ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Malomestská príhoda.)

Alojz Murín, asi tridsaťpäťročný mladý človek, zavalitý a ramenatý, s tenkými fúzikmi pod hrbatým nosom, počernej pleti, podsudca pri kráľovskom okresnom súde, bol by celkom šťastným človekom býval, keby nešťastnou náhodou nebol mal štyri tetky: Teréziu Činčalovú, Adelu Mrkváčikovú, Gabrielu Lukovickú a Žofiku Žížnikovú. Všetko vdovy. Obstarné, dobroprajúce dámy vyše päťdesiatky. Ono by to bolo ešte ušlo, keby boli bývali roztratené po krajine. Ale bývali na hŕbe. Čo viac v Četniciach. A čo je ešte viac, boli jedna s druhou znamenité priateľky. Navštevovali sa. Milovali sa. Áno, ak bolo treba, keď sa nemohli kuknúť, dopisovali si. Ba v tuhej korešpondencii stali s mamičkou pána podsudcovou, ktorá bývala v Rozkalovciach, dedine v tretej stolici. Aj navštevovali ju. Navštevovali aj pána podsudcu. I jeho bratov, i jeho sestry. Pán podsudca ich síce pourážal, keď pred polrokom prišiel a vzal si osobitný, dvojizbový byt. Ale srdcia vdov odpúšťajú všetko.

„Alojzko! U mňa budeš bývať,“ povedala tetka Réza, „mám izbičku. Práve pre teba. Ku mne chodí celá inteligentná spoločnosť… Naučíš sa panským mravom… Osvojíš si hladké, elegantné obcovanie… spôsoby… U tety Adelky nenašiel by si zábavy… Marlittku^[83] by si jej musel prečitovať… Poznáš ty Eugéniu John? Vidíš! Veď to bola Marlittka… A vieš, kedy sa narodila?… Vidíš! Čo je Goldelse?… Čo je Blaubart? Die zweite Frau?… Das Geheimnis der alten Mamsell? Vidíš… Musel by si sa najprv vzdelať v literatúre. U tetušky Ely by si musel vždy jesť a prehĺtať homeopatické pilulky…^[84] Tetka Žofika by ťa k stolíku prikovala. Nesmel by si sa pohnúť z domu… Grajciarika stroviť… A platiť by si dala,“ dodala potichu. „U mňa budeš bývať. Punktum.“

„Ale čo! Kdeže by si ty býval u tetušky Réziky… Tam aby si vždy bol klak, frak, lak… Samé soaré, samí hostia… Na bukréty by si vydal pol platu… Hlúposti. Len u krajčíra by si sa zadĺžil. Máš smoking? Máš redingot? Salónrok?…^[85] Príde slúžny… Ten chodí v redingote. Musíš mať redingot… Oberst chodí v salónroku… Musíš mať salónrok… A statkár Ledovitz vždy vo smokingu. Musíš mať smoking… Na Murína sa tak patrí… U mňa je ticho. My len čítame. Vzdelávame sa. Do bibliotéky dáme posteľ. Perín máme vyše práva. Tu zostaneš…“

„Ani u Réziky, ani u Adelky,“ povedala tetka Gabriela. „Nezdravé byty. Rézika kúri, ani čoby celé hory mala k dispopozícii. Adelka zase nič. Tam je horúco, tu zima. U mňa je všetko hygienicky. Ja ti dám aj kost. Takého veru nedostaneš u ,Vola‘, ani v ,Hviezde‘. Všetko zlé kuchárky. A u Rezy! Tam by si nasiakol samými parfumami… U Adelky by si hladom umrel. Žofika sama nemá kam hlavu skloniť. Hygienický kost a byt, to je hlavné… A to nikde inde nemáš, leda u mňa…“

Tetka Žofika odporúčala seba. Vďačne sa podelí s Lojzíkom s izbou… „Aspoň sa naučíš skromnosti a gazdovaniu.“

Pán podsudca nechcel uraziť ani jednu. Vzal si osobitný byt a urazil všetky.

„Aký to separatizmus… Čože chce? Hneď palác?“ ponosovala sa teta Rézika. „Môj salón mu je nie dosť veľký? — Moji hostia sú mu primálo?“

„Tešila som sa mu,“ povedala Adelka, „akiste rád lumpáči… Tak nebude z neho nikdy vzdelaný sudca.“

„Nech,“ podotkla tetka Gabriela, „s tými krčmárskymi kostmi si iba žalúdok pokazí.“

„Groše po daromnici vyhadzovať!“ zahundrala teta Žofika, „u mňa by bol mal všetko lacnejšie.“

Konečne byt a kost sú veci významné. Taká kuracia polievočka a rozbrátlik^[86] s pečenou cibuľkou sú veci, povedal by som, aspoň také poetické, ako oči a tvár pekného dievčaťa… Nemôžeš sa pohľadom nakochať. Až keď si zapapkáš, utíchnu tvoje túžby. Až keď sa k tej tváričke priblížiš nejakým tým bozkom a oči si podmaníš, aby ony na teba hľadeli — cítiš sa príjemne a spokojne… A ako dobre ti padne po takom obede v príjemnej, tichej izbe, na diváne si poležať. Berieš novinky. Zapaľuješ čibuk. Myslíš a skladáš básne. A veď si ty sám báseň. Sám ty musíš uznať svoje položenie básnickým. Byt a kost sú veci významné. Toto uznal aj pán podsudca. Ale nemohol tetušky uraziť. Na štyroch miestach nemožno bývať. Bývať na jednom, znamenalo by urážku troch teták. Nie, nie, pán podsudca nechcel urážať. Najmä pán podsudca. Veď to bol človek znamenitý, mäkkého srdca. Chcel sa každému páčiť, každému sa akomodovať, každému zadosť urobiť. Človek, ktorý nevedel povedať: „Nie“. Ktorý nebol taký, za akého ho pán boh stvoril, ale za akého ho chceli iní, najmä tetušky. Človek, ktorý sa neprestajne zrádzal kvôli iným. Nemal rád napríklad pichľavé veci. Látky výbušné sa mu, povedzme, protivili. Veršov akživ nečítal. Vedel iba tie, ktoré sa v školách naučil. Žltá kaša mu od časov alumneí prevracala žalúdok. V skutočnosti radšej mal bryndzové halušky ako homeopatické pilulky. A bože! bože! Ako sa človek kvôli tetuškám premení!

Bol na návšteve u tetky Réziky.

„Nože mi požičaj svojho penicílika,“ pýtala pána podsudcu.

„Nemám nožíka,“ povedal skormútene. A klial si v duchu, že nemôže Rézike takou maličkosťou poslúžiť.

„Vreckového nožíka nemáš?“ zhrozila sa tetka, „to si ty chlap. Môžem povedať. Iný človek si flintu kúpi. A ty ani nožík… Hú!“

Otrčila mu špendlík, aby ho naľakala.

„Nebojíš sa ma?“ spýtala sa ho s posmechom.

Čože bolo pánu podsudcovi robiť? V najbližšom obchode si kúpil nožíček za päť korún. Objednal duplovku za dvesto korún, aby sa mu tetka neposmievala.

„No vidíš, to je pekne,“ pochválila ho Rézika, keď sa jej pochválil, že už má duplovku.

„Aký to nožíček máš?“ vykríkla teta Adela, keď bol u nej a čistil si nožíčkom nechty.

„To som si kúpil.“

„Čo stál?“

„Päť korún.“

„Nie že by si bol kúpil nejakú knihu. ,Ben Hur‘^[87] je taká znamenitá… Ani viac nestojí ako päť korún.“

„Ben Hur?“

Pán podsudca po návšteve utekal kúpiť „Ben Hur“. Chcel ho aj prečítať, ale pozrel iba začiatok, prostriedok a koniec, aby vedel z neho voľačo. Odniesol ho tetke Adele. Cestou sa stretol s tetkou Gabrielou.

„Čo to nesieš pod pazuchou?“

„Ben Hur.“

„Čo je to?“

„Kniha. Román.“

„Iste stála nejakú korunu.“

„Päť.“

„Za to by si dostal šesť kilo sviečkovice.“ Zalomila rukami od zhrozenia.

„Gazduj, Lojzík, gazduj,“ povedala tetka Žofika.

Pán podsudca podľa toho stal sa u tetky Réziky elegantným pánom. Chodieval k nej výlučne v čiernom s lepšími topánkami. Tu bol duelantom a poľovníkom. Strieľal a pichal. Hovoril po pansky, nosom a vždy si jednu rukavičku stiahol, kým na dvere zaklopal. K tetke Adele sa nemusel preobliekať. Aj ona mala rada pekné šaty. Ale tu už hovoril o poézii, hudbe, speve, skulptúre… O geniálnych a talentovaných ľuďoch. Rečnil „Pieseň o zvone“ od Schillera.^[88] Citoval trištyri riadky z Homéra, Vergila a Ovídia… Bol sčítaný… Vymýšľal romány a dával im tituly… Ku tetke Gabriele sa už primerane musel obliecť. Keď bola zima — prišiel teplo odetý, keď bolo teplo, prišiel v ľahkých šatách. Hovoril o homeopatii ako jedinom prostriedku liečenia. Nadchýnal sa za konzekventnú hygienu. Rozprával o mäse a kašičkách… K tetke Žofike sa musel odieť čo najskromnejšie, nikdy nie v lakovkách. Mal kvôli tejto tetke pletené rukavice… Reč bola o drahote… Ako stúpa múka. Ako cukor dražie… Petrolej zlacnel… A že za korunu teraz nemožno nič kúpiť…

Jedna žiadala, aby bol hrdý, sebavedomý. U tej bol hrdý, sebavedomý. Druhá mu nadišputovala, že je lepšie byť skromným. U tej bol skromným. Tretia povedala, že je škoda moc hovoriť, ale radšej vzdelávať sa, čítať… U tej bol tichý a vzdelaný. Štvrtá si žiadala, aby o všetkom hovoril a povedal, čo mal na obed. U tej veľa hovoril a rozpovedal jej aj to, čo jedol na obed.

Ku takémuto životu treba sú sily, treba sú štúdie. Podsudca veru aj študoval. Učil sa. Držal ilustrovaný časopis vysokej spoločnosti, kvôli Rézike. Objednal jeden literárny, kvôli tete Adele. Jeden vegetariánsky, kvôli Gabriele. Jeden hospodársky, kvôli tetke Žofike. Politické prečítal pri obede a večeri a vedel všetko.

Lenže tetušky žiadali, aby ich skoro každodenne navštevoval. To bolo moc. Nad jeho duševné a telesné sily. Cítil sa nešťastným. Čím ďalej, tým nešťastnejším. Až napokon stal sa celkom nešťastným.

* * *

V jedno decembrové predpoludnie sedel v svojej súdobnej sieni. Nepokonávalo sa a tak bol sám s protokolistom Černianskym. Oprel sa o dlhý stôl s krucifixom, knihami a fasciklami aktov a zložiac hlavu do dlane, díval sa von oknom na rínok. Bol špatný čas. Padal sneh pomiešaný s dažďom. Na rínku nebolo vidno človiečika. Mláky rozpusteného snehu sa černeli. Zo striech kvapkalo. V sieni bolo ticho. Protokolista s veľkou červenou tvárou a s cvikrom na nose odpisoval nejaké uzavretie a škriabal perom zabratý do práce.

Odrazu pán podsudca zahrešil. Celkom nepekne a nahlas zahrešil.

Pisár sa strhol a v nedorozumení pozrel na svojho predstaveného.

— Čo sa mu robí? — myslel si, — nikdy som ho nepočul hrešiť… Sedí nad písmami… Nepracuje… Len sa díva, díva do sveta a odrazu hreší… Labudík kontra Labudík je nie nič ťažkého. Svedkovia dokázali všetko.

„Povedali ste niečo, Černiansky?“ spýtal sa podsudca a obrátil sa k protokolistovi.

„Ja nič. Vy ste zahrešili.“

„Zahrešil?“

„Áno.“

„Kedy?“

„Pred chvíľou.“ — Ešte na mňa zvalí, — doložil pre seba.

„Vidíte, ani neviem. Od týždňa ma svrbí dlaň. Rád by sa vyzauškoval.“

Skočil zo stoličky a vopchajúc ruky do kabátových vrecák, rýchlym krokom počal sa prechádzať k dverám, od dvier a okolo svojho stolíka. Protokolista zložil cviker a pero strčil za ucho.

„Ja som idiot!“ rozhovoril sa, „idiot. Idiot. Černiansky! Ja som idiot,“ zakričal… „Buďte taký láskavý, vyzauškujte ma! Sprava a zľava. Zaslúžim. Celkom seriózne. Vy budete taký dobrý a vyzauškujete ma.“

Zastal pred protokolistom a nastrčil svoje okrúhle líca.

„Ale preboha! Prečo?“ sprotivil sa pisár a uprel nedôverčivý pohľad na podsudcu, ktorý stál pri ňom.

„Neurobíte mi to kvôli?“

„Pánbohchráň!“

„Tak ste mi nie priateľom.“

Hodil rukou a prešiel za svoj stolík. Tam zastal a smutne zakýval hlavou:

„Nik mi nie je priateľom,“ zamrnčal rezignovane a sadol si.

„A načo potrebujete zaucho?“ opýtal sa pisár po chvíli.

„Rád by mal aféru… Aby ma preložili… Na akýkoľvek spôsob… Len preč, preč… Nemôžem sa zmôcť na to, aby bol sám sebe pánom. Viete, že mám tu štyri tetky… Pamätáte na októbrový koncert. Bola tanečná zábava po ňom… Slečnu Anetu Burdíkovskú poznáte? Tá sa mi páčila, netajím… Ale tam boli aj tri moje tetky… Ony diktovali, s kým tancovať… Rézika vraví: ,Nože heno tú. V tej ružovej toalete. To je Amálka Hvizdáková.‘ Letím a vykrúcam… Tetka Adela ma volá a šepce: ,Čo sa len zapodievaš s takým horenosom. Vykrúť tú v tom zelenom. Veľmi dobrá tanečnica a inteligentná, duchaplná. To je Marienka Lamošová. Bež!‘ Bežím k Marienke Lamošovej a tancujem… Zakýva na mňa tetka Gabriela. ,Čo ty s takými dámami s lymfatickou krvou… Pozri tú v tom svetlom. Olinka Malíková. S tou tancuj!‘ Čo robiť? Tancujem s tou… Ale mne nedá pokoja Aneta… Tancujem s ňou čardáš…“

Podsudca rozhovoril sa o Anete… „Aké je to pekné dievča tá Aneta… Tenké s úzkym pásom a plecami… Vysoké, ale zato tuhé. Mala biele hodvábne šaty s krátkymi rukávcami a na nich čipky… Tmavogaštanové vlasy s bielou stuhou, rozdelené pútcom na dve rovnaké polovice, načuchrané, až na uši, skolmované na vlnky a zahrnuté vo vrkoč na temene hlavy… Sivé, veľké oči dívajú sa na vás vážne, prostodušne. A ako jej oči, taká oddaná, naivná, veselá prostorekosť, taká domácka, dobre vychovaná. Ako sa mne páči… Vždy len o tom, aká je u nich čistota. Až do prepiatia. U nich to musí ísť ako po šnúrke… Že vraj sa vždy vymetá, čistí, popráva, umýva, drhne, behá, lieta, chodí sem a tam. Mamička si ani na chvíľku nesadne. Ona, Aneta, len čo si prisadne ku klavíru — lebo i ona hrá — klasicky hrá, Černiansky! Klasicky!“ Vykríkol pán podsudca od nadchnutia… „Len čo si prisadne ku klavíru, už jej mamička kreslí veľké ,A’ do prachu klavíra… ,Najprv‘, hovorí, ,poriadok, potom hra…‘ Zapáčila sa mi. Človek je nie z ocele… Po supéčardáši všetky tetky zazerajú na mňa… ,Čo ty s takou ledajakou učiteľovou dcérou tancuješ…‘ vraví tetka Réza. ,Taká drnda.‘ Uráža Adela. ,Krivá a bez krvi,‘ hovorí teta Gabriela… Lenže mne sa popáčila. Veľmi… Po zábave, vždy potajme, sme sa niekedy zišli. Vždy potajme, aby sa tetky nedozvedeli. Ony by ju rozniesli… Na drobné kusy roztrhali… Ale tajnosťou to nesmie zostať… Dievča čaká moje osvedčenie… Ako sa vraví — vyjadrenie… Asi pred týždňom som písal matke… Viete, pripraviť som ju chcel… Píšem len toľko: ,Rád by sa oženil,‘ čert mi pošepol… Nechcem rozpory robiť v rodine… Ale už predvčerom som dostal štyri lístočky od mojich teták. To im iste matka písala. Píšu, aby ich hneď a hneď navštívil. Listy som len včera večer dostal. Ísť som nemohol… Viete, pre tú vraždu bola okuláta^[89] v Lipovom… Nemohli vraždiť bližšie! Celý deň sme boli zamestnaní. Večer o pol jedenástej som prišiel domov… Jedným slovom, nebolo mi možno odísť… Teraz si predstavte. Včera ma všetky tetky navštívili… Dobre, že sa nepostretali…“

Podsudca si vydýchol a zamračil sa.

„Každá mi radí, aby sa oženil,“ pokračoval skormútene.

„Pani Činčalová, to jest tetka Réza, má pre mňa Amálku Hvizdákovú. Rozumie sa, že znamenité dievča. Prsty by som si mohol oblízať… Jazdí na koni. Panské alúre. Vysoké konexie…^[90] ,To by bolo pre teba,‘ už ako pre mňa…, Ja ti ju už vykonám. Nič sa nemusíš starať…, Mrkváčiková, druhá tetka, mi vraví: ,Ženu som ti vybrala. Marienku Lamošovú… Mladá, pekná a učená. Maľuje, spieva, hrá. A majetku dosť a dosť… Budem sa zhovárať s pani Lamošovou…‘ Lukovická, tretia tetka, už aj nahovárala pre mňa Olinku Malíkovú… Znamenitú kuchárku a zdravé, čerstvé dievča… Žížniková, že má pre mňa akúsi Malvínu Jácintovú… Robotné ruky, cenné srdce a tridsaťtisíc… Matka mi odpovedala a hudie, aby som sa s nejakou hlúpou husou nezamotal a jej list je samá Zuzka Špinágľová… Zuzka Špinágľová… Zuzka Špinágľová…“

A podsudca sa horko usmial.

„Pekný výber,“ podotkol protokolista.

„Veru pekný,“ prisvedčil podsudca, „aby bol človek mohamedánom… A práve dnes, práve dnes som volaný k Burdíkovcom na pagáčiky. Starý ma volal.“

Zavzdychol a pohrúžil si tvár do dlaní.

„Nič mi nepozostáva, ako sa dať preložiť.“

„Ešte čo!“ zvolal protokolista, ktorý len pred chvíľou začal veriť na kritické položenie podsudcovo. Videl, aký je naozaj strápený.

„Najradšej by čaroval s nejakým kolegom.“

„Ba to!“

„Čo mi iného pozostáva. Veď ma budú prenasledovať. Ustavične mi budú húsť: ,Málika. Marienka. Olinka. Malvínka. Zuzanka!‘ A viete, aký som ja idiot. Ešte im povolím… Budem dvoriť všetkým a stratím Anetu…“

„Ale to už len uznajú, že sa nemožno so všetkými oženiť,“ bránil protokolista.

„Neuznajú. Roztrhajú ma na franforce.“

„Možno, že sa im zapáči slečna Aneta“

„Viem, po tom koncerte čo hovorili… Podľa nich by to bolo rodinné nešťastie s takou holotou mať niečo. Nie je ani bohatá, ani z vysokého rodu, ani konexií nemá. Nevie variť. Fiflena. Bledá. Pilulky neužíva. Málokrvná. Chorá. Nosí veľké klobúky. Nemá ani poriadnych topánok etc… Nepáči sa im a mňa by ukrižovali, keby zvedeli, že sa vážne zaujímam. Matka by vydedila… Ale veď vy mne aj tak neporadíte, Černiansky. Darmo sa vám tu spovedám…“

A znova pohrúžil tvár do dlaní.

Protokolistovi začalo byť ľúto podsudcu. Pomyslel si, koľko mu už pohárikov piva zaplatil… Človek znamenitý, len slabý. Treba by mu bolo pomôcť…

„Voľačo vymyslím,“ poznamenal.

„A čo?“ zachytil podsudca.

„Počkajte. Rozmyslím si to.“

Prišla mu na myseľ jeho sestra Ema, štyridsaťročná panna, ktorá mala skliepok v Poštovej ulici. Ona sama býva na poschodí. Na tom poschodí je jedno okno vždy otvorené dovnútra. Ale roletne sú spustené. Vždycky spustené. V jednej škáre má ďalekohľad, ktorým vidí aj na rínok… Možno, že aj nás vidí a počuje, pomyslel si. Táto osoba vie všetko… A všetko všade a hneď rozchýri… Verí všetkému, čo sa pod tým oknom a okolo neho môže počuť a vidieť a už to aj nesie k susede, druhej, tretej, desiatej… Potom si pomyslel, že sú mu podslúžny a prednosta stanice dobrými priateľmi… Keby tak chceli s patričnými dámami pod to okno ísť a tam sa zasnúbiť.

„Splnomocníte ma, pán podsudca, aby som mohol robiť podľa vôle,“ prehovoril po pomlčke protokolista. „Možno, že sa vydarí.“

„Ako?“

„To je moja tajnosť.“

„Splnomocňujem vás.“

„Zaplatíte dobrú večeru, ak sa podarí.“

„Zaplatím.“

Protokolista si založil cviker. Ten sa jagal a zväčšoval jeho jasajúce oči.

„Ako malý foršús môžete si ísť vypiť niekoľko pohárikov na môj účet. Aj porciu gulášu si dovoľte,“ doložil podsudca.

Černiansky odišiel. Nie do krčmy, ale rovno na stanicu.

Tu sa zhováral s náčelníkom stanice. Vyložil mu, ako podsudca dešperuje. Núkajú mu nasilu Marienku Lamošovú. Ešte sa zastrelí, aký je citlivý.

„Viem, že ju poznáš,“ hovoril, „ide o to, aby si ju dnes na prechádzke zachytil do Poštovej ulice a tam pod oknom, čo je pri skliepku mojej sestry Emy, sa nahlas zasnúbil s ňou… že ju miluješ a kedy ju môžeš prísť vypýtať… Toto má počuť moja sestra Ema. Tá to roznesie a Marienka bude zasnúbená s tebou…“

„Ale veď sa tým kompromituje dievča.“

„A prečo by si si ju nevzal?“

„Nebude chcieť.“

„Prosím ťa, probuj. Dievča je žartovné. Povedz jej, že teba nútia za Máľu Hvizdákovie a ty sa chceš sťaby kompromitovať s ňou, aby ľudia povedali, že ty Marienku máš rád. Veď si človek nie na zahodenie. Marienka si pomyslí, že z tohoto žartu môže byť aj vážna vec a ubezpečujem ťa, vojde to toho.“

„Dobre, probujem,“ sľúbil náčelník.

Podali si ruky na znak slova. Protokolista bežal k podslúžnemu. Nahovoril mu tiež, čo je s Murínom. Nútia mu Máliku Hvizdákovie. Keby si ju on zasnúbil — zo žartu, alebo naozaj, tam a tam… Pozná Máliku dobre. Povie jej, že ho nútia za Marienku Lamošovie a rád by sa vykĺzol týmto spôsobom. Dievčatá sa rady obetujú v takýchto veciach. A tak ďalej.

„Dobre,“ prisvedčil podslúžny.

Doma sa opýtal sestry Emy, či počula najnovšiu udalosť.

„Mladý poštmajster sa vari už aj zasnúbil s Olinkou Malíkovou.“

„Kto ti to povedal?“

„Sám poštmajster.“

Sestra Ema roztvorila naširoko oči od uvidenia. Ani nedoobedovala. Váry sa ani nedotkla. Ani čoby pod ňou horelo, tak sa hniezdila. Napokon oznámila, že musí ísť k tetke Bendelíkovie.

„Prosím ťa,“ povedal jej brat, „nože sa spýtaj, čo vie o slečne Malvínke Jácintovej.“

„Prečo?“

„Dnes bol akýsi kapitán v pozemkovej knihe… Vysoký. Počerný… Dlhé bokombardy… Dal si otvoriť protokoly Jácintovcov a pozeral so mnou, čo majú… Opýtal sa, kde bývajú. Rád by vraj návštevu urobiť… Iste je to v spojení so slečnou Malvínkou. Sľúbil som mu, že sa prezviem o ich materiálnych pomeroch…“

Ema ani neodpovedala. Len slúžke Marke rozkazovala:

„Nože chytro klobúk!… Kde sú mi ihlice?… Nie tie rukavičky!… Alebo ich daj. To je jedno… Skoro tú gombačku!… Bendelíková chodí hneď po obede do Kutnických… Nezastihnem ju…“

Ani si rukavičky nepozapínala. Odbehla.

— To je nové, — myslela si, — tam to ešte nebudú vedieť. Ale že som to ja ešte nepočula, — divila sa v duchu.

Protokolista sa usmieval a trel si ruky radosťou.

Murín medzitým, čo sa toto dialo, sedel za svojím stolíkom a znova zadíval sa cez okná na rínok. Chumáčový sneh premenil sa na dážď. Vietor počal predúvať a šibal ním o okná. Drobné kvapky bránili výhľad. Spojovali sa v jarčeky a tiekli dolu na rámy a na plechové výklenky.

Na chvíľu sa bol potešil, ale zasa zmalátnel. Nedôveroval v pomoc protokolistovu. Bolo mu smutno na duši. Myslel na Anetu.

* * *

Po obede, ako obyčajne, išiel podsudca do kaviarne. Ledva sa zložil, počul, že ho po mene volajú.

„Pane Murín! Pane Murín!“

Obzrel sa.

Pozri, pozri. Veď ho to pán plukovník Hvizdák volá. Usmieva sa mu od tarokov a klania sa neobyčajne zdvorilo.

„Poďte za štvrtého!“ kričí.

Lenže podsudca nehrá taroky. Prisadúva k tarokujúcim sa na chvíľku.

„Akože sa máme, milý pane?“ opytaje sa ho plukovník. Prekladá karty a dodáva:

„Mohli by ste nás niekedy navšíviť.“

„To teta Réza,“ myslí si podsudca. Ďakuje za pozvanie.

„Budem taký smelý,“ a dodáva pre seba: „Amálka Hvizdáková. Číslo prvé… Už to ide.“

Len čo chlipol z kávy, čo mu k susednému stolíčku doniesli, už prisadá k nemu pán Lamoš. Podáva mu ruku a usmieva sa.

„Dobrý deň, pán podsudca! Dovolíte?“

„Dobrý deň! Nech sa páči,“ a robí mu miesto.

„Hrávate šach? Nezahrali by sme partiu?“

„Prosím. Prosím.“

Hoci je pánu podsudcovi nie vhod teraz hrať, predsa hrá.

„Aké špinavé figúrky,“ vraví Lamoš, „poobtínané, polámané. Koňa nerozoznať od sedliaka… Doma máme osobitný stolíček. Keby ste si nesťažovali a prišli niekedy… I dcéra Marienka, i ja radi máme šach. Marienka neobyčajne…“

„Budem taký smelý,“ hovorí podsudca a červená sa. Pritom sa hnevá, aký je neenergický. Veď mohol by povedať rovno: „Nemožno mi prísť,“ a bolo by.

„Očakávame vás,“ vraví Lamoš.

Keď išiel z kaviarne domov, stretol sa s veľkokupcom Malíkom.

„Odkiaľže, odkiaľ, pán sudca?“ prihovoril sa mu. Vrátil sa s ním, aby ho odprevadil.

„Ak dovolíte, odprevadím vás.“

„Bude ma tešiť.“

Kupec začal hovoriť o obchodoch. Drahom rume, výtečnom koňaku a príma čaji. Rovno z Ruska… Mohli by ste prísť na čašu čaju… My každý večer pijeme čaj… Pravý ruský samovar. Strieborný. Päťsto rubľov stál… Ak by sa páčilo pánu podsudcovi…

„Budem taký smelý!“ klania sa podsudca, pritom myslí na Olinku Malíkovú… To už teta Gabriela tárala.

Doma našiel pozvánku na malé večierky k Jácintovcom.

Pani Jácintová písala, že ako známemu a skoro do rodiny patriacemu svedčí sa mu byť u nich, keď dcéra Malvínka slávi svoje osemnáste narodeniny…

Murín klesol na pohovku.

— Akože odoprieť? Ako? — Tak milo píšu… — To zas teta Žofika narafičila… — A tú nemôže uraziť… Voľakedy sa chcela podeliť s ním so svojou jedinou izbičkou… Ale ak sa Aneta dozvie. Čo povie na to? Povie, že som záletník… Odrazu sa napaprčil… „Ale, veď je to direktná honba!“ Zahundral a celý nevrlý ľahol si na diván.

Ledvaže zadriemal, zobudilo ho tiché klopanie. Vošla tetka Rézika. Naparfumovaná, s veľkým klobúkom a ohromným mufom, v zamatovom plášti, ktorý jej siahal až po päty. Sadla si na prvú stoličku.

„Ja som už hovorila s Málikinou mamičkou… Pozná ťa a oduševnená je za teba… Milý mladý človek, vraj… Taký korektný, gavaliersky… Tak sa vyslovila… Môžem ti gratulovať. O šiestej hodine ťa čakám. Pôjdeme k nim spolu… Starý plukovník bude rád… Vieš tarokovať?…“

„Ale, tetuška! Veď,“ chcel zaprotestovať podsudca.

„O šiestej ťa čakám. Výhovorky neprijímam.“

Chcel povedať, že je volaný k Jácintovcom na malú večeru, že sa sľúbil k Burdíkovcom na pagáčiky…

„Prídeš. Punktum,“ dupla tetka.

Čo mal povedať pán podsudca? Povedal len toľko:

„Prosím.“

Po odchode tety Rezy podsudca rýchlo sa okefoval. Pričesal si účes a obliekol zimník. Chcel sa stratiť. Aby ho ešte niektorá tetka nenašla doma a neinvitovala na nejaké večierky. Otváral dvere, keď počul šuchot šiat. Prišla tetka Žofika.

„Pôjdeme spolu k Jácintovcom,“ povedala.

Keď je súra najväčšia, pomoc božia najbližšia.

„Nemožno, tetuška,“ zaluhal podsudca, „chytili jedného zbojníka. Doviedli ho, nuž ho musím vypočuť.“

„Aj ja idem.“

„Kam?“

„Vypočúvať.“

„Tam nesmie byť publikum. Paragraf 397. Mohol by mať nepríjemnosti.“

„A dlho to potrvá?“

„Hodinu.“

„Tak ťa počkám.“

„Ako sa ti páči.“

Odporúčal sa a odišiel. Bol zúfalý. — Nová zápletka, — myslel si. — Robím hlúposti. Veď tetu nebudem môcť tu nechať. K Burdíkovcom na pagáčiky musím ísť. Tetu Rezu musím ohlásiť. Teraz už čo?… — Postál v bráne. Rozmýšľal… Na rohu ulice ukázala sa ženská figúra. Zhrozil sa… Veď je to iste Mrkváčiková… Vyhrnul golier na zimníku a pošiel rýchlo protivným smerom… Zdalo sa mu, že volajú za ním: „Lojzík! Lojzík!“ Neobrátil sa a prelietlo mu mysľou, že je energickým. Stratil sa v tme a pobehol, aby ho nedohonili.

Bol tmavý večer. Olejové lampy ledva osvetľovali dlažbu. Mráz pritiahol a bolo klzko. Ľudí bolo málo po ulici. Murín s vyhrnutým golierom šiel smerom k Burdíkovcom. Bolo mu prejsť Poštovou ulicou. Tu mu už nebezpečenstvo nehrozilo. Z jeho tetušiek v tejto ulici nebýval nik. Šiel pomaly, v myšlienkach pohrúžený, strápený.

— Ako sa človek musí brániť, — myslel, — mám mizernú existenciu. Iba čo tých pár domov budem dediť a rozchytali by ťa… Neopytujú sa, či miluješ? Akoby lásky ani nebolo treba. A veď to má byť podklad spolužitia. Oni sa opytujú: ,Môže moja dcéra i naďalej nosiť slušné šaty a pekné klobúky bez toho, že by to mňa niečo stálo?‘ Ak áno, môže ísť… ,Či nebude musieť žiť na kapuste a na zemiakoch?‘ Ak nie, môže sa vydať. ,Či rodina neutrpí vydajom fľak?‘ Ak nie, nech ide. ,Či nebudeme musieť jeho dlžoby platiť?‘ Ak nie, berte si ju. Ale o láske! O tej sa neopýtajú… Hlavná vec vydať sa. Mať dcéru preč z domu. Máš mizerné postavenie… Chytajú ťa, ako hýľa…“

„Naspäť!“ zvolal ktosi pred ním.

Podsudca sa strhol. Ale sa spamätal a pozrel na kričiaceho.

„Černiansky!“ zvolal. „Čo tu robíte?“

„Psss! Obetujem sa za vás… Čakám slečnu Marienku Lamošovú a pána Laurinca… Majú tadiaľto ísť a chcem byť istým,“ vravel Černiansky potichu. „Tam, na tridsať krokov od nás, vidíte dve figúry?… To je Málika Hvizdáková s podslúžnym… Pán podslúžny vyznáva lásku… A tam ďalej pod jedným oknom s roletou si sľúbia vernosť a pred bohom a pred sestrou Emou sa zasnúbia…“

„Nuž a?“

„Podslúžny už štyri razy prešiel popod to okno. Štyri razy ho videla a počula Ema, že si ju chce vziať. Možno, že už aj to vie, kedy bude ich verejné zasnúbenie.“

„A potom čo si počnú?“

„Čo sa staráte? Z vášho zasnúbenia nič nebude. Tamtí dvaja sú zajtra v celom meste zasnúbení. Ema sa postará o to. A tetuška Réza upustí od Máliky.“

Murín chcel objať protokolistu.

„Naspäť!“ zvolal Černiansky, „ide Marienka s Laurincom.“

Naozaj. Dve postavy sa vynorili z bočnej uličky. Kráčali pomaly, akoby zabraté do seba.

„Skryme sa do brány,“ súril protokolista.

Ukryli sa. Marienka Lamošová s mladým staničným starostom prešli popri nich.

„Však sa môžeme neskoršie aj naozaj zasnúbiť.“

„Teraz teda len kvôli žartu?“ opýtala sa Marienka a nahlas sa zasmiala.

„Prečo? Aj teraz to môže byť vážne,“ vravel náčelník stanice, „ak by som vám nebol primálo…?“

„Ja som skromná.“

Pošli ďalej.

„Vidíte a počujete,“ povedal pisár.

„Večeru zaplatím.“

„Len sa straťte. Aby vás nevideli.“

Sudca stiahol hlavu do goliera a potešený šiel popri múre, aby ho nikto nepoznal… Zvonili. Bolo sedem. Nebo sa celkom vyjasnilo a hviezdy sa zjavili. Od severu začal vietor duť a veselo mrzlo… U Burdíkovcov sadajú k večeri, — myslel si, — ba či ma ešte čaká tetka na byte? Musím sa poponáhľať. Vyhovorím sa na toho väzňa. Na rohu ulice sa zvrtol predsa k Burdíkovcom… Čože, keď sa aj opozdím…

* * *

O dva-tri dni naozaj rozchýrilo sa po meste, že si podslúžny berie Máliku Hvizdákovú. Náčelník stanice už aj vypýtal Marienku Lamošovie. Mladý poštmajster uchádza sa o Olinku Malíkovú… A slečna Malvínka Jácintová je tuho zaujatá za akéhosi kapitána. Tetka Rézika priletela k podsudcovi ako bez duše a vytýkala mu, že v ten večer neprišiel. Tetka Žofika skoro plakala od hnevu, že ju nechal sedieť tri hodiny. Gabriela a Adelka mu nadali, že je taký spozdilec… To je len preto, že ich nepočúvol… Keby ich bol počúvol, hľa, bolo by sa bývalo starať len o obrúčky… Tam sú konexie. Tam to, tam to… Chudákovi podsudcovi nadali zrovna do hlúpych… Darmo sa vyhováral, neprospelo mu. Zostal nešikovným, spozdilým hlupákom… Napokon sa tetušky uspokojili… Sľúbili všetky, že veď ony ešte vyberú pre neho súcu ženu… Rézika hneď aj pomenovala Klernu Záhorských… Elegantné dievča… Krása a šik. Nosí toalety ako niktorá a má rozvetvenú rodinu. Niektorí členovia sú vysoko postavení… Pomôžu ku kariére. I tetka Adela vedela už akúsi, ale sa presvedčí.

„Keď sa tamtie vydávajú, vydajú sa aj tieto,“ myslel podsudca a dal večeru.

Večera trvala do štvrtej rána. Tieklo aj šampanské. Cigáni hrali, že sa okná triasli. Pán podsudca si aj potykal s protokolistom a bozkali sa cez noc aspoň štyri razy. O štvrtej ráno dal podsudca muziku pod oknami slečny Emy — z vďačnosti.

Netaj dievča, že ma miluješ… — spieval podsudca s hudbou.

Ved ty za to aj tak nemôžeš… — spievali ostatní.

A slečna Ema odpovedala pre seba ležiac v posteli a usmievajúc sa:

Hodila aj bozk do tmy. Platil pánu podsudcovi.

*

Ale čo sa nestalo. Na druhý alebo tretí deň dostala Ema odrazu štyri listy. Boli bez podpisu. Každý bol o Murínovi… Tak a tak… Murín je neokrôchaný sedliak, písali jej v jednom… To je človek nevzdelaný, hrubý. Lump… písali v druhom… Skrz-naskrz chorý… vravel tretí… Hýri a rozhadzuje groše do sveta… Zlé ženy ho navštevujú… Má pomery… čítala v štvrtom… Všetky sa končili tým, aby si slečna Ema dala pozor, lebo bude nešťastnou.

A slečna Ema?

„Nemôžem za to, ale keď ho ja tak veľmi milujem,“ povedala a ľahko sa začervenala.

Pán podsudca tri dni čítal gratulácie.

Tetky mu vypovedali. Aby sa u nich viac neukázal. Sprosták akýsi!