ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

JUC. Fraňo Kaška počal praktizovať a prišiel z veľkého mesta s univerzitou do malého, aby tu pomáhal strýcovi advokátovi a zarobil si niečo.

Slečinky si pomyslia: Konečne azda jeden mladý človek, so štíhlou, vysokou postavou, s jasnými, kučeravými vlasmi a modrými očami, ako svetlička!

Poviem hneď: Nie. Bol skôr nízkej a tučnej figúry. Jeho tvár šla radšej do šírky ako do peknej oválnej dĺžky. Temeno mu bolo rúbaniskom, ktoré vysádzajú. Miesto bujných vlasov porast, čo ešte nevyrástol. Tento nedostatok nahrádzali jarčeky pred ušami, takzvané „bakombardy“, ktoré končili v „delte“ pri spodných čeľustiach. Ani oči nemal veľké, „mandľové“, ale okrúhle a malé, ako u korytnačky. Nijaká svetlička. Ich farba sa podobala farbe atramentovej machule, ktorú sme zlizli.

„Teda je to nič,“ povedia.

Zase musím povedať: Nie.

Keď i odrátame to jedno rigorózum, i vtedy bol pozoruhodný, príjemný, vzdelaný, galantný, vnímavý mladý človek.

Nepoklonil sa sproste: „Dobrý deň!“

Pri pozdrave sa usmial, málinko zhrbil, schytil klobúk, ďaleko od seba odniesol a hlasno i sladko povedal: „Váš najponíženejší služobník!“

Ak ste boli milosťpaňou alebo milosťslečnou, nepovedal chladne: „Rukybozkávam!“

Povedal: „Ručičky bozkávam, milosťpani!“ „Ručičky ľúbam, milosťslečna!“

Neopýtal sa po sedliacky: „Ako sa máte?“

Najprv sa opýtal: „Dovolíte otázočku?“ A keď ste mu povedali: „Prečo nie?“ pokračoval slušne: „Akože vám slúži vaše vzácne zdravie?“

Tak.

A teraz povedzte, nebol to príjemný človek?

Pritom ten zvláštny charakter!

Ako sa menil!

Bohvie prečo, ale keď prišiel do nášho malého mesta, dlho nebol spozorovaný. Možno preto, že sú u nás všetci mladí ľudia zdvorilí, uhladení, príjemní.

Ako teda obrátiť na seba pozornosť? Keby bol taký, ako ostatní, nikdy by ho nespozorovali.

Dlho nerozmýšľal.

Stal sa učencom.

Takých u nás niet.

Aby bol vážnejším, kúpil si okuliare s oblokovým sklom a za dva týždne nič iné nerobil mimo úradu, len čo sa prechádzal hlavnou ulicou veľmi zadumaný, vážny, ako čoby mu starosť robil koniec sveta. Tu pozrel hore, tu do diaľky a zastal, hlboko rozmýšľajúc o svetobornom probléme. Zaznačil niečo do knižky, čo mal pod pazuchou a zase pozeral k nebu. Druhí by tam neboli videli nič, najviac oblaky, mesiac, hviezdy, ale on videl a značil. Večer, opretý o lampový stĺp, hľadal vždy nejakú tú Cassiopeju, Cefeusa, Veľký a Malý voz, Polárnu hviezdu, Venušu, Kuriatka^[34] a škúlil pritom dookola, či sa niekto na neho nedíva. — Ľudia sa budú diviť, — myslel si, — aký mladý a už taký učený.

Nedivili sa. Pozreli síce na nebo, na čo sa tento mladý človek díva, ale keď nič nevideli, išli ďalej.

To teda nepomohlo.

Počal chodiť s veľkou kapsou do poľa a zbieral byliny, potom chrobáky a kamienky. Ale to robia skoro všetci stredoškoláci, podľa toho, do ktorej triedy chodia. Videl i sedliakov, ako vyberajú kamene z rolí a hádžu na medzu.

Premenil sa na idealistu-romantika a či kieho ďasa. Zbieral poľné kvietky. Oduševňoval sa nad každým chrústom. Vravel nadšene o krásach prírody a že je i žaba spanilá a každá žubrienka veľkolepá. Veril v priateľstvo, lásku a všetky ľudské ctnosti. Nechodil do krčiem. Každá žena mu bola anjelom, vysokým ideálnym tvorom, ktorému hodno sa koriť. Básnil.

Nezbadali ho.

Ký čert!

Začal chodiť do kostola. Každú nedeľu a sviatok sedel tam. Spieval hlasno nábožné piesne a počúval farára. Nielen v kostole vzýval boha, ale i von na ulici, v prírode. Našli ho raz pod krížom Spasiteľa pohrúženého v modlitbe a v najväčšom daždi.

„Čo ty tu stváraš?“ spytoval sa ho Ďurdík, úradník z daňového úradu. „Veď zmokneš. Čo neprídeš medzi nás?“

Kaška sa zahľadel do zeme a povedal:

„Brat môj milý v Kristu. Ja som rozmýšľal, hlboko rozmýšľal, chodil do hôr a poznal som sa. Márnosť nad všetky márnosti. I ja som hriešny, ale poznal som to, priznal som sa k tomu, zvíjal sa a tĺkol hlavou o zem a kričal zvieraný vnútornou, kŕčovitou bolesťou: ,Hospodine, odpusť!‘“

Ďurdík sa zadivil. Tak sa mu videlo, že to už niekde čítal. V Tolstom, či kde.

„A neprebil si si čelo?“ opýtal sa ho s posmechom.

Kaška zdvihol k nebu obe ruky, ako keď pána boha volajú, aby prišiel pomôcť, riekol:

„Odpusť, bože, i mojim spoluvinníkom!“

A zase si len pomyslel: Nápadným som mu. Iste som veľmi zaujímavý.

O týždeň bol už pesimistom. O mesiac nihilistom, čímsi takým, ako Bazarov.^[35] Možno, že si prečítal Turgenevov román Otcovia a deti. Potom vegetariánom a tolstojovcom. Zatým počal sám sebe písať zaľúbené listy s preinačeným písmom a ukazoval ich svojim priateľom, ako lipnú za ním dievčatá. Lenže on bol odrazu z čista-jasna blazeovaný.

„Mňa, kamarát môj drahý, už nič neteší,“ hovorieval, „ani oduševniť sa neviem… Všetko mi je také prázdne, fádne, bezvýznamné… Cit vymizol z mojej biednej duše… Srdce mi uschlo… Pusté je ono a chladné, ako tá ľadová skala na ďalekom severe… Čo bude so mnou o päť rokov?“

„Kde si to čítal?“ ohromil ho raz Ďurdík, keď mu tvrdil:

„Mňa už nepohne ani ten najväčší žiaľ iného, lebo sám v sebe nosím najväčší smútok — svoj vlastný život… Ty si človek povrchný,“ vysvetľoval, „ty to nechápeš.“ A pritom si zase len myslel: Iste som zaujímavý, ľudia pokrútia hlavami: Taký mladý a už taký blazeovaný. Ten musel mnoho zažiť, povedia. No, Eugen Onegin.^[36]

Nepovedali, lebo:

Slečna Oľga Čápová bolo tiež nízke, tučné dievčatko s buclatými lícami a čiernymi očami. Buchtička so sladučkým slivkovým lekvárom. Zrkadlo, jej najlepší priateľ, jej ukázalo, že je nie ani taká špatná. Dievčatá tiež čosi takého povedali, že je v belasých šatách veľmi „nett“^[37] a „Rembrandtov“ klobúk^[38] jej náramne svedčí. Keď si tú „plump“ blúzu oblečie, je nielen „feš“,^[39] ale i „hercig“. Mladí ľudia nazízali do jej oblokov. Zapínali si vesty i kabáty, zapaľovali cigarety, keď sa mali stretnúť s ňou. Toto všetko dokazuje, že zrkadlo malo pravdu.

Potom ten chýr, nimbus, čo okružoval jej malú, počernú hlávku. Bola veľkomeštianka. Rovno z hlavného mesta. Čo to značí na provincii! To je, to je ako v piesku briliant, ako v mláke biela ľalia, ako kráľovná medzi svojimi poddanými. Zbožňovanie i nenávidenie zároveň. Imponovanie a zľahčovanie. Tajné uznávanie krajšieho, smelšieho, veselšieho a dupanie po mravne menejcennom, duševne špatnejšom, odporne impertinentnom, cynicky rozpútanom.

Olinka sa prišla osviežiť a nervy si posilniť k nám. Zabudnúť na osvetlené asfalty, kriky, šum, zvonenie, trúbenie, pískanie a hučanie a napiť sa dobrého povetria.

Lenže ach! Malé mesto je malé mesto. Čo má z toho, že vidno zôkol-vôkol zelené polia, vysoké vrchy? Čo z toho, že hlavnou ulicou prechádzajú sa celý boží deň svine, kačky, husi, ovce, dobytok a hydina? Čo z toho, že popri domoch tečie páchnúci potok, ktorý vyteká z farbiarovho domu? Že večer v celom meste horia tri lampy? Čo má z tohoto všetkého, keď nieto ani len jedného dôstojníka?… Financi nosia síce rovnošatu, ale tí smrdia šnapsom a močkou. Aj dvaja mestskí sluhovia majú čiapky a plátenky s červenými šnúrami, ale tí odháňajú Cigánov z námestia. A železničiari sú len železničiari, poštári sú len poštári. Čo robiť?

Olinka húta, húta, a kto húta, vyhúta. Keď niet rožka ku káve, zaje sa i chlebíkom. Keď niet dôstojníka, bude dobrý i nejaký civilný mladý človek.

Len keby neboli takí okúňaví. Pozrú oni aj do očí, pozrú, ale nevydržia. I paličkami poštrkajú, pustia poznámočku, ale nezahľaď sa na nich ostrejšie, lebo hneď vytiahnu hodinky a pozerajú, koľko je hodín.

Stoj čo stoj, ľúbostný pomer musí byť. Keď odchádzala z veľkého mesta, povedala svojim veľkomestským priateľkám, že donesie z letného pobytu pol kila ľúbostných listov, a malú výkladnú skriňu fotografií dedinských gavalierov. Bude to cez zimu zábavy!… Treba teda zviesť prvého, len nech je oblečený v panskom kabáte a má nejakú mašľu pod bradou.

Úbohý Kaška!

Ty si musel padnúť do jej osídel!

Načo si ty vôbec prišiel do nášho mesta? Načo si ty chcel pána hrať? Načo si ty bol vo veľkom meste, kde nosia palice nie za rukoväť, ale za druhý koniec? Čo si si ty obul biele letné gamaše? Načo si sa ty nadovšetko narodil a šiel 28. septembra do kasína na pivo? Tvoja vina.

Musel si sa stretnúť s roztúženou Olinkou. Musel si cítiť, ako sa buchla do teba a zašeptala:

„Ja vás rada.“

Kaška bol síce blazeovaný, ale na takéto vyznanie sa predsa len obzrel. Slečna Oľga tiež. Zraky sa im stretli.

Mal síce ľadové srdce, ale horúci pohľad slečny ten ľad v chvíľočke roztavil a myseľ mu zmiatol. Chytil si jeden fúzik a vrátil sa.

„Naozaj?“ spýtal sa potichu, keď sa zase stretli.

„Naozaj vás rada,“ potvrdila Olinka.

„Môžem sa pripojiť?“

„Nie.“

„Prečo?“

Olinka už nemohla odpovedať. Bola na tri kroky ďaleko.

— Veľkomestské dievča, — myslel si, ako chytro sa oboznamuje… A je i pekná… Fajn!… Aha, už sa vracia… Budem sa držať i ja po veľkomestsky… Len čo jej povedať? Čo jej povedať?

Stretli sa.

„Po večeri príďte pred kostol,“ hlasno povedala Olinka.

„Ktorý?“

„Katolícky.“

O chvíľu jej už nebolo vidno.

Pred kostolom dostal náš priateľ peknú červenú ružu.

„Tu máte túto ružu,“ povedala ticho.

Kaška, tak zbehlý v galantných dobrodružstvách, sa zase zmiatol. Pokrútil steblo medzi prstami a zdvihol ružu k nosu.

„Ruža,“ zahovoril, „ruža…“

„Áno, áno, to je ruža…“

„Ako sa zavďačiť?… Len ďakovať?…“

„Rozumie sa, vy ďakujete a nie ja.“

„Aká pekná!“

„Pekná… Počujte, zajtra popoludní idem do hája. Príďte i s nejakým kamarátom. Budeme dve. Dobrú noc!“

Zasmiala sa a odbehla.

Náš blazeovaný Eugen Onegin zostal, ako sa hovorí, celkom „fuč“. Zdalo sa mu, že je to všetko sen. Nie, nie, nemôže byť skutočnosťou, že by sa taká dáma zaujímala o neho… Ale predsa je to len pravda… Teraz som vystúpil pravou nohou… Teraz mám ruku vo vrecku… Tu je zvonica a tamtí ľudia sa hýbu, idú proti mne… Aj vôňu tejto ruže cítim… Je to skutočnosť… Keby som sníval, by to tak určite nevidel… Pravdaže je to nie sen… Musím sa jej pekne poďakovať… Mám pekný listový papier s holubičkami. Napíšem jej list, pekný list, možno, že i veršík…

V jeho pustej duši a chladnom srdci, ako kus ľadu na ďalekom severe, počalo sa čosi hýbať. Jeho fádne líce oživlo od nadšenia. Zabudol ísť na pivo do kasína. Pobral sa domov. Zapálil lampu. Vzal hároček listového papieru s holubičkami a sadol k stolu.

Ako začať? Zadumal sa nad papierom. Či „Milá slečna Oľga!“ či „Veľactená slečna Oľga!“ či proste „Slečna!“ Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Napíše veršík. V próze sa nedajú tak pekne vysloviť city, ako vo verši.

Po dlhom počítaní slabík na prstoch, pretieraní, prepisovaní, našiel sa na papieri veršík:

Verš sa mu veľmi páčil. Umienil si, že jej ho zajtra prečíta. Bude očarená. Nevybrala som si kadejakého sprostáka, pomyslí si. Len koho pojať so sebou? Veď povedala, aby prišiel s kamarátom.

Musel ešte na čiernu kávu — verbovať.

Netrvalo pol hodiny a náš Kaška už sedel v kaviarni v dôvernom rozhovore s jedným svojím priateľom, notárom pri okresnom súde.

„Tak sa vyber,“ končil, „o druhej sme doma. Len nehovor nikomu. Roznieslo by sa. Dievčatá by boli kompromitované.“

Nebolo treba napomínať. Kaška sám vyrozprával svoje dobrodružstvo každému. Každého odvolal nabok, pošuškal, ako mu jedna slečna z dobrého domu vyznala lásku, akú krásnu ružu dostal a že zajtra má dostaveníčko. Kde? To nepovie. Jeho síce vec nezaujíma, len dievčaťu nechce vôľu kaziť.

„Ostatne, nehovor o tom nikomu, roznieslo by sa. Dievčatá by boli kompromitované,“ končil a šiel k druhému, pochváliť sa.

Každý sľúbil, že nič nepovie, veď azda vie, čo sa sluší, ale zato sa nik nezdržal a rozpovedal Kaškovo šťastie. Ani jeden nezabudol dodať. „Ostatne, o tom nehovor. Roznieslo by sa.“

Nakoniec Ďurdík sa napálil a zahurtoval, keď mu o tomto tajomstve hovorili:

„Dajte už pokoj. Počul som to už aspoň od desiatich.“

Medzitým náš vycítený a studený hrdina dlho nemohol zaspať od rozčúlenia. Zostavoval v duchu vety, ako Olinku osloví, o čom bude s ňou hovoriť. Skúšal, akým tónom prečíta napísaný veršík. Možno, že ju i bozká. Najprv na líce, potom na ústa a že zajtra na každý pád musí kúpiť salónnych cukríkov.

Na druhý deň sa vybral do hája s priateľom Mizofantym, notárom u okresného súdu. Dve slečny im išli v ústrety. Jednu poznáme. K tej sa pripojil Kaška. K druhej, ktorú neznáme, zabalansoval kamarát Mizofanty. Oľga s Kaškom napravo, neznáma slečna s notárom naľavo.

Olinka spočiatku nechcela s Kaškom ani hovoriť. Hľadela do zeme a podrývala slnečníkom huby. Kaška sa tiež okúňal.

„Ani sa mi nepredstavíte?“ vyhrklo konečne z nej.

„Fraňo Kaška.“

„Právnik?“

„Právnik.“

„Tak ma teda zabávajte.“

— Keď ty smelo, i ja smelo, — pomyslel si. Pristúpil bližšie k dievčaťu a chytil ho za lakeť.

„Poďme zbierať huby,“ navrhol.

„Huby? O inšom neviete?“

„A o čom? O láske?“

Olinka vyhrnula pery a zívla plecami:

„Ach, čo o láske. K tomu treba dve lipy, mesiac, hrčanie potoka a lavička… Kedy pôjdete do hlavného mesta?“

„Len neskoršie. Prečo?“

„Chcem vedieť, či by bolo hodno zaľúbiť sa do vás… Aká pekná huba,“ ukázala slnečníkom na muchotrávku. „Zodvihnite ju.“

„To je muchotrávka.“

„Krásna huba. Zodvihnite ju.“

Kaška poslúchol a podal jej hubu. Vzala ju a v zasnení hovorila:

„Ale aby ste sa nenazdali, že som ja do vás zaľúbená. Veľmi fádne je tu u vás. Nevedela som si rady… Viete čo? Urobme si žart. Vy mi budete písať listy o láske, lebo vy sa môžete do mňa zaľúbiť a ja vám budem odpovedať. Niekedy sa stretneme. Budeme hovoriť o láske, ako zaľúbení. Lenže ja nebudem zaľúbená, len vy, viete, ja sa dám prosiť, dobre?“

„Prečo nie? Niekedy sa zídeme pred katolíckym kostolom, alebo sa poprechádzame.“

„Vo dne nie. Hneď by vraveli, že si ma idete brať, a to nechcem.“

„Prečo?“

„Tak. Chcem tajnú lásku, tajné schôdzky, v hore, ako dnes, alebo v noci.“

„Pri hviezdach a mesiačku?“

„Najradšej potme… Teda hneď zajtra mi napíšete lístok. Poste restante… Počkajte, aké meno mi dáte?… Čo je na mne pekného?… Nepovedzte, že všetko, to by vám i tak neverila.“

„Napríklad vlasy.“

„Napíšete ,Vlasatá‘ poste restante. Áno?“

„Znamenite. Ja čo budem?“

„Vám môžem poslať lístok do kancelárie. Ak chcete, môže byť i poste restante… Akože?… Povedzme: Buclatý jurista. Nie?“

„Načo ,buclatý‘. To vynechajme,“ zahanbil sa Kaška.

„Tak ,Jurista‘.“

„Dobre.“

„A teraz choďte domov. Nepôjdeme spolu.“

„Rukybozkávam, slečna Vlasatá.“

„Zbohom, pán Jurista.“

Podali si ruky a rozišli sa.

Boli už dve hodiny. Kaška sa ponáhľal do kancelárie. — Veselé dievča, — myslel si celé popoludnie… Keď ty veselo, i ja veselo, hoci ma to ani neteší… Keď to ju teší, dobre, obetujem sa… A ten veršík som jej zabudol prečítať… I salóncukríky mi zostali vo vrecku… Pekná je. Hrala by sa. Chce ma za hračku a ona bude mojou hračkou… Vraj, len v hore alebo v noci… No, počkaj!…

„Čo to robíš za chyby, Firi,“^[40] vyrušil ho z ľúbostného snenia strýc, u ktorého písal. Chlap grobian, s vyžitou, žltou, ako pečená prasacina tvárou a rozkývaným cvikrom na tučnom a veľkom nose s čiernymi puntíkmi, ako čoby ho zľahka posýpkou posypali. Hodil aktá pred neho.

„Celé vety povynechávané. Musíš to odpísať ešte raz. Toto sa nedá upotrebiť. Daj pozor, Firi.“

— Tvoj otec je Firi, — hneval sa Kaška na takéto oslovenia a pozrel na chyby.

— Pravda, pravda, nedá sa upotrebiť, — myslel si, — zato ma nemusí oslovovať „Firi“ a robiť krik. Jemu už nedá „rande“ ani moja storočná domáca… Olinke pošlem ten veršík v liste.

Keď odišiel šéf, hneď sa pustil do písania listu. Osnoval ho a doma odpísal. Pýtal v ňom dostaveníčko večer o deviatej, tam, kde sa prvý raz zišli, pripojil veršík a osobne odovzdal na pošte pod dohovorenou adresou. Potom celý večer nebol nikde. Rozjímal o láske a písal veršíky o jej nesmiernosti a neskonalosti.

Verš sa síce nerýmoval s Kaškovou blazeovanosťou, ale kedyže sa verše rýmovali s charakterom poetu? Ostatne, verš nebol pre široké obecenstvo, verš tento bol intímny, možno povedať tajný.

Druhí mladí ľudia, kým sa náš zaľúbenec potil pri veršoch, zišli sa, ako obyčajne, v kaviarni. Keď sa porozprávali, čo radi jedia a čoho by bolo dobre vypiť si, že u nového kupca so strižným tovarom dostať len také mašle, aké sa pred tridsať rokmi nosili, že by mal prísť do módy cylinder, lebo je to najlepšie, najkrajšie a najlacnejšie nosenie, hovor prešiel na Kašku a na jeho ľúbostný pomer. Najviac bolo tých, čo neverili, že má pomer, a ak aj má, to ho iste len za nosom vodia, ale notár pri okresnom súde, Mizofanty, sa dušil, že je to pravda. I po tomto uisťovaní mnohých hrýzla pochybnosť. Mali by sa presvedčiť. Uzniesli sa na tom, že rozdelia medzi sebou všetky miesta, kde bývajú dostaveníčka, obsadia ich a uvidia, lebo, ak je pravda, čo vraví Mizofanty, Kaška sa musí schádzať so svojou Olinkou.

Neviem, prečo ľudia tak radi kazia radosť svojim spolublížnym. Robia to od detských liet až do smrti. Asi preto, aby sa sami zabavili. Budú to síce odôvodňovať všelijako, ale cieľ je: vlastná zábava. I naši mladí páni sa chceli len zabaviť na Kaškovi, ktorého radi mali, len vraveli, že by sa zišlo pokárať jeho ustavičné „simulantstvo“, jeho „afektovanie“ a „neprirodzenosť“. Čo sa nadúva, že je blazeovaný, keď sa prvej sukne chytá, a to ešte takej z cudzieho tábora, takej akejsi veľkomestskej „drndy“, keď máme svojich dievčat dosť. Treba by ho bolo naučiť na poriadok.

Odišli do osobitnej izby na poradu, aby ich nik nepočul, čo stroja.

Kaška bol pri kostole. Olinky nebolo. Čakal a vyhováral si opozdenie rozličnými príčinami. Čakal dlho. Neprišla. Isteže nemohla prísť. Sú často neprekonateľné prekážky. V tomto páde musela byť prekážka „kolosálna,“ keď ju nemohla premôcť. Ináče by sa bolo dievča dostavilo.

Na druhý deň bol na pošte. „Jurista“ nemal listu. Možno, že bude pozdejšie, chlácholil seba. Zase nejaká prekážka, lebo nie je možné, že by mu Olinka neodpovedala. Šiel na poštu popoludní a opýtal sa slečny poštárky:

„Jurista. Poste restante. Nič?“

Slečna mu dala belasý lístok. Hneď tam na pošte ho prečítal:

„Budem sa prechádzať v Priehrade od ôsmej do deviatej. Minule som nemohla prísť, dostali sme hosťov. Vlasatá.“

Kaška si skoro nohu vytkol. Poskočil od radosti na drevených schodíkoch a zaplietol sa mu priehlavok nohy do medzery medzi schodíkmi. Bol to prvý ľúbostný lístok, čo mu ozajstné dievča písalo. Krivkajúc troška na chodníku spomenul si, že má byť chladný, ako tá skala na ďalekom severe, ale nedalo mu netešiť sa. Od samého nadšenia stal sa požadovačným.

— Veď sa tam pozabíjame, — usudzoval. — Tam je tma ako v rohu. Ani sa nepoznáme. A nečisto! Priehradou vyháňajú mestský dobytok a svine do poľa a z poľa domov. Ešte stupíš do niečoho, čo sa k láske nehodí… To jej tá čierna kamarátka tak radí, čo chodila s Mizofantym.

Umienil si, že ju presvedčí o tom, že na dostaveníčka je najlepšie miesto výklenok pred katolíckym kostolom. To je v meste a je tam sucho i tma je. Ľudia tadiaľ večer nechodia. Boja sa duchov. A keď už nie katolícky kostol, tak potom Smrtná ulica. Tam ľudia tiež len vo dne chodia, aj to iba vtedy, keď mŕtveho pochovávajú.

Keď šiel z kancelárie, stretol sa s Mizofantym.

„Pozri,“ povedá, „zase ,rande‘. To dievča sa blaznie a ja takú nechuť cítim voči nej. Nie je to ani mak zábavné.“

Ukázal mu lístok.

„Veď je to akási Vlasatá a vtedy druhé meno povedala. Oľga Čápová, tak akosi.“

„To je pseudonym. Poste restante.“

„Á tak.“

„Ale nevrav nikomu, prosím ťa. Až keď komédiu dohrám, môžete tlieskať… Len miesto je zlé. Je to ďaleko a nečisto.“

„Počkaj, Fraňo, pomôžem ti. Ja mám rande s mojou čiernou tiež tam… To sa dievčatá boja samé chodiť na také tmavé miesta a vieš, že všade chodia v dvojici. Dám jej vedieť, aby sme radšej šli do Smrtnej, okolo cintorína.“

„Okolo cintorína? Nebudú sa báť?“

„Čo by sa báli?“

Ach! Že nič nemôže byť bez zrady. Že je zrada potrebnejšia k životu ako soľ k pokrmu. Bez zrady nebolo raja a ani jednej vojny, bez nej by nebolo ani jednej tragédie, drámy, románu a vôbec literatúry. Ona solí vernosť a robí ju chutnou, ba, že je vernosť, môžeme ďakovať len zrade. Keby nie zrady, nebolo by ani Fraňa Kašku, ani tejto besednice, čo by bola náramná škoda.

* * *

Nadišiel večer. Bolo už dosť chladno. V povetrí slabá, priehľadná hmla. Hviezdy ďaleké, drobné, nejagavé. Večernica nad tenulinkým kosáčkom mesiaca vyzerala ako bodkočiarka. Ďaleké vrchy sa stratili. Tiché mesto ešte väčšmi stíchlo. Večerný vlak prešiel a bolo počuť iba ako rieka hučí pri mlynských úpustoch. Ulice boli už prázdne.

Kaška pozrel na hodinky a obrátil sa najprv k Priehrade. Pozorne prešiel až k železničnému násypu. Hľadel medzi humná i ta idúc i vracajúc sa. Nevypátral ženskej duše. Len dve mužské siluety zazrel na brvnách. Sedeli vo tme a fajčili. Obrátili sa mu chrbtom a stiahli si klobúky hlboko do očí. Prešiel mestom a zahol do Smrtnej ulice k cintorínu. Jeho Olinka už tam musí byť. Pod dojmom pekného večera stal sa ešte zaľúbenejším a romantickejším. Išiel v predstavách tak ďaleko, že sa videl a cítil v tuhom Olinkinom objeme^[41] a medzi bozkami počul, ako šepce: „Ja vás milujem!“ Áno, ja ju milujem, myslel si, ona musí byť mojou — naveky. — Pohľad jasný, mäkký, je mojím naveky, — zarýmoval mimovoľne… Len či príde?… Chladno je a mesiac, hoci tenký, predsa svieti. Bude sa báť, že ju uvidia. Drahá Olinka!

Stisol dlaň a myslel pritom, že stíska jej atlasovú rúčku.

Aký krásny cit je láska! Cítiš, akoby si bol rozpoltený na dve čiastky: telo i duša. Telo na jednej, duša na druhej vážke. Rovnováha rozkolembaná. Duša akási ťažká a telo by skákalo dovysoka. Až príde tá atlasová rúčka a napraví jazýček na rozknísaných váhach. Upokojíš sa a dávaš to najlepšie a najkrajšie, čo máš v kráme… Len či príde?… Možno, že je už aj tam…

Pri bráne cintorína bola skutočne akási ženská postava. To musí byť Olinka. Kýve na neho hlavou… Predsa vyšla… Predsa čaká… Ty moja krásna!… I ty si zaľúbená. V takýto chladný večer vyjsť.

Pobehol.

„Vy ste to?“ zašeptal.

„Ja,“ zašeptala.

„Ako vám ďakovať, Olinka, že ste prišli. Taká zima.“ Hlas mu znel nežne, akoby sa slzy triasli v ňom.

„Preto som si vzala vlniak.“

„Ani vás nevidno v ňom.“

„Poďme do tmy.“

„Poďme.“

Pritúlila sa ku Kaškovi. Objal ju a pritisol k sebe. Išli popri múriku cintorína, kde bola od stromov a vysokého múru najväčšia tôňa.

„Poďme do Tomčian,“ šepla po chvíli.

„Poďme.“

„Miluješ ma?“

„Zbožňujem.“

Šli poľom k malej dedinke medzi stromami.

„Miluješ ma?“ opýtala sa zase.

„Vzývam!“

„Tak čo ma ani nebozkáš?“

Kaška sa priblížil k jej ústam.

A tu odrazu rovno do tvári povedal ktosi Kaškovi rehtajúcim sa basom:

„Si ty ale truľo!“

Kaška jej strhol vlniak z hlavy a videl ostrihanú hlavu Ďurdíkovu s malými belavými fúzikmi a obrvami. Videl jeho odstávajúce uši, smiechom rozškľabené ústa, veľké zuby, napuchnuté od smiechu líca, kravatu, gombičky na mužskom kabáte a sukňu. Počul rehot a v tom rehote bas a v tom base:

„Si ty ale truľo, Fraňo!“

Tak padajú chlapci z duba, niekedy práve v tej chvíli, keď siahajú za hniezdom s vajíčkami alebo mláďatami. Tak dostávajú znak na celý život a hovoria o nich: „Každá šelma poznačená.“ Niektorí to nedávajú lacno. Kaška stisol ruku do päste, rozohnal sa a skríkol:

„Tu máš truľa!“

Miesto bozku padlo na tučné líce Ďurdíkovo ohromné, ťažké zaucho.

Párik nedošiel do Tomčian, hoci už len pár krokov bolo, azda iba krok, a to ten krok, čo delí tragédiu od komédie a bozk od zaucha.

To sa vie, že bol duel. Krv je červenšia ako líce po zauchu. Musí sa krvou prefarbiť. Vravelo sa, že pre slečnu Oľgu Čápovú. I Olinka sa o tom dozvedela. Bola nadšená. Srdiečko jej zahovorilo. Nielen kopu ľúbostných listov a výkladnú skriňu fotografií dedinských gavalierov bude môcť ukázať svojim veľkomestským priateľkám, ale i povedať, a to s čistým svedomím, že sa pre ňu duelovali. Za to zaslúži „jurista“ i skutočné ľúbostné dostaveníčko. Aj ho dostal.

A ľudia, — tak sa videlo Kaškovi, — hlavami krútili za ním, keď ho videli a šeptali si medzi sebou: „Taký mladý a taký zaujímavý… Mal i duel.“

Strýc, keď sa o tom všetkom dozvedel, len zavrčal:

„Firi! Ty si taká mladá opica.“

„Ja som nie Firi,“ odvrkol.

„Ale mladá opica si.“

* * *

Olinka odišla do veľkého mesta.

Firi, keď bol sám, smútil za ňou, písal verše, niekedy i elegické:

Tak bývalo doma. Človek je vždy inakší doma ako pred svetom. Doma je prirodzený, v svete neprirodzený. Doma sa nehanbí seba, netreba na seba pozor dávať. Niet očí. Kdežto, keď hľadí na teba svetská obluda s tisícimi očami, treba ten pohľad vyplniť takým, čo vzbudí rešpekt voči tebe alebo ho udrží. Napríklad ešte jeden duel.

Kaška sa pred svetom chcel stať po svojej blazeovanosti veľkomestským, náročitým, veľkorysým, povýšeným, panským človekom, rafinovaným zvodcom dievčat a mladých žien, čosi takého ako Don Juan,^[42] Pečorin.^[43]

Počas tejto periódy vošiel raz v noci i so svojím priateľom Hruštiakom, bankovým praktikantom, k „Elefantovi“, najlepšej kaviarni v našom meste. Bol v cylindri, švihácky na tylo posotenom. Len bledý jazýček kečky trčal spod neho. Biely zvrchník hompáľal sa mu na pleci.

Hruštiak bol mladší a nižší. Len čo prišiel do mesta, a tak človek nový, neskúsený. Kaška mu imponoval, i ako jurista, i ako duelant, i ako taký, za ktorým sa idú dievčatá spochabiť. Bol teda voči Kaškovi veľmi úctivý, pozorný a ochotný. Nábožne striehol každé jeho slovo, gesto i grimasu. Visel na ňom celý. Pravda, Kaška pred neoboznámeným človekom kropil seba, aby ešte väčšmi narástol v nevinných očiach praktikantových. Ťahal sám seba do výšky, aby sa všetci stali malými a sám vyčnieval. Chcel sa ukázať ešte elegantnejším, ešte panskejším, požadovačnejším, veľkomestskejším, smelším, výbojnejším, veľkorysejším ako si ho Hruštiak predstavoval.

„Kam si sadneme?“ opýtal sa Kaška svojho nového priateľa fufnavo a tiahlo. „Azda ta?“ kynul ľahko rukou k stolíku medzi stenami jedného veľkého obloka.

„Ako rozkážeš.“

„To azda vyhovie.“

„Azda.“

Neďaleko tohoto miesta sedel chrbtom pri mramorovom stolíčku krátky, tučný pán v dlhom čiernom kabáte, so zlatou retiazkou na bielej veste. Na retiazke viseli zo tri zuby z kancov, čo poukazovalo na to, že je poľovníkom. Čítal novinky, a držiac ich ďaleko od seba, prehadzoval z pravého kútika úst do ľavého nehoriaci kúsok viržinky. Druhý pán sedel tiež blízko. Bol v kockovanom, žltavom kabáte a díval sa do prázdna teľacími očami, chlipnúc kedy-tedy z hrubej šálky, ktorú ani na chvíľku nevypúšťal z ruky, aby mu ju sklepník neodniesol.

Kaška zastal, poobzeral sa dookola a zdvihnúc oba lakte dovysoka, počal si sťahovať rukavičky. Kolembajúci sa zvrchník mu prichytil Hruštiak, aby mu nezletel z pleca.

„Hlúpo,“ zafufnal po pansky, „nemáš človiečika, ktorý by ti zosňal zvrchník.“

„Elefanti,“ hodil kamarát narážajúc na názov kaviarne.

„Dovoľ, pomôžem ti.“ Schytil mu zvrchník a cylinder a zavesil na vešiak.

„Ty si nie na to,“ zaprotestoval náš jurista. „Keď sa hrajú na kaviareň, mali by si uctiť hostí. Neprivítať hostí, nepomôcť im, nezaviesť ich k stolu, neutrieť miesto, neposadiť, je neúcta, a my by sme sa mali zvrtnúť a odísť na iné slušné miesto.“

„Kdeže ho nájdeš v takejto provincii?“

„Provincia, neprovincia. I v sídelnom meste je tak. Sklepník už o jednej v noci hrá s kolegami biliard a hosť nech si zavesí kabát sám, nájde miesto sám, rozkáže si sám a donesie si sám. Len pri platení ťa ošklbú a aspoň traja otrčia ruky… Ďakujem ti za ochotu… Sadnime si.“

Hostia si sadli.

Kašku už mrzelo, že si ich nik nevšíma. Cigán pri peci ani nezabrnkol a dámička v kase s bledými lícami, červenými ústami a obrvami ako sova rátala čosi na ružovej, mramorovej platni so žltými mosadznými mištičkami cukru, kanvičkami, dlhými slamkami na limonádu a veľkou, otvorenou pokladničnou knihou pred sebou. Len jedným očkom mihla na mladých pánov. Pán v dlhom kabáte s viržinkou nezložil novinky a druhý pán v kockovanom ďalej sa díval do prázdna, nie že by bol aspoň troška otočil hlavu zo zvedavosti, aká to prišla vzácna návšteva.

— Tuposť, — myslel si Kaška.

„Zavečeriame si niečo?“ opýtal sa Hruštiak Kašku.

„Zavečeriame, ak dostaneme niečo, ak sa nás príde niekto opýtať, čo chceme, a ak nám to i donesie, čo chceme… Kdeže je ten nejaký génius?“

„Sklepník, sklepník!“ zavolal Hruštiak a aby dodal váhy svojmu volaniu, vytiahol nožík z vesty a zaklepal na mramor stola.

„To sa musí tu zvoniť?“ zamračil sa náš doktor, „a nie strieľať? Ja som bol už aj v takej kaviarni, kde sa muselo strieľať, aby hosť na seba upozornil. Aby človek stoličné mažiare so sebou vláčil.“

Sklepník prišiel a celkom solídne sa zohol pred hosťami, zavrznúc svoju servítku pod pazuchu.

„Čo ráčite?“

„Čo ráčime?“ zasmial sa Kaška. „Očistite tento stolík, prikryte obrusom, budeme večerať. Čo máte niečo pod zuby?“

„Len niečo studeného. Saláma je tam, rybičky. Možno i vajíčko spravia, praženičky,“ zamlel sklepník, čistiac stolík.

„Sardinky sú?“

„Budú.“

„Čo to znamená — budú?“ osopil sa Kaška. „Zajtra či pozajtra? Kedy budú?“

„Nuž teda sú,“ usmial sa sklepník.

„Tak doneste škatuľku sardiniek.“

Sklepník sa vzdialil.

„Uvidíš, že neprestrie,“ počal náš Kaška. „Ani vidličky, ani nožíka nedonesie. Musíš mi požičať svojho, lebo ja nožík so sebou nenosím. Aký som temperamentný, by ešte niekoho preklal… A všimol si si, ako povedal: ,Nuž teda sú.‘ Nie je to drzosť? ,Nuž teda.‘ Ja som, kamarát môj, nie pedagógom, aby vašich kelnerov učil móresu. To sa povie: ,Prosím, áno, sú,‘ alebo: ,Na rozkaz, pane, sú…‘ Čudujem sa, že nenapľul na stolík a tak ho neočistil.“

Hruštiak súhlasil, prikyvujúc hlavou.

„A pozri,“ znepokojoval sa jurista, „vidíš tú lampu nad nami? Načo je? Aby ju zapálili, keď pod ňou hostia sedia. Až si dáme po sardinkách šampanského, možno, že ju zapália, ale ak len stolového vína, najradšej by všetky lampy pozahášali.“

„Ľúto mi je,“ poznamenal kamarát, napraviac si kabát, aby mu lepšie sedel na pleciach, „že som ťa voviedol sem. Strašná miestnosť, nešeredná miestnosť, diera, hnus, najmä pre teba, ale veď vieš, že lepšej niet.“

„Čo to tu smrdí?“ zdvihol odrazu nos budúci doktor. „Čo je to, mošus?“^[44]

Druhý zdvihol hlavu tiež a zaňuchal.

„Akiste mošus.“

„No, mošus,“ ustálil Kaška a poňuchal.

„Mošus, mošus.“

„Miešaný s rezedou,“ zavtipkoval Hruštiak.

„Pravda, i rezeda je v ňom a málilinko fialiek.“

„Iste od tej dámy.“

„Iste. Poznať hneď dámu. Hrubá a ťažká vôňa. Distingvovaná^[45] dáma — distingvovaná vôňa. Jemne sa ti dotýka nosa. Hrubá dáma — hrubý zápach. Udrie ťa po nose, že si ho musíš chytiť. Rozbolí hlava. U takej dámy je všetko hrubé. Hrubo natreté obrvy, hrubý náter v tvári, hrubo namazané ústa, hrubo namaľované pazúry.“

„Veru,“ potvrdil kamarát.

„Keď nevieš pri dáme prísť na jej pôvod, pozri na nohy alebo prsty. Pôvod vidíš hneď.“

„To je tak.“

Sklepník doniesol otvorenú škatuľku sardiniek i tanieriky i vidličky i nožíčky. Položil ich na stolík a odbehol pre chlieb.

„Prikryť!“ rozkázal Kaška, keď sa sklepník vrátil s chlebom. „A čo je to za poriadok, že prinášate otvorenú škatuľku? To budú sardinky od lanska, čo tu hostia ponechávali… Škatuľka sa má otvoriť pred nosom hosťa. Že to ešte neviete.“

Sklepník prehodil bielu servítku na stolík.

„Len bez hrdze a bez diery,“ poučoval ho.

Bolo vidno na sklepníkovej tvári, že tieto rozkazy počína považovať za sekatúru. Akoby chcel povedať, že k takejto sprostej večeri sa neprikrýva, iba ak židom v sobotu, že kaviareň nie je hostinec a vôbec, čo sa tu rozdrapuje toto guľaté chlapčisko. Ešte slovíčko a nepočúvne.

Budúci advokát graciózne pritiahol tanierik k sebe. Ponúkol najprv svojho kamaráta, a keď ten zase ponúkol jeho, zastrčil si za vestu servítku, vzal si dve rybky a počal ich krájať. Ale ako ich krájať! Pritisol lakte k bokom a ako čoby bol motúzom zviazaný, i odkrojil si z chleba i namočil rybku do oleja a vidličku predsa nevypustil z ruky. Každý jeho pohyb ukazoval: Hľa, mladík z dobrého domu, ten nedrgá suseda špicatým lakťom. Iste by mohol jesť moriaka, a je sardinky. Znak panstva je skromnosť. Znak panstva je i to, aby sa človek nedal nikým mýliť. Nech si myslí kto chce, čo chce, ja jem, čo chcem, lebo pán je i pri sardinke pánom.

Sardinky, tak sa videlo, neboli dobré. Sotva položil prvý kúsok do úst, zvraštil tvár.

„Veď tá sardinka smrdí. Nebadáš, Eugen?“

Spustil zdesený ruky. Eugen potvrdil:

„Ba, veru.“

„Ako loj.“

„Celkom.“

Zato netrvalo dlho a sardinky sa minuli. Hlad bol akiste väčší ako smrad. Ministerpredseda si koncom servítky utrel kútiky úst, vlastne len tak priložil k perám dva či tri razy a pokrčiac ju, hodil na stolík. S precíznym, premysleným pohybom vyňal tabatierku.

„Zapáľ si,“ ponúkol kamaráta. „Pravé egyptské špeciality.“

Hruštiak natiahol ruku.

„To bude niečo skvostného.“

„Znamenité. Voňajú ako ruže.“

Poobzerali, privoňali, zapálili si.

„Hovorím, Kairo.“

Hruštiak pritakal:

„Skvost.“

„Ja vždy len čo je dobré a čo je jemné,“ pochválil sa. „A túto tabatierku si videl? Pravý americký výrobok. Krokodílová koža.“

Ukázal akúsi zelenú vec s lesklými obitými uhlami.

„Pozri, tu je dohán, tu na cigarety, tu na zápalky. Keď ju chceš otvoriť, len toto stisneš a tabatierka sa ti krásne otvorí. Pozri, takto. Praktická. Elegantná. Braček, päťdesiat dolárov stála. Dostal som ju od tetky z Čikága. Bohatá pani. Vládze sa na tri milióny. Vlani bola u nás… Bol si v Kašoviciach? Mohol by si nás niekedy v lete pozrieť… Mňa si veľmi obľúbila…“

„Šampanské,“ zavolal Hruštiak.

Po troch miliónoch nevidelo sa mu objednávať stolové víno.

„Počkaj! To sa musíme najprv dohovoriť… Ja najradšej Heidsik Monopol. To je anglická marka. Nakyslasté. Možno, že ty radšej máš francúzske, sladkasté. Mumm Extra Dry alebo Veuve Cliquot… Ale tu ani jedno, ani druhé, ani tretie nedostaneš… Zostaňme pri poháriku piva. I to bude nanič… Nože zazvoň svojím nožíkom… Pozri, lampu nám dosiaľ nerozsvietili.“

Hruštiak zazvonil, to jest zaklepal svojim penicilom o tanier. Sklepník prišiel s umučenou tvárou. „To sú hostia!“ bolo vidno na jeho čele. „Sardinky žerú a robia krik ako na jarmoku.“

„Zoberte to,“ hodil rukou jurista. „Vidíte, že sme hotoví. Či nechávate ostatky tri dni po stole?… A doneste nám dve veľké pivá.“

Sklepník vykonal, čo mu kázali.

„Zapáľte lampu,“ rozčuľoval sa. „Nebudeme v polotme.“

Sklepník bol už červený v tvári. Vrela v ňom nenávisť voči tomuto nafúkanému mechúru.

„Len sa pozri na túto háveď,“ hneval sa JUC. „Myslíš, že mu príde na um, aby ti pohár podložil mištičkou. Potom je už obrus samá podkova.“

Priťukli si.

Kaška odfúkol penu a upil si.

„Fuj, žbrnda, nemožno piť,“ zaúpel, ako pri sardinke.

„Smrdí sudom,“ podnecoval Hruštiak.

„Plesňou.“

„Sudom.“

„Kapustou.“

Zato obidvaja vypili pivo a dali si ešte po jednom veľkom pohári.

„Ozaj, Eugen,“ počal Pečorin v malomestskom vydaní, „bol si ty včera na bále?“

„Nie, nebol. Nemohol som.“

„Škoda, bol by si sa dobre zabával. Ja som sa výtečne cítil. Vykrúcal som svoju bývalú lásku Elušku Mrázikovú, teraz je vydatá za akéhosi notára Hvizdoviča… S touto dámou som ti mal zaujímavú historku už ako s vydatou paňou. Oni bývajú v Dúbravkách. Dve hodiny od Kašovíc. Na našich koňoch prejdem za pol. Ela bola ešte krajšia ako pani. Spočiatku ma nechcela znať. Hnevala sa na mňa, že som ju quasi tak nechal, ako sa vraví ,zradne opustil‘. Lenže, braček môj, ja sa vyznám v ženských srdciach a ľúbostných najmä. Veď vieš, koľko ľúbostných pleták som už mal. Keď som ich navštívil, bola chladná a odmeraná. Zavolala muža… V mužovej prítomnosti, pravda, som bol spočiatku solídny…“

Pán v kockovaných šatách sa už dávnejšie prestal dívať do prázdna a nedržal už v rukách šálku čiernej kávy. Medzičasom si dal koňaku. Z času na čas zavrtel hlavou, úkradkom pokukával na Pečorina, ktorý po pansky nedbajúc na nič, hlasite hovoril, možno práve preto, aby ho i ostatní počuli a zaujal voči sebe pozornosť všetkých, nielen svojho kamaráta Hruštiaka.

„Tento panák,“ pokračoval nedbalo hrdina našej doby, „tento slon, tento Hvizdovič, dostal síce jej ruku, ale jej duša zostala mojou. To som videl na prvý pohľad… Nie nadarmo mám plný kufor zamilovaných listov a fotografií, že by nevedel jedného notára odstrániť i od tela… Mám istú taktiku… Ľahká vec… Raz mi to nešlo tak chytro, akoby bol chcel. Jednoducho povadil som sa, vyvolal toho, kto mi prekážal, na duel a odsekol mu kus z nosa. Ty si ma nevidel, ako ovládam šabľu i pištoľ. U mňa je to isté. Keď chcem, odseknem ucho, keď chcem, urobím krížik na líci, keď chcem, odseknem nos… Ženy sú už také, že nechcú beznosého, ale skorej toho, kto ho urobil beznosým.“

„To je pravda,“ zasmial sa Hruštiak.

Obidvaja si upili zo žbrndy.

„Nuž i s paňou Elou to spočiatku nešlo tak hladko, ako som ja zvyknutý. Môj plán bol, uťať z nosa Hvizdovičovho. Nečakal som za príležitosťou. Vyvolal som ju. Ako to už býva… Ela sa ocitla v mojom objatí. Vybuchla z nej stará láska ako zo sopky a volala, kričala: ,Môj oheň je tvoj. Vezmi si ho. Som tvoja, som tvoja!‘“

Hruštiak rozmýšľal, kde to už počul? Bolo mu to veľmi známe. Don Juan rozprával, čím ďalej, tým hlasitejšie:

„Seknem raz, nepodarilo sa mi. Len malý štráfik neďaleko nosa. Seknem druhý raz a — nos krváca.“

„Odťal si mu ho?“

„Odťal.“

Ale ešte nepadol ústne do prachu, keď pán v kockovanom kabáte zložil hlasite kalištek koňaku na podnos a rozrehotal sa:

„Fantázia!“ zavolal, drhnúc sa v smiechu.

Všetci ta pozreli. Ťažko vstal a prešiel krátkymi krokmi k stolíku dvoch mladých pánov.

„Ja som Hvizdovič, notár,“ predstavil sa. „Dovoľte prisadnúť si na chvíľočku, kým mi nos neohmatáte… Ráčte mi ho ohmatať… Vy, pane.“ Ukázal na rytiera Faublasa.^[46]

„Ale, pane…“ protirečil tento.

„Vy ste mi ho odťali. Hmatajte!“

„Ale, prosím…“

„Hmataj!“

V kaviarni stŕpli všetci. Z toho bude bitka. Hrdina obledol a skrúšene ohmatal dosť veľký a tučný nos. Vydýchlo si všetko. Nebude pračka.

„Vezmite ho medzi dva prsty a dobre potraste ním.“

„Prečo by ho triasol?“

„Potras, švihák, veď si mi ho odťal.“

Kaška voľky-nevoľky potriasol mäsitým nosom.

„Pravý?“

„Pravý.“

Kaška celkom stratil hlas.

„A teraz choďte. Cechu zaplatím.“

Nik neveril svojim očiam. Mladí páni sa zobrali. Kockovaný kabát sa díval za nimi, kým sa dvere nezatvorili.

„Tých pár korún to stojí,“ dusil sa v smiechu, „a ja som nie ani Hvizdovičom, ani notárom… Ja som to len tak. Vedel som, že sa rozdrapuje. Chcel som vyskúmať silu pravdy… Sám som nebol inakší… Taká mladá opica… Kým človeka život nezahriakne… Rohy neobláme…“