ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán viceprezident, hovoril mi dr. Hrnčiarik, je dvojaký názor. Jedni si myslia, že je groš na to, aby sa odkotúľal, druhí zase, aby sa prikotúľal a kopil. Ľudia s kotúľavým názorom sa zariaďujú na život. Raz žijeme. Tí druhí sa zariaďujú na smrť. Aby bolo na pohreb. Umrieť musíme. Tí prví radi svetlo a deň. Tí druhí tmu a noc… Plná misa. Čo je v nej, musí sa zjesť a v nedeľu uvarená kapusta, ktorá trvá celý týždeň. Na tých prvých hovoria: „Všetko do brucha a na seba,“ na tých druhých: „Hladujú, aby zvýšili.“

Ktorý názor je správnejší?

Pre jedných ten, pre druhých onen.

Náš župan Gedeon bol z prvých. Podžupan Török z druhých. Jeden mrhal. Druhý otĺkal každý halier o hubu.

Obidvaja boli bohatí a mali pekné ženy. Obe biele, veselé a usmievavé. Ľahké futrá. Srdcia — práchno. Hneď vzbĺkali. Tak si mysleli, že krása a úsmev nemôžu patriť jednému človeku. Sú ako nebo so slnkom, mesiacom a hviezdami. Náležia každému pohľadu. I Malvínka, žena županova, i Karolka, žena podžupanova, hľadeli a usmievali sa každému a každý, kto chcel, hľadel a usmieval sa na ne.

Bývali na jednom poschodí.

Boli ste županom a viete, aké to boli byty. Veľký župný dom. Široké schodište a na prvom poschodí jeden byt naľavo druhý napravo. Medzi nimi široký priestranný koridor, skorej akýsi foyer, ako v divadle. Veliká blízkosť a medzi ženami a mužmi kamarátstvo.

Pri životnom názore podžupanovom Karolka nebola krásnou. Bola krásnou, ale nie dosť krásnou. Aby sa žena páčila, je nie dosť byť krásnou. Krásu treba obliekať. Kráse sa treba blýskať. Šaty. Drahokamy. Podžupan ťažko dával. Skôr nedával. Dával župan. Tu kvety, tu brošňu, prsteň, náramnicu. Podžupan nedbal. — Prírastok do domácej pokladnice, — myslel si. Zato mu Karolka môže zostať vernou.

Ach bože, tá ženská vernosť!

Usmievať sa na župana je ešte nie nevera. Prijať jeho návštevu v dome tiež nie. Bozkať jej ruku okolo lakťa na jamôčku, prečo by bola? Napraviť stužku na čele cez vlasy, čo na tom? Potykať si s ňou je len kamarátstvo. Prilepiť sa v tanci jeden ku druhému, to je len tanec. Ujsť so županom do bočnej izby — dôverný rozhovor… To všetko i podžupan robí s pani županovou. Môže byť, že ešte i viac… A ak i župan robí „ešte viac“. Sotva. Ak robí, to si i podžupan môže dovoliť voči pani županovej… Župan za každý intímnejší rozhovor platí a podžupan to dostáva zadarmo. Karolka je vypočítavá. Vie vyťažiť. Akiste bez poklesku. Nepúšťa sa veľmi ďaleko.

A tu sme. To bolo práve to, že sa pani veľkomožná podžupanova nepúšťala veľmi ďaleko. Naopak. Čím ďalej, tým bližšie.

Raz, ledva sa zotmilo, navštívil župan pani Karolku.

Sedela v starom, ošúchanom foteli v klavírovej izbe s akousi knižkou. Nečítala. Dívala sa do budúcnosti.

„Len sa nedaj, Karolínka, vyrušovať,“ naklonil sa k nej po chvíľkovom bozku na rameno okolo pliec.

„Vitaj, Gedko, a sadni si.“

„Čo robíš?“

„Snívam.“

„Budem i ja.“

„A čo budeš v noci robiť?“ nahnevala sa.

„A ty?“

„Na teba myslieť.“

„To mi je málo.“

Obrátila sa k nemu a dala mu ľahučkú frčku na nos.

„Nie je to takto dobre,“ počala so vzdychom. „Podžupan môže každú chvíľu prísť a zas nás vyruší. My by sme mali byť celkom svoji. Ja by ti mala byť oddanou, vernou a zákonitou ženou. Takto sme stále prekvapovaní. Vše len uchytíme jabĺčko-dve, ako zlodeji, ale celý strom je nikdy nie náš. Tvoj — môj. Môj — tvoj.“

Župan ju objal okolo krku:

„Neboj sa, dievčatko. Podžupan zasadá. Môžeme sa vzájomne potriasť, nech jabĺčka padajú.“

„Preruší zasadnutie a pripáli… Ach, nie! Daj pokoj!… Mám nové noty. Zahrám ti. Poď aspoň noty prevracať. Môžeš sa oprieť o mňa.“

Skočila z fotela a prisadla ku klavíru.

„Niet nad živú hru,“ šomral, berúc sa ku klavíru. „Všetci klasici mrú pri láske, ktorá žije… Jeden bozk je viac hodný ako tri sonáty.“

„A čo je viac hodno ako opera?“ zasmiala sa a prešla klaviatúrou obidvoma rukami.

Župan prešiel k nej a pošepkal jej:

„Päť minút.“

Zapálené zore oblievali Karolkinu tvár. Vlasy jej horeli žltým plameňom. Jednotlivé vlásky trčali z účesu ako ťahajúci sa med. Tvár sa zapálila slabým rumencom. Na holých rukách svietila bledá materinská srsť a vo výstrihu bielych letných šiat viditeľný bol zárez pŕs. Pritiahnutá sukňa dala tušiť oblé tuhé stehná. Bola vábivá.

Župan sa díval na ňu a nie na noty. Nepočul cymbalový hlas rozladeného starého klavíra. Nebadal chyby.

„Prevrátiť,“ mykla hlavou Karolka, „stranu prevrátiť.“

Prevrátil stranu. Potom schytil najbližší stolček, prisadol, objal hrajúcu okolo pŕs a bozkal ju na ucho…

Nielen v románoch, ale i v živote sa stáva, že v tých najzaujímavejších chvíľach vojde do izby taký, ktorého by ste najradšej vyhodili. To sa stalo i tu. V odchýlených dverách ukázala sa pehavá tvár podžupanova. Jeho šedé oči akosi placho prelietli salónom a ako dva vrabce sadli si na ucho Karolkino, prelietnuc ponad hlavu sediaceho a vzrušeného župana. Bez čvirikania sedeli na tom ušku za chvíľu.

Hra zamĺkla. Karolka zvihla plece od pošteklenia a obrátila sa ústami k županovi.

„Kde?“ opýtal sa.

„Ja ti už poviem.“

„Kedy?“

„Hoci i hneď,“ začvirikal vrabec, vulgo^[17] podžupan prichlopiac dvere. „Gratulujem k zasnúbeniu.“

Spravil pár krokov k županovi a otrčil mu dlaň na pozdrav.

„Čo aspoň nezaklopeš?“ osopil sa prekvapený župan.

„Myslím, že som doma.“

„Zato si nemysli, že všetky veci v dome sú tvoje.“

„Vidím.“

„No tak.“

„Čo tak ,no tak‘? Ak je tá vec tvoja, vezmi si ju.“

„Dovolíš?“

„Čo mám dovoľovať. Ona dovolila.“

Ukázal na svoju ženu a ruka mu klesla bez toho, že by bol župan zachytil podávanú dlaň.

Nijaký škandál nebol. Ale už vtedy málo chýbalo, že župan nevzal Karolku so sebou. Uspokojil sa s tým, že poslal darček a vec zdala sa byť vyrovnanou. Podžupan si myslel: „Čo sa mám hnevať? Ja som ďalej s Malvínkou.“

Pokoj županov bol len zdanlivý. Šípil, čo sa u neho v dome robí. Chcel obrátiť peniaz na druhú stranu, aby ho osvietil i tam, kde je hlava a pomstil sa za prekvapenie. Počal stopovať za podžupanom a za svojou ženou.

Úradne odcestoval a zastavil sa u stoličného fiškusa Velesa, aby tu počkal do mrku. Veľmi ho lákalo ísť ku Karolke, ale si predsavzal, že radšej obetuje pekné chvíle za jednu nie menej krásnu, keď nájde podžupana u Malvínky a presvedčí sa o ich nevere. Bral to na isto. Kúpil veľkú kytku ruží a klincov, aby mohol hneď po gavaliersky blahoželať k ich šťastiu.

Čitateľ si pomyslí, že je to nemožné, aby sa človek tešil z toho, že ho vlastná žena zrádza. To sa len tak vidí. Človek nemá rád neistotu a istá pravda je lepšia ako neistota. To je skoro tak, ako keď študent prepadne na skúške. Skúška sa nevydarila, ale je aspoň po nej. A keď pridáme, že župana sýtila veľkomožná pani podžupanová Karolka, nebudeme sa diviť, že sa mu doma nechcelo jesť.

Mrholilo. Gedeon vystrel dáždnik a držiac kytku za chrbtom v papieri, ozeral sa ako zlodej, či ho niekto nezbadá. Videlo sa mu, že je s tou kytkou troška smiešny. To poukazovalo na nežné city a on nerád bol nežným palam et publice.^[18] Svoje útle city si ponechával za múry, medzi štyri oči a len pre svoju vyvolenú. Chvalabohu, ľudí na ceste nebolo, len akési dve prosté baby stáli v susednej bráne, jedna s ohromným dáždnikom, druhá s prehodenou sukňou ponad hlavu. Na druhej strane prešiel práve ťažký vojak vo veľkých nemotorných erárnych čižmách. Kdesi na konci ulice falošne pískal nejaký učeň moderný šláger.

Chytro prešiel cez ulicu do brány župného domu, vyšiel po širokých schodoch a z foyera na prvom poschodí zahol napravo do svojho bytu. Cez sklené dvere svietila lampa a vidno bolo tôňu oleandra na mliečnom skle.

Nie je sama, myslel si župan. Otvoril kľúčikom dvere do chodby, ktorá sa ťahala okolo celého súkromného bytu a vchádzalo sa z nej do izieb.

Na vešiaku zazrel hneď podžupanov zvrchník, klobúk a paličku. — Na kieho čerta mu je kabát v lete? — uvažoval… — To ho chce tak rozhorúčiť moja žena, že i teplá noc mu bude neprívetivo chladnou? — Potichu, veľmi opatrne stlačil kľučku hneď na prvých dverách do prijímacej. Po prstoch prešiel do nasledovnej, kde svietil luster. To bola panská fajčiareň, kde sa podávala obyčajne čierna káva a likéry. Na malom stoličku boli sladkosti, cukríčky vo farebných papierikoch, pagáčiky, tanieriky, dva kalíšky a bruchatá fľaška benediktínu.^[19] Tu teda hodovali… Tak, moja milá ľalia. Zastal na chvíľu a počúval. Ani hláska. Nasledovné dve izby boli otvorené a tmavé. Tretia bola zavretá. Za touto izbou bola už len spálňa… Tu sa napili a ta si šli lásku vyznávať… Počkaj, hyena! Spustil sa z prstov na podošvy a riadnou bystrou chôdzou otvoril dvere na tretej izbe a prezrel ju jedným pohľadom s malým pohoršením v duši, že sa ani nezavrú.

Trvalo dve sekundy, kým ich našiel a videl, že jeho žena je oblečená v červenom župane na holom tele. Podžupan ju tisol k stene a usiloval sa rozopäť jej ruky, ktorými si pridržiavala poly odeva na páse. Odporovala a len jednu jej ruku mal v moci a zdvihol ju k stene. Druhú nevládal, ale i tak cez odhrnuté šaty bolo jej vidno prsia i nohy. I to len na chvíľku, lebo ju privalil svojím telom. Jeho úsilie smerovalo, aby jej ruku odtrhol od pása a ju celkom obnažil. Pritom sa naťahoval ústami za jej.

Nezbadali, keď vošiel. Boli zabraní do zaujímavého borenia sa. Mala odvrátenú tvár k oknám a on, hľadajúc jej pery, odklonil k nim svoju hlavu.

Županovi sa chcelo praštiť kyticu o natiahnutý krk podžupanov. Rozmyslel si to. Nebolo by gavaliersky odzadku napádať. Hnevala ho myšlienka, že ich našiel v chúlostivejšej situácii ako kedysi podžupan jeho s Karolkou. To bola popri tejto anjelská scéna.

Spomenul si na slová, čo mu vtedy podžupan povedal: „Gratulujem k zasnúbeniu.“ To sa nehodilo. Potlačiac v sebe hnev, povedal chladno:

„Gratulujem k vierolomstvu.“

Bolo to povedané chladno, ale hlasno. Ustrašene pozreli v tú stranu. Podžupan pustil Malvínku a napraviac si nakrivenú mašľu pod bradou, uklonil sa županovi a bezočivo mu hodil do tvári:

„Ďakujem, osvietený pán župan, ja ti len odplácam.“

„I s percentami.“

„Vierolomstvo za vierolomstvo, ako groš za groš.“

„Groš za groš, ženu za ženu… Nechcem špinavú bankovku. Som naučený na čisté. Nechaj si ju… Prijmite túto moju kyticu k vášmu zasnúbeniu a či už veseliu alebo manželstvu. Nedajte sa vyrušovať. Ja idem na druhú stranu ku Karolke a vy môžete pokračovať. Moja žena je tvoja, veľkomožný pán podžupan, tvoja moja, môj byt tvoj, tvoj — môj. Odídem… Rozopni si ten župan, osvietená pani… Dobrú noc!“

Odišiel ku Karolke.

Podžupan zostal u Malvínky.

Čarovali si ženy a žili tak.

Nikomu nič nenapadlo. Ľudia o tom skoro nič nevedeli. Len sluhovia, a tí mlčali.

Nič by nebolo prekážalo, ale prišli úradné reprezentácie, slávnosti, bály, divadlá, koncerty, kde župan musel vystupovať verejne so svojou ženou, aby bola zachovaná korektnosť navonok. To isté bolo i s podžupanom. Nemohli tieto „úradné aktá“ vybavovať so svojimi metresami. Dohovorili sa teda tak, že si ženy budú požičiavať, to jest župan si vypožičia od podžupana svoju ženu a podžupan od župana svoju. Tak sa ženy so svojimi mužmi schádzali a po slávnostiach rozchádzali. Župan zaviedol na svoj byt Malvínku, podžupan na svoj Karolku. Pri sklených dverách im bozkali ruky a vrátili sa sami — domov.

Išlo to ako vo štvorylke, keď aranžér zakričí: „Dámy meniť.“ Keď prišiel župan so svojím párom zároveň s podžupanom a jeho tanečnicou, takáto štvorylka sa tancovala vo foyeri župného domu na prvom poschodí. Zamenili si tanečnice a hybaj! Jeden pár napravo, druhý naľavo. Šlo to. Prešiel mesiac i dva i tri a šlo to.

A bolo by to šlo i ďalej, keby nie nešťastný charakter podžupanov, zariadený nie na život, ale na smrť, nie na svetlo, ale na tmu. Keby nebol mal v krvi to nešťastné heslo: „Nemusíme všetko prefúkať!“

V jeden deň Malvínka zaplakala, hodila sa na diván a fňukajúc, zavzdychala:

„S tým Gedeonom bolo predsa len lepšie.“

K tomu vzdychu došlo po krátkom, ale dramatickom výstupe s nemanželom.

Krásu treba obliekať. Malvínka potrebovala plesovú toaletu na bál Červeného kríža, ktorého protektorkou bola osvietená pani Malvínka Gedeonová, županova žena.

„Tam budeme úradne,“ zamietol žiadosť podžupan. „Ty ta ideš ako žena županova. Teda…“

„Čo?“

„On hradí i náklady tvojich potrieb.“

„Tak mu to povedz…“

Podžupan vyhľadal župana.

„Osvietený pán župan, tvoja pani potrebuje plesový úbor na bál, kde má byť protektorkou.“

„Ako i tvoja, veľkomožný pán podžupan.“

„Nepotrebuje. Tam v skrini je krásny večerný úbor, čo si ešte ty daroval mojej žene. Ani raz ho nemala… Postavy sú to jednako vysoké a štíhle.“

„Ani tvoja nepotrebuje. Má dosť šiat.“

„Ale to je reprezentácia.“

„Daruj i ty raz niečo mojej žene.“

„Ale to je úradný akt županský.“

„Prosím ťa, vybav ho.“

„Nie som kompetentný… A potom je tam u teba i môj frak…“

„Čarovali sme ženy, byty, skrine.“

„Čarujme skrine… Nechceš si azda podržať všetky šaty, skvosty, vkladné knižky, čo mám tam na svojom byte.“

„Ako to rozprávaš ,na svojom byte‘. Môj byt je tvoj, tvoj — môj.“

„Ale vkladné knižky sú moje.“

„Protihodnotu máš. Obrazy, sochy, krásnu knihovňu, rovnošatu s drahocennými gombíkmi, kučmu^[20] s perom v drahokame nasadenom, šabľu so zlatou rukoväťou a pozlátenou pošvou, kožušiny, zlaté tabatierky, ostrohy zo striebra na piatich kordovánkach, tepichy z Perzska, Turecka a Ázie, ani neviem, čo všetko, a u teba po izbách je pustota, bieda. Musím sa znova zariaďovať. Na to chcem upotrebiť tvoje vklady.“

Podžupanovi sa zakrútila hlava. Protestoval:

„Tak ti radšej vrátim ženu,“ vyhŕklo z neho.

„Nechcem tebou upotrebenú ženu.“

„Taká je i Karolka.“

„To bolo dávno a potom, ktovie?“

Podžupan odišiel ako opitý. Musel si to všetko rozhútať. Malvínke povedal, že je v skrini dosť krásnych šiat. Celý večer bol nešťastný pre vklady.

Pani sa skoro hystericky rozčúlila. Otvorila skriňu a počala vyhadzovať šaty.

„Tie som už mala… Toto sú handry… Tieto sú zle ušité… Takéto sa nenosia… Predsa nepôjdem s tebou na ten ples, ale s hlavným županom… Ako by som vyzerala?… Ty si nie gavalier… Ty si úzkoprsý lakomec… Ja ti dám všetko, čo mám drahocenného v sebe — svoju lásku a ty sa potkneš o jedny bálové šaty.“

„Malvínka!“

„Nie som ti Malvínka… Ja som žena hlavného župana… Ty skupáň!… Gedeon vždy otvoril vrecko, dvere, celý dom pre každého. Bol by mi dal i svoju dušu… Sem nepríde nik, lebo šanuješ cigarku dať… Neznesiteľný človek si ty… Ty si nie človek. Ty si len podžupan.“

„Ale prosím ťa.“

„Podžupan!… Pre koho gazduješ?“

„Pre teba… Veď rozumej, to je úradný akt, ten ples. Funguješ ako osvietená pani.“

Nepočúvala. Kričala:

„Pre mňa negazduj. Ja chcem žiť. Čo mi je z toalety v hrobe? Či i môj pohreb bude úradným aktom?… Náklady sú županove!“

Hystericky sa zasmiala a kopla do hŕby šiat. Hodila sa na diván a horekovala:

„Za Gedeona bolo lepšie.“

„Tak teda choď k nemu,“ nahneval sa podžupan, ako čoby ho bola zmija uhryzla a v duchu si myslel na vklady. Kopol v zlosti do žltej toalety, že odletela na skriňu a zavesila sa na jej rohu. Kopol do druhej — čiernej, že lietala ako oblak po izbe. To sa mu páčilo a počal kopať do hŕby „handár“, volajúc pritom:

„Mám toho dosť… Len si choď!“

„Aj idem.“

„Choď. Bude mať dve.“

Keď sa s plačom naozaj zberala, chytil ju za ruku:

„No dobre. Nerob hlúposti.“

Zadržal ju.

„Ale ak to má byť zakaždým tak,“ hrozila sa a pomaly sa uspokojila.

„Mal som ju predsa len pustiť,“ vytýkal si podžupan v ten večer… „Ten župan si naozaj myslí, že mi zadrží vkladné knižky… Tie ja musím naspäť dostať.“

Veľká tôňa zostala medzi nimi.

Malvínku v ten večer nebolo treba zdržiavať. Nebola by odišla. Nebola by odišla ani vtedy, keby jej podžupan nebol sľúbil novú toaletu. Tôňa síce bola a hádzala ju neprestajná myšlienka o tom, že v budúcnosti ťažko bude svoju vôľu uplatňovať. Každú stovku vydupávať, o ňu žobrať, pre ňu plakať, omdlievať, hádzať sa na diván, kopať. To nebude na vydržanie… Ako ľahko dával jej muž… Nebolo by lepšie vrátiť sa k nemu? Tam nebývalo reptania, vyhovárania sa, uvažovania, scén… Áno… Ľahko dával všetko. Po gavaliersky. Možno, že by ľahko dal i odpustenie. Videl ju síce v trápnej situácii, ale veď je on nie lepší. S Karolkou robil to isté… I to je pravda, že sú v živote také mraky, ktoré je nie vstave osvietiť ani poludňajšie slniečko. Taký mrak je i nevera… Nevera za neveru. Vernosť za vernosť. Farba za farbu. Mrak nevery mohol by zahnať i adut vernosti i adut nevernosti. Povedal by: „Bola si mi nevernou.“ Adut vernosti by bol: „Budem ti vernou.“ Adut nevernosti by bola otázka: „A ty? Bol si mi ty verným?“ A mrak by zašiel, rozptýlil by sa, nespomínal by sa, nebol by. Dobre je mať jednako silné aduty… Aký je ľahkomyseľný, taký je ľahkoverný. Uveril by mi, už len kvôli pokoju a aj z rytierskosti… Pôjdem za ním.

Nešla. Zadržalo ju pri tôni svetlo. Rozkošný byt ju nepustil.

V byte županovom bolo krajšie, útulnejšie, teplejšie. Každý byt hovorí svojím jazykom. Každá vecička má svoju reč. Tu všetko hovorilo lákavo, všetko hladilo, túlilo sa k človeku a zdržiavalo. Steny láskali svojimi obrazmi, vázy kvetinami, koberce pestrými ozdobami, ciframi, kredence porcelánom, sklom, striebrom, hodiny neprestajným tikaním a bitím. Sošky na podstavcoch, hlavy na knihovni, knihovňa s knihami, skrinky s pamiatkami, starými šálkami, metálmi, špičkami, tabatierkami, čibuky i fajky, stolíček so sitkom, dohánová súprava s cigarami a cigaretami, ktoré teraz ten skupáň fajčí, široké pohodlné remenné fotele v panskej izbe, úzke rokokové stoličky v dámskom salóniku s veľkým počtom rozličných farebných podušiek, veľké lampy so zelenými a červenými tienidlami, veľký ľadový medveď, leopard… Všetko hovorilo, lákalo, tuľkalo, zdržiavalo.

Srdce ju zabolelo, keď si pomyslela, že by toto všetko mala opustiť. Bez tohoto pohodlia sa jej protivilo ísť za svojím mužom do bytu podžupanovho.

Dobre poznala byt Törökov. Chodila neraz po veľkých, poloprázdnych izbách s Karolou, keď ešte neboli sokyne a sa navštevovali. Tu tiež hovoril nábytok, ale pošmúrne, ako starý invalid. Starobylé, nemódne náradie, zdedené ešte od rodičov. Remenné, olúpané stoličky s drevenými operadlami, diváne s klinčekmi, z ktorých biele hlavičky vo veľkej časti poodpadúvali a na ktorých sa tu sukňa, tu nohavice rozdrapili, tu zas prst poranil. Treba ich bolo stále zatĺkať mosadzným mažiarikom z kuchyne. Veľké, rozdriapané fotele, poprikrývané prikrývadlami na nohy do koča. Na niektorých chybeli nohy, na iných boli polámané bočné operadlá. Handričkové koberce. Po stenách prázdno, nemo okrem skupinových fotografií župných úradníkov, jarmočné odtlačky krajinomalieb, snímky podžupana a Karolky. Pár vycivených pelargónií v hlinených kvetináčoch v pletenom vysokom koši. Hladké, lakované úzke skrine, do ktorých sa nič nevmestilo, aby sa nepokrčilo. Starý kredenc, ktorý sa zvrchu otváral, s popukanými žltými taniermi, obtlčenými čiaškami, nožíky, vidličky s čiernymi, drevenými črienkami, desatoraké poháriky rozdielnej veľkosti a druhu, striebra skoro nič. Starý zachrípnutý klavír so zodratými klávesmi. Keď sa Karolka vydávala, mal sa byt nanovo zariadiť, kúpiť porcelán, striebro, klavír, záclony, koberce, Török úpenlivo žiadal, aby sa suma, čo by sa na tieto potreby mala vynaložiť, odložila radšej na vkladnú knižku do banky. Tak sa i stalo. „Myslieť na zadné kolieska!“

Malvínke bývalo kedysi veselo i so županom, neskoršie i s podžupanom na županovom byte, ale ťažko by jej bolo či so županom, či s podžupanom na byte podžupanovom. Podžupan v prepychovom prostredí sa stával tiež prepychovým. Jeho malichernosť, skúposť, stále rátanie a vytĺkanie groša neprišlo dosiaľ nikdy do reči. Tu šmáral peniazmi, býval i veľkorysý, rozdrapoval sa na cudzí účet, lebo vedel, že nepríde k výdaju z jeho vrecka a že jeho veľkorysosť stane sa činom na jeho ťarchu.

Až teraz sa vykľulo šidlo z vreca a pichalo. Ukázali sa gavalierove zovreté dlane. Vyrástla mátoha na zelenajúcom sa poli a pestré vtáčatá myšlienok a predstáv razom odlietli. Dobre by bolo odstrániť toto strašidlo.

Rozčarovala sa.

Karolka sa so županom na podžupanovom byte dobre cítila. Na staré, ošúchané, rozbité, lúpajúce sa náradie a náčinie, na jeho chudobu a riedkosť, na biedu okrás a holotu zdobivosti dávno navykla. Bola doma. Župan so svojou štedrosťou ju oslepoval a zatienil jej manžela tak, že sa jej v pamäti skoro stratil. Hnevávalo ju len to, že sa predsa niekedy vyskytoval v jej živote, a to pri tých protivných úradných aktoch, kde musela byť zase jeho ženou a Malvínka ženou županovou. Žiarlila pri vybavovaní verejných osláv. Žiadalo sa jej jedného: byť zákonitou ženou županovou. Nech podžupan nikdy nemá práva na ňu. Treba by sa bolo rozsobášiť s ním a zosobášiť sa so županom.

Raz mu nadhodila:

„Gedko, nepomýšľaš na rozsobáš?“

„Nie,“ odvetil kategoricky.

„To nemôže tak zostať,“ zahúdla, „ani pred nami, ani pred svetom. Nechcem byť len tvojou… ako sa to povie?… metresou. Takto nemôžeme ani spoločensky ani verejne a úradne nikde a nikdy spolu vystupovať. Rozpoltené máme srdcia i životy… Nie som ani srdcom ani životom celkom tvoja a ty mojím. Žijeme polovičatými životmi.“

Župan nemal rád filozofiu, rozbory faktov na drobné príčiny a následky. Nemohol vystáť psychologické rozlušťovanie srdečných a životných otázok. Odstrašovali ho komplikácie. Bral život, ako sa mu podával, alebo ako si ho on mohol jedným slovom, gestom upraviť. Nikdy nie lopotnou prácou, chodením, presvedčovaním. Zoťať — áno, ale rúbať — nie, rozseknúť, ale nie sekať.

„Čo sa budeme mučiť formálnosťami,“ odpovedal Karolke. „Žijeme dobre — stačí.“

Za tým, ako čoby zapochyboval:

„A si si istá, že ťa láska neprejde?“

„Nikdy.“

„Teda. Láska je nie krčma. Nepije sa verejne. Pije sa doma. My sa jej doma napijeme. Zahasíme svoj smäd — doma. Tie dve, tri štyri hodiny vydržíme bez lásky už len kvôli korektnosti.“

„Takto žiť je nie korektné… Čo ťa to stojí žiadať o rozsobáš. Ak ma máš rád, čo ťa to stojí prejsť k advokátovi… Ty ma musíš rád vidieť všade, doma i pred obecenstvom… Bude napríklad ten ples. Nebudeš ani tancovať so mnou?“

„Povinnú túru.“

„A so svojou ženou?“

„Tiež len povinnú túru.“

„Pôjdeš piť k šiatru svojej ženy?“

„Pôjdem.“

„K môjmu neprídeš?“

„Prídem.“

„Vidíš, aké je to nespravodlivé. Ja ti dávam všetko, čo mám, a ty mne…“

„Tiež všetko, ale len doma.“

„Prečo aj inde nie?“

„Lebo sa to proste nesvedčí.“

„A žiť s cudzou ženou sa svedčí?“

„Skorej ako rozsobášovať sa. Rozsobáš je škandál. Dva rozsobáše, dva škandály. Takto sa o nás nestarajú, lebo ak je v našom pomere nemrav, dá sa aspoň zakryť. V každom byte je jedna miestnosť, kde sa držia také veci, ktoré sa hosťom neukazujú, handry, kefy, metly, putne, dosky na hladenie, smeti, ako čoby takej miestnosti ani nebolo, ale otvor dvere a ukáž príchodziemu na ne, hneď sa rozklebetí, koľko je v tom byte nečistoty… V každom manželstve je taký špinavý kútik, ale ten skrývame. Počni rozsobáš, a ešte dva, hneď ti siahnu do života ako do zafúľanej plachty a počnú ju močiť, mydliť, prať, o každej škvrnke budú vedieť… Nechcem rozsobáš.“

Karolka sa neuspokojila. Húdla, húdla svoju pesničku ako mucha okolo uší. Župan sa znepokojoval, mrzel, počal hlasno hovoriť, zaklial.

„Tvoje meno chcem,“ zaplakala Karolka.

„Máš viac — mňa.“

Chodil po izbách. Zapchával si uši, aby nepočul Karolkine žaloby. Odišiel preč. Hoci ako nerád, rozmýšľal o rozsobáši, ako by to bolo. Dal si zavolať i stoličného fiškála^[21] Velesa.

Originálny človek. Roztržitý. Nízky, široký, s červenou tvárou, nečesanými fúzmi a parochňou hlinenej farby. Vždy si zabudol niekde písma. Keď písal, písal, písal a ani nezbadal, že píše už na lepenkový podklad, z lepenkového podkladu prechádza na stolík, až keď sa mu v laku zalievali písmená, zbadal, čo robí, predsa sa potom doma čudoval, že ničomu nerozumie z napísaného. V lete hocikedy chodil v zimných šatách a v zime v letných. Diabol vie, na čo myslieval. Kolovalo o ňom, že na istý župný ples prišiel v bezúhonnom fraku a laku, len pod pazuchou držal drevený žltý vrchnák, ktorými zakrývajú isté diery, aby tak nesmrdeli… Teraz je už všade, kde bývajú župné bály, W. C. Vtedy neboli… Zamenil si klak s takýmto vrchnákom a nezbadal, len keď ho na to upozornili.

„Osvietený pane,“ povedal fiškus županovi, „keď to chceš, vezmem vec a zaujmem sa jej, ale ťa upozorňujem, že je tu taká jama s blatom, ktorú treba na viac ráz preskočiť a tak do blata čľupnúť musíš, blato zakaždým vystrekne a v župe bude rehot, že si sa zašpinil… Neviem, neviem, čo povie ministerpredseda na župana, nad ktorým sa v župe smejú… Čo povie na vládneho predstaviteľa, ktorý je pošpinený… Cudzoložstvo! Také špatné slovo… Mohli by sme síce natiahnuť rozsobáš i na iné kopyto, na neverné opustenie manželky alebo manžela… Ale i vtedy bude špina v tom, že si to trpel a neráčil vysekať pána veľkomožného podžupana… Nijaké rytierske pokračovanie nebolo… To, osvietený pán župan, malo byť a tamhore ti to neodpustia…“

„Nechaj tak,“ prerušil ho župan, „nerozsobášim sa.“

Fiškus pokračoval:

„Tu by bolo treba rozsobášovať teba s osvietenou paňou, pána podžupana s veľkomožnou paňou… Tu treba súhlas všetkých štyroch… Od teba mám. Ty si to žiadaš. K prvému rozsobášu, aby hladko šiel, musím mať predbežný súhlas osvietenej panej.“

„Nechaj tak…“

„Potom rozsobáš,“ ševelil bledými ústami fiškál, „musíme sa rozhodnúť, z čej viny. Chceš, aby bola osvietená pani vinovatá, a či si žiadaš, aby si bol vinným ty… Cudzoložstvo? Kto ho spáchal po prvý raz?… Opustenie? Kto opustil?… Urazenie vzájomnej úcty? Kto ju urazil?… Nemravný život? Kto ho viedol?… Ráč si vybrať, osvietený pane.“

„Nič si nevyberiem.“

„Je tu ešte jeden fatálny paragraf…“

Po dlhšom hľadaní ho prečítal:

„Kto súhlasí s trestným pokleskom svojho manžela alebo je v ňom zúčastnený, rozsobáš žiadať nemôže.“

„Ty si, osvietený pane, quasi súhlasil, aspoň tak sa mi vidí, s cudzoložstvom a všetkým ostatným osvietenej panej.“

„Súhlasil. Nič nechcem.“

* * *

Karolka sa nedala presvedčiť. Aby muža presvedčila, že ona má pravdu, zas len počala plakať. Ženy si myslia, že sú ich slzy paragrafom, pred ktorým musí cúvnuť každý muž.

„Nemôže to byť, aby sa dvaja milujúci nemohli zobrať,“ lamentovala.

„Ja chcem byť osvietenou paňou… Ja chcem byť hlavnou županovou…“

„To si si mala pred vydajom rozmyslieť.“

„Ja chcem byť tvojou ženou…“

„Ale keď to nejde,“ praskol si župan dlaňami na kolená.

„Kde je Veles? Daj mi ho zavolať. Ja budem žiadať rozsobáš… Alebo sama idem k nemu… Ale potom si ma musíš vziať…“

„Choď,“ nadvihol jedno plece župan.

Hej, mravy to boli všelijaké. Nech mi nikto nevraví, že je terajší svet skazený. To len staré pokolenie vyhovára svoje chyby pred mladými, aby seba predstavilo v čistejšom svetle. Zlodej volá: „Chyťte ho!“ Vtedy boli ľahké mravy — medzi pánmi. Mravné hodnoty boli tých päť skalák, s ktorými sa deti hrajú. Vyhodia skalku, a kým dopadne do dlane, musia schytiť tou istou dlaňou zo zeme jednu, dve, tri, štyri, päť skalák. Všetko ako čoby bolo hrou a skalkou… Strpel by dnešný človek takú komédiu?… Neviem. Sotva. Hoci… Nezmenila sa obloha, nezmenila sa zem, nezmenili sa stromy, kvety, zvieratá, nezmenili sa vari ani ľudia. Len je viac hluku. V tom hluku zato počuť staré rímske: „Varietas delectat…“^[22] Ináče by sme museli klopiť oči pred každou peknou ženou. Diabla klopíme. Roztvárame ich naširoko…

Tak žili naše dva páry ďalej. Malvínka sa borila čím ďalej, tým častejšie s podžupanovou lakomosťou, Karolka neprestávala spievať, lkať, modliť sa, naliehať, hrôzu púšťať, moralizovať o rozsobáši.

V domácnostiach preto nedržia vrany v klietkach, lebo nepríjemne krákajú. Držia vtáčatá, ktoré štebocú. Tak je i so ženami, s tým rozdielom, že sa zo ženy — spevavého vtáčatka môže stať vrana, čo kráče. Malvínka vždy mala nejaké požiadavky a podžupan pri každej požiadavke myslel na vklady a svoje vkladné knižky, ktoré zostali u župana. To sa predsa musí zmeniť. Radšej vklady ako kordovánky so striebornými ostrohami… Nie, nevyplním jej žiadosť, radšej to uložím… Čo bude na starosť?… Malvínka sa mu počala vidieť vranou… On by chcel spevavého vtáčka, ktorého možno kŕmiť konopným semiačkom. Karolka chcela rozsobáš a len rozsobáš, aby ju župan svojím postavením osvietil. Pri raňajšej káve — rozsobáš, pri obede rozsobáš, večer rozsobáš. Aby pohla župana na to, počala sama rozsobáš tým, že sa odlúčila — od postele, neskoršie i od stola. Prestala byť spevavým vtáčkom.

— Takto žiť sa neoddá. To je nie život a ja chcem žiť, — myslel si práve tak ako Malvínka.

Či pre túto metamorfózu,^[23] či pre latinské „varietas delectat“ udrel hrom.

Povedali sme, že župan rád roztínal, ale nerád sekal, rád zrútil, ale nerád váľal…

Vo foyeri medzi dvoma bytmi na prvom poschodí stretol sa v isté ráno župan so svojou ženou. Bola v krátkom kožušinovom kabátiku. Čiapočka so závojom. Uzučké sukne. Formy vystupovali. Malé prsia. Súmerné stehná. Tvrdé nohy. Oči pod závojom jej zajasali, keď ho zazrela a celý jej stan, ako čoby sa zvil a rozvil pred ním, ako keď prútom potrasú. Akási prepukajúca vášeň. Usmiala sa mu a zakývala hlavou.

„Ako sa ti vedie, Malvínka?“ opýtal sa jej dôverne.

„Nevalne… Skoro zle,“ odpovedala úprimne.

„A čo?“

„Zlá čara.“

„Zlá.“

„Skupáň do nevystátia. Ty si bol celkom iný. Predtým v dome zvonilo. Teraz klepe.“

„Čo klepe?“

„Haliere o zuby… Keby nie tých pár úradných hodín, čo niekedy s tebou strávim, dávno by som sa bola otrávila.“

„Ale.“

„Na česť!“

Podala mu ruku a nechala si ju v jeho dlani, aby potvrdila svoje čestné slovo.

Pošli pomaly spolu dolu schodmi.

„Teda len jeho skupánstvo?“ skormútil sa, držiac ju za pazuchu.

„Vôbec celý človek… Hnusí sa mi… I vtedy, vieš, v tom župane… Naliehal, tlačil a ja som sa len bránila… Keby si mi to mohol odpustiť… Pomstila som sa.“

„Ako?“

„Hodila som župan do krbu… A Karolka?“

„Kráče o rozsobáši. Chce byť mojou ženou. Osvietenou.“

„A ty?“

„Nechcem rozsobáš.“

Stisla mu pazuchou ruku a pritisla k sebe. Pohľadela mu neistým úsmevom do očí:

„Máš ju rád?“

Po krátkej pomlčke povedal:

„Láska je potrebná pre človeka ako povetrie. Mne je nemožno žiť bez lásky. Ja rád život. Bez lásky žiť znamená ničomu sa netešiť, znamená smrť.“

Zas ho pohladkala pohľadom.

„Tak je i so mnou. A ten a ten… sa vždy chystá na smrť. Odriekaj sa života kvôli smrti.“

Postávali na schodoch a tak sa rozprávali. Chytali sa zábradlia, opierali oň a hlasno sa smiali. Zišli do dolného foyera a zas len zastali. Pred východom z brány zastavila mu cestu prsami:

„Vráťme sa.“

Vrátili sa a vystupovali po širokom schodišti. Keď vystúpili do foyera medzi bytmi, opýtala sa:

„Dámy meniť?“

Potriasol hlavou na nie.

„Napravo či naľavo?“

„Napravo.“

To bol byt županov.

Chytila ho okolo hrdla a pritisla sa mu k hlave.

* * *

Keď podžupan prišiel na obed, našiel ich v stolovej pri kuracej polievke.

Korektný župan bol tento raz nekorektný. Nie že by bol zavolal podžupana k stolu, aby sa mu s nimi páčilo, ale dosť sucho a chladno povedal:

„Choď domov!“

Malvínka doložila:

„Máte kapustné fliačky.“