriabe cez plot? Už keď som utekal poľom, videlo sa mi, že sa vlastne nebojím otca a ani mi nešlo o palicu, o ťahanie za uši, o bitku, kvákanie štice, konečne zaucho alebo buchnát, ale o závody s otcom, či ma dobehne a chytí. Nepodarilo sa mu to v záhrade, teraz sa mu to už nepodarí. Vrbiny ma objali a zastreli… Ak by sa tak predsa preškriabal a sem prišiel, vliezol by som do vody. Ta za mnou nepôjde. Hľadel som k ďalekému plotu, aby sa utvrdil v svojej istote… Nie… Nevidno mu širák, ani tvár, ani palicu… Nepreškriabal sa… Vyhral som…

Svojmu víťazstvu som sa dlho netešil. Hneď ma počalo čosi omínať. Počal som si klásť otázky, či by nebolo bývalo lepšie sa dať chytiť? Otec by ma bol vyfľúskal a bolo by bývalo po tom. Takto ma to ešte len čaká. Lepšie je byť po bitke ako pred ňou. Bude sa väčšmi hnevať, že ma nechytil. Pridá na paliciach nielen preto, že som sa nesmrteľne a či po nové zalakovanie blatníkov zapísal na ich tenké dosky, ale i preto, že ma jeho káravá ruka nedosiahla, hoci i jeho nohy pracovali a že v závodoch o rýchly beh prehral… Bitka ma neminie.

Smútok mi zaľahol na dušu. Vyšiel som z vrbín, chodil osamote po chodníku popri nich, pozeral na vtáčatá, ale len tak, bez záujmu. Čosi čierneho mi ležalo v myšlienkach a to nedovoľovalo, aby sa potešil, aby zdvihol skalku a šmaril za vtáčkom alebo mu zahvízdal a obalamutil ho, aby sa zobul a prebrodil plytkú riečku, odrezal si prútik a kosil ním trávu. Len keď zvonili na poludnie, som sa vrátil. Nechcel som sa stretnúť s nikým, najmä s otcom nie. Kam sa podieť? V jedálni, v ktorej sa i spávalo, nebol nik. Neprikryli ešte k obedu. Chytro som sa vplazil pod posteľ. Tu ma nenájdu.

Pomaly prichádzali. Videl som Betkine papuče, keď prikrývala. Prišla matka v „eberlastínových“ topánkach. Sadol si i otec, súdil som po nohaviciach a veľkých „cúgových“ topánkach. Videl som v duchu, ako mieša polievku, chlípe a číta pritom novinky. Matka vravela, že ma nikde nemôže nájsť a zas odišla. Čušal som. Týmto sa moje previnenie len stupňovalo.

Matka sa vrátila so zvesťou, že poslala za mnou do poľa. Prisadli si. Pod krajmi obrusa zamihala mi jej belasá zásterka. Nejedla. Čakala. Podotkla: „Len aby si to chlapča niečo neurobilo.“

„Však sa vráti,“ odpovedal ľahostajne otec.

Nebude dobre, presviedčal som sa pod posteľou, ak ostanem nemým. K dvom previneniam ešte i to, že sa dám hľadať a tu som. Mlčím, keď sa matka trápi o mňa… Pravda, to sa len teraz tak trápi. Ak vyjdem, vysekajú ma. Budú bubnovať po mojom chrbte… Oddialiť bitku, či neoddialiť? Vzdať sa, či nevzdať na milosť a nemilosť?… Nebudem tu do večera. Otec po obede ešte fajčí, potom drieme vo foteli. O tretej mu donesú bielu kávu, zas bude jesť. Mám tu do tých čias ležať?

„Tu som“, prihlásil som sa plačlivo, aby ma aspoň nehľadali.

„Ach, ty sopliak,“ povedala mať nie veľmi hnevlivo. Iste sa tešila, že som sa našiel, len to nedala najavo.

„Fagan naničhodný,“ privítal ma otec. „Ideš von!“

Nemohli ma dostať spod postele.

„Tak si tam lež. Lagan sprostý,“ nedbal otec.

„Však ty vyjdeš,“ hrozila mať.

— Teraz sa už o mňa netrápia, — myslel som si s výčitkou.

Otcovi to predsa nedalo pokoja.

„Nebude z teba generál,“ hovoril so smiechom, „najprv pred nebezpečenstvom uteká, potom sa skrýva, zalezie pod posteľ… Chabec si ty. Hanbím sa za teba.“

Nechcel som byť generálom, ale tento výrok otcov ma dojal. Vyšiel som nohami vopred z úkrytu na dôkaz, že som nie bojazlivým. Vyzeral som ako robotník, čo múčne vrecia nosí. Čistiac si kolená a len tak naoko fňukajúc, som nadhodil:

„Ty si silnejší.“

„A ešte i reve… Leonidas nereval, keď šiel proti Pyrrhusovi.^[78] Lenže ty o tom nevieš. To si sa ešte neučil. Ty ešte ani to nevieš, aký je rozdiel medzi kočom a škriptou.“

Čosi ešte doložil po latinsky. Pozdejšie som sa dozvedel, že je to toľko: Len somári si všade napíšu svoje meno.

„No poď sem, ak sa nebojíš, ty junák!“ vábil otec.

Neistým krokom som sa priblížil. Nerád som bol, keď ma chytali za uši. Ale s poľahobou som pocítil, že mi ho len tak očistom stisol medzi prstami, a zvrtol ním, ako keď naťahujú struny na husliach. Nebolelo ma. I obed som dostal a s veľkou chuťou som zjedol všetko, čo mi dali.

Naháňaním si otec svoju autoritu v mojich očiach predsa len naštrbil. To preto, že sa mi chcel priblížiť. Časom mu zase narástla. Spočiatku som sa i troška hanbil, že som ho svojím útekom premohol a že sa vo vytrvalosti a škriabaní na plot ukázal slabším ako ja, ale to len pre toho generála Leonidasa, pozdejšie som sa s tým pochválil pred chlapcami.

Nunc venio ad fortissimum.^[79]

Raz sa stalo, že som sa s ním prestal zhovárať. Bol nespravodlivým voči mne nevinnému.

Bolo to v nedeľu. Jarné slnko už zohrievalo. Sneh tajal. Z cencúľov kvapkalo. Čo som pozrel von, boli stále tenšie a kratšie. Na dvore mláčky a blato, v záhrade, v poli, na lúkach mokro. Chlapci sa ešte nehrali ani na gombičky pod strechami. Rodičia odišli hneď ráno na novom koči kamsi do susednej dediny na návštevu. Mňa so slúžkou Betkou nechali doma. Tá odišla do kostola a ja som zostal v byte sám. Bolo to ľahkomyseľné i od rodičov i od Betky. Chodil som po izbách a robil nedobizeň. Čo bolo prvé, že som rozknísal veľkú lampu nad stolom až lietala po povalu. Povyťahoval som zásuvky na „komóde“^[80] a prehŕňal sa vo veciach, či by nenašiel medzi nimi niečo zaujímavého pre mňa. Našiel som revolver v žltej kapsičke. To ma lákalo, ale nevedel som ešte so zbraňou narábať. Opásal som si krivú bachovskú úradnícku šabľu, vytiahol ju z pošvy a šermoval s ňou. Boh chráni deti i vtedy, keď im čert našuškáva. Mne čert pošepol, že keď si šabľu priviažem o „bortviš“, budem mať dlhú, ostrú piku, s ktorou sa ľahko dostanem cez mrežovaný oblôčik do „špajzu“ k jabĺčkam, čo sú na poličke. Podstavil som si stolík, naň stoličku, na stoličku som sa vydriapal i s pikou a napichúval na ňu jabĺčka. Tak som vytiahol azda päť a s chuťou strovil i s jadrami, aby po nich ani ohryzky nezostali. Keď mi jabĺk bolo dosť, žiadalo sa mi sladšieho. Keby sa tak mohol dostať k malinovej šťave, alebo k jahodovému lekváru, k medu. S pikou to nešlo. Vošiel som do izby a rozmýšľal, ako by som vnikol k týmto sladkostiam, keď tu počujem: „Kukuk, kukuk, kukuk.“

Otcove hodinky. Viseli v malej papučke na stene nad otcovou posteľou i s retiazkou. Zabudol si ich doma, keď odchádzal. Zosňal som ich a počal obzerať. Boli mi už známe. Mal som ich aj predtým v rukách, ale vždy len nakrátko. Otec mi ich hneď bral, aby som ich nepokazil. Teraz sa mi naskytla možnosť, venovať im dlhšiu pozornosť, otvoriť jeden vrchnáčik, druhý, tretí, dostať sa ku kolieskam, pritlačiť hlavičku hodiniek, aby neprestajne kukali, položiť ich do vrecka a pozerať, koľko je hodín.

Neviem, či som sa v ciferníku vyznal, ale to mi nevadilo, aby som naň vážne a s porozumením nepozeral, tak ako otec. Lenže mi vrchnáčik na stisknutie hlavičky tak nevyskakoval ako otcovi. Ani kukanie sa nedarilo a ku kolieskam som sa nemohol dostať. Dlho som sa trápil nechtom podvážiť klopidlo. Nešlo to. Necht sa mi zalomil na obidvoch rukách. Myslel som na nožík, keď prišla Betka. Vychytila mi hodinky z ruky a vložila ich do papučky.

Poobede mi už smutno bolo samotnému. Zavolal som si Miška od susedov, kostolníkovho syna, a Ondreja, syna druhého suseda, ktorý nám každý rok svine zakáľal. Obidvaja moji spolužiaci. I im odstávali pravé uši ako mne. Miško bol tenký, šikovný, černovlasý, Ondrej okrúhly, tučný, nemotorný blondín. Miško mi aj imponoval, lebo pri longaméte vedel zarážať také kampy, že som mohol obehnúť i prvú i druhú stanicu, trafil loptou každého a vždy on bol výmenou ako najlepší. Ondrej stále padal na brucho, zrútil sa kdekoľvek, jemu vpálili loptu do chrbta a pre neho sme museli ísť pod chvíľou slúžiť. Pri vyberaní hráčov bol vždy posledný, ktorého vybrali. Nuž ale zakáľanie a jaternice boli dostatočnou príčinou, aby mi bol kamarátom.

Za krátky čas sme obrátili dom naruby. Miško s Ondrejom a s pomocou piky otvorili „špajzu“ a tak sme sa dostali k zaváračkám. Každý si vzal po fľaške a hneď ju na mieste „vydrúlil“, potom po jabĺčku, za tým sme spoločne vylízali „téglik“ medu a nabrali si do vrecák suchých slivák a cukru. Bol som hostiteľom. V otcovej kancelárii, to jest v zakázanej trinástej izbe, sme sa rozsadili na stoličkách a čakali, či budeme zakliati. Neboli sme. Miško navrhol, aby sme sa hrali na pánov.

„K tomu by sme potrebovali víno i poháriky,“ zamrmlal Ondrej.

Doniesol som z otvoreného „špajzu“ vína a vybral poháriky z kredenca. Keď som sa vrátil, Ondrej už mal akýsi akt pod pazuchou a vykladal Miškovi, ako to počul od učiteľa:

„Tak teda ty nevieš, kde je východ? Obráť sa chrbtom k zapadajúcemu slnku a na tej strane, kde máš nos, tam je východ.“

Miško sa ani nepohol. Fajčil z dlhej otcovej fajky, bafajúc a odpľúvajúc na dlážku, povedal vážne:

„Ty sa hráš na profesora a my sme teraz páni.“

Zapálil som si i ja i Ondrej. Pritom sme si nalievali do pohárikov a upíjali ako starí. Nechutilo nám ani pitie ani fajčenie. Bohvie, čo by sa bolo stalo, iste by nás boli našli rodičia opitých a otrávených, keby nie Betka. Tá nás rozohnala. Poslala chlapcov domov a mne pohrozila, že všetko povie rodičom, ak pôjdem s nimi a nezostanem s ňou doma. Divné mi bolo samému, aký som krotký a že jej neodvrávam. Ale to od toho, že som sa cítil akýmsi veľmi slabým, nohy sa mi triasli, hlava krútila a žalúdok obracal. Len ľahnúť a ľahnúť. Ani chlapcov som neodprevadil. Hodil som sa na svoju posteľ. Zdalo sa mi, že sa premenila na kolembačku, raz sa nížila so mnou, raz výšila a mne pri tom bolo strašne zle, ako keď som raz tri dni jedol beličky.

Zaspal som.

V polospánku sa mi marilo, že ma Betka vyzlieka a prekladá na moje riadne lôžko, to jest do spodnej čiastky detskej postele, ktorá sa vyťahovala a menovali sme ju „fršlágom“. Vrchná čiastka s popretŕhanou sieťou bola podľa matky nebezpečná, ak by som sa vo sne prehadzoval a spadol z vrchného poschodia na prízemie.

Neviem dokedy som spal, keď ma ktosi strhol, zdvihol dohora a držal za košeľu v hrsti. Bola to otcova ruka. Triasol mnou, kým som neotvoril zalepené oči. Videl som červenú otcovu tvár s nabehnutými žilami na sluchách, ktoré sa ťahali až doprostred širokého čela. Oči som hneď i vytreštil, čo sa robí? Matka stála obďaleč a sťahovala knôt na visiacej lampe nad stolom. Bola ešte oblečená v cestovnej bunde, v bobrovej čiapke na hlave, s mufom vytiahnutým na rukáv. Otec už bez zimníka s baranicou na hlave, nabok sotenou, v dlhom čiernom kabáte, aký nosieval, keď šiel na návštevu, do kostola, alebo divadla. Kašľal a chrchľavo kričal:

„Kde sú hodinky?“

Nevedel som hneď, aké hodinky. Otec v sekunde vytriasol zo mňa zvyšok spánku a posilnil mi pamäť zauchom.

„Ktoré hodinky? Tie, čo kukajú?“

„Tie, tristo ti duší, naničhodník.“

„Tam sú v papučke,“ vysvetlil som urazene.

„Rohatého čerta!“

Dostal som ešte jedno zaucho, až sa mi v prižmúrených očiach zaiskrilo. To bol znak, že sú hodinky nie v papučke.

„Tam boli. Betka ich ta položila.“

Tretie zaucho ma presvedčilo, že keď ich Betka i ta položila, nezostali tam. Odišli na vandrovku bez papučky. Udivilo ma to a chcel som sa osobne presvedčiť, či sú naozaj nie na mieste, či nespadli za posteľ, ale otec ma držal pevne. Ako čoby mu iná otázka nezišla na um, stále sa len opytoval, kde sú hodinky?

„Ja neviem,“ povedal som dosť spurne. Nahnevali ma pohlavky.

„Kto tu bol?“ rozzúril sa otec iste na mojej zanovitej odpovedi. Nečakajúc moje vysvetlenie, počal ma biť po hlave a tvári, kde ma zasiahol. Nosil veľký zlatý prsteň s červeným karneolom,^[81] tým mi pečatil líca, čelo, vrch hlavy, opytujúc sa stále a nečakajúc odpovede: „Kto tu bol?“ „Kto tu bol?“ Nikdy som ho nevidel takého nahnevaného a vo svojom hneve slepého a hluchého. Nadávky sa mu sypali z úst tak ako zauchá z päste.

„Kto tu bol? Kto tu bol?“

„Miško od kostolníkov a Ondrej od susedov,“ zajakal som sa už v plači. Zaplakal som nie preto, že ma otec bil a pre bolesť, ale že sa ma nemá kto zastať. Matka stála pri stole, dívala sa na inkvizíciu a nepovedala nič. Keby len toľko bola riekla: „Nebi ho!“, možno, že by nebol ani zaplakal. Pravdepodobne sa sama čudovala otcovi a bála sa ho v tej štvrťhodinke.

„Kto ukradol hodinky?“ kričal otec.

„Ja neviem, ja neviem.“

„Komu si ich dal?“

„Nikomu.“

„Kedy boli tu?“

„Poobede,“ nariekal som.

Otec ma ukrutne zbil. Na druhý deň som ani nešiel do školy, čo som mal takú doráňanú tvár. Samé červené pečiatky od kameňa v prsteni. Mohol som ísť do školy, nič ma to nebolelo. Otec tak určil. Možno, že sa na druhý deň sám hanbil, čo urobil, možno, že mi chcel dať fľajstrík, aby som sa potešil. Nepotešilo ma to. I otec i ja sme boli chmúrni. Hodinky sa nenašli a ja som cítil, že sa nado mnou stále ešte vznáša otcova nemilosrdná päsť. Neveril som v jeho spravodlivosť.

Vyšetrovanie trvalo. Viedol ho otec. Prekutali všetko, i Betkinu truhlu. Pri Betke som tŕpol, že nás zradí, čo sme robili. Plakala celkom tak ako ja, ale len toľko povedala, že hodinky videla v mojich rukách, vzala mi ich a vložila naspäť do papučky. Ani slovíčkom nespomenula, ako sme pili a fajčili. To by bolo chýbalo. Bola by zase padla päsť na moju hlavu, tvrdá a ťažká ako kameň, ako dva, tri, štyri kamene a celá kamenná pŕška. Bolo by to bývalo nepríjemné, najmä tie iskry v očiach. Betke som bol za to vďačný. Od tých čias som ju počúval na slovo, prvé jabĺčko, čo som dostal po tejto strašnej afére od matky, som jej dal z vďačnosti. Oslovoval som ju vždy Betkou a nie ako predtým Betou, niekedy sa mi vykĺzlo i Betuška. Vešal som sa jej na krk a vyznával lásku:

„Betuška, ja ťa rád.“

Matka sa mi nevidela takou dobrou. Nevedel som jej akosi odpustiť, že sa ma nezastala. Chcel som jej to dať i pocítiť a neprijal som chlieb s medom, čo mi po bitke dávala, ani sušené slivky na druhý deň, i jabĺčka som zamietol a len tak o týždeň som prijal jedno veľké, červené, usmievavé s myšlienkou, že sa Betke odmením… Hej, na matku, chuderu, som si dlho ťažkal… A otec? Ten mi bol predtým bohom. Boh je milosrdný a spravodlivý. Otec ma zbil bez príčiny, vytĺkol nevinného. Nie, to nie je boh. Keby bol bohom, bol by vedel, že som hodinky ani neukradol, ani neprekryl, ani nedaroval nikomu, a bol by musel znať, kde sú, kto ich vzal, či Miško, či Ondrej. Aký boh? Rozhodne som sa hneval na otca. Prestal som s ním hovoriť. Nemal som k nemu nijakých otázok a moje odpovede jemu bývali jednoslabičné. Zbadal to a povedal s výsmechom matke:

„Pozri, on si aprehenduje. Sprosté chlapčisko.“

Ani som sa nehádal s ním, či som sprostý, či nie.

Otca i to ponížilo v mojich očiach, že jeho vyšetrovanie neviedlo k výsledku. Hodinky nenašiel. Ako som ich mohol nájsť ja? Nevedel, kde sú. Ako som to mohol vedieť ja? Bol u kostolníka i u druhého suseda. Ako som sa dozvedel, kostolník sa urazil a vyprosil si podozrievanie, že by jeho syn kradol. Druhý sused vypral remeňom svojho synáčka, ako mňa otec. Ondrej plakal ako ja, klial sa, padol na kolená pred otcom, že o hodinkách nič nevie. Vyšetrovanie zverili učiteľovi.

Učiteľ bol mohutný, vysoký človek, so širokou tvárou s okuliarmi, hrubými na môj malý prst, s oázou riedkej kečky na lesklej hlave. Volali sme ho profesorom, lebo už v druhej triede učil, ako sa ťahá koreň a čo je Pytagorasovo pravidlo. Keď sme tomu nerozumeli, ťahal miesto koreňa nás za uši a trepal nám hlavy o Pytagorasa na tabuli. Mne raz ucho nadrapil, od tých čias mi odstáva. Ráčite pozorovať? I ostatní moji spolužiaci majú uši ako zajace. Podľa týchto predĺžených, odstávajúcich slúchadiel som i po rokoch poznával svojich kamarátov, že chodili so mnou do školy k pánu profesorovi, alebo, že sú to moji, pánom profesorom vyučovaní krajania. Také úlohy dával, že ich ani rodičia nevedeli uhádnuť.

Profesor, rozumie sa, vyšetroval trstenicou a ťahaním uší.

„Ondrej, ty si hodinky ukradol.“

„Nie, pán profesor,“ tvrdil Ondrej veselo a smelo.

„Že nie? Ukáž dlaň.“

Ondrej vystrel dlaň rýchlym pohybom. Azda si myslel, že keď je nevinný, taký profesor to musí vybadať a trstenicou sa ani nezaženie ani ho nešvihne po dlani, a ak áno, rana nebude bolieť. To zase nedopustí pán boh. Profesor sa rozohnal, ale vidiac, že Ondrej ruku neodtiahol, drží ju pevne a s úsmevom vystretú, trstenicu len tak položil na malú detskú dlaň. Všetci sme sa divili.

„Nevinný si,“ povedal mu, „lebo sa nebojíš,“ a žartovne ho pokvákal za dlhú šticu.

„A teraz poď ty, Mišo,“ vyvolal kostolníkovho syna.

Miško vychádzal z lavice pomaly, okúňavo a váhavým krokom šiel k tabuli. Pred učiteľom si založil ruky za chrbát.

„Otrč pravú ruku!“

Miško ju otrčil, ale len tak nakrátko: pritiahol lakeť k boku.

„Vystri ju!“

Vystrel ju. Keď sa učiteľ rozohnal, zas ju stiahol.

„Drž!“ zakričal prísne na Miška.

Zas ju vystrel, ale s bázňou. Popredku dvíhal nohu od bolesti, ktorú ešte necítil. Ruka sa mu zatriasla, a akoby preberal prstami. Zažmúril oči, aby úder nevidel. Profesor švihol trstenicou. Úder preto, že Miško predsa len ťahal ruku naspäť, musel byť veľmi boľavý, lebo dopadol na prsty. Otriasajúc rukou bral sa do lavice. Profesor ho chytil za ucho a obrátil tvárou k sebe. Povedal mu ticho a hrozivo:

„Ty si kradol. Povedz, kde sú?“

„Ja som nekradol.“

Miško zafňukal. Mne sa videlo, že len tak na oslepenie, lebo keď šiel do lavice, už len krčil nosom na posmech.

„Po hodine sa budem s tebou zhovárať,“ zavolal ešte profesor za ním.

Až ma prehradilo: Bože! To bude pekná rozprávka. Miško sa vráti domov bez uší. Ako dobre, že som ja neukradol hodinky a že ma už otec vypral.

Po pánu profesorovi i mne sa videlo, že len Miško mohol vziať hodinky. Utvrdilo ma v tejto mienke i to, že Ondrej mi vždy so smiechom podával ruku, hrával sa so mnou a chodili sme spolu zo školy domov, kdežto Miško ma vždy obišiel, keď sa so mnou mal stretnúť.

Učiteľ hovoril otcovi:

„Zlodejom je kostolníkov syn, Miško Majerčík. Som presvedčený o tom. Lenže moje presvedčenie je nie dosť. Zlodeja treba presvedčiť, že je zlodejom.“

„Ten to vie, načo presviedčať?“

„Presvedčiť ho, že druhý nekradol, len on. To je to najťažšie.“

„Úradne dám prekutať,“ myslel otec.

„Škoda. Hodinky sú na takom mieste, kde ich nik nenájde. Možno zakopané niekde v háji. Treba vyčkať času. Čas je taký hrobár, ktorý všetko zakopáva, ale i vykopáva a svedomie taká pôda, ktorá všetko skryje, ale i vydá. Zakopané semienko lži vyklíči.“

„To je naivnosť,“ odporoval otec. „Semienko pôjde do susedného mesta a zmizne v cudzej pôde, speňaží sa. Môžete ho hľadať.“

„Akokoľvek bude, hodinky sa vrátia k vám — zakukajú.“

„Aký ste vy prorok, pán učiteľ.“

„Uvidíte.“

„Nebolo by dobre si vziať na pomoc pána farára? Nech by pohrozil ako vyššia vrchnosť kostolníkovi, že ho prepustia zo služby, ak si neurobí poriadok so synom. Keby si ho dal zavolať.“

„Starý kostolník je horší ako jeho syn. Hrá s ním. Preto je i syn taký drzý. Nevykoná ani farár nič. Naľaká sa, že mu vystúpi z cirkvi, ak ho zo služby prepustí. Ale urobte, ako myslíte. I s vypátraním krádeže je tak ako s chorým človekom. Nepomôžu studené obklady, dajú teplé, ak ani teplé nepomôžu, dajú na prehnanie, ak ani to nepomôže, dajú prachy proti horúčke atď. Všetko treba probovať, len aby pacient vyzdravel, a ak pacient zomrie, zostane útecha, ktorá utíši svedomie. Povie sa: Umrel, ale sme aspoň všetko probovali, čo sme mohli. Kto by odhováral od doktora, keď je chorý v nebezpečenstve.“

I otec bol tejto mienky. Treba probovať všetko. Probovali. Nepomohlo ani úradné vyšetrovanie a prekutávanie u kostolníka ani farárova kázeň. Počali sme byť v rozpakoch, kto je zlodejom.

„Hodinky sa vrátia — zakukajú,“ posmieval sa otec učiteľovi, „učitelia tiež kukukajú do sveta. Viem podľa seba. Povedia na chlapca — i mne tak povedali - ,z teba nebude nič‘, a vyrastie človek poriadny. Či som ja nie poriadny?… Uistia ťa: ,Odvisneš na šibenici.‘ I mne tak prorokovali, a dosiaľ nevisím. ,Z toho bude významný človek‘, a stane sa darebákom. ,Ten je nevinný, ten kradol.‘ A pravda môže byť opačná… Nevnikajú do charakteru detí. Vyvodzujú svoje ľahtikárske mienky len zo zjavných úkazov. Ľudia vôbec súdia spolublížnych podľa ich vonkajších skutkov. Nikdy nejdú na koreň, na pohnútku. Skutok môže byť navonok dobrý, ale pohnútka je tá najhoršia… No, dám na zvony. To je skutok dobrý. Farár ma pochváli na kancli. A ja s tým čičíkam vlastné svedomie a balamutím cirkevníkov, lebo som odral chudobného človeka… No, postavím sa pred guľku. Čin smelý — navonok. Zdnuká sa triasem a motívom smelosti je samoľúbosť, hrdosť, povýšenosť… No, požičiam. Dobrý skutok — na von. Motív ziskuchtivosť… Rád mám, aby ma radi mali, lebo lásku cudzích potrebujem… Zabijem — zlý čin, ale som zabil vraha… Klamem, aby zničil klamára… Treba hľadieť nie na vrchný oblek, ale na spodné prádlo, nie na topánky, ale na pančuchu… Každý čin má svoje telo a svoju dušu. Ľudia hľadia na telo… I v tomto páde: Miško sa bál — teda kradol. Ondrej sa nebál — teda nekradol. A ak je Mišova okúňavosť a neurčitosť len urážka čistého svedomia a Ondrejova smelosť nesvedomitá prefíkanosť?… Možno, že nejaký žobrák, vandrovník vošiel nezbadane do izby a hodinky ukradol. Netreba si dať nič vsugerovať ani od úkazov, ani od učiteľov.“

Asi takto hovoril otec. Teraz vravím svojimi slovami. Vtedy som všetkému nerozumel. Najlepšie sa mi páčilo v jeho reči, že na neho povedali: „Nebude z teba nič.“… Odvisneš na šibenici.“ I mne tak vraveli, nasledovne i zo mňa môže byť ešte poriadny človek a neobesia ma. Pozdávalo sa mi i to, že ani učiteľom netreba všetko veriť. Keď spomenul, že netreba hľadieť na vrchné šaty, ale na spodné prádlo, akoby ma boli príjemne pošteklili. Zaumienil som si, že pri najbližšej príležitosti sa odvolám na to, keď si šaty zapáckam, aby mi pozreli spodné prádlo, že je čisté.

„Hodinky sa nevrátia, keď i zakukajú,“ opätoval otec, „a keď to i učiteľ prorokuje.“

„Bolo by treba svedomím potriasť,“ zahĺbila sa do seba mať.

„Áno, áno,“ prisvedčoval otec, „za svedomie chytiť a ako handrou potriasť, aby z nej smeť vypadla, ako keď koberce vytriasate.“

„To, to, to.“

„Ináče sa nevrátia… Ale ja rozmiešam ich svedomie ako slivkový lekvár. Zavolám si na pomoc duchov.“

Matka sa zasmiala.

„Smej sa, ale čuš.“

V nasledovnú noc otec sa zavinul celý do bielej plachty ako po parnom kúpeli a o polnoci sa preškriabal cez plot do kostolníkovej záhrady, odtiaľ prešiel do dvora a ťukal na okná, mrmlajúc záhrobným hlasom:

„Vydajte hodinky, lebo umriete… Kostolník, sluha boží, vydaj hodinky, lebo vydáš dušu… Mišo, kde sú hodinky?… Kde sú hodinky? Povedz, lebo umrieš… Umrieš.“

Na druhú noc zase tak:

„Umrieš, ak ich nevydáš… Oznám, kde sú?… Vydaj! Odnes!“

Matka sa išla zájsť od smiechu, keď to rozprávala:

„Nemal sa ten duch opytovať. Ak bol duchom, mal vedieť, kde sú hodinky. Nevrátili sa, ale raz sa vrátil duch celý upotený a upachtený. Stratil reč a cestou plachtu, keď ho kostolník naháňal posvätným kostolným zvoncom, ktorý bol práve na ,reparatúre‘ u ženy kostolníkovej. Za tri dni čkal od strachu ten nešťastný duch. Skoro sme doktora volali.“

Otec po tejto udalosti bol mračným za dva týždne. K Ondrejovi už ani nešiel vyvolávať hodinky duchom. I ja som sa napravil od strachu, že sa mi otec pomstí za utrpený nezdar. Hodinky boli celkom stratené. Família kostolníkova sa stala zlou, zlodejskou s dreveným svedomím, ktoré sa nehne ani na hlas polnočnej mátohy. Moral insanity.^[82] Dajme tomu pokoj. Zabudnime, že sme mali zlaté vreckové hodinky, ktoré kukali. Jediné naučenie: Nezabúdať si nič doma.

Tak sme pomaly na hodinky zabudli.

S otcom som sa pomeril. Počal som mu dávať i otázky i na jeho otázky obšírnejšie odpovedať. Od tých čias, čo ma tak popečatil, ma nikdy viac neudrel a zriedkakedy pozrel na mňa spod obočia. Ba, brával ma i do kasína, kde karty hral a vypil svoju holbu vína. Táto jeho pozornosť ma celkom udobrila. Zabudol som i na pečiatky, ako na hodinky. Domáce súdy boli prenechané matke, ktorá mala so mnou ešte viac oštary, aby ma udržala na uzde. Bol som vraj divým žriebäťom a kantáre boli slabé. Vyhadzoval som zadkom, erdžal a cválal. Uznávam, že som bol nepodareným chlapčiskom. Raz ma zavreli do drevárne, ale som sa vyrúbal sekerou, ktorú zabudli vziať a nechali ju zaťatú v kláte. Urazený a pomstychtivý vytrhal som všetky kaleráby a mrkvy v záhrade. Tu máte, keď ma zavierate. Bol by zaslúžil ozajstný árešt spojený s pôstom a palicami… Ktorýsi spolužiak ma raz navštívil. Vtedy som mal ešte zlozvyk, že som mlgal ústami i keď nebolo treba. Upozorňovali ma na to, zahanbil som sa na chvíľu, prestal mlgať a o chvíľu zase, ako čoby cical. Chlapec-hosť počal tiež mlgať rovno mne do očí a volať:

„Jožo, mlg, mlg, mlg.“

Nelenivý chytil som povestný „bortviš“, s ktorým som jablká vyberal zo „špajzu“, a udrel ho po hlave tak, že sa hneď prevalil a zostal ležať nehybne na zemi. Šťastie, že sa len robil mŕtvym, aby ma nastrašil. Miesto kríža na hrobe narástol mu na čele belasočierny hrb, hoci mu moja mať prikladala studený nožík a dala veľký kus lekvárového koláča. Vtedy som prestál mnoho strachu, že som si kamaráta zabil. Stalo sa, že sme sa hrali na Jánošíka. Jánošíkom som bol ja. Páni ma chytili, na smrť odsúdili. Ešte som im poradil, kde nájdu štránok. Na povale sa sušili šaty na povrázkoch. Z tých odrezali a najprv mi ruky poviazali, potom zaviedli k hruške, prehodili povrázok cez konár, hlavu mi vložili do slučky a počali ťahať. Zavesili ma. Už som hompáľal nohami. Bol by odvisol na šibenici, ako mi prorokovali, nech nie mať. Vtedy mi ona zachránila život.

Ani v takýchto divokých pádoch sa neobracala na otca, aby jej pomohol skrotiť šibeničníka. Iste sa bála, že ak sa otec nahnevá, bude ma biť, ako pri tých hodinkách, hlava-nehlava, kam ma zasiahne a ešte ma dokaličí. Pomáhala jej Betka, ktorú som z vďačnosti počúval a ako som už vravel, býval s ňou nežným až po vyznanie lásky. I s matkou som býval nežným, ale nie tak často a nevyznával som jej lásku, hoci som ju i cítil, najviac, ak som sa túlil k nej a hlavu si prikladal k jej prsiam, najmä vtedy, keď mi veľmi do svedomia stúpala. Môže byť, že trčalo vo mne ešte pohoršenie, že sa ma vtedy pred otcom nezastala.

Mal som zakázané kamarátiť sa s Mišom od kostolníkov. Podozrenie na ňom zostalo, že ukradol hodinky. Na Ondreja nik nepomyslel. V tomto podozrení sa i otec utvrdil po nočnej exkurzii do susedov v podobe ducha.

* * *

Pánbohvie, koľko ráz zakukali kukučky do Jána a koľko bolo Jánov a koľko zakáľačiek u nás pred Vianocami pred zimným Jánom. Bol som už vari osmotriednikom. Zúčastnil som sa už i ja ako skoro dospelý medzi susedmi, ktorí prišli k nám na kotlovinu. Podávalo sa mastné podhrdlie, pečeňa, uši, málo jazyka, slovom svinské drobnosti a zapíjali sa vínom, aby nepoškodili.

Bolo zvykom, že otec s matkou, a ten rok i so mnou, išli do kuchyne, aby si tam štrngli so susedom Ondrejom, ktorý nám stále zakáľal, robil jaterničky, klobásky, „presvuršt“ čiže „tlačenku“ a údieval, čo bolo treba zaúdiť. Tam sme mu pripili na zdravie a on nám na dobrý úžitok. Tak bolo i teraz. Stál v bielej zástere, s vyhrnutými rukávmi, čižmách, a či kapcoch pred veľkou kopou sekaného mäsa v ohromnom hrnci. Nadieval práve jaternice. Utrel si ruky do zástery a vzal ponúkaný pohár. Roztrel si šedivé fúzy na dve strany a zdvihol dvojdecový pohár, aby si najprv s otcom, potom s matkou a na koniec so mnou štrngol. V kuchyni bolo ticho, aby každý počul, keď Ondrej povie: „Nech pán boh dá zdravia a na stály dobrý úžitok!“ keď tu zrazu…

„Kukuk, kukuk, kukuk,“ ozval sa ktosi v našej pivovej spoločnosti.

Hrnčiarik sa zasmial:

Uhádol si… Keď tu zrazu čistým, mäkkým, zreteľným, zvonivým a nežným hlasom zakukalo vo veste Ondrišovej pod bielou fertuchou. Ondrej sa poobzeral, očervenel a zložiac pohár na dosku, opýtal sa v zmätku:

„Čo to kuká?“

„Hodinky,“ povedal som ja.

„Kde? Azda hentie?“ a ukázal za nás.

Všetci sme pozreli za svoje chrbty, lebo hodiniek v kuchyni nebolo.

To sa už Ondrej chytal stebla slamy. Povedal som mu:

„Vo vašom vrecku.“

Otec sa zahanbil. Keď človek prichytí zlodeja a vidí jeho úzkosť, hotový mu je krádež odpustiť. Tak človek zdvihne nohu nad zvíjajúcou sa pandravou, aby ju nerozmliaždil. Útrpnosť nad ľudskou nedôstojnosťou. Odvrátil sa od Ondreja s pohárikom v klesnutej ruke, a len aby niečo povedal, podotkol:

„Bude už obed.“

„V mojom vrecku? V ktorom?“ hral nevinného Ondrej. „Ja nijakých hodiniek nemám.“

To oslobodilo i otca od útrpnosti. Celkom iné stanovisko je k zanovitému zlodejovi, ktorý ešte i vtedy tají, keď ho prichytia.

„Prekutáme vás,“ povedal prísne.

Odopäl zásteru a podal matke:

„Nech sa páči ma prekutať.“

„To by ste sa museli vyzliecť,“ zaštebotala Betka.

„Aj sa vyzlečiem.“

Rozopäl vestu, vyzliekol a zas len podal matke:

„Prosím.“

Vo veste nič nebolo, ani v nohaviciach. Vyzul si čižmy. Prevrátil opätkami hore. Vytriasali z nich hodinky, nadstaviac priehrštia, aby nevypadli na dlážku, šli rukami do nich. Rozvinuli onuce. Ťapkali Ondreja po chrbte, bokoch, prsiach, vyvrátili všetky vrecká, musel otvoriť dlane i ústa. Nič. Hrom do toho! Teraz kukali a niet ich nikde.

Kukučku počuť, neznamená ju i vidieť a chytiť.

Zastali sme v nedorozumení.

„V nadievači pozrite,“ velil otec.

Ondrej sa počal chytro obliekať. Bolo mu ako v hre „Teplo-zima-horúco“. Horúco, horúco, myslel som si. V nadievači neboli. Zima!

„V kaši budú,“ prišlo na um matke.

Tam sme ich našli. Nejakým šikovným pohybom ich bleskurýchle zašantročil do kopy ryže a sekaného mäsa vo veľkom hrnci, z ktorého mali byť jaterničky. Betka ich vytiahla. Ešte dobre, lebo by ich bol niekto prežrel s jaterničkou. Ondrej sa vytratil.

Učiteľ mal v tom pravdu: Hodinky sa vrátia — zakukajú. Kukuk, kukuk, kukuk! Tak kukučka prišla raz k poriadnemu žrádlu a sused Ondrej ku priezvisku: „Do Kukukov.“